Už nikdy ticho 2: kapitola 18

Anotace: -

Sbírka: Už nikdy ticho

Po tom, ako sa bez jednej ich súčasti a bez manažéra vrátili domov, nemali ani samé chuť oslavovať. Tina vedela, že o pár dní ju a Phoebs čaká škola. Bála sa predstaviť si, aké to bude, či vôbec bude rozumieť, či to bude zvládať. Andreas sa zmienil, že popri tom budú naďalej pracovať. Vystúpenia? Ďalšie stretnutia s významnými ľuďmi? Videoklipy, či snáď znovu niečo nové? Čert vie... Možno ešte Andreas áno.

Unavene si vyzula vysoké topánky a nesúc ich v rukách, zbadala svoj odraz v zrkadle. Toto bola ona, Tina Green. Dievča, ktoré malo miesto, pre ktoré by iné malé dievčatká, akým bola nedávno rovnako i ona, dali aj nemožné. Mala slávu a úspech v skupine. Čo sa za tým však skutočne skrýva? Kto je v tých drahých šatách s mejkapom a nádherne upravenými vlasmi? V skutočnosti je to len dievča, Martina, ustráchané nič, čo vlastne ani nevie, kým to ešte je. Zmizla nadobro a zostala už len Tina, alebo sú snáď dve? Jedna na pódiu taká, akú ju chcú všetci ostatní?

Zmenila sa, nevystupovala tak ako na začiatku, možno aj rozhodnutia by sa líšili, keby sa toho toľko neudialo. Martine stačilo málo, aby sa z toho tešila, Tina videla iba to, čo jej nevychádzalo, kiežby sa jej všetko nerúcalo.

Nahnevala sa sama na seba. Neustále sa ľutovala. Celý čas len samoľútosť! A k čomu to bolo dobré? Vyriešilo sa snáď niečo? Nie, a to si bolo treba uvedomiť. Radšej treba nájsť spôsob, ako napraviť to, čo sa dalo.

Odmaľovala sa a v pyžame vkĺzla pod deku, z chladného vzduchu jej naskakovali zimomriavky. Ľahla si na vankúš, keď si spomenula, že si zabudla dať dole náušnice. Tak predsa z tej Martiny ešte niečo zostalo. Vstala a odložila ich do malej šperkovničky v zásuvke, keď sa v nej zaleskol na jemnučkej retiazke krížik, čo kedysi nosila, kým ho nevymenila za bižutériu ladiacu k oblečeniu kvôli štýlu speváčky v B.REAth.

Vzala ho do ruky a prišlo jej ľúto, že zabudla. Možno by nemala prestať sa len ľutovať, možno by všetko nemala nechávať len na seba. Možno je jej blízky priateľ a dôverník pri nej stále a len čaká, kedy ho prestane prehliadať a zverí mu nie len svoj osud, ale aj osud milovaných do mocných rúk.

Potom sa jej anjeli usídlili na ráme postele a zoslali na jej viečka konečne pokojný spánok prinášajúci odpočinok.

 

Život plynie deň za dňom. Vôbec nevnímam, koľko ich už prešlo. Pheobs sa z nemocnice dostala čo nevidieť. Čo nás prekvapilo, bolo, keď jej k nám „domov“ prišiel malý balíček. Andreas nám dovolil vziať jej ho na izbu. Možno jej aj oficiálne prvý balíček od fanúšikov prispel k rýchlejšiemu zotaveniu.

Naša idylka však rýchlo skončila. Prišli dvojaké povinnosti.

Poprvé. Berlín je oveľa väčší ako náš areál a mohla by som si slepo nahovárať, že som si naň zvykla, ale pravdepodobne by som neoklamala ani samú seba. Rýchlo sme s Phoebs pochopili, prečo Andreas trval na tom, aby nás aspoň prvé týždne vozieval šofér. Jediné, čo ma mrzí, je, ako na nás pri tom všetci pozerajú. Ťažko definovať, čo sa v ich úškľabkoch skrýva. Vždy, keď si na ten nepríjemný pocit pomyslím, prebehnú mnou zimomriavky.

Na druhú stranu je zvláštne, ako si človek dokáže na prostredie navyknúť. Po nejakom čase prestanete riešiť, že v škole nerozumiete, pretože profesori hovoria odborne a prirýchlo a spolužiaci slangovo a ešte rýchlejšie. A aj keby nebolo žiadnej jazykovej bariéry, obávam sa, že by som si aj tak robila zbytočné nádeje.

