Kapitola 25: kapitola 8

Anotace: -

Sbírka: Kapitola 25

Pozrela na hodinky. Cítila sa ako Popoluška. O polnoci jej odbijú zvony a ona sa musela uráčiť dostaviť domov. Hala, kde sa stužková konala, bola asi polhodinka pešo od ich baraku smerom, zhodou okolností, k tomu brlohu, kde sa stretla s chalanmi, dedukovala, že si tam prenajali miestnosť na skúšanie – ulica nebola obľúbená, nájomné bolo lacnejšie než inde. Z toho každý duchaprítomný človek uzná, že nie je bezpečné ísť cez tú ulicu, keď už stála v ceste, o takom čase domov pešo.

Tu sa však naskytol problém. Mala zavolať mame, aby po ňu prišla, alebo si zavolať taxík a míňať z imaginárneho vreckového, ktoré dostáva? Bola k sebe úprimná, na taxík pri sebe nemala, po meste dokážu premávať za neuveriteľné ceny, a pochybovala, že by mohla platiť čipovou kartičkou na autobus, ktorú objavila vo vrecku kabátu. Ale takisto sa jej nechcelo volať domov, i keď tušila, že mama nespí, naopak, čaká ju pravdepodobne sledujúc v televízii nejaký program, ktorý ju nebaví a len tak-tak sa drží, aby pri ňom nezaspala. To by totiž znamenalo, že by musela vysvetľovať, prečo sa nespýta Romanových rodičov, či by ju nezviezli tak, ako boli dohodnuté.

So smutnými očami zisťovala, že sa jeho rodičia šťastne lúčia s mladým párikom a zberajú sa na odchod – bez nej. Čosi v nej sa ale všemocne priečilo narušiť ich idylku a privtierať, hoci by ju vyhodili cestou. Možno keby tam nie je Dida, takto je piatym kolesom na voze.

Strčila ruku do rukáva a obliekla sa. Mala nový kabátik – plátenný, červený, úzkeho strihu, ktorý ju opticky predlžoval a zoštíhľoval, s korzetovou viazačkou vzadu. Náhle sa celá slávnostnosť šiat pod nimi skryla a opäť sa cítila ako v bežný deň.

Sedela na vysokej stoličke oproti vchodovým dverám. Ledva sa na ňu vyškriabala. Výhľad nebol bohvieaký. Skoro nič cez ne nebolo vidno, pretože vonku bola tma a v skle sa odrážal iba jej vlastný obraz a barový pult za ňou. Keď sa však svetlá auta priamo pred ňou rozsvietili a pohli, videla ich a vedela, že odišli, sú preč.

Ešte len vtedy si ju Roman všimol, držiac za ruku svoju lásku. Akoby sa necítila dosť pod psa, nabrúsil ju otázkou, či nechcela zviezť. Ako mohla byť doteraz taká slepá, že to nevidela? Dobre, musela uznať, že u nich na škole bolo nepísaným pravidlom, že sa všetky vzťahy tutlali, kým to len šlo – nebolo vhodné, ak sa na cirkevnej škole ktokoľvek premával ruka v ruke príliš nápadne, ale tiež to nemohla zvaľovať iba na to.

Vzdychla si. Bolo pol dvanástej a jej hlavička začínala kalkulovať. Bolo iba v jej dobrej vôli že chcela prísť domov do dvanástej. Podmienka pre dnešný večer presne nestanovovala, či má byť doma o dvanástej, alebo má o dvanástej ešte len odchádzať. Teoreticky mohla zahrať celú situáciu do outu. Rozhodla sa pre plán, v ktorom si akože o pol hodinu po dvanástej, tridsať minút skĺznutia pokladala za odpustiteľných a ako poznala mamu, zvykla kontrolne zavolať až pár minút po tejto rezerve,  uvedomí, že čas prešvihla, lebo sa „neuveriteľne zabávala“. Dovtedy snáď zistí, u koho by mohla odvoz vydrankať.

Na jednu stranu bola na seba hrdá, na druhú sa za seba neuveriteľne hanbila. Stále si kládla otázku, prečo jednoducho nezavolala domov. Dúfala, že sa o dnešnom skutočnom večeri nikdy nedozvie, bola by z nej sklamaná a smutná.

