Už nikdy ticho 2: kapitola 16

Anotace: trošku dlhší dielik než zvyčajne, má málo cez 3000 slov, ale bolo treba čo-to rozriešiť ~ opätovné stretnutie Tiny a Lukasa..

Sbírka: Už nikdy ticho

Nasledujúci čas strávili dievčatá trénovaním. I novej piesne. Súboj v Zlatom klinčeku stál momentálne na prvom mieste. Andreas získal predbežné výsledky hlasovania. Nevedel, ako na tom boli ostatné zaradené skupiny, ale B.REAth získalo tretinu sympatií.

Aj keby im to nepovedal nahlas, vycítili, že mu na víťazstve nesmierne záleží. Už to neboli len usmerňovania deň pred tým, či pozitívne naladené povzbudzovanie. Stal sa tiež ich najprísnejším porotcom, ktorý puntičkársky napomenul každú chybu. Pripomínal im, kto je ich cieľová skupina a čo majú robiť, aby si urobili čo najlepšie meno. Počítal s tým, že sa dostanú do poslednej dvojky s aspoň jednou piesňou a spevom naživo budú získavať posledné hlasy.

Iba jediný deň pred dňom D však na ich tréningy neprišiel. So Xavierom ho čakali v telocvični hodnú chvíľu, kým nezačali bez neho.

Bolo ale cítiť niečo vo vzduchu. Ako Damoklov meč visiaci nad čiousi hlavou. Nevedeli, na koho jeho ostrá čepeľ čaká. Iba sa v tom tichu čakalo, kedy sa strhne príšerná búrka, ktorá preruší ten čas zdanlivého pokoja pred tým napínavým momentom šou.

Tina nasledovala kroky Alice, ktorá kráčala pred ňou. Vychádzali z posilňovne, celé spotené, zmorené. Nikdy by nepovedala, že sa na spomínanom mieste plnom strojov, na ktorých sa človek napracuje ako kôň, dá zrelaxovať. Cítila sa, akoby z nej opadlo sto kíl. Stále ju ale ťažila zlá predtucha.

Spolu s dievčatami rozmýšľali, čo sa mohlo stať. Prechádzali recepciou na prízemí v hale, keď narazili na Phoebinho nápadníka. Toho chlapca, čo sa vedľa nej vždy ocitne z ničoho nič.

Phoebe vytáčalo, keď ho tak nazývali, ale aj keď sa zatiaľ neprejavil, nepochybovali, že je to len otázka času, pretože si k sebe sadli. Navyše, čím viac to popierala, tým zasnenejšie sa zakaždým tvárila. Bez pochýb to tak bude.

Niesol im dôležitú správu, od Andreasa. Poslal ho Mark zo štúdia, aby za ním urýchlene prišli. 

V skutočnosti to nebol Mark, čo zvolal dievčatá na poradu, ale sám Andreas. Síce sa nezúčastnil osobne, videli jeho tvár a počuli jeho hlas cez videohovor. Len čo sa objavili vo dverách a kamera ich zosnímala, privítal ich akoby sa nič nedialo.

„Andreas!“ nechápali. 

Cez monitor vyzeral ešte horšie, než v skutočnosti. Bol slabý a strhaný. Nedalo sa presne určiť, kde sa nachádzal, z pozadia nepočuli žiadne iné zvuky.

„Čo sa stalo?“

„Menšie zdravotné problémy, o nič nejde. V správny čas budem späť. Zatiaľ ale musíte natočiť nahrávku poslednej piesne presne podľa pôvodného plánu. S pomocou chlapcov to zvládnete samé. Verím tomu.“

„Si chorý?“

„Nie je to nič, čo by mi zabránilo, aby som sa s vami stretol v televíznej hale. Donieslo sa ku mne, že pozvanie prijalo viacero významných osobností. Pripravujte sa teda poctivo.“

Prisľúbili mu, že zo seba vydajú to najlepšie, čo sa v nich skrýva. Rožkom ich ale neopil a jeho vyhýbavá odpoveď neumlčala pochybnosti, čo v nich vyvolávali úzkosť. Bez Andreasa by si viac nemohli byť ničím isté. To, čo často postrádali, teraz vnímali ako prázdne miesto.

