Návštěvnost
Skrotenie Draka
Skrotenie Draka
Anotace: 1KAPITOLA No je to moje prve dielko, dufam, ze sa vam bude pacit.....poprosim aj nejake komentiky,aby som vedela ci bude mat zmysel pisat dalej:)za chyby sa ospravedlnujem
rok 1786
„Jesi si si tým úplne istá?“ pýta sa Lottie Derricková svojej najlepšej priateľky. „Áno úplne istá,......vieš už dávno som chcela ísť na more s rodičmi ale tí nechceli, lebo som bola malá. No, ale teraz už budem mať 19 rokov. Stačilo troška naliehať a moje dobrodružstvo sa začne o týždeň. Lottie určite nepôjdeš so mnou? A ja som si myslela, že túžiš po dobrodružstve tak ako ja!“ vytkla svojej priateľke a pozrela na ňu svojimi tmavo čokoládovými očami zo zlatistými škvrnkami plných očakávania.
„Jesi vieš veľmi dobre tak ako ja, že ba som šla veľmi rada ale vieš, že mi to nedovolia rodičia.“ pozrela vyčítavo na Jes „ Tak dobre moja drahá Lottie už nebudem naliehať.........asi by si už mala ísť – rodičia ťa čakajú.“ Jesi sa rozlúčila s Lottie, ktorá sa náhlila k svojim rodičom: Ignatiovy a Christine Derrickovim. Jej otec Ignatius - gróf Merryn, je najlepším priateľom vikomta z Granwillu, Luciena a Mellisy Meridenových.
Pozerala sa ako odchádzajú, keď zrazu na ňu zvolal jej otec: „ Jasminda Mirabella Meridenová, okamžite poď sem!!!!!!!!!!“ Už vedela o čo ide a veľmi sa čudovala, že čakala tak dlho. Pod tým krikom sa zľakol majordómus Aubegard, ktorý až zhíkol. Vystrašene pozrel na Jesi , ktorá sa na neho usmiala svojím šibalským úsmevom. On sa upokojil a čakal čo sa dozvie od služobníctva čo nového tentoraz vystrojila jeho mladá pani. Hrdo zdvihla hlavu, nasadila svoj najsladší úsmev a náhlila sa k otcovi. Keď vošla pohľadom hľadala svoju milovanú sestričku. Tá sedela pri kozube, na stoličke oproti dverám. Tá sa na ňu pozrela a vyplazila jazyk. Jasminda neváhala ani chvíľočku a tiež vyplazila jazyk. Otec sa zasmial ale vzápätí si odkašľal a tváril sa vážne. Začal : „Miranda choď, a ty moja drahá dcéruška si sadni!“ povedal vážne otec, keď sa zatvorili dvere za jeho desaťročnou dcérou spustil: „ Čo to malo znamenať? Ako mi chceš vysvetliť to čo si spravila Mirande? Myslel som si, že si ma pochopila jasne keď som ti vravel, aby si prestala podpichovať do svojej mladšej sestry.“ Ona sa iba usmiala a povedala: „Ja za to nemôžem, jasne som jej povedala aby mi nechodila do izby a nebrala moje šperky, keďže nepočúvla tak som jej vzala obľúbenú bábiku a....“ skočil jej do reči otec, „a behala si s ňou po celej záhrade, zatiaľ čo tvoja malá sestra ťa naháňala, aby si jej ju vrátila...“ Teraz skočila do reči Jesi „ Ale keďže mi to nestačilo, a veľmi dobre viem, že moja malá sestrička nevie liezť po stromoch,“ opäť jej skočil do reči otec. „Ale keďže ty vieš po stromoch liezť lepšie ako ktorýkoľvek chlapec, dokonca oveľa lepšie, tak si vyliezla na ten dub uprostred záhrady, kde ťa každý videl a dala si tu hlúpu bábiku na najvyšší konár!“ dopovedala už Jesi „Áno, áno no a potom som zliezla a hrdo odkráčala dnu.“ Dopovedala s úsmevom „ Áno zatiaľ čo tvoja sestra nariekala a dokonca nadávala ako nejaký pohan ,ani si nevieš predstaviť ako sa hanbím za vaše počínanie, aj keď som sa nasmial, keď som to všetko videl.“ dopovedal so smiechom. „Poriadne som ju za to vyhrešil, lebo vaša matka to tiež videla a tak nariekala, že Miranda dostala aj dve po zadku.“ Jasminda tomu nemohla uveriť „Fakt nadávala?!?!“ otec iba prikývol a varoval ju, aby sa to viac krát neopakovalo. Ona prisľúbila a šla do svojej izby.
