Bella noverca XII.kapitola

Anotace: nečakaná Damyanova zmena... :))

Sbírka: Bella noverca

XII.kapitola – Rozhovor v parku

Mierne sa trasúc prešla Robynne tú krátku vzdialenosť k veľkému točitému schodisku a pomaly začala schádzať dolu. Po tom strašnom incidente chcela utiecť späť do svojej izby, no nechcela pôsobiť zbabelo a navyše bola jej túžba ísť sa na chvíľu pozrieť von silnejšia.
Pomaly zostúpila do haly, v ktorej teraz nikto nebol. Trochu sa striasla, pretože tu bolo chladnejšie ako hore. Hneď si všimla, že je to kvôli otvoreným dverám. Podišla k nim a nesmelo sa poobzerala.
Lord McCalden ju už veľmi dlho nepúšťal von, pretože tvrdil, že ochorie z takej ukrutnej zimy. Polhodina s Damyanom, ktorú aj tak prerušil príchod mladého lorda, bola výnimkou.
Teraz sa však nezbedne usmiala a napriek tomu, že jej šaty neboli až natoľko teplé, pritiahla si šál ešte tesnejšie k sebe a pootvorila dvere ešte viac. Ihneď jej zažiarili oči, keď zbadala, že záveje snehu sú o celú stopu väčšie ako deň predtým. Sneh bol ešte nedotknutý, zdalo sa, že nikomu sa nechcelo vychádzať von v takej zime.
Robynne však nepatrila medzi ľudí, ktorí by sa skrývali pred prekvapeniami, ktoré mala pre ľudí vždy prichystané príroda. A to chladné biele páperie pre ňu rozhodne zázrakom bolo.
Opatrne sa poobzerala okolo seba a vyšla von, kde ju okamžite ovanul nepríjemný ľadový vietor. Zakrútila sa do šálu a zavrela za sebou vchodové dvere.
Vykročila po vydupanej cestičke, ktorá viedla do obrovského parku, ktorý obkolesoval celý dom aj panstvo a ďalej sa postupne premieňal na lesy.
Ešte raz sa bojazlivo poobzerala a keď nikoho nezbadala, s radostným úsmevom sa rozbehla k stromom a k zamrznutým fontánam.
Nevšimla si však Wayna, ktorý si práve obväzoval ruku a otváral okno, aby trochu vyvetral pracovňu. Podozrievavo prižmúril oči, keď videl, že jeho macocha sa nenápadne obzerá, akoby nechcela, aby ju niekto videl. Vzápätí prekvapene vyvalil oči, keď zbadal, ako beží do parku a dokonca sa pritom smeje. Pokrútil hlavou a rozhodol sa ňou viac nezaoberať, aj keď spomienka na dnešné ráno, keď sa ho dotkla tými svojimi jemnými rukami, bola ešte čerstvá.