Nanešťastie, zisťovala, že väčšina rodičov, ba i profesorov, bola o polnoci už na polceste domov a zvyšok, ktorý sa práve poberal na odchod, ani nevedela zaradiť ku komu patrí, a či toho i onoho vôbec pozná.

Nemala na výber, nech sa cestu snažila riešiť akokoľvek, vždy ju privádzala k rovnakému – jedinému východisku.

Vytiahla z vrecka mobil a chvíľu ho iba bez pohnutia držala, akoby čakala na zázrak. Zdal sa jej vyť ťažší, než kedy inokedy.

„Odchádzaš?“

Otočila sa. Nevšimla si, kedy hudba vo vnútri za ňou ustala, do predsiene, kde sa ľutovala ako kôpka nešťastia doliehali iba tlmené zvuky „Ah, Hyun...“ schovala mobil späť tam, odkiaľ ho vytiahla. „Vlastne s tým mám problém,“ priznala.

„Nemáš s kým ísť?“

Prikývla a chlapec sa nakrátko zamyslel. „Počula si nás hrať?“

Zasmiala sa. Nič na tom nebolo smiešne. Keď sa však Hyun nehral na Casanovu, dokázal byť celkom... normálny. „Áno, ste skvelí!“ ukázala oba palce vystrčené smerom hore.

Doširoka sa usmial. „Ideme hrať posledných pár piesní. Poď sa pozrieť,“ kývol jej a počkal, kým opatrne nezíde zo stoličky.

Na pódiu sa diali menšie zmeny – vysvetľovalo do krátku pauzu, počas ktorej si Hyun prišiel po minerálku. Čulmo, Hyunovo dvojča, ťahal za mikrofónom skoro dve hodiny bez dlhšej prestávky. Teraz si bral vlastnú, odstavenú gitaru a na jeho miesto sa postavil on. Nechal si gitaru ovísajúcu na koženom, zvrchu popraskanom ramene ovisnú až k bokom, aby si nastavil výšku stojanu. Potom ju znovu vzal do rúk, pritiahol uvoľnenú strunu, počkal na Hyunovo odrátanie paličkami, začali hrať.

Sadla si do rohu miestnosti k okraju jedného z prázdnych stolov, o tie tu nebola núdza a jednoducho tíško sledovala.

Stáli tam v záplave svetla, nebola si istá, či ešte niekto iný naozaj počúva, alebo nie, ale nedarilo sa jej potlačiť pocit, že to nemôžu byť tí istí chalani tam hore. Na okamih dokonca ľutovala, že nepočúvala celý čas, čo hrali. Boli inak oblečení, než ako ich poznala. Raz jej dokonca bliklo v mysli, že vyzerali ako z nejakého videoklipu. Možno nie z najdokonalejšieho, ale keby prižmúri oči, tak áno. Nikto iný to tak ale asi nevidel.

Do rytmu klepkala nohou nečujne klepkala do parkiet a na záver dokonca naozaj úprimne zatlieskala.

Ich miesto zastúpil dídžej a parket až ožil, zdalo sa jej to byť nefér. Kapela sa balila bez obdržania zaslúženej odvďaky. Podišla pod pódium. Mlčky zišli a všetci spolu nepozorovane vyšli.

„Hej!“ zastavil ich Roman predtým, než vyšli, vyťahujúc peňaženku. „Vďaka, že ste prišli. Podľa dohody.“ Vytiahol pár bankoviek. Nebolo to viac ako dvadsať eur, čo sa aj jej zdalo byť málo.

Čansu si po kradmom kontrolnom pohľade na ne peniaze vzal.

Potom sa Roman pozrel na ňu. „Viki, ty ideš s nimi?“

„Jasné!“ zvolal Hyun a Shin spolu s Čulmom si ju vzali medzi seba. Cítila sa medzi nimi učupená ako dubáčik.

Čansu bez reakcie stál na mieste, iba krátko na nich pozrel.

Nepresvedčilo ho. „Počkaj tu na mňa, odprevadím ťa sám.“

„Nie, to nie je treba!“ vyhŕkla.

„Určite?“

Zaváhala.

„Myslím, že už odpovedala. Ide so mnou,“ zamiešal sa do toho Čansu odvrknúc chladno.

Ona i chalani vedľa nej zadržali dych. Tí dvaja na seba nepekne pozerali a Viki sa nevedela rozhodnúť, či to nie je zlé znamenie.