Drake William Chambers- syn vojvodu so Sheffieldu, obávaný pirát lode Dračie srdce prezývaný Drako – drak, sa rozprával so svojim prvým dôstojníkom Eliahom: „Je to presne šesť rokov čo ťa vyhnal otec chlapče, však?“ Drako odpovedal mužovi ktorý mu bola ko otec a bol s nim od samého začiatku „Áno drahý priateľu, je to tak. Dnes je presne 22.6.1786.“ a tak sa pustil ako každý jeden rok o takomto čase do rozprávania jeho životného príbehu, ktorý sa odohral roku 1780..... „Mal som vtedy 19 rokov, keď som bol ešte šťastný a mal som pri sebe svoju milovanú rodinu. Svojho malého bračeka Tristana, moju zbožňovanú matku Salome....“rozprával, a oči sa mu podivne leskli „a otca, ktorý nás všetkých miloval a ochraňoval až pokým,“ vravel to takým chladným hlasom, ktorý spôsoboval zimomriavky „až pokým neprišla tá suka k nám domou a neprosila o prácu, ako opatrovateľka a keďže môj maličký braček mal 3 roky matka ju prijala vďaka veľmi dobrým odporúčaniam.“ vravel zo zlosťou ktorá sa v ňom hromadila od toho osudného dňa „Videl som ju neraz ako sa ponúka môjmu otcovi, ale ten ju vždy odmietal, pretože nás všetkých miloval a matku by nedokázal zradiť. No a tak som ju nechal sledovať kde sa zdržuje a tak. Keď ju aj naďalej odmietal videl som vždy ten jej pohľad – taký žiadostivý. Moja matka jej stála v ceste, no a my tiež tak nás všetkých troch dala zabiť!“- vravel to s takým hnevom že sa prestával ovládať. „Mama šla s Tristanom do parku na prechádzku, ktorej som sa zhodou okolností mal zúčastniť aj ja.“ Pokračoval Drako v rozprávaním s trpkým úsmevom na tvári: „Avšak mňa zdržal priateľ zo školy, rozlúčili sme sa a ponáhľal som sa k nim keď som zbadal ako sa spoza kríkov vynoril chlap, ktorý chladnokrvne zavraždil moju matku a chystal sa na brata. Bežal som čo mi sily stačili keď sa vynoril ďalší predo mnou a vrazil mi jednu, ocitol som sa na zemi. Medzitým ako som vstal počul som nárek malého brata, a zrazu bolo ticho – ja som videl ako ich zavraždili!“ vravel to z náznakom hystérie : „ Pribehli mi na pomoc ľudia ale bolo už neskoro. Priviezli sme ich domou a tam som všetko vysvetlil plačúcemu otcovi. Dával som si to za vinu ale on mi vravel, že za nič nemôžem. Potom som zbadal tu ženskú ako sa usmievala čo mi bolo dosť podozrivé. Ešte v ten večer odišla z domu a videl som ju s tými chlapíkmi ktorí to spravili. Dala im peniaze a šla naspäť, keď som to ďalší deň povedal otcovi neveril mi, povedal, ze sa snažím na niekoho zvaliť vinu. Ale keď som jej to povedal iba zbledla a povedal mi s plačom že ona za to nemôže. Keď sa jej konečne podarilo zviesť otca vyhlásila, že je tehotná a otec sa s ňou oženil. Ja som opätovne protestoval, nadával som jej, preklínal ju až to otec nevydržal a pohádali sme sa, no a vtedy ma v návale vyhnal so slovami: ´Nikdy viac sa mi neukazuj na oči, možno si mal pravdu tvoja matka a brat by nikdy nezomreli keby si sa vtedy nerozprával s tým idiotom!!!´ - a tak som odišiel na lodi, ktorú som dostal k osemnástim narodeninám, no a zvyšok už poznáš.“ Dopovedal to s takým smutným úsmevom až ho zabolelo jeho staré srdce. Náhle ich upútal krik jedného námorníka, ktorý oznamoval, že sa približujú k pevnine. K jeho ostrovu, ktorý objavil na svojej prvej plavbe s otcom. Ten ostrov mu bol domovom, tu trávil čas, keď už bol unavený zo všetkého, a pretože nemal žiaden názov tak ho pomenoval ako – Nessos Lunula čo v preklade znamená Ostrov Mesiaca. Po nekonečne dlhej plavbe sa vráti tam, kde sa cítil doma, zadíval sa na horizont a s úsmevom na tvárí sa pobral do kajuty.
