Fortuna XXXIX.kapitola

Anotace: po veľmi veľmi dlhom čase ďalšia časť, fakt sa ospravedlňujem tým, čo to čítajú, že museli tak dlho čakať, ale nemala som na nič čas, tak aspoň teraz pridávam ďalší kúsok :) dúfam, že sa vám bude páčiť :))

Sbírka: Fortuna

XXXIX.kapitola - Neznámy pisateľ listov

Angela dnes už po druhý raz otvorila dvere do spálne svojho otca a vošla dovnútra. Na jej veľké prekvapenie neležal na posteli, ale stál pri okne opierajúc sa o palicu.
Keď sa dvere zabuchli, obrátil sa.
„Angela...“ vydýchol, akoby si myslel, že je len duch. Zrejme nečakal, že jeho dcéra ešte niekedy vstúpi do tejto miestnosti.
„Ocko,“ zašepkala so slzami v očiach a rozbehla sa k nemu.
Keď sa mu vrhla okolo krku, najprv od vyjavenia nereagoval, potom ju pevne stisol.
„Ach, nemôžeš byť skutočná, dcérka. Určite si len ilúzia, ktorá sa o chvíľu vytratí,“ šepkal.
„Nie, ocko. Prišla som sa ti ospravedlniť,“ trochu sa od neho odtiahla. „Za to, aká som bola k tebe nespravodlivá. Nevedela som... čo je matka zač... čo všetko ti urobila. Chcel si ma pred ňou ochrániť, však? A ten pakt s Baileym bola len zámienka.“
„Odkiaľ to...“ nedokončil.
„Na tom nezaáleží, ocko, už chcem byť len s tebou,“ zašepkala a opäť sa mu schúlila v náručí.
„Takže si mi odpustila?“ spýtal sa s nádejou.
„Nemám ti, čo odpúšťať, ocko,“ zamumlala.
Od úľavy sa mu podlomili kolená a v tej chvíli bol posledný krát na nohách.
Angela si všimla, že sa nejako čudne zapotácal. Pozrela mu do tváre a videla v nej smrteľný kŕč a veľkú slabosť.
„Ocko... ocko... čo sa deje?? Čo je ti??“ kričala.
Neudržala ho a obaja spadli na zem. Doplazila sa až k nemu a kľačiac ho chytila za ruku.
„Ocko, čo sa ti stalo? Prečo mi nodpovedáš?“ hovorila naliehavo s hystériou v hlase.
„Už nemám čas... čakal... s-som... len na teba,“ dostal zo seba s námahou.
„To nehovor, ocko!! Prišla som, aby som bola konečne s tebou! Nechcem ťa stratiť!“ vykríkla.
„Ľúbim ťa, dcérka moja. Veľmi...“ posledné slovo bolo zároveň jeho posledným výdychom.
Ona tomu však odmietala uveriť. „Ocko!! Ocko! Neopúšťaj ma, prosím ťa! Otec!!“ kričala zúfalo a triasla ním.
Scott stál pri schodoch a čakal na Angelu, aby sa už mohli vrátiť domov. Odrazu začul jej krik. Okamžite sa rozbehol hore schodmi a priam vrazil do izby pána domu.
Zbadal Angelu kľačiacu pri mŕtvom tele svojho otca a srdcervúco plačúcu. Odmietala tomu veriť. Ešte stále naňho kričala, aby sa prebral.
Jediný pohľad mu stačil na to, aby sa pohol k nej. Opatrne ju chytil za plecia.
„Poď, Angie. Neplač už, zomrel v pokoji,“ povedal upokojujúcim hlasom a chcel ju zdvihnúť.
Ona sa však nechcela od mŕtveho tela svojho otca ani pohnúť.
Nakoniec ju musel násilím od neho odtrhnúť a keď ju odvádzal z izby, kričala a vzpierala sa.
Odviedol ju dole na prízemie do malého salónika a zavolal Stanleyho, aby všetkým oznámil lordovu smrť. Sluha bol z toho zničený, rovnako aj ostatní, keď im o tom povedali. Scott medzitým tíšil svoju plačúcu manželku a šepkal jej upokojujúce slová.

