Fortuna I.kapitola

Anotace: no takže som začala s novým románom - je o dvoch mladých ľuďoch, ktorí mali v osude, že ich rodičia dajú dokopy... a keďže fortuna znamená po latinsky osud :) no v každom prípade dúfam, že sa vám to bude páčiť. je vlastne historický, ale skôr o láske

Sbírka: Fortuna

I.kapitola - Strašné oznámenie

„Nie!“ skríkla Angela Johnsonová zdesene, „to... to nemôžete urobiť! Jednoducho nemôžete!“
„Zlatko,“ opatrne ju chlácholil Edward Johnson, jej otec, „upokoj sa, prosím ťa. Toto je veľmi... chúlostivá záležitosť.“
„Vraj chúlostívá záležitosť!!“ vybuchla Angela hystericky.
Edward nemohol pochopiť, prečo ju jeho rozhodnutie tak rozčúlilo. Urobil to predsa pre jej dobro. „Povedal som ti, že najlepšie bude, keď sa upokojíš...“
„Ale ja nechcem byť pokojná!“ vykríkla a jej prechádzanie sa po chodbe dosahovalo čoraz väčšiu rýchlosť. „Nemôžeš sem len tak prísť a oznámiť mi, že sa budem vydávať! To sa jednoducho nerobí!!“
„Je to len preto, alebo máš aj iný dôvod?“ prižmúril Edward oči a pozornejšie sa na ňu zahľadel.
„Vidíš! Sám vieš, že mám isté dôvody, prečo odmietam nápadníkov a teraz si sem prídeš...“
„Ha! Vedel som, že je to pre toho odporného sedliaka!! Zjavne ťa zaujíma iba on!“ zvolal tentoraz už nahnevane a dokonca sa postavil. Úplne zabudol na slušné spôsoby. To sa mu stávalo iba, keď sa naozaj nahneval.
„Otec! Tvoje posudzovanie ľudí je naozaj odsúdeniahodné!“
„Koľko ráz ti mám ešte hovoriť, že ten muž ťa nikdy nemiloval a ani nikdy nebude??“
„Až dokonca života, lebo tomu nikdy neuverím!“ vyhlásila Angela odhodlane.
„Ten chlap chce len tvoje veno! A radšej sa pod zem prepadnem akoby ho mal dostať on!!“ prehovoril Edward hromovým hlasom, proti ktorému jeho dcéra nemala najmenšiu šancu.
„Nenávidím ťa!!“ vykríkla Angela a rozbehla sa preč.
Na jeho volanie nedbala, len bežala a bežala stále rýchlejšie a rýchlejšie. Nevedela kam, slzy jej úplne zahmlili zrak a tak, keď sa konečne spamätala, s prekvapením si uvedomila, že je na tom mieste, kde to všetko začalo.
Veľmi dobre si na ten deň pamätala, bola to hádam jej najcennejšia spomienka, aj keď odvtedy bolo tých okamihov oveľa viac. Stalo sa to pred rokom a niekoľkými mesiacmi. Ale jej to už aj tak pripadalo ako večnosť. Ráno ešte nič nenaznačovalo, že by ten deň mal byť iný ako tie predchádzajúce. Jednoducho vstala, obliekla sa do vzdušných letných šiat a po raňajkách vyšla ako vždy von. Neobzerala sa, ani sa nikam nenáhlila, len kráčala čoraz ďalej do lesa. Asi po pol hodine nádhernej cesty pod zelenými korunami stromov a pri vyspevovaní vtáctva, prišla na lúku, ktorú si tak veľmi obľúbila. Mala ju rada pre jej pestrosť, okrem zimy tam v každom ročnom období rástli všetky možné druhy kvetov, ktoré s potešením trhala a neskôr ich vždy dala matke, aby jej urobila radosť. Aj v ten deň sa pustila do trhania a keď ich už mala toľko, že ich ledva udržala v ruke, prešla cez celú lúku, až sa dostala na jej koniec. Ukončovalo ju totiž obrovské bralo, kde Angela sedávala a kochala sa tým krásnym obrazom, ktoré jej príroda ponúkala. Pozorovala aj ľudí dolu v dedine, ktorí boli poddaní jej otcovi. Bol to bohatý človek a poznal sa so samotným kráľom. Angela ho milovala, vždy bola jeho miláčikom. Možno to bolo aj preto, že bola jeho jediné dieťa, keďže jej matka mala pri pôrode veľké ťažkosti. Potom jej povedali, že už nikdy nebude môcť mať deti. Nikdy sa nespamätala z toho, že svojmu milovanému manželovi už nedá dediča. A to všetko ešte zhoršila nehoda, ktorá sa jej stala dva roky po Angelinom narodení. Joanna Johnsonová spadla z jej obľúbeného koňa, čierneho žrebca Maxa, a pri páde si narazila hlavu. Edward bol z toho celého veľmi nešťastný a jedinou oporou mu bola maličká dcérka, ktorá sa odvtedy stala svetlom jeho života. Jeho manželka sa však akýmsi zázrakom uzdravila, ale už to nebola tá istá Joanna ako predtým s poriadnou dávkou odvahy a temperamentu. Stala sa z nej krehká žena úplne oddaná mužovi a úplne na ňom závislá. Edward síce niesol jej zmenu dosť ťažko, no nakoniec presvedčil samého seba, že mu nezáleží ako veľmi sa zmenila, hlavne že je nažive. Stále svoju manželku veľmi ľúbil.