Pomaly sa blížil deň odchodu za veľkým dobrodružstvom a Jesi nemohla obsedieť na jednom mieste, dokonca ani spánok u nej nevydržal dlho. Tak si zavčasu privstala, zavolal Nesu aby jej pomohla s obliekaním. Na dnešok sa veľmi tešila, pretože mali priviesť jej nového koňa –žrebca, darček k jej 19 narodeninám ktorý bol závodným víťazom a ktorý bol rovnako divoký, ťažko ovládateľný a temperamentný ako jeho nová majiteľka. Ten kôň bol rýchly ako divoký vietor a tak dostal pomenovanie - Anemos. Keď ho priviezli Jasmina zadržala podvedome dych a načúvala, keď zbadala toho statného čierneho koňa od úžasu vydýchla. Kôň bol divoký a keď to zbadal jej otec hneď zapochyboval o správnosti svojho rozhodnutia. Ale ona sa ho nezľakla , pomaly sa približovala k tomu výnimočnému zvieraťu, ktorého držalo štvoro párov rúk. Pomaly sa približovala a hľadela priamo zvieraťu do oči, sem-tam nepokojne odfrkol. Stala na dosah ruky, ale stále sa na neho iba dívala, pomaly zdvihla ruku a opatrne sa ho dotkla, on nepokojne pohodil hlavou ale potom sa dotyku podal ako všetky zvieratá. Už odmalička mala dar skrotiť všetko divoké, stačilo jedine pohladenie, jediný pohľad a aj z toho najdivokejšieho zvieraťa sa stal poslušný baránok. Všetci čo to videli od úžasu vydýchli a očarené pozerali na mladé dievča v smaragdových šatách. Na väčšinu žien bola vysoká, chudá s ladnými krivkami tela. Mala hnedé vlasy zvláštnej farby, ktorá malá nádych do čierna až bordová. Siahali až po zadok, a keďže ich teraz nemala zapletene, ale voľne rozpustene, husté kučery poletovali v jemnom vánku. Nádherne sa leskli na raňajšom slnku, jej tvár bola hladučká a jej pleť pripomínala alabaster. Líca mala slabo zrumenene a nádherné plné pery mala zvlnene v tom najočarenejšom úsmeve aký kedy videli. Lucien hrdo vypäl hruď a díval sa na svoju nádhernú dcéru, ktorá vždy učarovala každému chlapovi v meste. Obzeral sa dookola a zbadal ,že su všetci zaujatý tým výjavom, dokonca aj muži, ktorý ešte pred chvíľou držali to divoké zviera stáli asi dva metre pozadu.
Jasminda si uvedomovala pohľady všetkých ľudí čo sa prišli pozrieť na jej nového miláčika, a pretože už dlhšie nemohla čakať vyskočila na neosedlaného Anemosa a hnala ho záhradami. Všetci sa vyľakane ale aj obdivne dívali za nádhernou jazdkyňou a jej tátošom.
Práve po pri bráne prechádzal Rolf Cox keď ju zbadal, tak sa spýtal okoloidúceho sluhu kto to je, zistil, že jej otec vlastni lodiarenskú spoločnosť. S veľkým úsmevom na tvary sa rozlúčil a ešte raz sa obzrel za Jesi.
Po výdatnej jazde plnej skokov sa Jasminda vrátila na nádvorie, kde na nu čakal sluha s odkazom od otca. Odprevadila Anemosa do stajne a utekala do domu. „Vraj si ma volal otec, čo sa deje?“ Lucien pozrel na svoju manželku a začal: „ Vieš nemôžeme ťa pustiť na tu plavbu samu a tak by sme boli veľmi radi ak by s tebou šla aj Dagma.“Jesi sa zasmiala a povedala: „ Áno to ja veľmi dobre viem, a preto som ju o to požiadala už včera. Keď už nič nepotrebujete tak si pôjdem pripraviť ešte zopár maličkostí a moje dobrodružstvo sa začne.“ Zo smiechom, sa vydala rýchlim krokom po mramorových schodoch, a rozmýšľala čo ju za tých päť mesiacov plavby čaká. Hodiny pomaly ubiehali a všetky kufre boli zbalene, večera sa začína o par minút tak sa pomalým krokom vybrala do jedálne. Večera bola ako obyčajne plná smiechu a historiek z minulosti. Po večery šli všetci štyria do zeleného salónu, kde si posadali a rozprávali sa o Jasmindinom zajtrajšom odchode. Poučovali a dávali rady, kde sa zastaviť a ktoré miesto navštíviť, potom sa rozišli do svojich izieb. Jasminda už bola v posteli, keď začula niekoho klopať: „Ďalej“ zvolala, do izby vošla postaršia dáma, ktorá sa na ňu usmiala: „Mami, čo je?“ spýtala sa Jesi: „ ale nič drahá moja iba som ti chcela priniesť tento medailón pre šťastie. Mne ho dala moja mama, v deň mojej svadby, vtedy som mala presne ako ty devätnásť. Ja viem, že si nič nechcela k narodeninám, ale ja ti ho chcem darovať. Aspoň niečo, keď si nechcela žiadnu oslavu ani darčeky. Tak to je všetko zlatíčko moje čo som chcela.“ Povedala Melissa s úsmevom na perách a slzami v očiach. „Mami ďakujem ti veľmi pekne“ povedala dojatá Jesi „ Znamená to pre mňa veľa.“ Objala matku a tá odišla. Jasminda si ešte len teraz obzrela medailónik: bol v tvare srdca. Bol zo striebra a bol pokrytý malinkými diamantikmi, ktoré vytvárali kvietok. Keď ho otvorila, bol tam papierik z odkazom od matky na ktorom stalo: ´Moja drahá Jasminda, tento medailón mi priniesol šťastie. Ako iste vieš s tvojim otcom sme sa nemali v láske, ale potom sa to zmenilo. Pevne dúfam, ze ti prinesie rovnaké šťastie ako mne.
