Fortuna XXVII.kapitola

Anotace: dvadsiata siedma kapitola, ktorú nazvem... povedzme... anjel ;)) inak v tejto sa stane podstatne viac vecí ako v tej minulej... čítajte a dozviete sa :D P.S. mohli by ste mi pls napísať aj nejaké tie komentíky? budem fakt rada :)

Sbírka: Fortuna

XXVII.kapitola - Anjel

Angela vošla do tmavej izby, ktorú ožaroval len mesiac a potichučky za sebou zatvorila dvere. Potom trochu váhavo podišla k posteli a posadila sa na stoličku, na ktorej sedela aj pred príchodom doktora Garrisona.
Na manželovi spozorovala zmeny. Pod prsiami mal široký obväz, niekoľkokrát ovinutý okolo trupu. Aj v tej tme rozoznala, že mu cez obväz presakuje trochu krvi. Inak bol však dočista vyumývaný a čistý. Vyzeral celkom pokojne, akoby len spal. V tej chvíli zatúžila, aby otvoril oči a ona sa znovu potopila do tej zelene, ktorá ju tak fascinovala a zároveň upokojovala.
Natiahla ruku. Ani sama netušila, čo chcela urobiť, ale ruka zostala visieť vo vzduchu iba kúsok od jeho líca. Rýchlo ju stiahla a zahryzla si do pery. Nakoniec ho pohladila po ruke a s dlaňou na nej zostala nepohnute aj niekoľko minút.

Ráno sa zobudila pomerne neskoro. Izbu osvetľovali predpoludňajšie lúče slnka a nebyť ich, asi by ešte stále bola ponorená do milosrdného spánku.
Zažmurkala, lebo ostré svetlo ju oslepovalo a pohľad jej padol na posteľ. Scott na nej ležal presne tak, ako v noci, polohu nezmenil vôbec. Angela to nepovažovala za dobré znamenie. Tým sa totiž vylučovala jej, síce veľmi absurdná, teória, že len spí a všetko bol iba zlý sen a ráno sa prebudí.
Zhlboka sa nadýchla a pustila mu ruku, ktorú silno stískala dokonca aj v spánku. Potom vstala a natiahla si skrehnuté prsty na nohách a rukách. Prešla tých niekoľko krokov do kúpeľne, kde si umyla tvár a vlasy zviazala obyčajnou stuhou. V tento deň naozaj nemala na úpravy náladu, preto si z komody vybrala obyčajné sivé šaty, ktoré nemali žiaden výstrih.
Pousmiala sa, keď sa pozrela do zrkadla, pretože si hneď pomyslela, čo by na ňu povedala pani Hairstonová. Určite by ju poriadne zvozila až pod čiernu zem, že sa opovážila si niečo také obliecť, no teraz sa všetky pravidlá spoločnosti a etiketa zdali Angele nepodstatné. Pohľad jej opäť padol na manžela a zrak sa jej na chvíľu zahmlil. Radšej privrela oči a rozhodla sa ísť dolu, aby aspoň oznámila služobníctvu, že ich pán zatiaľ nezomrel... Panebože! Čo to hovorí?! Zatiaľ?!
„Nie! Nezomriete, Scott Bailey, rozumiete?!“ zašepkala odhodlane a posledný krát mu stisla ruku. Potom rýchlo vyšla z izby, aby to čo najskôr vybavila a vrátila sa k manželovi.