Angela si sadla úplne na kraj hlbokého zrázu a povzdychla si. Tak rada by videla matku takú sviežu, ako jej ju opisovali sluhovia. Milovala rozprávanie o nej, aká bola odvážna a najprv veľmi vzpurná, keď sa mala vydať za Angelinho otca. Aj jej dcéra tu sedávala a snívala, že raz aj na ňu dôjde rad a stretne veľkú lásku. Predstavovala si svojho nastávajúceho ako pekného inteligentného muža, ktorý by sa o ňu staral a mal ju rád za každých okolností. V ich manželstve by bol súlad a nebolo by v ňom miesta pre žiadne hádky. A takto rozmýšľala aj v to krásne dopoludnie, pričom sledovala dianie pod ňou v dedine. Preto ju veľmi vyľakal hlas, ktorý sa ozval za ňou: „Preboha, slečna! Čo sa vám stalo?? Nebojte sa, hneď vás odtiaľ dostanem!“
Angela sa bleskovo otočila a v tej chvíli mala pocit, že zamdlie. Pred ňou stál totiž urastený muž oblečený len v otrhaných nohaviciach, bol spotený a v rukách držal sekeru. Zrejme sa vracal z rúbaniska, kde pracovalo mnoho drevorubačov. Jej pohľad sa však zastavil na jeho ustarostenej tvári, takej tmavej, takej opálenej. Svietili na nej iba čierne oči a celú ju lemovali dlhé havranie vlasy po plecia. Očividne si myslel, že je v nebezpečenstve a chcel ju zachrániť.
Sťažka preglgla a úplne sa zabudla hýbať. On však zatiaľ rýchlo priskočil k nej a bez toho, aby to vôbec zaregistrovala, ju vzal do náručia a odniesol čo najďalej od tej strašnej priepasti. Až teraz si túto mladú ženu prezrel a pravdupovediac mu vyrazila dych. Vlasy farby dozretej pšenice mala zapletené do vrkoča a omotané okolo hlavy, tieto jednoduché účesy zvyčajne nosievali slúžky, no veľmi pochyboval, že je z dediny. Na to mala až príliš dokonalú aristokratickú tvár. Svietili jej na nej veľké modré oči ako trnky. Jemné červené pery sa jej chveli a celkovo vyzerala veľmi rozrušene. Prezrel si ju od hlavy až po päty. Mala na sebe jednoduché zelené šaty, no aj pod nimi videl, že jej krivky sú dokonale zaoblené. Čudoval sa tomu, pretože jej netipoval viac ako sedemnásť rokov. Ešte raz zažmurkal, či sa mu nesníva, lebo sa mu z toľkej krásy až zahmlievalo pred očami.
„Ehm... slečna... môžem vedieť, kto ste?“ vykoktal hľadiac jej do tých podmanivých očí.
„P-prosím?“ vyjachtala zo seba Angela, a v duchu sa okríkla, že je taká neschopná a že ju vyvedie z miery už len pohľad na vyzlečeného muža.