S láskou mama.
Usmiala sa a pripla si medailónik na krk. Zo vzdychom na perách a zasnenými očami sa šuchla pod prikrývky a zaspala.
„Drako sme tu, tak láskavo poď, vieš že všetci už čakajú!“ zavolal na svojho kapitána Eliah. Bolo skoro ráno a Drake plával v mori - bol to takpovediac jeho každodenný rituál – keď začul svojho prvého dôstojníka. Priplával k lodi a vyšplhal sa po rebríku na palubu lode. Bol vysoký asi meter osemdesiatšesť a svojou výškou prevyšoval väčšinu posádky. Bronzová pleť sa mu na slnku leskla a pod ňou sa mu pohybovali svaly, keď si bral uterák. Zabodol do Eliaha svoje tmavomodré oči a usmial sa: „ Jasne.“ Povedal a na posádku zakričal : „Pohnite sa všetci, napnúť plachty, zdvihnúť kotvu a vyrážame!“ všetci sa rozutekali na svoje miesta splniť úlohy. „No čo si spokojný?“ spýtal sa so smiechom priateľa: „Dobre, dobre veď sa nehnevaj, ale sám vieš ako sa teším na ženu a deti.“ povedal nedočkavý Eliah: „Áno viem, aj ja sa teším domou. No, ale veď už večer tam budeme tak sa kroť a nepobehuj tade ako kvočka. Viem, že ťa doma čaká rodina a pokiaľ viem aj tehotná manželka. Prosím ťa radšej sa choď niečím zamestnať a čas ti rýchlo prejde.“ S týmito slovami sa odobral do svojej kajuty. Vošiel a zrazu mu na rozum prišla myšlienka, že aj on by sa mal oženiť. Mal by si nájsť ženu – veď už dávno si chcel založiť rodinu a splodiť dediča. Vždy túžil po takom manželstve aké mali jeho rodičia. Zrazu sa zarazil a potriasol hlavou: „ Preboha, čo mi to zišlo na um?! Asi mi ten alkohol už nerobí dobre.“ Zachmúril sa nad tou myšlienkou, on sa už neožení, veď ženy su dobre akurát do postele, nestojí o to aby sa mu niekto ničil to čo si tak budoval po tieto roky. Je pravda, že nie všetky su ako ta mrcha čo mu zabila matku, ale nebude sa nad tým pozastavovať. Jeho múr pri srdci je nezničiteľný. Prezliekol sa a šiel na palubu, deň pomaly ubiehala a on sa rýchlo blížil k svojmu ostrovu. Keď konečne pristali v prístave, čakali tam rodiny jeho námorníkov – na neho nik nečakal. Pozrel sa nad seba a na tvar mu spadla prvá kvapka dažďu....deň sa končí búrkou.
„ Deň ako stvorený na plavbu.“ Zvolala Dagma so širokým úsmevom na tvárí. „aj ja si to myslím, no tak dávajte nám na ňu pozor.“ Povedala Melisa a Lucien iba prikývol, rozlúčili sa a vyšli na palubu lode zvanej Biela Ľalia. Bola jedna z mnohých lodi, ktoré vlastnil vikomt u Granwillu. Loď vyrazila na svoju päť mesačnú púť po mori. Jasminda šla do svojej kajuty, ktorú používali jej rodičia, bola veľká potiahnutá krémovými farbami so zlatým lemovaním. Najviac ju zaujala posteľ, ktorá bola celá biela, aj baldachýn mala bielej farby a mala nádherné vyrezávané čelo. Keďže z domu vyrazili až v po obede, nebola vôbec hladná ale zato bola veľmi vyčerpaná tak si ľahla a zaspala. Zobudila sa práve včas na večeru, upravila sa a vyšla z kajuty, keď zrazu narazila na neznámeho námorníka..Prepáčte ale vás nepoznám – ja poznám všetkých otcových námorníkov, ste tu novy?“Cox sa zarazil keď zbadal krásne dievča –jazdkyňu na čiernom žrebcovi - na tejto palube. V očiach sa mu zaiskrilo a ospravedlňujúco sa usmial na Jesi: „Áno prepáčte mylady, volám sa Rolf Cox a som tu novy.“ Jesi sa usmiala a rozlúčila, namierila do jedálne kde na nu čakala jej pestúnka z detstva a kapitán lode Izac Greyson. Rozprával im historky keď sa plavil s Lucienom. Keď Jesi nedalo a spýtala sa: „Kapitán Greyson, čo je ten nový námorník zač? Viem, že to nie je moja vec, ale rozprávali ste sa s otcom o jeho prijatí?