V písaní ju prerušilo zazvonenie. Vyšuchtala sa z izby, len čo vkĺzla do mäkučkých papučiek skrývajúcich sa za rohom postele.

Za dverami stál Andreas, v rukách veľká škatuľa. Netrúfala si odhadnúť, čo sa v nej skrývalo, ale bola ťažká a pri prenášaní z miestnosti do miestnosti sa musela poriadne zaprieť, aby ju potlačila. Nechala ju stáť pred izbou a vrhla sa ďalej na písanie, kým ešte nestratila niť. Takýto okamih, v ktorom má voľno, sa znovu len tak nenaskytne.

Scenár by sa kvôli tomu, že vo voľnom čase robím na videách a nechodím namiesto toho na nejaký záujmový krúžok, i tak nezmenil. Navyše, ak by som si medzi nimi našla náhodou priateľov, viac by ma mrzelo, že vytŕčam, pretože som si nie sama pánom svojho času. Kde totiž končilo vyučovanie, začínala iba ďalšia práca.

A tu prichádzalo spomínané podruhé. Dni sa nerozlišovali na školský týždeň a víkend. Ten, kto chcel pokračovať v hudbe a nezaostať, nemal voľno.

Naoko úžasné natáčania pripadali na prvý pohľad dokonalo. Už len samotná prítomnosť medzi kulisami, pred zapnutými kamerami, kde sa cítite ako v hre na hercov. Potom ale prišlo na naozaj tvrdú prácu, v ktorej nie sú kompromisy. Zábava sa vytratila už po prvej desiatke opakovaní jednej klapky. Kúzlo opadlo a čoraz ťažšie sa dalo sústrediť. Po zostrihaní to vyzeralo, akoby sme sa pohybovali v rozprávke, ale my sme scénu za našimi chrbtami pri hraní nevideli. Keď sme mali niečo predstierať a o sotva meter a pol na vás upieralo oči zo dvadsať ľudí s tými ich výrazmi, je len zaťažko necítiť sa ako cvičené zvieratko. Navyše, ja nie som herečka. Ako to však vidím, ide to ruka v ruke. Nesmiem dávať najavo, čo skutočne cítim, pretože sa zamotám v uzavretom kruhu, v ktorom nebudem môcť byť ani speváčkou.

V aktuálnej polohe dole bruchom, pri ktorej sa lakťami zarývala hlboko do matracu, ju bolesti, sčasti z únavy, sčasti z preležania, prinútili znovu si rovno sadnúť.

Ledabolo stiahnuté vlasy opäť zahrnula za ucho a pokračovala v písaní.

Sotva chytila pero znovu do ruky, Andreas už opät mučil zvonček. Dožadoval sa vedieť, ako sa darček páči a či nemá problém s jeho poskladaním.

Skúmavo pozrela na nedotknutú, stále zalepenú škatuľu. Je v nej niečo na skladanie?

„Mám na teba ešte jednu prosbu. Odpusť, je to možno trochu opovážlivé po tom, čo po zaplnení plánu nebudete môcť ísť na sviatky domov, ale...“

K bráne sa dostali, už bola tma ako v rohu a Andreas stál krok pred ňou zhypnotizovaný.

S rukami vo vreckách kabáta zostala stáť vedľa neho. Dala mu minútu a potom ešte času koľko chcel. Nevedela odhadnúť, koľko ho naozaj uplynulo, možno to ani nebolo dlho, ale začínalo ju striasať, preto sa ho napokon predsa spýtala: „Nechceš ísť...“ rozmýšľala, či by nevyznelo kruto, ak by spomenula slovo hrob. Na tom, že je niekto mŕtvy nie je nič zlé - to, že je mŕtvy, je proste nevyvrátiteľný fakt, ale pohľad na neho ju prinútil zvoliť jemnejšie slová. „...k nej?“

Prikývol. „Pôjdem,“ vykročil ďalej.

Udržiavala si asi dvojmetrový odstup, na cestu medzi náhrobnými kameňmi im osvetlovali vysoké lampy.

Prešli ku kamennému pomníku najďalej od východu, obkolesenému dvoma košatými, opadanými stromami, povedľa neho vyrastal ružový ker. Po kvetoch nebola v tomto ročnom období ani stopa, prezrádzal ho od obyčajného kríčku iba ostré tŕne, ktorými bol obrastený.

Pomohla mu očistiť pomník od popadaných listov, fotku mladej ženy s krásnym úsmevom utrela od pavučín, do vázy s nabratou vodou vložila kyticu kvetov.