V priebehu ďalších dní bolo treba vybaviť veľa vecí, ktorých sa na všeobecné prekvapenie ujala sama Angela. O všetko sa bez najmenšieho zaváhania postarala – pozvala smútočných hostí, zaobstarala smútočný pochod a tiež zbor spevákov, vybavila v katedrále pohrebnú omšu.
Zvláštne bolo, že po pohrebe upadla do akejsi letargie. Nevšímala si nič a nikoho. Svojho manžela ignorovala úplne. Scott ju už nevidel plakať, iba sedela a dívala sa von z okna. Najhoršie bolo, že vedel, čo sa odohráva v jej vnútri... alebo to aspoň tušil. Angela si vyčítala, že bola k otcovi taká zlá a tvrdá, najmä po tom, ako sa dozvedela pravdu.
Ďalšia rana pre ňu bola, keď sa dozvedela, že jej matka vstúpila do kláštora. Vtedy sa konečne rozplakala a akoby tými poslednými slzami zo seba vypudila všetok zvyšný žiaľ.
Jej správanie nebolo také ako predtým. Rozhodne už nebola taká bezprostredná. Viac sa kontrolovala a veľakrát sa jej stalo, že sa zamyslela a nehybne sedela aj niekoľko minút.
Scott bol z jej zmeny strašne nešťastný a snažil sa ju všemožne rozveseliť, aby znovu ožila. Nepodarilo sa mu to a keďže Angela teraz chcela späť vlastnú spálňu, čoraz častejšie sa vracal domov pripitý, ak nie úplne namol.
Stalo sa tak aj druhý týždeň po pohrebe. Ustarostený Christopher mu otvoril vchodové dvere. Jeho pán bol tentoraz spitý pod obraz Boží. A preto so strachom sledoval jeho počínanie – okamžite totiž zamieril hore schodmi a do izby svojej manželky, kam mal teraz zakázaný vstup!
Pred dverami sa zastavil a silno zatrieskal na dvere. „Angela!! Otvor mi! Počula si?! Ak mi ihneď neotvoríš, tak tie dvere vyvalím! Už nechcem žiť v celibáte! Som muž, dopekla!!“ zareval.
Angela bola práve v kúpeľni a mechanicky si česala mokré vlasy, pretože sa pred chvíľou kúpala. Bola zabalená vo veľkom župane.
Keď začula manželov rev, ustrnula a počúvala, čo hovorí. Zdesila sa a vošla z kúpeľne do izby. Počúvala trieskanie na dvere a postupne v nej narastala zlosť. Takže on si myslí, že to robí naschvál?! Myslí si, že keď si pán veľkomožný o niečo zažiada, hoc ide aj o jeho manželku, hneď ju dostane?!
Ale to sa prerátal!
„Odíď, Scott! Keď budeš triezvy, tak sa porozprávame,“ zavolala smerom k dverám.
Intenzita trieskania sa takmer okamžite zvýšila a aj jeho krik bol čoraz hlasnejší: „Nemysli si, že tu budeš určovať pravidlá! Toto je môj dom...“
A vzápätí na to vyvalil dvere z pántov. Zatackal sa, potom sa vzpriamil do celej svojej výšky. Oči sa mu divo leskli. V tej chvíli vyzeral priam vražedne, ale zvláštne bolo, že sa ho nebála. Pozerala naňho rovnako ľahostajne, ako v poslednom čase skoro stále. To ho ešte viac rozzúrilo.
„A môžem si s ním robič, čo chcem! Aj s vecami, ktoré k nemu patria – a či sa ti to páči alebo nie, aj ty patríš medzi ne!“
Angela prehltla slová, ktoré už-už mala na jazyku za to, že ju nazval vecou a odmerane vyhlásila: „Tak sa odsťahujem. Potom už na mňa nebudeš mať žiadne právo.“
Najprv akoby nechápal, čo hovorí. Postupne mu to začalo dochádzať.
„To neurobíš!! Také niečo sa stane iba cez moju mŕtvolu!“ zreval.
„Čo bude čoskoro, keď neprestaneš s tým pitím,“ odfrkla si. „A teraz ma ospravedlň, musím sa ísť učesať.“
Obrátila sa a chcela sa vrátiť do kúpeľne. No odrazu ju schmatol za vlasy a surovo pritiahol k sebe.
„Au! Pusť ma, Scott!“ vykríkla.
„Nenávidím ťa! Nenávidím, že si ku mne taká ľahostajná!! Počuješ?!“ kričal na ňu.
„Odíď, Scott, aby si nenapáchal ešte viac škody!!“ zvolala už vystrašene.
„Nie! Nie!!“ skríkol a nečakane ju hrubo pobozkal.
Angela sa zľakla, lebo tento Scott jej až nápadne pripomínal toho muža počas ich svadobnú noc, na ktorého tak veľmi chcela zabudnúť.
Tento Scott jej roztrhol župan a divo ju bozkával snáď všade. Triasla sa odporom a pocitom ublíženosti.
V panike nevedela, čo robí a keď v tme za sebou našla vázu s kvetmi, neváhala a rozbila mu ju o hlavu.
Prekvapene vyvalil oči a potom sa zrútil na zem, kde zostal nehybne ležať.
Zľakla sa a vrhla sa k nemu. S úľavou zistila, že dýcha a ona ho len omráčila. Potom sa jej ho akosi podarilo dostať von z jej izby, čo bolo veľmi obtiažne, pretože vážil asi dvakrát viac ako ona a nechala ho ležať pred dverami.