“ Izac sa usmial a povedal: „Áno, pred odchodom lode sa s nim rozprával váš otec lady. Nemáte sa čoho obávať, je to námorník ako každý iný na tejto lodi.“ Ale Jesi sa obávala...vôbec sa jej nepáčil lesk jeho očí. Nechala to tak a dovečerala, vyšli na palubu lode aby sa nadýchala čerstvého vzduchu keď : „ Pán kapitán, bude búrka máme upevniť laná a stiahnuť všetky plachty?“ spýtal sa Billy „Áno, laná upevnite ale plachty nechajte napnuté, potrebujeme sa dostať do toho prístavu čo som vravel. Vikomt si želal, aby sme ten tovar dopravili čo najskôr. Dámy ospravedlňte ma, ale mam pocit, že ma potrebujú. Radšej choďte do svojich kajút a zamknite sa, vyzerá to na poriadnu búrku.“ akoby obloha chcela potvrdiť jeho slova zahrmelo. „Dagma pod ku mne, ešte sa porozprávame.“ Spolu vykročili ku schodom, ktoré viedli ku kajutám. Keď vošli posadili sa a Jasminda začala: „Mama s otcom mi chcú nájsť manžela, lenže ako dobre vedia nevydám sa pokiaľ nebudem zaľúbená. Nechcem skončiť ako väčšina mojich priateliek, ktoré sa večne hádajú so svojimi polovičkami. Ja sa chcem vydať z lásky a nie z rozumu.“ povedala smutná Jasminda. Dagma ju pozorne vypočula a povedala: „ Ja viem, rozprávala sa so mnou už tvoja matka. Vedela, ze dáš na moje rady -no a ja ti poradím- riad sa svojim srdcom, ono ťa nezradí. Tvoje srdiečko je čisté a určite ti poradí iba dobre.“ Usmiali sa na seba a zmenili tému, rozprávali sa o plesoch a rôznych podujatiach. Bola už polnoc keď sa rozlúčili a Dagma opustila jej kajutu. Jasminda ostala schúlená na pohodlnej pohovke a zaspala. Zobudila sa prudké hojdanie lode. Pozrela na hodiny, ktoré stáli pri posteli. Bolo ešte len štyri hodiny ráno ale ako sa zdalo búrka pokročila. Vyšla z kajuty na palubu a pozerala okolo seba, more bolo rozbúrené. Bola celá premočená ale hľadala Dagmu – vedela až veľmi dobre, že by ju nenašla v izbe, otočila sa a zbadala ako sa veľká vlna rúti smerom k ich lodi. Všade bolo veľa zmätku a kriku, v tom zbadala Dagmu ako sa drží zábradlia lode. Šla smerom k nej, ale stálo ju to veľa námahy pretože fúkal silný vietor, čo jej znemožňovalo rýchlo sa pohybovať. V tom zrazu loď hodilo o ostré skaly, ta sa rozbila na márne kúsky. Pocítila chlad, bola vo vode a počula zúfalý krik. Zachytila sa o plávajúce brvno a pevne sa ho chytila. Okolo plávali trosky jej lode a mŕtve tela námorníkov - cítila sa ako v zlom sne – už to dlhšie nevydržala a vykríkla, chcela sa prebudiť! „ Nieeeeee, bože prečo?!“ jej hlas sotva prehlušil hrmenie a narážanie vĺn o ďaleké skaly. Už ďalej nevládala a pustila sa brvna, lenže vlna priniesla ďalšie – to ktoré ju udrelo do hlavy - to bola posledná vec ktorú si ešte pamätala...
„Jesi si si tým úplne istá?“ pýta sa Lottie Derricková svojej najlepšej priateľky. „Áno úplne istá,......vieš už dávno som chcela ísť na more s rodičmi ale tí nechceli, lebo som bola malá. No, ale teraz už budem mať 19 rokov. Stačilo troška naliehať a moje dobrodružstvo sa začne o týždeň. Lottie určite nepôjdeš so mnou? A ja som si myslela, že túžiš po dobrodružstve tak ako ja!“ vytkla svojej priateľke a pozrela na ňu svojimi tmavo čokoládovými očami zo zlatistými škvrnkami plných očakávania.
„Jesi vieš veľmi dobre tak ako ja, že ba som šla veľmi rada ale vieš, že mi to nedovolia rodičia.“ pozrela vyčítavo na Jes „ Tak dobre moja drahá Lottie už nebudem naliehať.........asi by si už mala ísť – rodičia ťa čakajú.“ Jesi sa rozlúčila s Lottie, ktorá sa náhlila k svojim rodičom: Ignatiovy a Christine Derrickovim. Jej otec Ignatius - gróf Merryn, je najlepším priateľom vikomta z Granwillu, Luciena a Mellisy Meridenových.
