Už nikdy ticho 3: kapitola 1

Anotace: -

Sbírka: Už nikdy ticho

Vločka za vločkou dopadali na zvonku nepriehľadné sklo okienka. Motor tichučko priadol.

„Aké boli prázdniny?“ prekvapila sa, že sa jej Gas prihovoril. Takisto jej chvíľu trvalo, kým sa znovu preorientovala na správny jazyk, ale on, našťastie, patril vždy k tým, ktorí brali ohľad na to, že nie je rodená Berlíčanka.

„Krátke,“ odpovedala dôvtipne. Čo by od nej chcel počuť? Vedela, čo mu určite nepovie, na čo si nie sú dostatočne blízki. Rozprávali sa iba ako známymi, čo sa dlhšie nestretli, ako vzdialení priatelia, ktorí sa spoznali iba náhodne a spája ich práca a nie veľký vekový rozdiel.

Let mal meškanie skoro hodinu, čo všetkým posunulo plány. Nechávala si prílet na poslednú chvíľu- Jediné, čo jej určovalo deň návratu, bolo novoročné stretnutie so sponzormi a mediálnymi partnermi a potreba natočenia krátkeho želania fanúšikom. A to skoro zmeškala.

Len čo ju vyzdvihol, dohodol sa s Andreasom na tom, že ju zavezie priamo do konkrétnej reštaurácie. I tak to bude natesno, nie to zastaviť sa v ich sídle a zložiť si aspoň kufre, či sa vhodne upraviť.

Vzala si svoju tašku, prevesila ju cez rameno a otvorila si dvere. Rozlúčila sa so šéfom, ktorý jej sľúbil, že sa postará o zvyšok batožiny. Poďakovala sa mu a pokračoval ďalej v ceste. Kolesami za sebou zanechával plynulé pruhy v čerstvo napadnutej vrstvičke bielej prikrývky. Sledovala známe auto strácajúc sa vo vzdialenosti medzi nimi. Sama sa strácala v toľkej husto padajúcej belobe. Chlad jej prenikal pod kabátik, ruky ju oziabali, zbytočne si prsty tmolila v pletených rukavičkách. Stiahla hlavu medzi plecia zababušiac si časť tváre do mohutného šedého šálu, čo dostala len pred niekoľkými dňami pod stromček. Obzrela sa za seba, na budovu, pri ktorej ju vyložil. Názov reštaurácie sa zhodoval s tým, ktorý jej spomínal Andreas.

Vykročila, skoro až pobehnúc, ku dverám a po mraze, čo bol všade vonku, ju objalo teplo, stále sa však triasla, sotva sa ovládnuc aby neposkakovala z nohy na nohu. Sneh na vlasoch, kabátiku, dokonca aj riasach, sa stále držal. Oči si zvykali na pološero.

„Máte zarezervovaný stôl?“

„Áno, s Andreasom a B.REAth.“

Prevesil si jej kabát cez ruku, aby ho mohol odložiť do šatne pre špeciálnych hostí. Ostatné veci si chcela nechať pri sebe.

Pri stole v rohu uvidela svoj druhý domov, odmysliac si dvoch kameramanov, ktorí ju už dávno postrehli a zaznamenávali. Na druhej strane si človek dokáže zvyknúť skoro na všetko, nevnímala ich ako nič nezvyčajné, jednoducho patrili k jej práci.

Dievčatá boli uprostred rozhovoru v zjavne ničím nerušenej nálade. Andreas sedel za vrchom stola a práve zdvíhal pohľad od hodiniek z bieleho zlata na svojej lavici, keď si povšimol Tinu, že sa približuje odo dverí.

Naširoko sa usmiala a zakývala mu.

Dievčatá k nej takisto otočili tváre a privítali ju s otvorenou náručou. Zvítala sa s priateľkami.