Zišla po schodoch do haly a poobzerala sa okolo seba. Nikde nevidela nijakého sluhu, dokonca ani Christophera. Zamračila sa nad tým, že pán domu je ešte len jeden deň indisponovaný a on si už robí, čo chce. Odhodlane sa vybrala do kuchyne, v ktorej bola aj včera, aby vzala uteráky. Teraz boli dvere do nej zatvorené a ona zrazu pocítila nevysvetliteľný strach. V kuchyni určite niekto bude a ona si bola istá, že ju neuvidia radi.
Preto sa k nim potichučky prikradla a o kúsok ich poodchýlila. Ihneď začula zmes hlasov a jej najhoršie obavy sa potvrdili už pri prvých slovách, ktoré začula.
„Prestaň ju už obhajovať, Bella!“
„Musím, pretože je to naša pani a nemali by ste o ňom hovoríť tak, ako hovoríte, Christopher,“ povedala Bella nebojácne, ale zároveň aj roztrasene.
Angela privrela oči, keď tie slová začula a trasľavo vydýchla.
„Pozri sa, Bella. Keby si vedela ľudí tak prekuknúť ako ja, ihneď by si vybadala, aký je ona človek. Veď si vezmi, ako sa správala od svadby a ako sa zmenila za jeden jediný deň! Odrazu bola príliš priateľská k nám všetkým. Hneď sa mi to všetko nezdalo. Je to len vypočítavá žena, ktorá prišla nášho pána zničiť! Odkedy je tu, lord nebol vo svojej koži ani na chvíľu! Hádky sa tu stali samozrejmosťou a jeho pokojný život bol zrazu v nedohľadne!“ rozrečnil sa majordómus.
„To len preto, že ich do tej svadby donútili!“ vyhlásila Bella, ale Angela začula v jej hlase miernu neistotu. Pichlo ju pri srdci, že už ani Bella jej neverí. Jediný človek, ktorý sa tu v dome k nej správal milo, si o nej tiež myslí, že je hodná odsúdenia.
„Dokedy chceš ešte veriť tej rozprávke?? Je nad slnko jasnejšie, že lorda nenávidí a za jeho nehodu je zodpovedná práve ona! Vôbec by som sa nečudoval, keby ona sama najala zabijakov, aby jeho lordstvo odstránili a ona si tu mohla kraľovať na veľkom panstve. Hovorím vám všetkým, že je to ženská všetkými masťami mazaná!“ zvolal Christopher rozohnene a odvšadiaľ sa ozvalo súhlasné mrmlanie niekoľko desiatok ľudí.
Jeho slová boli na Angelu priveľa. Vzplanul v nej hnev a prudko rozrazila dvere.
V tom okamihu sa k nej obrátilo množstvo ľudí sediacich alebo stojacich okolo stola. Videla, že niektorí zbledli, iní si odfrkli, dokonca si ju premeriavali opovržlivými pohľadmi. Zaťala zuby, aby sa ovládla a prikročila k stolu, pri ktorom stál Christopher. Oči mal prižmúrené na maličké štrbinky, črty starej tváre stuhnuté.
„Dobré ráno,“ podzravila, keďže nikto iný sa k slovu nemal.
„Dobrý deň,“ odzdravil majordómus a naschvál pritom zdôraznil slovíčko „deň“.
„Čo sa tu deje? Vy nemáte nič na práci?!“ vybehla naňho trochu ostrejšie, ako pôvodne chcela.
„Momentálne nie. Všetci sa totiž bojíme o jeho lordstvo, takže...“
„To neznamená, že máte prestať pracovať!“ zvolala.
„Namiesto tých výčitiek by ste nám radšej mali povedať, ako sa má jeho lordstvo. Odvčera sme ho totiž nevideli a... boli ste s ním len vy,“ prerušil ju Christopher a pohrdlivo sa na ňu zahľadel.
„To áno, pretože som jeho manželka, Christopher! Na to nezabúdajte. Mojou povinnosťou je, aby som sa oňho starala a doktor Garrison mi prikázal, aby som sa o neho postarala...“