Pozerala sa ako odchádzajú, keď zrazu na ňu zvolal jej otec: „ Jasminda Mirabella Meridenová, okamžite poď sem!!!!!!!!!!“ Už vedela o čo ide a veľmi sa čudovala, že čakala tak dlho. Pod tým krikom sa zľakol majordómus Aubegard, ktorý až zhíkol. Vystrašene pozrel na Jesi , ktorá sa na neho usmiala svojím šibalským úsmevom. On sa upokojil a čakal čo sa dozvie od služobníctva čo nového tentoraz vystrojila jeho mladá pani. Hrdo zdvihla hlavu, nasadila svoj najsladší úsmev a náhlila sa k otcovi. Keď vošla pohľadom hľadala svoju milovanú sestričku. Tá sedela pri kozube, na stoličke oproti dverám. Tá sa na ňu pozrela a vyplazila jazyk. Jasminda neváhala ani chvíľočku a tiež vyplazila jazyk. Otec sa zasmial ale vzápätí si odkašľal a tváril sa vážne. Začal : „Miranda choď, a ty moja drahá dcéruška si sadni!“ povedal vážne otec, keď sa zatvorili dvere za jeho desaťročnou dcérou spustil: „ Čo to malo znamenať? Ako mi chceš vysvetliť to čo si spravila Mirande? Myslel som si, že si ma pochopila jasne keď som ti vravel, aby si prestala podpichovať do svojej mladšej sestry.“ Ona sa iba usmiala a povedala: „Ja za to nemôžem, jasne som jej povedala aby mi nechodila do izby a nebrala moje šperky, keďže nepočúvla tak som jej vzala obľúbenú bábiku a....“ skočil jej do reči otec, „a behala si s ňou po celej záhrade, zatiaľ čo tvoja malá sestra ťa naháňala, aby si jej ju vrátila...“ Teraz skočila do reči Jesi „ Ale keďže mi to nestačilo, a veľmi dobre viem, že moja malá sestrička nevie liezť po stromoch,“ opäť jej skočil do reči otec. „Ale keďže ty vieš po stromoch liezť lepšie ako ktorýkoľvek chlapec, dokonca oveľa lepšie, tak si vyliezla na ten dub uprostred záhrady, kde ťa každý videl a dala si tu hlúpu bábiku na najvyšší konár!“ dopovedala už Jesi „Áno, áno no a potom som zliezla a hrdo odkráčala dnu.“ Dopovedala s úsmevom „ Áno zatiaľ čo tvoja sestra nariekala a dokonca nadávala ako nejaký pohan ,ani si nevieš predstaviť ako sa hanbím za vaše počínanie, aj keď som sa nasmial, keď som to všetko videl.“ dopovedal so smiechom. „Poriadne som ju za to vyhrešil, lebo vaša matka to tiež videla a tak nariekala, že Miranda dostala aj dve po zadku.“ Jasminda tomu nemohla uveriť „Fakt nadávala?!?!“ otec iba prikývol a varoval ju, aby sa to viac krát neopakovalo. Ona prisľúbila a šla do svojej izby.
Drake William Chambers- syn vojvodu so Sheffieldu, obávaný pirát lode Dračie srdce prezývaný Drako – drak, sa rozprával so svojim prvým dôstojníkom Eliahom: „Je to presne šesť rokov čo ťa vyhnal otec chlapče, však?“ Drako odpovedal mužovi ktorý mu bola ko otec a bol s nim od samého začiatku „Áno drahý priateľu, je to tak. Dnes je presne 22.6.1786.“ a tak sa pustil ako každý jeden rok o takomto čase do rozprávania jeho životného príbehu, ktorý sa odohral roku 1780..... „Mal som vtedy 19 rokov, keď som bol ešte šťastný a mal som pri sebe svoju milovanú rodinu. Svojho malého bračeka Tristana, moju zbožňovanú matku Salome....“rozprával, a oči sa mu podivne leskli „a otca, ktorý nás všetkých miloval a ochraňoval až pokým,“ vravel to takým chladným hlasom, ktorý spôsoboval zimomriavky „až pokým neprišla tá suka k nám domou a neprosila o prácu, ako opatrovateľka a keďže môj maličký braček mal 3 roky matka ju prijala vďaka veľmi dobrým odporúčaniam.“ vravel zo zlosťou ktorá sa v ňom hromadila od toho osudného dňa „Videl som ju neraz ako sa ponúka môjmu otcovi, ale ten ju vždy odmietal, pretože nás všetkých miloval a matku by nedokázal zradiť. No a tak som ju nechal sledovať kde sa zdržuje a tak. Keď ju aj naďalej odmietal videl som vždy ten jej pohľad – taký žiadostivý. Moja matka jej stála v ceste, no a my tiež tak nás všetkých troch dala zabiť!“- vravel to s takým hnevom že sa prestával ovládať. „Mama šla s Tristanom do parku na prechádzku, ktorej som sa zhodou okolností mal zúčastniť aj ja.