Tine chýbala jeho ochranná ruka nad nimi. Často ho vnímala ako toho najprísnejšieho, nekompromisného muža, ku ktorému preto občas nepostrádala zášť. Súčasne nemohla poprieť jeho múdrosť a ostrieľanosť. Stal sa pre ňu niekým, kto poťahoval nitkami náhod a strážil ich osudy v bezpečí. Jeho nespochybniteľná autorita bola pre Tinu zákonom, no nikdy z neho nemala strach. Získal si jej rešpekt. 

Počas nahrávania jej hlasu stála nohami pevne na zemi, no hlava sa vznášala kdesi v oblakoch. Pýtala sa samej seba, čo by asi povedal, či by sa mu jej spev páčil, a či by nemal výhrady. Vo vnútri cítila, že nechce sklamať očakávania a nádeje, čo do nich vkladal. A ak bol naozaj chorý, nechcela pomyslieť na nič iné, ako na rýchle uzdravenie.

V noci, sama v apartmáne, rozmýšľala, kým vlastne pre ňu Andreas je. Ako by sa dalo popísať ich vzťah? Ako čisto pracovnú záležitosť? Áno, veď nikdy to nebolo ničím viac, i keď Tina si sebou prestávala byť istá. Bol dôležitejší, než prostý nadriadený. Ak by mala mať niekedy pri sebe otca, predstavovala by si asi takto.

Pripojila sa na internet, či o ňom nenájde nejaké správy, ale ako ho už nejaký ten piatok poznala, určite nie. Zato sa jej dostal do cesty článok o televíznej ankete o najlepšieho interpreta tohto leta, čo práve prebieha kvôli zajtrajšej šou.

Pozrela na hodinky... Dnešnej šou.

Špeciálne sa v ňom zmieňovali o vystrelení B.REAth medzi hviezdy a takisto, že boli na poslednú chvíľu zaradení aj The Leaders, ktorí nesú so sebou nečakané prekvapenie.

Tina sa viac zohla k monitoru. Preletela očami po riadku s odhaleným tajomstvom a zalapala po dychu. Zabudla sa nadýchnuť a jediný zvuk, čo sa jej ozýval v ušiach bol zrýchlený tep. Tak predsa.

Na tielko si obliekla tmavú, ničím nepútajúcu mikinu. Ľahšie v nej splynula s nocou. Hrýzlo ju svedomie, že nedala aspoň Phoebs vedieť, čo zamýšľa, ale pri múre obrastenom akousi ťahavou burinou bola oveľa rýchlejšie, než ju výčitky dohonili. Pri preliezaní boli zúročené hodiny v posilňovni. Prekážku poľahky zvládla a doskočila na vonkajšej strane.

Popravila si spodný lem mikiny. Bola dostatočne dlhá, aby jej čiahala až pod zadok a zakryla tak logo skupiny na teplákoch. Do tváre jej vrhala tieň šiltovka a vlasy skryla pod kapucňou. Nebyť kroku, ktorý o nej prezrádzal, že je dievča, nebolo ničoho, čo by o nej hovorilo viac.

Rýchlo kráčala cestou, ktorú už raz prešla. Tentoraz bolo už však len na nej, aby prišla do cieľu. Mala o tejto ceste príliš odľahčenú predstavu. Keď išla bez priateliek, zdala sa byť oveľa dlhšia a strašidelnejšia. Každým krokom sa bála viac a viac, a to ju poháňalo vpred. So zvýšeným adrenalínom si vydýchla, keď na rohu uličky zbadala známe schodisko vedúce dnu do budovy k suterénovým dverám.

Zabúchala na ne, zhodila kapucňu a chcela zdvihnúť bradu, aby ju vyhadzovač pri dverách spoznal a vpustil, ale otvorenie ju predbehlo.