„Mohla to urobiť aj slúžka!“ opäť ju bezočivo prerušil uprostred vety.
„Opakujem, že som jeho žena! Pred oltárom som prisahala, že ho neopustím v dobrom ani v zlom!“ vyhlásila a z očí naňho metala blesky.
„Dosť neskoro ste si túto skutočnoť všimli, pretože ak si dobre spomínate, pred oltárom ste povedali aj to, že ho budete poslúchať. Zatiaľ som u vás žiadnu podriadenosť nezbadal,“ povedal a pokrčil plecami, ale jeho oči boli stále v strehu.
Všetci, ktorí v kuchyni boli, zalapali po dychu nad jeho odvahou.
„Poslušnosť ženy neznamená to isté ako podriadenosť, to podotýkam,“ vysvetlila mu Angela veľmi pomaly, akoby niečo hovorila malému dieťaťu, pričom päste mala čoraz viac zaťaté. „A aby som odpovedala na vašu predchádzajúcu otázku – jeho lordstvo je zatiaľ v poriadku. Je stále nažive, ale neviem, aký bude jeho stav hoci aj o niekoľko hodín. Nie je na tom dobre.“
„Čo ste mali na mysli tým, že je zatiaľ v poriadku?! Chystáte sa snáď urobiť niečo nekalé, dokonca pred našimi očami?!“ zvolal ukazujúc na ňu roztraseným prstom, akoby práve zahliadol vraha.
„Čo ste tým mysleli, Christopher?!“ skríkla a podišla k nemu bližšie.
„Netvárte sa ako neviniatko! Všetci dobre vieme, že vaše manželstvo je nevydarené a jeho lordstvu len škodíte! Nenávidíte lorda a strpčujete mu život. Doteraz som to považoval iba za nečinnú neznášanlivosť, ale to, čo ste urobili, bolo priveľa!!“ vykríkol.
„A čo som urobila?!“ precedila pomedzi zuby.
„Prestaňte sa už pretvarovať! V ten deň, keď jeho lordstvo odišlo som veľmi dobre počul vašu hádku. A viem, že nebola taká istá, taká nevinná ako predchádzajúce! Vybehol z pracovne ako šialený! A potom ste sa odhodlali s ním skoncovať, nemám pravdu?! Mali ste ho už plné zuby, tak ste si najali vrahov, aby ho zabili!!“ zreval.
Angela stála chvíľu na mieste ako prikovaná, lebo predtým neverila, že by jej Christopher povedal niečo také do očí. Teraz si vyčítala, že bola taká naivná a hlúpa. Veď predsa veľa vecí, v ktoré verila sa premenili na prach a niekam ich odvial vietor.
Teraz v nej však šľahali také plamene ako vtedy v pracovni, keď vykričala manželovi tie strašné veci. S planúcimi očami sa napriahla a vylepila Christopherovi také zaucho, až zletel na zem ako hruška, aj keď to bol muž v najlepších rokoch a veľmi silný.
„Už nikdy sa neopovážte povedať mi niečo také. Som vaša pani a nemám sa vám prečo spovedať,“ zašepkala, prudko sa nadychujúc a zase vydychujúc.
Potom sa obrátila k ostatným, nevšímajúc si Christophera na zemi, ktorý na ňu nanajvýš vydesene hľadel a povedala: „Váš pán ešte žije a postarám sa o to, aby žil aj naďalej ešte mnoho rokov. Do jeho izby mám prístup iba ja. Teraz ma ospravedlňte, musím odtiaľto odísť.“
Podišla k dverám, vyšla von a tichučko ich za sebou zatvorila. Oprela sa o ne, pričom hruď sa jej rýchlo zdvíhala a zase klesala. Potom na ňu dopadla strašná pravda a obvinenie Christopherových slov a po tvári jej začali nekontrolovateľne tiecť slzy.
Odlepila sa od dverí, za ktorými ešte stále nepadlo ani slovko a rozbehla sa hlasno vzlykajúc hore po schodoch.