Pricupkala  k nim a zavesila sa Čansuovi o rameno. Len nech sa do seba nepustia (zvlášť, keď ani, koniec koncov ani nemajú dôvod, pretože je to všetko len jej výmysel).

„No dobre. Niko, dávaj mi na ňu pozor teda,“ oslovil Čansua a ten, trochu prekvapený, odpovedal rovnakým podaním pravice ako pri zvítaní. Ostatní sa len zasmiali, Viki s pokriveným úsmevom.

„Tak poďme!“ schmatol ich Šin. „Maj sa, Roman, vďaka za pozvanie.“

Kyslo na nich ešte chvíľu pozeral, kým ho Dida neuprosíkala, aby si ich už viac nevšímal a venoval jej chvíľu pozornosti. Ďalšiu.

Prikývol, že jej vyhovie. Inak sa nedá opísať to, ako sa mu naozaj nechcelo odísť. Ešte raz sa obzrel. Najradšej by sa tým bol ubezpečil, že si to Viki predsa rozmyslela.

Toto, čo dnes všetko videl... Nepodobalo sa to na ňu. Visela len na ňom, vedel to. A neprekážalo mu to. Nikdy nebola dotieravá. Dokonca sa ani nikdy nedokázala vysloviť, to by jej musel celú vec objasniť. Takto bola pre neho posledné týždne skvelá kamarátka. Je to predsa... Viki. Milá, skromná, niekedy možno trošku utáraná, no vtipná, pekná, dôvtipná...

 

Noc bola pokojná. Ničoho sa nebála. Hlúpa, poviete si. V istom smere áno. Na druhú stranu uznala, že je bezpečnejšie ísť s partiou chalanov, ktorí sa tešia zo zarobených peňazí, než s Romanom, ktorého síce poznala dlhšie, no i tak si zrazu nebola istá, čo z toho, čo si o ňom doteraz myslela je pravda, a ktorý mal už navyše čo-to vypité.

„Takže či to dobre chápem,“ začula od Hyuna. „Čansu a Viki spolu údajne chodia. Prečo to robí Čansu, to nám je jasné, a Viki kvôli tomu, že bola platonicky zamilovaná do toho Romana. Roman má však priateľku, tú čo sa neho furt lepila.“

„A my sme šli hrať na ich stužkovú, pretože sa Roman so Šinom poznajú, a tak nám to dohodil,“ dopovedal Čulmo.

Šin prikývol. „Presne. Nevedel som, že sa s Romanom poznáte.“

„To ani ja o vás dvoch,“ odvaha v hlase ju opúšťala už v polovici vety. Posledné slovo zo seba ledva vytlačila.

Chalani rozmýšľali, čo povedať. Nakoniec zvrtli tému, aby ich spoločnú cestu odľahčili. Každý ako vedeli. Šin, aj dvojčatá. Iba Čansu znovu kráčal v tichosti za nimi s rukami vo vreckách. Reagoval len ak to niekto vyžadoval, alebo aby niekoho svojím tichým komentárom utrúseným samému sebe prerušil nadmerne dobre prebiehajúcu konverzáciu.

„Z toho si nič nerob,“ šepol jej Šin. „On frfle na všetko.“

„Hej! Ja ťa počujem!“

„A vieš, akú má prezývku?“ zvolal hlasnejšie, akoby to Čansu inak nepočul.

„To by stačilo,“ upozornil ho a dvojčatá sa stavali z cesty.

„Volajú ho...“

„Dosť!“ zakryl mu rukou pol tváre a keď sa mu vyšmykol, bežal za ním. Tú prezývku sa nakoniec nedozvedela, ale vydedukovala, že neboli veľmi lichotivé. Teda aspoň niektoré nie, zdalo sa, že ich mal veľa a väčšinou narážali na jeho povahu.

Dohonili ich až pri ich suterénovej skúšobni. Dvere dokorán, obaja už vychádzajú z vnútra. Aj Čulmo a Hyun odložili, čo nepotrebovali a znovu zamkli.

„Tak, radi sme vás videli,“ usmiala sa dvojica doširoka ako dve slniečka. Zrazu sa predsa podobali.

Viki im zakývala a tu sa už zberal aj ďalší. „Idem aj ja tiež. Majte sa, decká.“

„Čo? Ako?“

„Vlastne... Mám to opačným smerom,“ priznal Šin.