“ Pokračoval Drako v rozprávaním s trpkým úsmevom na tvári: „Avšak mňa zdržal priateľ zo školy, rozlúčili sme sa a ponáhľal som sa k nim keď som zbadal ako sa spoza kríkov vynoril chlap, ktorý chladnokrvne zavraždil moju matku a chystal sa na brata. Bežal som čo mi sily stačili keď sa vynoril ďalší predo mnou a vrazil mi jednu, ocitol som sa na zemi. Medzitým ako som vstal počul som nárek malého brata, a zrazu bolo ticho – ja som videl ako ich zavraždili!“ vravel to z náznakom hystérie : „ Pribehli mi na pomoc ľudia ale bolo už neskoro. Priviezli sme ich domou a tam som všetko vysvetlil plačúcemu otcovi. Dával som si to za vinu ale on mi vravel, že za nič nemôžem. Potom som zbadal tu ženskú ako sa usmievala čo mi bolo dosť podozrivé. Ešte v ten večer odišla z domu a videl som ju s tými chlapíkmi ktorí to spravili. Dala im peniaze a šla naspäť, keď som to ďalší deň povedal otcovi neveril mi, povedal, ze sa snažím na niekoho zvaliť vinu. Ale keď som jej to povedal iba zbledla a povedal mi s plačom že ona za to nemôže. Keď sa jej konečne podarilo zviesť otca vyhlásila, že je tehotná a otec sa s ňou oženil. Ja som opätovne protestoval, nadával som jej, preklínal ju až to otec nevydržal a pohádali sme sa, no a vtedy ma v návale vyhnal so slovami: ´Nikdy viac sa mi neukazuj na oči, možno si mal pravdu tvoja matka a brat by nikdy nezomreli keby si sa vtedy nerozprával s tým idiotom!!!´ - a tak som odišiel na lodi, ktorú som dostal k osemnástim narodeninám, no a zvyšok už poznáš.“ Dopovedal to s takým smutným úsmevom až ho zabolelo jeho staré srdce. Náhle ich upútal krik jedného námorníka, ktorý oznamoval, že sa približujú k pevnine. K jeho ostrovu, ktorý objavil na svojej prvej plavbe s otcom. Ten ostrov mu bol domovom, tu trávil čas, keď už bol unavený zo všetkého, a pretože nemal žiaden názov tak ho pomenoval ako – Nessos Lunula čo v preklade znamená Ostrov Mesiaca. Po nekonečne dlhej plavbe sa vráti tam, kde sa cítil doma, zadíval sa na horizont a s úsmevom na tvárí sa pobral do kajuty.
Pomaly sa blížil deň odchodu za veľkým dobrodružstvom a Jesi nemohla obsedieť na jednom mieste, dokonca ani spánok u nej nevydržal dlho. Tak si zavčasu privstala, zavolal Nesu aby jej pomohla s obliekaním. Na dnešok sa veľmi tešila, pretože mali priviesť jej nového koňa –žrebca, darček k jej 19 narodeninám ktorý bol závodným víťazom a ktorý bol rovnako divoký, ťažko ovládateľný a temperamentný ako jeho nová majiteľka. Ten kôň bol rýchly ako divoký vietor a tak dostal pomenovanie - Anemos. Keď ho priviezli Jasmina zadržala podvedome dych a načúvala, keď zbadala toho statného čierneho koňa od úžasu vydýchla. Kôň bol divoký a keď to zbadal jej otec hneď zapochyboval o správnosti svojho rozhodnutia. Ale ona sa ho nezľakla , pomaly sa približovala k tomu výnimočnému zvieraťu, ktorého držalo štvoro párov rúk. Pomaly sa približovala a hľadela priamo zvieraťu do oči, sem-tam nepokojne odfrkol. Stala na dosah ruky, ale stále sa na neho iba dívala, pomaly zdvihla ruku a opatrne sa ho dotkla, on nepokojne pohodil hlavou ale potom sa dotyku podal ako všetky zvieratá. Už odmalička mala dar skrotiť všetko divoké, stačilo jedine pohladenie, jediný pohľad a aj z toho najdivokejšieho zvieraťa sa stal poslušný baránok. Všetci čo to videli od úžasu vydýchli a očarené pozerali na mladé dievča v smaragdových šatách. Na väčšinu žien bola vysoká, chudá s ladnými krivkami tela. Mala hnedé vlasy zvláštnej farby, ktorá malá nádych do čierna až bordová. Siahali až po zadok, a keďže ich teraz nemala zapletene, ale voľne rozpustene, husté kučery poletovali v jemnom vánku. Nádherne sa leskli na raňajšom slnku, jej tvár bola hladučká a jej pleť pripomínala alabaster. Líca mala slabo zrumenene a nádherné plné pery mala zvlnene v tom najočarenejšom úsmeve aký kedy videli. Lucien hrdo vypäl hruď a díval sa na svoju nádhernú dcéru, ktorá vždy učarovala každému chlapovi v meste. Obzeral sa dookola a zbadal ,že su všetci zaujatý tým výjavom, dokonca aj muži, ktorý ešte pred chvíľou držali to divoké zviera stáli asi dva metre pozadu.