Do svojej izby priam vrazila, pričom stále hlasno plakala. Roztrasene prešla k posteli a sadla si na ňu, takže sedela úplne pri Scottovi.
„Viete, Scott... prisahám vám, že som nikdy nechcela, aby... aby sa vám niečo s-stalo!“ vyrazila zo seba a ani si neuvedomila, že prvýkrát mu povedala menom. „Je pravda, že sme si od začiatku robili len zle, ale nenávideli sme sa navzájom! Prečo teda... prečo?!... by som len ja mala byť tá zlá??“
Popotiahla nosom a slabo sa usmiala. „Vy teraz určite ani netušíte, čo sa deje a ani my nič nevieme o vás! Bože, čo ste celý ten čas porábali, Scott?? Myslíte, že mi to niekedy budete môcť povedať?? Och, prečo som sa len pýtala vtedy v pracovni?? Veď ste mi predsa povedali, že sa mi to nebude páčiť a... a teraz by ste neboli v takomto stave!!“ skríkla, oprela si hlavu o jeho ruku a opäť sa srdcervúco rozvzlykala. Slzy stekali po jeho ruke a zmáčali plachtu pod ňou.
„Neplač,“ ozval sa zrazu niekde blízko slabý šepot.
Zmeravela a naprázdno preglgla. Veľmi pomaly zdvihla hlavu a neveriacky hľadela do jeho očí.
„Neplač,“ zopakoval znovu pošepky a s mierne pootvorenými očami. „Anjeli predsa neplačú. Si anjel, však?“
Angela stále nič nevravela a netušila, prečo Scottovi pripomenula anjela. Možno to bola žiara okolo jej hlavy, ktorú spôsobovali jej vlasy zmiešané so slnečnými lúčmi alebo oči, ktoré po plači zmodreli na nebeskú modrú.... v každom prípade na ňu hľadel očarene.
„Musíš byť anjel,“ pokračoval. „Veľmi sa však podobáš na moju ženu, vieš to?“
„Ja... nie som... a-anjel,“ vyjachtala zmätene.
„Ale ja viem, že si. Musíš byť anjelská podoba mojej manželky,“ tvrdil Scott šeptom a ona sa potápala do zelene jeho očí, ostatne tak ako v poslednom čase takmer stále. „Pretože ona by tu pri mne neplakala. Tešila by sa.“
„To nehovorte!“ vyhŕkla zhrozene.
„Je to pravda. Vieš, že ma nenávidí? Ale ja ju mám rád. Mám ju veľmi rád. Viem, že sa k nej život nezachoval pekne, keď jej zoslal práve mňa. Nevyčítam jej, že ma nenávidí.“
„Nie! Ona... vlastne ja...“
„Pobozkaj ma, anjel,“ zašepkal odrazu a ona zmeravela.
„Pr-prosím?“ vyvalila oči.
„Splň mi posledné želanie a pobozkaj ma. Viem, že vďaka tvojej podobe s ňou budem mať pocit, že ma pobozkala ona. Prosím ťa, urob to,“ pozrel na ňu s prosbou v očiach.
„Prečo chcete, aby vás vaša manželka pobozkala?“ spýtala sa potichu a zároveň aj neveriacky.
„Milujem ju,“ šepol a ona sa po jeho slovách celá roztriasla. V ústach jej vyschlo, pery mala veľmi bledé, stratili akúkoľvek červeň.
Po tých dvoch slovíčkach nastalo dlhé ticho, v ktorom si navzájom hľadeli do očí. Bola taká zhypnotizovaná, že si ani nevšimla jeho ruku, ktorou ju objal a zistila to až vtedy, keď ju začal jemne ťahať k sebe. Nevzpierala sa, len sledovala, ako sa tá bolestná zeleň a jeho pery stále viac približujú, až pocítila jeho dych na svojich perách. O sekundu neskôr sa ich pery spojili v bozku, ktorý sa jej zdal nekonečný. Najprv cítila iba jeho napodiv horúce pery a potom zacítila jeho jazyk, ako jemne preniká do jej úst. Pootvorila pery a vtedy ju zalial nekonečný pocit blaženosti a šťastia. Mala pocit, že to bol jej prvý bozk – taký nekonečne sladký a pritom taký spaľujúci.
Potom sa od nej odtrhol a ona zrazu cítila zvláštny chlad, keď sa jeho nežné pery vzďaľovali od jej pier.
Nakoniec opäť sedela na posteli ďaleko od jeho tváre. V nej sa mu však zračila blaženosť.
„Ďakujem ti. Práve sa mi splnil sen a zistil som, že nemôžeš byť moja manželka. Ona by ma nikdy takto nepobozkala. Je to tak. Si nádherný anjel,“ zašepkal.
Malý okamih sa znovu utápala v jeho zelených očiach, potom ich zrazu zatvoril a hlava mu spadla nabok. Zostal nehybne ležať.
„Och, panebože!“ zvolala, cítiac veľký strach, keď sa konečne spamätala z opojenia. „Scott!!“ vykríkla.