Kapitola 25: kapitola 3

Anotace: -

Sbírka: Kapitola 25

Ruky klesli, vlasy zostali bez ladu a skladu. Jej vnútro spisovateľky sa dalo málokedy zaprieť, ale v tomto okamihu naozaj strácala slová. Teda, neobjavovali sa žiadne výstižné na to, čo jej momentálne zovrelo hrdlo a žalúdok.

Spamätávajúc sa si vytvorila na hlave drdol a predtým, ako vykročila istému nemenovanému človeku naproti, podvedome navlhčila pery. Nevedela, ako mu to povie, ale je jej nepríjemné, že ho stretáva na každom kroku, zvlášť, ak ju fotí. Toto presahuje všetky medze! Áno, takto mu to povie!

Stál k nej otočený chrbtom, písal esemesku.

„Prepáč,“ oslovila ho. Poklopanie po pleci si odpustila.

Neodpovedal.

„Mohol by si...“

Nezdalo sa, že by mal v pláne sa jej venovať. Pochybovala, že ju počul, zbadala mu slúchadlá.

„Hej, daj si to dole!“ vybafla na neho, postaviac sa mu do cesty skôr, než jej niekam odišiel a ona bola za totálnu hlupaňu rozprávajúcu sa sama so sebou.

Konečne! Všimol si ju! Zložil si slúchadlá a nechal ich prevesené cez krk. Ešte nikdy sa pred nikým necítila tak všedná a zároveň tak vytočená ako pri ňom. Znovu na ňu tak pozrel. Presne ako v tej reštaurácii v piatok. Akoby ju videl prvý raz v živote, akoby bola taká banálna, že si ju nepotrebuje pamätať. Akoby ho v nabitom programe plnom dôležitých vecí dokonca zbytočne zdržuje. On je pán... a ona?

„Okamžite ma zmaž!“ naliehala. Nechcela si predstaviť, ako sa musela tváriť, ale posúrilo to Domču, aby jej prišla na pomoc.

„Prvá fanúšička?“

K dvojici, ku ktorej sa náhlila aj Domča, sa pripojilo ešte niekoľko osôb. Nechali kufor auta otvorený, a keď uvideli vedľa ich kamoša akési dievča, pripútali Vikinu pozornosť k sebe.

Usmievali sa ochotne sa jej chystajúc dať autogram alebo čo. Schladila im výrazy nechápavým pokrčením nosa. Nato sa radšej vrátili svojou cestou. Jeden popri cúvaní ospravedlňujúco dvihol ruky za to, že vyrušovali.

„Vážne, zmaž ich,“ pridala sa Domča na Vikinu stranu.

„A ja vážne neviem, o čom hovoríte.“

„O fotkách,“ ujala sa znovu slova Viki. Nechápala, prečo hrá, že nevie, prečo sa takto zahadzuje. Určite by neskočila na slovíčko len tak.

„O fotkách. O tých, ktoré si Viki spravil.“

Bol taký spomalený, alebo to robil naschváľ? Ani nepočkala na odpoveď. Dievčina prešla z taktiky s vysvetľovaním na plán B. Vychmatla mu dotykovku z ruky.

„Čo robíš?“ obával sa, čo to s jeho mobilom robí a snažil sa vziať si ho späť, no Viki sa nedala.

Ťukala do obrazovky a zázračne sa cez všetky haky-baky nápisy dostala až do galérie. No tu sa naskytol problém.

Chlapec to už medzičasom vzdal. Stál hneď za ňou a sledoval, ako si prezerá obrázok za obrázkom. Na jednom boli odfotené preliezky, na druhom momentka tej jeho partičky. Na iných mohla vidieť kúsky prírody, z ktorých sa ich park skladal, no na žiadnom sa nenašla, a to ich už prešla hodne.

Nesmelo sa otočila. Cítila sa tak neopísateľne trápne. Zvlášť keď pri nej tak zadosťučinene zdvihol obočie, skoro zreteľne hovoriac. „Spokojná?“

„Našla si, čo si hľadala?“

Zovrela mobil v rukách. Previnené svedomie jej nedovoľovalo pozerať sa mu viac do tváre. „Prepáč,“ povedala skoro nečujne a snažila sa vypariť, keď sa už nedalo prepadnúť pod zem.

Bok po boku s Domčou ticho rýchlo kráčala opačnou stranou od neho. Domča zvedavo vyzvedala, či ich zmazala.

