Už nikdy ticho 2: kapitola 5

Anotace: -

Sbírka: Už nikdy ticho

"Prečo sa od nás Alice sa ešte vždy tak separuje?"

Tina pomykala plecami. "Dáva prednosť samote?"

"Je komplikovaná," skonštatovala Allison.

Tina o nej nevedela veľa, no z toho mála, čo jej odhalila, jej dávalo zmysel pár súvislostí. Jasne z toho vyplývalo, že nemala jednoduchý život. Jej spev nebol podporovaný. Zaťala sa a na vlastnú päsť sa vydala na konkurz spevu. Niekomu tým niečo chcela dokázať, no zvyšok si udržiavala v odstupe od sveta, i od nich. Je tajnosť sama a Tina nemala v pláne vysloviť svoje dohady nahlas, kým si nebude úplne istá... A kým sama nebude chcieť, aby bola jej minulosť odhalená.

"Máš úplne úžasný výhľad," zmenila tému Phoebs.

Vedľa seba, opreté o zárubne balkónu, sledovali Berlín. Na svoj domov nezabúdala, ale začínala si privykať.

"Niekedy budete musieť skočiť aj vy ku mne. Je to úplne iné."

"Čo je úplne iné?"

"Aj tvoj apartmán?" vošla do Tininej otázky Allison.

"Aj tvoj? Každé poschodie je teda zrejme rozdielne. Zábavné."

"Celá architektúra bytu. Stratila by si sa," odpovedala blondínka Tine, ktorá len nechápým pohľadom skákala z jednej na druhú.

Na krátko sa ozvalo zvonenie telefónu a následne mamin hlas z vedľajšej izby. Mala pootvorené okno, cez ktoré k nej spoza rohu dozneli jej slová, ako sa komusi snažila vysvetliť, že nerozumie.

Vošla dnu, aby si od nej vzala ten hovor a zistila, o čo ide.

"Zlatko, asi tá pani z recepcie."

"Áno?" ozvala sa a odmlčala, zatiaľ, čo jej recepčná vysvetľovala, že ostatným dievčatám sa nedovolala.

"Nemusíte im volať. Phoebe a Allison to odovzdám," usmiala sa, akoby stála pred ňou a s pozdravom zložila. "Mami? Ktorú správu chceš počuť ako prvú?" spýtala sa tváriac sa, ako dieťa, ktoré si rukami zakrylo oči myslí si, že ho nik nevidí.

"Tú dobrú."

Tina sa zarazila a razom to bola znovu ona. "Nechcú ľudia počuť väčšinou tú zlú ako prvú?"

"Nie, ja chcem počuť tú dobrú."

Tina nahodila plechový výraz, že je jej to jedno a s tónom, akoby skonštatovala úplne samozrejmú vec oznámila, že sa o včerajšej šou s B.REAth píše v jedných novinách a Andreas im odkazom posiela pochvalu.

"Gratulujem!" ponúkla dcére náručie a vystískala ju.

Tina sa rozosmiala. Keď sa to sama dopočula, všetky chmáry pominuli a dokonca mala takú dobrú náladu, že jej ani neprišlo divné, že hrala masky.

"A zlá správa?"

"Obed bude až o hodinu."

 

Dievčatá si povedali, že zbehnú do mesta po ten plátok a vrátia sa na obed. Dohodli sa s Tininou mamou, že keďže jej sa nechcelo ísť, tak po ňu prídu, keď sa vrátia a pôjdu sa spolu najesť.

Privolali si výťah a zviezli sa dole.

"Je mi to ľúto, Can, ale hore zamestnancov púšťať nemôžem."

"Sľubujem, že budem hneď späť a..." jeho pozornosť od recepčnej, ktorú sa už hodnú chvíľu snažil presvedčiť, aby ho nechala vyjsť na poschodie, odpútali prekvapené tváre dievčat. Konkrétne jednej nemenovanej plavovlásky.

Mladá žena si, zdalo sa, nevšimla, kam smerovala chlapcova myseľ a naďalej sa bránila, že dostala prísne rozkazy a nechce stratiť miesto.

"Hore síce nemôžeš, ale ak je to také súrne ako vravíš, môžem ťa na pána Gerstena prepojiť," zdvihla zrak od monitoru a čakala na odpoveď.