Robynne dobehla až k obrovskej fontáne, ktorá predstavovala ohromného bieleho koňa, na ktorom sa vynímala impozantná postava jazdca s vytaseným mečom. Zamyslene sa na sochu zadívala a bola si takmer istá, že jazdec jej niekoho matne pripomína.
„Ako vidím, aj teba zaujala práve táto,“ ozval sa niekto za ňou, až sa od ľaku strhla.
Prudko sa obrátila a zbadala pred sebou najmaldšieho člena rodiny.
„Ach, Damyan! Ty si ma ale vyľakal!“ zvolala Robynne, ktorej vystrašený výraz razom prešiel do úsmevu.
„Prepáč mi to. Nemal som to v úmysle,“ podišiel k nej a pobozkal vzduch nad jej rukou.
„Ale Damy! Vieš, aká som nesvoja, keď sa správaš podľa etikety!“ namietla k jeho úctivému gestu.
„Musím si predsa uctiť nádhernú mylady, nie?“ usmial sa a Robynne si bola istá, že v jeho očiach zbadala zvláštny lesk. Prisudzovala to však radosti z ich stretnutia na takomto krásnom mieste.
„A už sme zase pritom!“ pokrútila hlavou a opäť sa zahľadela na jazdca.
„Nie si jediný, koho očarila práve táto fontána. Väčšina ľudí sa zastaví pri tejto a ďalej už ani nejdú,“ prezradil jej Damyan zamyslene.
„Neviem si pomôcť... ten jazdec...“
„Pripomína ti niekoho však?“ usmial sa Damyan.
Prekvapene sa k nemu obrátila. „Ako to vieš?“
„Ten jazdec je totiž môj brat,“ zasmial sa.
Vyjavene vydýchla. „To myslíš vážne?? Nikdy by som nepovedala... nevyzerá taký typ, že by sa dal na pózovanie,“ obzerala si kamenného jazdca s ešte väčším záujmom.
„Ani nie je. Všetko zinscenoval otec... jednoducho dal sochárovi Waynov obraz,“ vysvetľoval Damyan a ktovie prečo sa zrazu mračil.
Robynne nič nepovedala, iba ďalej zamyslene hľadela na kamennú tvár.
„Myslím si, že sochár veľmi presne zobrazil skutočnosť,“ ozvala sa po chvíli. „Tento jazdec sa nepríjemne mračí rovnako ako tvoj brat, som si takmer istá, že sa ešte nikdy neusmial.“
„Je tu len tak krátko a už si si stihla všimnúť také podrobnosti?!“ vyštekol Damyan nepríjemne, až sa k nemu Robynne prekvapene obrátila.
„Totiž... ja... za tie dva dni som ho ešte nevidela... usmiať sa,“ jachtala a ohromene sa dívala, ako sa jeho prívetivá nálada razom zmenila na podráždenú. „Stalo sa niečo, Damy?“
Videla, ako sťažka preglgol a výraz sa mu okamžite uvoľnil. „Nie, vôbec nie. Prečo sa pýtaš?“
Otvorila ústa, že niečo povie, no prerušil ju: „Nepôjdeme sa prejsť? Nerád stojím pod touto sochou.“
„A-ako myslíš,“ súhlasila zarazene a bok po boku sa vydali na obhliadku priľahlých pozemkov.
Najprv kráčali mlčky. Zvuk ich krokov prerušoval iba jemný šuchot lístia a obloha sa znovu zaťahovala a tým sľubovala ďalší príval snehu.
„Ospravedlňujem sa za to, že som bol k tebe pred chvíľou hrubý,“ prerušil odrazu ticho priškrtene.
„To vôbec nevadí,“ uistila ho, aj keď jej táto situácia pripadala čoraz viac nepríjemná.
„Nie, nesmiem to nechať len tak. Vieš... zarazilo ma, keď si tak... familiárne začala hovoriť o... Waynovi,“ dostal zo seba ťažko.
„Neviem ako to myslíš... Damy, ak chceš, nemusíme sa rozprávať práve o tomto...“ snažila sa prejsť na inú tému, pretože incident s Waynom mala ešte v živej pamäti.
„Nechceš si priznať pravdu, však?“ poznamenal trpko.
„O čom to hovoríš?“ vyvalila oči.
„Viem veľmi dobre, že Wayne ťa očaril. Bolo to na tebe vidieť už vtedy, keď ste spolu tancovali. Nikdy som netušil, prečo ho vždy upredňostňovali...“
„Och, Damy! Vážne si myslíš, že by som mohla...“
„Presne to si myslím! Už veľa žien pred tebou podľahlo jeho čaru. Nikdy som nezistil, čím to je, že všetky tak priťahuje. Zrejme ich fascinuje jeho odmietavosť a niekedy až príliš hrubé spôsoby...“ odfrkol si.
„Už dosť, Damyan! Nemienim...“ prerušila ho, pretože nechcela, aby povedal niečo, čo by neskôr ľutoval.
„Vždy ho upredňostňovali!“ zopakoval nahlas a zastavil, aby sa jej pozeral do očí. „Žijem v jeho tieni už od desiatich rokov, kedy som si to prvýkrát uvedomil! Príliš veľa ľudí sa ma pýtalo, prečo som nešiel do vojny ako on, prečo nie som taký zdatný ako on... a keď ho začneš ospevovať aj ty...“
„Už nebudem počúvať tvoje urážlivé slová!“ vyhlásila a tým ho prerušila v jeho monológu. „Je to tvoj brat a nechcem, aby si povedal niečo, čo budeš neskôr ľutovať! A rozhodne nemienim počúvať také... také nepodložené reči! S tvojím bratom som sa zoznámila pred dvoma dňami! Navyše si myslím, že niekedy zabúdaš, že som vydatá žena!“ zvolala a bez toho, aby sa čo len raz obzrela, pustila sa krížom cez park k panskému domu.
Damyan si unavene povzdychol a klesol na lavičku. Potreboval sa len niekomu vyrozprávať. Myslel si, že Robynne by ho mohla pochopiť. Nie, musí sa jej ospravedlniť! Ale až neskôr. Najprv sa musí upokojiť a potom jej vysvetlí, že sa len nechal uniesť emóciami.