Nepoznaná sa ocitla medzi desiatkami jasajúcich dievčat. Zrejme nie len ona čítala článok, v ktorom sa oznamovalo, že dnes sú dvere do klubu otvorené pre všetky dievčatá, čo bola jedinečná šanca počuť The Leaders hrať a spievať pred vysielaním v uzatvorenom kruhu smotánky v televízii. A nie len to tam stálo. Pri natáčaní upútavky bola totiž odhalená identita členov, ktorí sa doteraz predstavovali iba krstnými menami, či prezývkou. Tine by však stačila aj tá. L.G.m predsa neprezývali každého druhého.

Vzhliadla k svetlám hore, ktoré od pódia blúdili aj po poskakujúcich dievčatách vo vytržení zo zvuku sálajúceho z reproduktorov. Zhypnotizovane sa pretláčala dopredšie, nedokážuc spustiť oči od trojice. Tariq sedel za bubnami s frekvenciou úderov, ktorou  by sa vyrovnal aj špičkovému bubeníkovi. Can s gitarou. Mala by ho vidieť a počuť Allison, bola by by na neho hrdá. No všetka úcta za ten zvuk nepatril len jednej osobe. Za mikrofónom stál L.G., líder, gitarista, spevák, človek na nepoznanie, Lukas.

Rebelské piesne privádzali publikum do varu. Dievčatá okolo kričali z plných pľúc a aj ona by sa k nim pridala, ale nemohla. Realita z kocúrkova narúšala jej zakockovaný svet. Videla, ako je v pološere ožiarenom tlmeným svetlom pred ňou viac postáv, ale jej pozornosť sa upierala najmä na jednu. Lukas bol živou súčasťou indie-skupiny. Spieval tak, ako dýchal, vlieval sa do žíl ako jed a sérum v jednom.

 

Hrali jednu pieseň za druhou a znovu a znovu Tinu presviedčali, že dokážu byť lepší, než by kedy verila. Po poslednej piesni sa ruky roztlieskali a hlasivky dostali opäť zabrať. Zišli z pódia dozadu, do zadnej miestnosti, kde ich čakali stoličky a minerálka.

Fanúšičky sa zhŕkli okolo dverí, za ktorými ich idoly zmizli a nezdalo sa, že by mali v pláne poberať sa skôr, než vyjdú von. Tine prišlo absurdné, ako tam v napätí vzrušene postávali a navzájom si šepkali a ospevovali ich mená.

Pristavilo sa pri nej akési dievča „Ty nie si fanúšička The Leaders?“

„Ja? Prečo?“ Nebola to očakávaná odpoveď, a keďže si nebola si istá, či by sa do nej nepustila, ak by zostala nestranná, rýchlo dodala: „Samozrejme... že som.“

Zdalo sa, že jej táto verzia stačila. Už len, aby si nevšimla in prízvuk, pomalšiu reč, alebo aby nespoznala tvár. Maličkosť. „Ja tiež. Ale nie som fanatička. Len mám rada ich hudbu. I keď sú vážne pekní!“

Dvere sa otvorili a The Leaders prešli do stredu hlúčiku. Aj dievčina, čo doteraz postávala s Tinou obďaleč, sa rozutekala po podpis.

„Iste, nie fanatička,“ odsekla ironicky. „Hlavne, že si necháva podpísať tričko.“ odvrátila znechutene zrak. Prekrížila si ruky a hrudi, pretože si uvedomila jednu skutočnosť. Závidela. Nevedela, čo si myslela, že týmto útekom z areálu dosiahne. Sklamaná sama zo seba sa obrátila na odchod, keď si všimla, že sa Lukas práve vymanil z obkľúčenia a kráča za ňou.

Začula, ako Can sklamanej tínedžerke vraví: „Nerád sa fotí... Ale my s Tarikom milujeme...“

Lukas, odkedy ju zbadal, nespustil z nej pohľad. Odignoroval ostatné. Iba pár na pár metrov pozrel inam. Tina spravila to isté.

„Ahoj,“ začal.

„Ahoj. Spoznal si ma?“

Usmial sa. „Myslím, že ťa poznám pridlho, než aby ma tvoje maskovanie oklamalo.“

„Zato ty si sa hodne zmenil. Je z teba idol!“

„Toto myslíš? Sme iba malá začínajúca skupina...“

„Prepáč, mohla by som dostať ešte podpis sem?“ ukázala dievčina na prázdne stránky zápisníčku.