Can však už zabudol, že si kedysi niečo také vymyslel. Osoba, za ktorou chcel ísť, stála pred ním, vo dverách výťahu. Žene by už ale čo chvíľa došlo, že to bola lož. 

Putovala očami cestou, kam Can bez dychu hľadí a Tina vedela, že niečo musí urobiť, ak chce, aby títo dvaja dostali šancu a prekĺzli cez praskliny Andreasovej zmluvy.

"Dobre, že ťa vidím, Can!" obišla Allison a postavila sa priamo pred ňu, až to vyzeralo, že zaskočila sama seba. A nie len to. I Can bol akoby ovalený niečím poriadne tvrdým. Musela konať a to okamžite, nebolo viac času. Dúfala, že bude spolupracovať, keď im zachraňuje zadky a možno niečo viac.

"Andreas vraví, že je to už v poriadku."

"Čo?" Canova reakcia bola hodnoverná. Vôbec nič totiž zatiaľ nemusel hrať. 

"Áno, všetko sa vyriešilo, nemáš si robiť starosti," nevzdávala sa a bez rozmyslu zo seba súkala prvé, čo jej zablúdilo na jazyk.

Podišla k nemu bližšie a natočila sa tak, aby žena za pultom nevidela  dobre výraz, čo hádzala.

Phoebs tiež pochopila a kryla jej chrbát, pretože sa začala pýtať na tie noviny.

"Cení si tvoju snahu a ďakuje," kývla mu hlavou a mimikou mu nepatrne naznačila, aby šiel von.

"Dievčatá, pre každú sú tu jedny," zavolala na Tinu a Allison Phoebe, kým Can trošku zmätene vychádzal. "Ja som chcela dvoje a ty, Tina?"

"Tiež, veď je to o nás prvý článok! Jedny pošlem domov," zvrtla sa k Allison, ktorá vŕtala do zeme dierku, tak uprene sa dívala na jedno miesto. So širokým úsmevom od ucha k uchu si vynútila, aby si ju dievčina povšimla. "Nezabudni, prosím. Pre nás dve spolu štyri kusy, dobre?" a objala ju. "Tak ahoj," potiahla, akoby sa nemali vidieť po zvyšok prázdnin. "Myslím, že nešiel za Andreason. Správna chvíľa všetko vyriešiť," šepla jej. Uvoľnila zovretie a venovala priateľke milé žmurknutie. "Ďakujeme, že tam pôjdeš aj za nás. Nezabudni sa vrátiť načas," dopovedala už zase normálnym hlasom.

Prikývla odzrkadľujúc ľahostajnosť, ktorá len skrývala dojatie a vďačnosť.

"Nebudeme ťa teda čakať na obed. Vidíme sa o dve hodiny," objala All aj Phoebs. 

Chudera žena a chudáci všetci ostatní, čo sa túlali v hale. Nemali šancu prekuknúť ich hru.

Tina si od Phoebs vzala jeden výtlačok a vošla do výťahu, akoby sa nič nestalo.

Zakývali Allison, kým ich dvere nerozdelili a Tina si spokojne nalistovala článok o včerajšom vysielaní.

Do ticha sa pravidelne ozývalo iba odcinknutie, keď minuli ďalšie poschodie. Zostávali už len dve podlažia do Greenovského apartmánu, keď Phoebs polosmiechom skonštatovala: "Ak ide o dobro veci, nikto by nepovedal, ako nám klamstvá idú. Zostala som hotová, keď som tam Cana uvidela. Nevedela som, čo robiť."

"Presvedčila som aj teba?"

"Áno!" rehotala sa.

"Tak to som rada," prezerala si ďalej obrázky, "pretože ja som mala dojem, že ak sa zakokcem, od strachu spravím mláčku."

Phoebs sa prehla v páse a zmorená chechotom sa oprela o kabínku, pretože jej zoslabeli kolená. "Tak to som na teba hrdá, že sa nič také nestalo."

To sa už aj Tina neudržala a kútiky sa jej aj napriek vôli rozťahovali. Tíško sa smiala spolu s ňou neveriac vlastnému hlasu, že čosi také skutočne vyslovila.

 

Z hodiny na hodinu.

Dni sa menia v noc a odškrtávajú z kalendára jedno políčko za druhým.