„Vyzerá pekne. Páčila by sa.“ Kvočiac ešte nad kvetmi otočila sa s úsmevom nad seba, na Andreasa, presne v čas, aby mu uvidela zalesknúť sa slzy.

Náhle jej ho zostalo ľúto. Oprášila si kolená a dovolila si chytiť sa mu pod pazuchu, aj keď jej rameno neponúkal. Zhlboka sa nadýchla a čakala, kým sa so svojou manželkou dorozpráva.

„Pomodlíš sa za ňu? Ja... nepoznám slová.“

„Slová?“

„Modlitby.“

Prikývla. Ešte pozrela do tváre na fotke, keď sa Andreas otočil a vracal sa cestičkou späť.

V aute brázdili cesty a Tina rozmýšľala nad tou ženou, aká asi bola a či by sa jej páčila.

Všimla si, že odbočili z cesty a obišli jej známu budovu jednej televízie. Robili v nej moderovanie špeciálnej epizódy hudobného programu.

Zaparkoval v garážach. Zatiahol ručnú brzdu, vytiahol kľúčiky.

„Mám tu ešte jedno stretnutie, počkáš v aute? Nebudem dlho. Nanajvýš pol hodinu.“

„Uvidím... Možno sa zatiaľ prejdem.“

„Keď budeš odchádzať, nezabudni ho zamknúť,“ zveril jej kľúčiky.

Vyšla hore brehom tunelu na otvorenú ulicu. Toto túlanie sa jej pripomenulo staré zážitky s dievčatami, ako sa hrali na špiónov a prenasledovali Alice do klubu.

Zasmiala sa.

„Čo je smiešne?“

Obzrela sa za seba. Postava v čiernej vetrovke so šiltovkou zarazenou nízko do čela sa snažila zbaviť zatiaľ nevsiaknutej vody. Narovnal sa a tieň mu z tváre skĺzol.

„To nie na... Nepoznáme sa?“

„Nevideli sme sa náhodou toto leto na...“

„Ty si z tej skupiny! Jasné, už si spomínam!“

Zaškeril sa, v lícach sa mu vytvorili hlboké jamky. „Aj ja.“

„Čo sa ti stalo?“

„Okoloidúce auto našlo jedinú mláku v celom meste... Kam máš namierené? Šiel som práve skočiť na jedno pivko...“

Vedela, že by mala odmietnuť, ale mal vyhliadnuté pohostinstvo iba na rohu ulice. Navyše vyzeralo celkom slušne. A nemusí piť, môže si dať trebárs... džús.

Vyškriabala sa na vysokú barovú stoličku oproti nemu. Sňal si čiapku z hlavy. Dredy, s ktorými si ho pamätala, boli preč a rovné, niekoľkocentimetrové hnedé vlasy nabrali lesk do ryšava.

„Čo si dáš?“

„Džús,“ odvetila presne podľa svojho záväzku.

„Si si istá?“

Prikývla a Chris, ako zistila, šiel objednať.

Nie, že by chcela šmírovať, poobzerala sa po okolitých stoloch. A prekvapene otvorila ústa.

„Ahojte,“ ohlásila dvojicu sediacu pri vedľajšom stolíku.

Tariq a Can sa otočili a tváre sa im obom rozžiarili. Dlho sa nevideli.

„Čo tu robíš? Si tu sama?“ spýtali sa cez taký bežný hluk, aké sú na podobných miestach.

Pokrútila hlavou, no ani to nakoniec ich rozhodnutie vstať a zraziť stolíky dohromady, nezmenilo.

S Chrisom ich predstavila, len čo sa vrátil aj s jej džúsom. Podľa toho, ako sa spolu dokázali baviť, akoby sa poznali od nepamäti, uznala, že po dlhom čase narazila na normálneho človeka.

Zábava bola v plnom prúde, celá štvorka si navzájom rozumela, keď ich smiech prerušilo Canovo hlasné kašľanie, päsťou si udieral do hrude.

Vo dverách sa objavil Lukas. Vyzeral presne ako v jej spomienkach. Vlasy mal trochu dlhšie, stiahnuté do akéhosi uzlu vzadu na hlave. Tvár mal strnulú, očiam chýbala tá tajomná, šibalská iskrička. Boli už len tajomné. Cudzejšie.

Popravil si rameno puzdra od gitary na pleci. Len, čo Tinu zbadal a ona jeho, spurne sa odvrátil, že ho videla už len z profilu.

„Tohto ste ma mohli ušetriť,“ zafrflal a vytratil sa.