„Šťastný nový rok!“ vyobjímala ich. Až sa vystrašila, keď si uvedomila, že jej to robilo problém pri vlastnej rodine a tu, pri ľuďoch, s ktorými ich nespája ani kvapka krvi, to spravila úplne automaticky a bez okolkov. Stal sa pre ňu život so zbaleným kufrom prirodzenejší, než ten druhý? Musela prehodnotiť svoje priority a hodnoty, avšak najprv tu boli povinnosti, pri ktorých jej dobre padne teplá večera, pretože bola po cestovaní vyčerpanejšia, než inokedy.

„Meškám?“

„Nie, tesne,“ kývol jej, aby si prisadla. Obchádzala stôl k voľnému miestu, keď predsa objala aj jeho a popriala mu všetko dobré. Bolo jej hlúpe, vynechať ho. Dokonca z tašky vybrala maličký balíček zabalený v baliacom papieri a podávajúc mu ho čakala, ako zareaguje.

Zarazila ho, no napokon si ho milo prekvapený vzal a odložil do kufríku. Necítila sa urazená kvôli tomu, že si ho hneď nerozbalil, alebo by sa netešil trochu viac. Možno nemal pocit, že je to tá správna chvíľa. Tak či onak, počká ho tam.

„Aj ja mám pre teba niečo.“

Skoro nadskočila od potešenia. Zvedavá, čo to môže byť, otvorila malú hranatú škatuľku. Najskôr sa zľakla, že to muselo byť drahé, no keď sa na ňu zvnútra usmial odznak s logom B.REAth.

„Odznaky sú jedným z obľúbených módnych doplnkov kategórie vášho fanklubu. Začnú sa predávať až o niekoľko dní,“ podotkol.

Pokúsila sa o úsmev. Zdalo sa, že sa tešil, že jej tiež niečo daroval, nechcela ho sklamať. V podstate by sa aj tak tešila každej maličkosti. Bola rada, že je ich manažérom práve Andreas, i napriek faktu, že práve kvôli tomu, že je on ich šéfom, Lukas šťastný nebol.

„Tina, v poriadku?“

„Áno,“ prikývla. Neuvedomila si, že asi vyzerá duchom neprítomná a zahrnula si radšej pramienok vlasov za ucho.

Nuž, všetci tí ľudia, na ktorých čakajú a mali by prísť už čochvíľa, sa budú musieť pozerať na Tinu bez väčšieho zakrytia nedokonalostí na pleti mejkapom, iba s jednoduchým, podomácky vyrobeným „úsporným“ líčením na konci dňa, bez špeciálneho účesu či oblečenia ako mali ostatné.

Postrehla, že nie len ona dostala po príchode takýto darček. Rovnako ako ony urobili, pripla si ho, nech má radosť.

Napila sa z džúsu, čo jej priniesli, zatiaľ čo ostatní pili víno. Zostala posledná neplnoletá.

„Dievčatá, oslovil ich Andreas na upozornenie. Vzpriamili sa, pripravili úsmevy a, zopakujúc po Andreasovi, krátko vstali, zatiaľ, čo si so známym majiteľom hudobnej televízie podávali ruku.

Tina ho okamžite spoznala.

„B.REAth,“ pozdravil skupinu s prísnym výrazom na tvári, skoro ako pri ich prvom stretnutí. „Tina!“

Bolo lichotivé, že si stále pamätal jej meno. Mala ešte živo pred očami, ako ešte počas kástingu do skupiny bol najskôr za toho nedotknuteľného, až na dokrútku, v ktorej v podstate vyjadril smerom k Tine podporu. Ktovie, možno aj to istým spôsobom ovplyvnilo Andreasovo konečné rozhodnutie, vybrať práve ju.

Po príchode aj posledného očakávaného, dostala konečne príležitosť, pozrieť sa do tých tvárí, ktoré zatiaľ nepoznala, no mala by. Na počudovanie, tiež to boli len ľudia. Na niektorých by vôbec nepovedala, že zastávajú svoje funkcie, boli bežní, normálni, a iní nepôsobili vôbec obyčajne.