Ráno sa Scott zobudil s veľkými bolesťami hlavy. Najprv si nevedel spomenúť, čo sa stalo a keď sa vo svojej izbe konečne rozpamätal, zhrozene sa obliekol do čistých vecí a ponáhľal sa za Angelou. Tá práve vychádzala zo svojej izby a keď ho zbadala, iba sa znechutene odvrátila.
„Angie... prosím ťa prepáč mi to... bol som opitý a...“
„To ťa neospravedlňuje,“ prerušila ho odmerane a chcela odísť.
On ju však chytil za lakeť, aby neodchádzala. Veľmi pomaly sa pozrela na svoju ruku a potom na neho. Radšej ju pustil.
„Prepáč. Nechcel som, ale... pochop ma! Doparoma, správaš sa ku mne, akoby som bol cudzí! Som muž a...“
„No a?! Och, Bože!“ rozčúlila sa. „Takže podľa teba je vhodný argument to, že si muž?! Si len obyčajný sebecký egoista, ktorý v prvom rade myslí na svoje chúťky ako na city druhých!“
„Myslím, že na tvoje city som už myslel akurát tak dosť!“ vybuchol a vzápätí to oľutoval.
Angela sa totiž bez slova obrátila a odišla. Vedel, čo si v duchu myslí. Mala o ňom vyššiu mienku a on ju sklamal. V duchu sa preklínal.

Angela rozzúrene kráčala dolu schodmi a nedbala na podzravy služobníctva, ktorými ju častovali, keď okolo nej prechádzali. Nečudovali sa, v poslednom čase sa to stávalo samozrejmosťou.
Zišla až dolu a videla, že Christopher sa rozpráva s akýmsi neznámym mužom. Niečo biele si od neho vzal a vzápätí zatvoril dvere. Keď sa obrátil a uvidel ju, rýchlo zamieril k nej.
„Toto vám prišlo, vaše lordstvo. Je to list, ale priniesol ho akýsi podivný chlapík,“ dokončil šeptom.
Angela ho zmrazila pohľadom, tak sa radšej vrátil na svoje miesto.
Ona zatiaľ otvorila trochu pokrčený kus papiera a čítala:

Lady Baileyová,
poslal som vám už nespočetne veľa listov a v nich som vás prosil, aby ste mi dali nejaké znamenie, či sa môžeme stretnúť. Keďže ste tak neurobili, rozhodol som sa, že sám určím miesto schôdzky. Príďte presne o tretej poobede na kraj lesa, ktorý leží na západ od vášho panstva...

Podpis chýbal a aj písmo bolo akési neúhľadné, akoby ho písal nevzdelaný človek. Angela sa zamračila nad tým, že jej niečo prikazuje. Tento človek jej poslal veľmi veľa listov, v ktorých písal, že ju pozná a chce sa stretnúť. Nechcela, pretože vtedy bola psychicky na dne.
Avšak teraz po hádke so Scottom mala doslova až chuť na trochu nebezpečia. Víťazoslávne sa usmiala, že aspoň takto urobí manželovi napriek, že bez dovolenia odíde a vyšla hore po schodoch, aby sa prezliekla do jazdeckého úboru. Lístok hodila do zásuvky toaletného stolíka.