Sú to tri týždne od podpísania zmluvy.

Tina s ostatnými dievčatami z B.REAth na sebe pracovali najlepšie, ako ale dokázali. Spev, tanec, kurzy nemčiny a nespočítateľné kondičné tréningy. Všetko im to dávalo poriadne zabrať.

Tina sa navyše začala venovať aj jej angličtine. Zamestnávala sa za cieľom vyplniť každú sekundu až do úmoru. Ak sa všetkým ostatným deckám v jej veku júlom školský rok končí, jej sa začalo oveľa intenzívnejšie vyučovanie. Ráno vstala, šla na hodiny s dievčatami, dali si obednú prestávku, kedy mala krátku možnosť zájsť za mamou, no zväčša ju využívala na prípravu na poobedie, kedy im program pokračoval. Keď večer skončili, Tina vynechala večeru a vzala si len niečo malé pod zub, aby nemeškala na jej špeciálnu angličtinu, na ktorej zostávala až do deviatej. Víkend bol výnimkou. Namiesto angličtiny "vypla" pri sledovaní reality šou z konkurzu.

Vážne ju mrzelo, že ona, ako jediná, ktorá mame rozumie, a ktorej mama rozumie, nemá na ňu viac času, a tak celý čas trávi sama. Často si vychádzala do mesta na prechádzky. Keď spolu stíhali prehodiť niekoľko slov, bolo to o programe, ktorý ju v ten či onen deň čaká.

Jediné, čo ju dokázalo od presne do poslednej sekundy naplánovaného rozvrhu povinností odtrhnúť, boli otázky na Lukasa. Dievčatá už akoby pochopili, i napriek tomu, že Tina stále odpovedala rovnako, že ticho medzi ňou a Lukasom je začiatok konca. Dievčina si nevedela nájsť správny moment na to, aby mame na otázku odpovedala pravdivo. Vedela o ňom čoraz menej, no tvárila sa, že je všetko v poriadku, aj keď nebolo. Nič nebolo v poriadku. Iba zopárkrát ho zahliadla, z diaľky, keď s Andreasom o niečom jednal. Bola skutočne iba náhoda, ak sa k sebe dostali na vzdialenosť bližšiu, než desať metrov, ale aj to si ju buď - podľa jeho reakcie - nevšimol, alebo ju odbil nejakou jeho ďalšou dôležitou prácou, do ktorej sa musel neodkladne pustiť a riešiť ju. Najskôr to bolo ťažké, až neúnosné. Bolelo to tak veľmi, že si myslí, že to jej srdce nezvládne a roztrhá ho na kusy. Ale potom... Prišiel útlm a ľahostajnosť. Pridlho hral tú hlúpu hru, ktorej nerozumela.

Jeden večer, keď sa vrátila z telocvične, kde so Xavierom skúšali a robili posledné úpravy tancu k prvej piesni B.REAth, ľahla si na posteľ na smrť unavená. Konečne mohla nechať oddýchnuť si svalom, ktoré už pár dní bolestivo protestovali. Spokojne zavrela oči, aby si na chvíľu zdriemla, kým sa nezačne posledný diel o B.REAth. Za tých pár hodín, čo spolu celá séria ich programu trvala si získali pomerne dosť divákov. Podľa niekoľkých odhadov, to bola až tretina národu. Tie tri týždne im dávali čas na to, aby dali dokopy čo môžu a odštartovali všetko tak, ako sa patrí. Bola zvedavá, čo na tom zmení zajtrajšok. Dnes totiž v štúdiu nahrali finálnu verziu ich debutovej piesne, ktorá by od zajtrajšieho dňa mala bežať na rádiových vlnách po celom Nemecku.

Mobil vibroval Tine vo vačku. Tak ho nenávidela. Zvlášť, keď jej pripomínal, že je čas vstať. Zívla si a v kúpeľni si osviežila tvár. Nejak na ňu doliehal ten zhon z posledného obdobia. Ani sa nedivila. Utrela sa do uteráku a pohľadala maminu, aby sa jej spýtala, či nechce ísť tiež.