Zatiaľ, čo Lukas fixou zanechával svoju značku, Tina musela uhnúť tvárou, no neskoro, bola povšimnutá.

„Nie si ty náhodou Tina Green?“

Vystrašene vypleštila oči a pokrútiac sklonenou hlavou si naprávala šilt.

„Ale áno, videla som ťa v televízii!“ pridávala na hlasitosti, na čo sa otočilo ešte niekoľko hláv. „Mohla by si sa mi aj ty...?“

„Nie! Ja nie som...“ Ochotne by zaklamala, ale to už nebolo treba, pretože pri ráznosti otázka skončila v polovici. Mrzelo ju, že zvýšila tón. Odplata ale prišla, ani sa nenazdala.

Lukas zápisník vrátil, nechal sa krátko objať a už Tinu tlačil pred sebou von. Rýchlym krokom ju náhlil pozdĺž ulice popri budove. „Poď, lebo sa ich nestrasieme!“

„Čo?“ otočila sa. Z klubu vybehlo hneď niekoľko postáv. Nevedela presne, či zachraňuje kožu jej, alebo sebe, alebo obom. Každopádne, v takom zhone na tom nezáležalo.

Chytil ju za ruku a zahol s ňou za roh, a potom za ďalší až sa napokon prilepili na stenu skrývajúc sa za schodiskom. Hneď nato okolo prebehla asi desiatka zvedavcov, ktorí by rady ulovili nejakú pikošku. Dnes sa im to nepodarilo.

Vyzreli, a keď sa ukázalo, že lepšiu príležitosť nedostanú, vyviedol ju hore po schodoch naznačiac jej, aby bola potichu. Poslušne ho nasledovala.

Odomykal a znovu zamykal. Prešli tak cez nejaký byt, až ich doviedol do zasklenej miestnosti na poschodí v klube. Cez okná mohli vidieť, ako sa bezúspešné laické paparazzi vrátili k priateľkám a spolu o tom, čo videli, klebetili.

„Keby zistili, že tu aj bývam...“ Vyzliekol si tričko.

„Tak ty tu teraz bývaš?“ Viac to skonštatovala, než ako sa spýtala. Možno preto, že nečakala, že pri nej bude chodiť, akoby bol v byte sám. Všimol si, ako sa snaží na neho príliš nepozerať. Prišlo mu to úsmevné. Vošiel do svojej izby.

„Som tu v podnájme, zvyšok patrí Johannovi, priateľovi DJ-ovi, poznáš ho.“

Prikývla a jedným očkom zablúdila za ním.

„Chceš sa pozrieť?“

Líca jej sčervenali. Lukas si obliekol iné tričko a zatiaľ, čo on odtiaľ bral fľašu vody, pohár a šálku, pretože dva poháre nemal, nazrela dnu.

Skutočne domov hudobníka. Malý priestor zužitkoval najúspornejšie, ako sa dalo, a navyše kreatívne. Vedľa postele, ktorá slúžila aj ako gauč, mal pod oknom starý písací stôl s rozloženou technikou. Nad posteľou mal pripevnenú drevenú plošinku s desiatkami rôznych CD-čiek a kníh. Oproti, na protiľahlej stene k posteli na mreži zavesené gitary tvorili naozaj vzácnu zbierku. Namiesto skrine naplno využíval kreslo, pri ktorom si do zásuvky zapájal dvojplatničku.

„Ty si zvyknutá na lepšie, ja viem.“ Stál tesne za ňou. Nevšimla si, kedy okolo nej prešiel. „Vodu?“

Nalial jej do poháru a sadol si naproti nej. „Tentoraz si ušla sama?“

Prikývla. „Prišla som si obzrieť súpera,“ zaševelila a Lukas neveriacky zdvihol jeden kútik. Tina sa zasmiala nákazlivým, zvonivým smiechom.

Začali sa rozprávať o tom, čo za dobu od rozchodu zažili. Ako starí priatelia, čo si vďaka zubu času nespomínajú na staré sváry. Presadol si k nej a zahral jej jednu svoju vybrnkávačku. Páčila sa jej a veľmi, preto sa nedá slovami opísať, ako na ňu zapôsobil, keď pre ňu hral niečo, čo nikto iný nepočul. Ukazoval jej svoju odovzdanú stránku.