„Nie,“ precedila pomedzi zuby. „Zrejme sme sa pomýlili.“

Chcela jej odvetiť, že by prisahala, že naozaj videla, že mal objektív namierený proti nej, keď sa medzi ne priam vopchal.

Zdesene na neho zazrela. Dychčal, pravdepodobne za nimi bežal. Čo môže chcieť?

Natrčil proti nej ruku čohosi sa dožadujúc. „Môj mobil.“

Spadnúc zo zasneného sveta sa prebrala a uvedomila si, že predmet v jej rukách v skutočnosti nepatrí jej.

Pokúsila sa o ospravedlňujúci úsmev, opatrne mu ho podala a už Domču ťahala preč.

 

Zakotvila v reštaurácii. Branné im končilo na obed a školská jedáleň im ponúkala mleté neidentifikované zvieratká od minulého týždňa, na ktoré práve nemala chuť. Ostatné dievčatá, s ktorými zvyčajne obedovala, mali dosť rozumu, aby si dopredu pozreli rozvrh jedál a odhlásili sa.

A tak skončila tu. V reštaurácii s tou jej známou východnou hudbou, ktorú tu vždy hrávali. Je dosť možné, že je to zoznam vždy iných piesní, no jej prídu všetky rovnaké – žiadnej nerozumie. Dokonca si sadla k tomu istému stolu pre štyroch pri okne. Nebolo to ďaleko od dverí, počula každý príchod a odchod iných zákazníkov. Počula ich veselé hlasy, zatiaľ čo v nej sa prebúdzala melancholickosť.

Zhlboka sa nadýchla a neprítomne si oprela hlavu o stenu. Sklo deliace ju od vonkajšieho sveta bolo iba pár centimetrov od nej. Vonku sa mihali desiatky ľudí, na pešej zóne, v takomto čase prebieha každodenná špička. Nevnímala ich. Vlastne nevnímala skoro nič. Bolo jej samej smutno.

Usmiala sa na čašníčku, čo jej prinášala polievku. Dokonca utrúsila aj slovo vďaky, ale len čo nad pariacou miskou osamela, znovu jej pohľad nemal ciel. Zdalo sa, že pozerala na prázdne miesta oproti sebe. Ona skôr pozerala kamsi za ne.

Vzala lyžicu a namočila ju do tekutiny. Nechcelo sa jej zdvihnúť ju k ústam. Zvyčajne sa jej pri tých úžasných vôňach okamžite zbiehali slinky a bolo jej jedno, či si opáli jazyk alebo nie, no teraz iba s podopretou hlavou polievku miešala a čakala, kým trochu vychladne.

Hrala sa s mobilom a písala esemesky neexistujúcim ľuďom len preto, aby ich potom namiesto odoslania zmazala, či len zamykala a odomykala klávesnicu.

 

„No braček, si vážne magnet!“

Zasmial sa a strčil do neho. „Ako že ja? My sme!“

Keď pred chvíľou hrali v parku, ľudia sa neotáčali a neodchádzali so zdesením. Určite to musel byť pre nich nezvyčajný zážitok. Pravdepodobne podaktorým napadlo, že nastáva koniec sveta, keď v ich malom meste vidia podobné zoskupenie. Iba starenky kŕmiace holuby odchádzali s traumou. Štyria aziati hrajúci staré anglické rockové piesne. Bolo to síce len pár minút, ale pre nich to bola jedna z prvých skúseností hrať spolu pred ľuďmi a nie len v pivniciach, ako doteraz.

Trojica si vymenila pohľady. „Shin nevravel o našom pódiu.“ Nebolo to ani pódium v pravom slova zmysle, kde hrali. Voľné priestranstvo by bolo výstižnejšie. „Čo to bolo za šialené dievča?“

Mohol si to z ich úškrnov vydedukovať. Popravil si gitaru na chrbte. „Vystihli ste to. Iba šialené dievča.“

Hyun neskrýval sklamanie. „Dokedy chceš držať celibát?“

Prevrátil očami. „Neplánujem sa tu dlho zohriať,“ prehodil a prešiel cez cestu na námestie. Celé bolo dláždené kamennými kockami v niekoľkých odtieňoch šedej zámerne tvoriacich akési symboly. Od striekajúcej fontány sa rozletel kŕdeľ holubov na všetky strany. „Som tu len kvôli rodičom. Hneď ako budem môcť, dvihnem kotvy.“

„Tiež som si to kedysi hovoril. Ako decko ma mrzelo, že som opustil priateľov, naše mesto, našu krajinu, ale nie je to tu také zlé. Kočky sú tu na každom kroku!“ Shin znovu popustil uzdu svojej fantázie. Pravdou bolo, že sám si tu priateľku nenašiel. Nebolo to tým, že by bol nevýrazný, o žiadnom z nich sa to v meste, akým je toto, nedalo povedať. Shin mal silné reči, koľkými spôsobmi by dokázal babu zbaliť, ale vraj nechce. Ako však počúval, ak takto hovoril aj keď bol nejakej zoči-voči, nedivil sa, že na neho nezaberali.