"Áno, pôjdem, otočila sa na ňu. Bola plná energie, upravená. Tina sa jej nemohla ani z diaľky rovnať. "Myslela som si že spíš. Musíš byť unavená. Príliš prepínaš svoje sily. Pokojne sa vyspi. Určite sa Andreas nebude hnevať. Aj tak som sa s ním chcela pozhovárať."

Tina pokrútila hlavou. "Nič mu, prosím, nehovor, nechaj to tak."

"Prečo? On tiež musí pochopiť, že takto vás celkom zničí."

"Nie, mami, som v pohode."

Tvárila sa kvôli tomu utrápene. "Určite?"

Tina prikývla trvajúc na svojom. Dokonca sa pokúsila o úsmev.

Vzdychla si. "Tak teda dobre. Dnes som bola v kostole. Nerozumela som, ale mala som dobrý pocit, že som tam bola. Myslela som aj na teba, keď ty už na nedeľné omše so mnou nechodíš."

Tina nemala právo brať to ako výčitku, i keď v istom zmysle slova sa tomu inak ani povedať nedalo. Pravda občas bolí. "Nabudúce pôjdem tiež. Hotová? Môžeme ísť?"

"Áno, poďme. Pôjdeš? Vynecháš vyučovanie?"

Tina privolala odvoz. "Veď kto iný by ti prekladal."

Vyzdvihli Phoebs a Allison, keď prišla znova na rad tá otázka. "A čo Lukas?"

"Nič nové," odpovedala krátko, nechajúc vojsť Alice. Tak si na túto odpoveď privykla, že pri nej necítila už vôbec nič. Neprítomne sledovala škrabanec na dverách, pravdepodobne vrytý kľúčom. Začínala mať dojem, že je to preč a nikdy to inak nebolo. Čo oči nevidia, srdce nebolí. Rozhodla sa žiť pre spev, aby svojou prácou pomohla vytlačiť meno B.REAth na výslnie. Tak oslobodzujúce bolo to postupné zabúdanie. Navyše bola zvedavá na tento veľký záver. Toto je totiž jediné, čo im Can pri natáčaní dokrútok nemohol ukázať, keďže sa vtedy ten deň ešte neodohral a bol tajomstvom budúcnosti.

Napätá si sadla na zvyčajné miesto na pohovke. Andreasa od včerajška nevidela, no myslela si, že toto určite nevynechá a stalo sa. Neprišiel sledovať úspechy jeho malých hviezdičiek spolu s nimi. Bolo to zvláštne, ale nikto to nerozoberal. Možno to bolo od nej sebecké a zákerné, ale povedala si, že je to tak na dnešok aj lepšie. Nerada by prekladala mamine dotazy k prepracovanosti.

Ani program sa kvôli tomu nezmenil. Začal tak isto ako inokedy. O osem minút po naplánovanom začiatku. 

Úvodná zvučka odznela. Spomienky na zabudnuté sa vracali. Ako ráno cestovali tou dodávkou a ako dostali za úlohu rozdávať tie letáky s reklamou. Na reakcie niektorých podráždených ľudí, keď ich zastavili a opovážili sa ich osloviť. Drzosť od nich. Buď mal každý druhý zlú náladu, alebo mali na nich len prekliate šťastie. Keby nebola taká unavená, možno by sa zmohla aj na viac, ako len úsmev. Oči jej klipkali, až jej zrazu vôbec neprišli zvláštne, že sleduje film vlastných spomienok, ktorý nebol nikdy nasnímaný. Pamätala sa, ako sa niektorí pretvarovali, keď sa tam objavil Can s kamerou. Hneď bol svet krásny a všade panovali vľúdne slová. Vznášala sa nad sebou a sledovala, ako začínali na vlastnú päsť pátrať po stratenej Alice. S Lukasom ju našla. Etapy toho dňa sa prelínali nepodstatné chvíle vytlačila. Zrazu sa dostala až k tomu, ako sa držali za ruky a nahrávali svoje vlastné video. Vedela, že čosi je tu nesprávne a vedela, že toto by v televízii nemalo byť. Dokonca v nej skrslo, že to určite sleduje jej mama, ale ani napriek tomu nezastavila nič z toho, k čomu vedela, že to speje. Prebrala sa šťastná v okamihu, keď ju Lukas pobozkal.

V televízii čas pokročil. Bola tam už upravená, rodina ju podporovala pod javiskom a spievala tú dojímavú pieseň, pri ktorej slzy ešte neboli také trpké.