Povzdychla si od úžasu. „Krásne.“

„Prečo si prišla naozaj?“ odkladal gitaru nabok.

Mykla plecom. „Zo zvedavosti, možno.“ Pred očami sa jej mihlo, ako videla Andreasa chorého, keď si všimla, ako na ňu Lukas hladí. Urobil krátky, približujúci sa pohyb, no uhla. Namiesto toho na neho nesmelo pozrela. Spustil hlavu a bez chceného bozku sa oprel dozadu o operadlo.

Hlúpa situácia. Čo mala povedať? Že jej chýba, ale nie je si istá, či je to, čo k nemu cítila rovnaké ako vtedy? „Lukas... ja...“ pokrútila hlavou sklopiac zrak.

„Tak prečo si sa unúvala?“

Zatvorila oči, aby si dodala odvahu. „Pretože s Andreasom nie je čosi v poriadku. Bojím sa oň, že...“

Lukas sa pokúsil o smiech ale vzišlo z toho čosi ironické. Podráždene vstal. „To nemyslíš vážne. Vysmievaš sa mi?“

„Nie, to nie. Len som si myslela...“

„S tým mužom nemám vôbec nič spoločné.“

Tina sa celá chvela. Lukas bol nahnevaný, a čo bolo horšie, cítila z neho sklamanie a pohoršenie. Zraňoval ju jeho výsmech v tóne. „Nepovedz, že si si ho snáď obľúbila. Aj teba si obmotal okolo prstu? Ale vedz, že po tom, čo z teba vyťaží, vykašle sa na celé B.REAth tak, ako na všetkých doteraz v jeho mizernom živote!“

„Ako to môžeš povedať?“

„Tak, že ja som si kvôli nemu už dosť preskákal. Zabudla si snáď, že kvôli nemu sme...“

„Bol proti nám, ale ty si sa nakoniec nezachoval o nič lepšie.“

Nechápavo zostal s otvorenými ústami bez argumentov. Ešte sa nestihol spamätať z poslednej výčitky a Tina sa chopila možnosti.

„Dobre si počul. Hral si, že ti na mne záleží a vôbec si mi nedôveroval. Nedokázal si mi ani povedať pravdu o tom, kto si. V čom si mi teda ešte mohol klamať? Ja som to myslela vážne, nič som nepredstierala!“ zlomil sa jej hlas, no pokračovala. „Tak prečo si mi nedovolil pomôcť ti? Prečo si sa stratil? Nič som o tebe nevedela, a teraz čakáš, že bude všetko klapať? Určite som tiež nezostala bez chyby. Môžeš povedať, že som nespravila správne, keď som prívesok odhodila. Mrzí ma to! Vážne ma to mrzí, a keby sa dá, vrátim to späť, ale žiarlila som. Áno, na Annu. Ale aby si to zistil, potreboval by si sa problémom postaviť tvárou,“ dodala a lícom jej stiekla slza.

„Vôbec nevieš o čom hovoríš.“

„Tak mi to vysvetli.“

Bez pohnutia si pozerali z očí do očí a na okamih sa zazdalo, že mu mimika zmäkla a konečne sa dostanú k jadru.

„Lukas,“ podišla k nemu na krok a chytila ho za ruku. Zaslzenými očami sledoval jej dotyk. S chladom ju od tej jeho odtrhol a vložil do svojho pohľadu toľko opovrhnutia, koľko len mohol. Dúfala, že to takto neskončí, ale stalo sa. Už mu viac nevidela do srdca, skamenelo.

Triašku a prudkú bolesť držali jej telo ako vo zveráku. Ešte raz vyskúšala priblížiť sa k nemu, ale kruto ju odsotil. Teraz sa cítila naozaj príšerne. Na začiatku príbehu ani nepomyslela na to, že raz príde dnešok, kedy si povedia zbohom.

Postaviac sa ku dverám jej naznačil, aby odišla.

Vzala si svoje veci a pomalým krokom podišla k východu. Naposledy bola k nemu tak blízko len preto, aby sa ich vzdialenosť odteraz už len zväčšovala.