Chalani sa ešte rozprávali a on ich jedným uchom počúval, ale tiež sa rozhliadal dookola. Reštaurácie pozdĺž sa zapĺňali vyhladovanými zákazníkmi. Začínal čas obedu a odvšadiaľ k nim doliezala vábivá vôňa jedla.

„Poďme sem. Za chvíľu by som zjedol aj...“ Hyun vykročil za hlasom svojho žalúdka.

Bola to známa budova. Jemu sa spájala s niekým, na koho keď si spomenul, nevedel, či sa má smiať alebo plakať. Ostatní jednotne súhlasili a on nenamietal, len nasledoval. Prechádzali okolo k hlavnému vchodu, keď ani nevedel, čo ho to napadlo a pozrel do okna.

„Stojte!“ schmatol ktoréhosi za rameno skôr, ako stihol chytiť kľučku.

Prekvapene sa na neho otočili. „Čo sa deje?“

Namiesto odpovede kývol bradou cez sklo dnu a všetkým sa naskytol pohľad na ňu.

„To bláznivé dievča!“ Ako na povel vystrúhali pretiahnuté grimasy. „Poďme!“ zavelil Shin a ťahal ich k vedľajším dverám vedúcim do pizzérie.

Zahľadel sa na ňu. Pôvodne letmý pohľad sa predĺžil, keď si všimol smútok v tvári. Skoro by ju takúto nespoznal, nebola hlučná ani nijako násilnícka. Prišlo mu jej ľúto, na okamih by po tomto poznaní dokonca vošiel dnu, ale vtom si uvedomil, na čo práve myslel. Zanadával si na seba a vbehol vedľa za priateľmi. 

 

Dnes bola prinútená vstať oveľa skôr, než inokedy. Podarilo sa jej nájsť hrubé ponožky. Ich farebnosť v tme nehrala žiadnu úlohu. Vzala si deku, zapla v kuchyni svetlo. Písomka z fyziky, ktorú toľkokrát mnohí z nich podceňovali, prišla na slovo.

S kopou smoly práve zistila, že jej zrejme chýba časť poznámok. Prečo by inak v zošite vynechala dve voľné strany?

Unavene si vzdychla. Do rána sa musí naučiť aspoň to, čo si zapísala, aj keď čím viac sa snažila vytiahnuť zo seba svoj skrytý talent na počty, väčšine nechápala. Na písomke to bude zaujímavé. Poslednou nádejou boli externé vedomosti – staré dobré ťaháky zvnútra kalkulačky.

Hotovo. Naučená. Teda minimálne relatívne. Spokojne zatvorila papiere. Hodiny ukazovali, že má do oficiálneho budíčka ešte skoro hodinu. Blažený to pocit vrátiť sa do teplučkej postieľky a rozmýšľať nad pokračovaním poviedky...

Prudko otvorila oči. S utrpením zvraštila tvár. Nad čím to premýšľa?! Rezignovane si cez hlavu hodila okraj paplónu.

Keď proces premýšľania raz začal, nedal sa umlčať. Trest každého, kto raz s písaním začal. Kým príbeh nedopíšete, bude vás strhávať zo spánku.

Viki si bola plne vedomá jediného spôsobu, ako to ukončiť. Znovu vstať, prekonať nevýslovnú nevyspatosť, a pustiť sa do tkania vlákien, ktorými bude hýbať osudmi neexistujúcich ľudí.

„Zlatko, čo tu robíš?“

Strhla sa zo zadriemania, na čele mala otlačenú textúru ich kuchynského obrusu. Opäť ten prísny výraz a ruky v bok. Bolo by zbytočné predstierať niečo, čo bolo zjavné, zvlášť po tom, čo to nebolo po prvý raz.

„Zase zanedbávaš školu?“

„Nezanedbávam,“ zamumlala pretrúc si oči.

„A tiež neponocuješ.“ Ukončila vetu skôr, ako do nej vložila priveľa rozhorčenia. „Dúfam, že to tak naozaj je.“

Znovu zmizla v tmavých útrobách bytu. Nebola si presne istá slovami, čo vravela. Počula útržky. Možno nepočula celý monológ, alebo by bol predsa len taký krátky?