Po zvyšok večera poväčšine nezostávalo iné, ako ticho sedieť a počúvať, o čom sa dospelí rozprávajú.

So zamysleným pohľadom sa prerývala vo večeri, rozmýšľala nad tým, ako pripravia Phoebs dodatočnú narodeninovú oslavu. Nemali domyslené detajly, zrejme budú potrebovať aj Andreasovu pomoc. Nesmie zabudnúť dohodnúť sa s ním. Bolo by namieste, keby celú parádu usporiadajú čo najskôr. Najlepšie hneď zajtra. Možno večer.

Odpila si.

Dávala si rôzne nápady dokopy, počítala aj s tým, že určite aj Phoebs s Alice prídu s novými postrehmi, no stále jej vŕtalo v hlave, či budú predsa v len takej malej skupinke.

Podoprela si hlavu. Uspávalo ju to.

Kto by, ak by sa do zajtrajšku podarilo všetko vybaviť, mohol prísť na poslednú chvíľu? Ony tri bezpochyby. Andreas. Gas a Mark? Možno. Zostáva pri nich otáznik. S Phoebiným nápadníkom viac nerátala. Stratil jej dôveru skôr, než si ju naozaj získal. Bol od neho podraz, že ich priateľku namotával rovnako ako ktoviekoľko ďalších.

Nechala si ten stručný zoznam znovu prebehnúť hlavou, keď vtom jej vyskočili ešte tri mená. Ktovie, či by ani kvôli takejto udalosti Andreas nesúhlasil s pozvaním si The Leaders...

Z rozhovoru, čo sa jej dostal do uší, porozumela, že sa rozprávali o videoklipoch, čo natočili minulý rok, a že do turné budú čas naťahovať a vyvolávať napätie. Už len rozšírenie správy, že sa chystá medzinárodná koncertová šnúra, bude pre niekoho dostatočnou novinkou na trhu. Považovala to za sčasti výhodnú správu. V skratke to znamenalo, že sa rozvrh povinností a aktivít aspoň na krátky čas trochu povolí. Aspoň na najbližší mesiac, možno dva.

Po príchode domov počkala, kým Phoebs nezhasla svetlo v izbe. Skoro vypadla z balkóniku, tak sa nakláňala dole, aby jej dovidela do okien a ubezpečila sa, že už spí.

Akonáhle si bola takmer stopercentne istá, že ju nezobudí ani pohyb výťahu, tajná akcia sa začala. Prezvonila zvyšné dve kompábelky. Čochvíľa jej už stáli pri dverách. All s Tinou pracovali na ich plánoch, aby ich mohli predostrieť Andreasovi na schválenie. Alice síce v tejto fáze nepriložila dvakrát ruku k dielu, skôr skomentovala, keď sa jej niečo nepáčilo. Keď skončili, boli na seba hrdé.

Zviezli sa o poschodie vyššie. Spod prahu pracovne ešte videli prenikať žiaru. Stále pracoval.

V pracovni to vyzeralo ešte chaotickejšie ako inokedy. Papierov ho na stole čakalo dvojnásobne a sám vraštil čelo pri pohľade do monitoru nad nejakou zbierkou súborov čakajúcou na spracovanie.

„Vy ešte nespíte? Kde je Phoebe?“

„Phoebs spí.“ Vošli dnu, zdalo sa, že ich vypočuje.

„Phoebs mala teraz na Silvestra narodeniny,“ začala All. Podľa výrazu na tvári na to úplne zabudol.

„Chceli sme jej prichystať na zajtrajší večer prekvapenie.“

„Máte to na papieri?“ mal na ponáhlo, sotva si vypočul, čo mu práve povedali.

„Iste.“

Vzal list vytrhnutý zo zošitu a v rýchlosti ho prebehol. Do toho sa mu All a Tina pretekali, aby mu okolo toho popísali, ako si to predstavujú. Čo, kde, ako, kedy. Spokojne si pri tom kyvkal hlavou.