„Nehnevám sa na teba. Nie je jednoduché riešiť problémy inak a neboj, vôbec sa na Andreasa nepodobáš. Znovu je z teba L.G. To si chcel? Ak áno, podarilo sa ti to. Si zatrpknutý, nedôverčivý a sebecký zbabelec, ale dúfam, že raz budeš naozaj šťastný.“

Namiesto toho, aby jej slová prenikli cez pancier bez citu, ktorým sa obrnil a zastavil toto šialenstvo, nespravil vôbec nič. Zaťal sánkou a zhliadol na ňu ako na úplne cudziu osobu, ku ktorej ho viac nič neviazalo. Ani spomienky nie. „Skončila si?“

Po koži jej behal mráz. Bez tepla lásky nebola schopná zastaviť rozbúrené, polámané pocity. Plakala, bol pre ňu všetkým, čo tu mala. Ťažko uveriť, že je to preč. Bolo to skutočné. Neuvedomovala si schody, ktorými prešla dole ani prekvapenie dievčat, ktoré ju už raz videli odchádzať. Nasadila si šiltovku nízko do čela, aby skryla červené oči a vydala sa nocou.

Okolité zvuky nočnej premávky a zriedkavých okoloidúcich k nej doliehali z diaľky, akoby ani nepatrili k tomuto svetu.

„...som ťa už videl. No tak, zastav sa!“ rozoznala, avšak nebrala v úvahu ani slovo, kým sa pred ňu nepostavil akýsi muž a nechcel jej dovoliť prejsť. Snažila sa ho obísť, no tu sa už pri ňom objavili z jednej aj z druhej strany jeho priatelia a obkľúčili ju.

„Problém?“ hodil jej niekto ťažkú ruku okolo pliec. Tinina posledná záchrana.

Zvyšok krátkeho, úsečného rozhovoru medzi nimi a Tariqom nerozumela, ale po zrejme nevhodnej poznámke toho v strede chytil od krk a výhražne niečo precedil pomedzi prsty. Dvom ďalším vzišiel na um hlúpy nápad, Tariqa ešte viac rozdráždiť. Odniesol si to nielen ich kamoš, ale každému sa ušla rana do nosa či brucha. Jednému sa prúdom spustila krv.

Nepočkal, kým sa objavia svedkovia, ktorí by ho mohli usvedčiť, či privolať hliadku na pochôdzke. Vzal Tinu a robil jej ochrancu a spoločnosť v jednej osobe až k múru obkolesujúcemu Andreasovo sídlo. Celou cestou prehodili medzi sebou iba niekoľko viet, pretože videl, že po tom, ako sa s Lukasom spolu niekam stratili, sa muselo udiať niečo, čo ju dostalo do takéhoto žalostného stavu. Preto, keď sa snažil odľahčiť ticho, hovoril o nepodstatných veciach, ktoré sa zraňujúcim témam vyhýbali na sto honov. Nespomenul Lukasa, ani tých chlapov, čo s ňou mali bohvieaké úmysly, dokonca ani podvečer, korý nadchádzal po prichádzajúcom úsvite. A bola tomu rada.

Tina zastavila. Spoznala bezpečnú časť na prelezenie vďaka praskline na chodníku pod nohami.

„Tu?“

Prikývla.

Prvé ranné lúče ožiarili ich tváre, avšak na ostatnú polovicu sa opierala ešte väčšia, kontrastnejšia temnota. Keď sa na neho takto zadívala, uvedomila si, že sa na Andreasa neskutočne podobá, akoby bol naozaj krv z jeho krvi. Možno preto hneď uverila, že je L.G. Dokonca mal aj rovnako plavé vlasy a modré oči, ktoré však ten skutočný syn po otcovi nezdedil.

„Ďakujem.“

„Za čo?“ Pri jej pohľade prikývol na znak, že je to v poriadku. Nech už mala na mysli čokoľvek, či to, že ju obránil, či sprievod, a či to, že z nej nič neťahal. A možno to platilo aj dopredu, pretože jej dovolil, aby mu vyliezla na plecia, a tak sa vyšplhala naspäť domov.