„Pýtal som sa, ako sa voláte,“ odvetil už so sebavedomejším úsmevom, očividne si všimol, aká je z neho vyjavená. „Ste z dediny?“
„Nie, vlastné áno... teda,“ nevedela zo seba dostať rozumnú odpoveď. Nakoniec to dokázala len vďaka tomu, že od neho odvrátila zrak. „Volám sa Angela a nie som z dediny.“
Pobavene sa zasmial a ona si tiež uvedomila, že mu úplne presne odpovedala na otázky. Ako nejaký robot! Usmiala sa a konečne prehovorila normálne: „Prepáčte mi moje nevhodné správanie, ale nečakala som, že tadeto niekto pôjde. Poznám to tu totiž iba ja, pane.“
Pomyslel si, že chápe, prečo dostala také meno. Skutočne vyzerala ako anjel, keď sa usmiala.
„Moje meno je Jim Dark. Nemusíte mi hovoriť pane.“
„Och, ale to sa nepatrí, vôbec sa nepoznáme,“ pohoršila sa oprávnene.
„Ale môžeme sa spoznať. Povedali ste však, že nie ste z dediny... ste tu teraz na návšteve?“ spýtal sa opatrne a pozorne si ju premeriaval.
„Prepáčte mi moju neslušnosť!“ vyhŕklo z Angely, keď si uvedomila, aká bola neslušná, keď nereagovala na jeho predstavenie svojím. „Som Angela Johnsonová.“
To meno hovorilo za všetko a nepokladala za nutné vravieť mu viac. Koniec koncov určite pracoval pre jej otca, keď sa tu prechádzal, na jeho statkoch.
Obočie mu vyskočilo tak vysoko, až sa skoro stratilo po strapatými vlasmi. „Vy ste... panebože, prepáčte mi moje trúfalé správanie, vaša milosť!“ zvolal vydesene. „Nikdy by som... keby som vedel, že ste...“
„Prestaňte sa ospravedlňovať!“ vyslovila trochu ostrejší príkaz, čo aj ju samu zarazilo.
Trochu od nej ustúpil akoby sa bál jej hnevu. „Je mojou povinnosťou vás poslúchať, vaša...“
„A nehovorte mi „vaša milosť“! Och, ospravedlňte ma, prosím. Je mi ľúto, že som tak vybuchla,“ ozvala sa už miernejším hlasom. „Viete, je to veľmi vyčerpávajúce, keď sa každý, koho stretnem, predo mnou doslova vrhne na kolená. Iste chápete... predtým ste boli iný. Prosím vás volajte ma jednoducho Angela,“ usmiala sa.
„Ale to nemôžem!“ zhrozil sa. „Bolo by to priveľmi opovážlivé.“
„Na tom mi nezáleží. Vždy ma bavilo porušovať veci, ktoré by sa iným zdali opovážlivé,“ zasmiala sa a keď sa k nej nesmelo pridal aj on, bola na vrchole blaha.
A tak to pokračovalo aj ďalej. Každý deň sa stretávali na lúke a o všeličom sa zhovárali. Už nebol taký zaskočený a zdalo sa, že úplne zabudol na jej postavenie. Až oveľa neskôr sa jej priznal, že sa do nej zamiloval. Ach, zdalo sa jej, že vybuchne od toľkého šťastia. Neprestali sa stretávať ani po jeho vyznaní, ale už to boli iné stretnutia, patrili k nim aj bozky a objatia. Bezvýhradne ho ľúbila a bola by sa mu aj bez zábran oddala, k čomu pridali aj jeho naliehania, no vedela, že toto jediné otcovi nemôže spraviť. Vkladal do nej toľko nádejí. Nemôže ho predsa len tak sklamať. Veď čo, aj tak sa za Jima vydá a vtedy to bude ešte krajšie. Presviedčal ju skoro každý deň, ale ona tvrdohlavo prízvukovala, že do manželstva si prinesie aspoň venček, keď už nič iné.
Ach, všetky tie dni, týždne boli také prekrásne! A teraz, po roku, tu stojí Angela na kraji strmého zrázu a hľadí dolu ani čoby chcela z neho skočiť, aby tak zmarila otcove plány s ňou. Ako môže?? Slzy jej nezadržateľne stekajú po tvári a ona si až teraz uvedomila, že tentoraz jej to už neprejde tak, ako vtedy keď sa otec dozvedel o nej a Jimmym. Strašne zúril a snažil sa ich rozdeliť, ale ona prisahala, že ak ho vyhodí, pôjde s ním. Zabralo to a on to musel mlčky pretrpieť... panebože! A čo ak sa jej chce pomstiť za to všetko, čo spravila?? Že sa protivila jeho príkazom. Od zdesenia sa prestala ľutovať a ozlomkrky sa rozbehla späť do panského domu.