Prikývla a jemne sa usmiala.

No čo. Tá strašidelnejšia polovica cesty je už za ňou. Teraz už len prejsť na koniec tejto strašidelnej cesty, prejsť cez most pozdĺž ulice ku križovatke, prejsť okolo nákupného centra na náprotivnej strane cesty a potom už len takých... päť, šesť minút. Dobre, aj na tej druhej polovici cesty toho nebolo veľa optimistického.

Otočila sa. Čansu stál asi o dva kroky krížom za ňou a len letmo jej venoval pohľad. Potom sa zvrtol a pokračoval v ceste.

Nemo naň čumela. Nechápala, keď sa po pár krokoch zastavil. Verila by, keby odíde bez ahoj.

„Nejdeš?“ Vážne na ňu pozeral, akoby čakal na odpoveď. Okoktavela.

„A-áno.“

Chvíľu vedľa seba kráčali bez slova. Zdalo sa, že nielen ide jej smerom, ale občas dokonca na rázcestiach spomalil, aby určila cestu. „Nemusíš ísť so mnou,“ ohradila sa.

„Chceš ísť sama?“ spýtal sa, aby si vzápätí odpovedal. „Nenechám ťa ísť samú. Nie je bezpečné, keď chodí dievča samo. To by si mohla vedieť.“ Ten slabý náznak, že v sebe skrýva aj svetlú stránku jedným dychom vymazal. Pochyboval o jej inteligencii? Žiaľ, musela uznať, že mal pravdu, a veruže to aj vedela.

Možno by si to po zavŕšení večera odpustila, ale práve ju nabrúsil a štipľavá poznámka na jazyku ju škrela už predtým. „Ty si sa na mňa vykašľal, priznaj to.“

„O čom hovoríš?“

„O tom, že si neprišiel tak, ako som ťa o to žiadala, že? Prišiel si iba kvôli tomu, že ste mali hrať.“

„Hej.“

Vystrúhala neveriacky znechutenú grimasu. „A to sa ani nesnažíš...“

„Hovoril som ti, že také parády nemám rád.“

„Si vážne...“

Zasmial sa. Znovu naň pozrela, iba krátko, lebo aj on pozrel na ňu. Naozaj sa smial. Ani si nevšimla, ako sa spomedzi stromov tou úzkou cestičkou vynorili až na mostíku.

„Čo ti je smiešne?“

„Si smiešna, keď sa tak ksichtíš.“

Jej ďalšia, ešte zamračenejšia grimasa všetko len potvrdila a napokon to ani sama nevydržala a jednoducho sa rozosmiala aj ona.

„Zvoníš.“

„Och, áno. Vďaka.“ Zastavila. Mobil našla vo vrecku. Päť minút po prekročenom polhodinovom limite.

„Ahoj, mami. Áno, viem, zabudla som sa, ale už som na ceste.“ Aj keď smiech prešiel, usmievala sa. „Nie, ale neboj, nejdem sama... S kamarátom. Nie, myslím, že ho nepoznáš... Uhm,“ usmiala sa znovu.  „Iste, vidíme sa doma. Paa!“

Kým telefonovala, pozeral z mostu opretý o zábradlie. Nebolo vidno na oblohu, bola zatiahnutá, v diaľke bola tma, po oboch brehoch rieky mu výhľad na mesto zatieňovali stromy. Naopak, a ani si neuvedomil ako, bezmyšlienkovite sa po sklamaní z tmavej noci otočil k nej. Nevedel si vysvetliť prečo, na Viki sa bolo prečo pozerať.  

Vlastne, strašilo ho priznať, že keď na neho nie je práve nabrúsená, a to od ich náhodného zoznámenia nebolo často, inak povedané skoro vôbec, pôsobila čarovne pokojne. Ešte sám nedokázal popísať ten pocit, čo mu pripomínala.

V noci, keď prišiel do tichého bytu – jeho na rozdiel od Viki nikto nečakal, rodičia to nezvykli robiť už veľmi, veľmi dlho – po krátkej sprche ešte hodnú chvíľu pozeral len tak z okna. Ani z neho nebolo nič vidno. Lialo ako besné a nútilo ho to vrátiť sa späť do toho momentu asi spred trištvrte hodiny, keď dotelefonovala a pokračovali cestou ďalej.