Mĺkvo, čo medzi nimi zavládlo, prerušil Chris, ktorý v tom bol jediní celkom nevinne.

 

Pre nás ako pre skupinu bolo výhodné, že sa natočilo spolu päť videí. Každé jedno z nich bolo od Andreasa vysokou investíciou do budúcna, ale úprimne som žila iba na kofeíne. Nenávidím kofeín. Ale nemala som na výber, bolo to unavujúce. Zaspávala som bez ohľadu na miesto a čas. A komu na tom v poslednom dôsledku záležalo? Držali si od nás odstup. My sme boli tam, boli sme živé bytosti, a predsa som medzi nimi všetkými, pre ktorých to bol dôležitý zárobok, bola len malé dievča pod ochranou ich zamestnávateľa. Pokladali za lepšie vyhýbať sa mi a nekomunikovať so mnou.

Priestor na oddych bol jedine v škole, čo som s Phoebs na hodinách naplno využívala. Dokonca sme prišli na fintu, ako to robiť s otvorenými očami! Iba občas sa stalo, že niektorej z nás hlava spadla zo vzpriamenej polohy a strhli sme sa z driemot. To nás už poväčšine čakal prísny pohľad profesora a ďalšie pohoršené upozornenie. Neviem však, ako to dopadlo. Nikdy som to nepočula.  Preberám sa zásadne až na zvonenie. Allison a Alice mali v tomto aspoň akú-takú výhodu, pretože ony mali na dospávanie celé doobedia.

„Ahoj mami, to som ja, Tina. Čo doma robíte?... Áno, viem, mrzí ma to, ale nestíhala som skôr.“ S mobilom na uchu sa na chodbičke vyzula a šmykom sa dopravila až ku spálni.

Rýchlo behala z jednej miestnosti do druhej.

„Práve som prišla zo školy... Čo mám nové? Andreas mi pomohol zariadiť izbu. Dostala som maliarsky stojan. A čo vy doma?“

Jemným dotykom po kúskoch visiacich na ramienkach sa dopracovala až k zadnej stene šatníku, kde sídlil topánkovník. Na čerstvo položenú škatuľu na ňom ešte nestihla napadnúť vrstvička prachu.

Obutá v nových lodičkách, prezlečená do štýlovej košele po krátkom, stereotypnom rozhovore zložila a obmotala si okolo krku šatku.

Hotovo. Môže bežať plniť ďalšie body v rozvrhu.

V tom zmätku sme si postupne našli zabehnutý rytmus. Pri živote nás drží pár vecí. Sú to drobnosti, ktorými sa dokážeme zabaviť. Napríklad, každý piatkový večer vyjedáme zásoby niekoho iného. Zakotvíme na jednej z izieb, zababušíme sa a plníme svoje „hviezdne povinnosti“. Takto aspoň označil povinne vytvorenú stránku náš drahý Andreas. Odpovedáme na otázky a zriedka sa dokonca stane, že nám príde nejaká pozornosť zo strany ľudí, čo nás počúvajú.

Tento nápad mi však vnukol ešte inú myšlienku. Čo tak byť inkognito a hrať sa na seba? Vytvorila som si maličkú stránku, na ktorú poväčšine nemám čas, ale je fajn spoznávať cez ňu ľudí len tak – bez toho, aby potrebovali vedieť, kto je na opačnej strane.

Ponaťahovala si chrbát, ledva držala otvorené oči. Ešte ju čakala nejaká domáca úloha, ale ani za nič si nedokázala spomenúť aká. Zavolá Phoebs, snáď dávala väčší pozor.

Pomasírovala si sánky. Pri pomyslení na dnešný deň ju bolela hlava, dostávala migrénu z toho, ako sú niektorí ľudia falošní.

Prinútila sa prelistovať niekoľko listov v zápisníčku dopredu, konkrétne na leto. Našla ho tam. Živo sa toho dňa videla, ako naoko anjelikovi, milému Pheobinmu tichému nápadníkovi, ďalej už len hroznému zradcovi, naletela, že to s jej kamarátkou myslel naozaj vážne. Nebyť náhody, ktorá jej skrížila cestu s ním a jeho skutočnou frajerkou, nikdy by neprišla na tú lož. Alebo minimálne príliš neskoro na to, aby to Phoebe tak nezranilo. Každopádne, situácia je už vyriešená. S vyčisteným žalúdkom si hľadá novú prácu. Aspoň sa o nich už nebudú záhadne vynárať žiadne klebety.