Vtedy si uvedomila, že sa jej to len prisnilo. Pretrela si oči. Sčasti preto, lebo sa práve zobudil, sčasti preto, lebo šťastie zaplavil smútok ako tmavý oceán.

Hľadela na seba. Koľko času odvtedy uplynulo? Nie tak veľa. A čo všetko sa zmenilo?

Doteraz nevedela, že Lukas stál vzadu na okraji zákulisia. Keby ho tam teraz na zlomok sekundy nezahliadne, stále by žila v myšlienke, že nikdy nepočul jej spev. Pocítila náhle odhalenie. Nič iné. Odkedy pri nej nebol, a ona nedostala príležitosť byť pri ňom, zostávalo z neho už len meno, ku ktorému sa vzťahovala istá minulosť. 

Vrátila sa hore, rozlúčila s mamkou a ľahla si do postele. Ťažké viečka umlčali všetko, čo jej v hlave kričalo. Nespala však pokojne. Naháňali ju nočné mory, kým sa na jednu z nich neprebudila. Dýchala rýchlo a totálne z nej lialo. Načiahla sa pod posteľ, kam si ukladala mobil. 

Pol štvrtej ráno.

Utrela si čelo od kropají a nahmatala si boľavé miesto na šiji. Jemne si ho rozmasírovala a ponaťahovala sa. Koniec spánku. Nový deň prišiel a ie len tak obyčajný. Rádiová premiéra a sprievodné fotenie k prvému singlu. Z kufru vytiahla jedno z posledných čistých tričiek a začala sa obliekať. Nič z toho na ňu nepočká. A ak si chcela stihnúť zabehať a osprchovať sa, nemohla viac otáľať. V jej predchádzajúcom živote pravidelné behy nikdy nepraktizovala, ale veď už ani nežije ten istý život, no nie?

Rozhliadla sa po izbe. Prázdnej. Ešte nebolo času na to, aby s ňou uskutočnila svoje plány. Iba na parapete pribudol taký vtipný stojan na fotku, zatiaľ bez fotky. Kúpila jej ho mamina, keď sa bola prejsť. Pre Nat kúpila rovnaký. 

Potichu na kus papieru načmárala mame odkaz a zbehla dole.

Beh využívala na vyventilovanie sa a usporiadanie si myšlienok. Bolo na čase porozprávať sa s Lukasom a vyjasniť si, čo sa deje. Urobiť tejto fraške koniec. On o ňu nejavil záujem a Tina...

Nevedela, koľko je presne hodín, ale začínalo sa rozvidnievať. Vyliala na seba zvyšok fľaše a priblížila sa k zamestnaneckej budove. Veď aj Lukas je zamestnanec. Kde inde by mohol bývať. Pochytila ju pohnútka, že počká, kým nevyjde na jeho beh. Nebola si istá, či príde, no dúfala. Čupla si a občas nakukla cez roh, no zatiaľ ho nebolo. 

V tom cez hlavnú bránu bez problémov vošlo akési osobné auto. Strážnici ho vpustili. 

Tina vstala a rozbehla sa za budovu oprúc sa o ňu chrbtom. Zvuk motoru stíchol. V tichu počula iba vlastný dych a tlčúce srdce. Auto muselo zastaviť na rázcestí pri centrálnej budove. To je len kúsok od miesta, kde pred chvíľou stála.

Vyzrela.

Dvere čierneho mercedesu pri vodičovi sa otvorili a vyšiel odtiaľ akýsi muž. Nevidela mu do tváre, pretože sa hneď otočil k zadným dverám a pomáhal vyjsť akejsi ďalšej neznámej postave. V nej spoznala Andreasa a v tom neznámom, ktorý ho podopieral a pomáhal mu kráčať, Lukasa.

Rukou si zakryla ústa. Niet pochýb. Sú to oni.

Andreas ledva šiel, bol malátny. Bez pomoci by sa do hlavnej budovy nedostal.

Tina sa zostala skrývať v tieni ako paralyzovaná. Nepokladala za múdre ísť za nimi a prezradiť, že videla to, čo videla. Nevedela, čo to znamenalo.

Zovrela krížik, ktorý mala zavesený na krku, pevne v dlani. Mala strach.