Neprítomne zažmurkala a čelom znovu pristála na mäkkom predlaktí zmierňujúcom hranu stolu.

 

Cesta autobusom bola oveľa nezaujímavejšia, než inokedy. Neprítomne, s hlavou prilepenou o okienko blúdila myšlienkami pomedzi všetkými tými baviacimi sa študentmi, čo cestovali do školy rovnakým spojom. Ignorujúc pohyb naokolo, nevnímajúc pípanie kartičiek v momente odpočítania niekoľkých centov z kreditu, či toho monotónne znejúceho chlapa z nahrávky s názvami zastávok pre nevidiacich, sa vracala k svojej platonickej láske.

Pri myšlienke na neho sa usmiala a na okamih sa cítila lepšie, ale potom prišli ešte horšie časy. Kruté uvedomenie si, že chlapec, o ktorom sníva, pravdepodobne ani nevie, že existuje.

Melodická pieseň jej nespravila dobre. To on ju rád počúval. Vedela to vďaka školskému rádiu, o ktoré sa staral.

Domčin hovor nezdvihla. Vedela, čo znamenal.

Po zastavení autobusu na zastávke vystúpila. Znovu popŕchalo. Nastavila dlaň padajúcim kvapôčkam. Dav hrnúci sa poza ňu z roztvorených dvier ju míňal a hatal jej pohľad do vnútra sklenej búdky plnej ľudí skrývajúcich sa pred dažďom.

Nazrela pomedzi nich, Domču nevidela. Všimla si ju, až keď jej zamávala. Postávala bokom schovávajúc sa pod dáždnikom.

„Nechce sa mi veriť! Ty máš neviditeľný dáždnik!“ zvolala na Viki.

„Vymenila som si ho s tebou.“ Chytili sa pod pazuchy, aby sa aj ona mohla skryť pred vlhkom, ktoré jej už za takú krátku chvíľku medzi vystúpením z autobusa a pobehnutím k priateľke, napoly zmáčalo vlasy. Asi po prvý raz za tie tri roky, čo sa poznajú, zmokla ona namiesto Domči.

„Zase blbá nálada?“ pozrela na ňu skúmavo.

„Ale nie...“

„Takže áno,“ uzavrela presvedčene.  Viki pri nej kráčala akosi prekvapivo nezhovorčivo. „Problémy s časopisom?“

„To ma teraz netrápi. Aj keď by malo. Som nemožná, neviem prísť na... Čo by ťa zaujalo natoľko, aby si si ho kúpila?“

„Kto tvrdí, že si ho nekupujem....?“

Nevinný výraz opätovala jej vševravným.

„Tak sa vráťme k tomu, čo ťa trápi... Je v tom chlap!“

Zasmiala sa. Vôbec jej nebolo do smiechu, ale v prvom rade mala pravdu, a potom tomu zmyslovzbavenému výrazu sa nedalo povedať nie.

„Nepovedz, že zase ten z tej reštaurácie.“

Pokrútila hlavou.

Pomaly, niekam sa nenáhliac, približovali sa k škole. Stúpali hore dláždeným briežkom v centre mesta. Ich gymnázium stojí už desiatky rokov na konci pomerne pokojnej, dlhej ulice. Nebola hlavnou cestou, preto ňou neviedla takmer žiadna doprava.

„Nie, už som naň aj zabudla.“

Domča si znej síce ešte chvíľu uťahovala a nedala na sebe nič znať, a hoci musela uznať, že celý ten zmätok pred dvoma týždňami bol zábavný, ale popravde jej odľahlo.

„Takže... Roman?“ zavlnila obočím.

Osobné auto preletelo popri nich a v rýchlosti vystreklo vodu cez obrubník priamo k dievčatám.

Obe zvreskli a ale márne, už pod dáždnikom stáli rovnako mokré, akoby ho ani nemali.

V šatni si na sebe žmýkali tričká, z baleríniek cez odchýlené okno vylievali zvyšky vody späť na ulicu. Domča si zo skrinky vytiahla uterák, že si aspoň provizórne vysuší vlasy, keď sa medzi ňu a dvierka vopchala útla postava.

„Čo to robíš?“

„Ale nič,“ potiahla šeptom. Ani sa nepohla.

Keď sa obzrela, všetko jej bolo jasné. Odpoveď sa zhovárala s priateľmi zo školského rádia priamo oproti vo vedľajšej miestnosti šatní.