„Takže súhlasíš?“

„Nemám nič proti.“

Zajasali.

„Je to všetko, čo ste chceli?“

„Asi áno,“ odvetila All, i keď Tina vedela, že na niečo zabudli. Čo to ale mohlo byť?

 

Tina ledva stála na nohách, skoro zaspala postojačky, ako výťah klesal ku jej poschodiu. Oči sa jej zatvárali. Prebrala sa iba, keď sa pred ňou otvorili dvere. Rozlúčila sa s dvojicou, ktorá klesala ešte nižšie a zamkla za sebou.

Zašmátrala po vypínači na stene. S hlasným zívnutím si ponaťahovala svaly. Nechcelo sa jej poriadne dvíhať nohy, bola príliš unavená, a tak papučami ledabolo šúchala po hladkej dlážke.

„Zajtra bude skvelý deň,“ pomyslela si. „Navyše keď sa stretnú B.REAth a The Leaders, netreba mať o tom ani najmenšie pochybnosti.“

Vošla do izby, ľahla si na posteľ, keď jej mozog začal znova pracovať. Prudko sa posadila. „My sme zabudli!“

 

Vracala sa späť ku dverám pracovne. Pomaly kráčala po koberci. Sprevádzalo ju iba svetlo lámp pripevnených na stenách zopár desiatok centimetrov nad ňou.

Zastavila sa položiac ruku na kľučku. Sklonila hlavu a čakajúc, kým sa v nej nazbiera dostatok guráže, sa čelom oprela o vyrezávané drevo, z ktorého boli dvere zhotovené.

Zatvorila oči a nasala do pľúc vzduchu, koľko len zvládla. Chcela vojsť.

Náhle ustúpila, ani by sa popálila. Nemohla byť predsa neslušná a vtrhnúť k Andreasovi bez ohlásenia sa.

Obozretne, zvažujúc každé zaklopkanie, čakala na odpoveď.

Hlas z opačnej strany neprichádzal. V ruke sa jej práve krčil spodnú okraj širokého svetru. Inokedy ju nenechával takto dlho čakať pred dverami bez odpovede. Mohol povedať, že nemá čas.

Zopakovala zaklopanie. „Andreas?“ zavolala polohlasne, keď sa k nej vracalo znovu iba ticho.

Začínala byť znepokojená. Zdalo sa, že má ešte veľa práce, než aby šiel pokojne spať. Poznala ho dosť dlho na to, aby to zistila.

Radšej okamžite prestala žmoliť ten sveter a tíško klopkala. „Andreas?“ zvolala. „Je všetko v poriadku?“

Skúsila, či sú dvere odomknuté, alebo to už predsa zbalil? Stačilo málo, aby sa poodchýlili. Nenechával pracovňu so všetkými dôležitými dokumentmi len tak nezamknutú, aj keď sídlo chránila ochranka a nočná stráž a hore je možné dostať sa iba výťahom od recepčnej.

Nazrela dnu.

„Andreas?“ šepla.

Potichu vošla.

„Andras, si tu?“

Niečo sa jej nepozdávala. Svetlo v miestnosti sa mäkkým, teplým jasom dotýkalo všetkých predmetov v nej. Zo šálky s kávou položenou na pracovnom stole sa mu parilo. Monitor svietil, kreslo bolo svláštne otočené. Srdce jej bilo rýchlo a nahlas.

Nesmelo, majúc strach z toho, čo na ňu čaká, pristupovala bližšie.

Jeden úder vynechal, no Tine sa zdalo, že to vražedné ticho trvalo akosi dlho a vzápätí sa to jej vnútro snažilo dohnať. V šoku si prikryla ústa dlaňou. Do očí jej vohnalo nával sĺz. Netiekli, len spanilo spadli, tak boli ťažké, plné od bezradnosti a zúfalstva.

„Andreas!“ zakričala prebehujúc k nemu okolo stola.

Nehybné telo muža ležalo bez viditeľných známok života.