Jasminda si uvedomovala pohľady všetkých ľudí čo sa prišli pozrieť na jej nového miláčika, a pretože už dlhšie nemohla čakať vyskočila na neosedlaného Anemosa a hnala ho záhradami. Všetci sa vyľakane ale aj obdivne dívali za nádhernou jazdkyňou a jej tátošom.
Práve po pri bráne prechádzal Rolf Cox keď ju zbadal, tak sa spýtal okoloidúceho sluhu kto to je, zistil, že jej otec vlastni lodiarenskú spoločnosť. S veľkým úsmevom na tvary sa rozlúčil a ešte raz sa obzrel za Jesi.
Po výdatnej jazde plnej skokov sa Jasminda vrátila na nádvorie, kde na nu čakal sluha s odkazom od otca. Odprevadila Anemosa do stajne a utekala do domu. „Vraj si ma volal otec, čo sa deje?“ Lucien pozrel na svoju manželku a začal: „ Vieš nemôžeme ťa pustiť na tu plavbu samu a tak by sme boli veľmi radi ak by s tebou šla aj Dagma.“Jesi sa zasmiala a povedala: „ Áno to ja veľmi dobre viem, a preto som ju o to požiadala už včera. Keď už nič nepotrebujete tak si pôjdem pripraviť ešte zopár maličkostí a moje dobrodružstvo sa začne.“ Zo smiechom, sa vydala rýchlim krokom po mramorových schodoch, a rozmýšľala čo ju za tých päť mesiacov plavby čaká. Hodiny pomaly ubiehali a všetky kufre boli zbalene, večera sa začína o par minút tak sa pomalým krokom vybrala do jedálne. Večera bola ako obyčajne plná smiechu a historiek z minulosti. Po večery šli všetci štyria do zeleného salónu, kde si posadali a rozprávali sa o Jasmindinom zajtrajšom odchode. Poučovali a dávali rady, kde sa zastaviť a ktoré miesto navštíviť, potom sa rozišli do svojich izieb. Jasminda už bola v posteli, keď začula niekoho klopať: „Ďalej“ zvolala, do izby vošla postaršia dáma, ktorá sa na ňu usmiala: „Mami, čo je?“ spýtala sa Jesi: „ ale nič drahá moja iba som ti chcela priniesť tento medailón pre šťastie. Mne ho dala moja mama, v deň mojej svadby, vtedy som mala presne ako ty devätnásť. Ja viem, že si nič nechcela k narodeninám, ale ja ti ho chcem darovať. Aspoň niečo, keď si nechcela žiadnu oslavu ani darčeky. Tak to je všetko zlatíčko moje čo som chcela.“ Povedala Melissa s úsmevom na perách a slzami v očiach. „Mami ďakujem ti veľmi pekne“ povedala dojatá Jesi „ Znamená to pre mňa veľa.“ Objala matku a tá odišla. Jasminda si ešte len teraz obzrela medailónik: bol v tvare srdca. Bol zo striebra a bol pokrytý malinkými diamantikmi, ktoré vytvárali kvietok. Keď ho otvorila, bol tam papierik z odkazom od matky na ktorom stalo: ´Moja drahá Jasminda, tento medailón mi priniesol šťastie. Ako iste vieš s tvojim otcom sme sa nemali v láske, ale potom sa to zmenilo. Pevne dúfam, ze ti prinesie rovnaké šťastie ako mne.
S láskou mama.
Usmiala sa a pripla si medailónik na krk. Zo vzdychom na perách a zasnenými očami sa šuchla pod prikrývky a zaspala.
„Drako sme tu, tak láskavo poď, vieš že všetci už čakajú!“ zavolal na svojho kapitána Eliah. Bolo skoro ráno a Drake plával v mori - bol to takpovediac jeho každodenný rituál – keď začul svojho prvého dôstojníka. Priplával k lodi a vyšplhal sa po rebríku na palubu lode. Bol vysoký asi meter osemdesiatšesť a svojou výškou prevyšoval väčšinu posádky. Bronzová pleť sa mu na slnku leskla a pod ňou sa mu pohybovali svaly, keď si bral uterák. Zabodol do Eliaha svoje tmavomodré oči a usmial sa: „ Jasne.“ Povedal a na posádku zakričal : „Pohnite sa všetci, napnúť plachty, zdvihnúť kotvu a vyrážame!“ všetci sa rozutekali na svoje miesta splniť úlohy. „No čo si spokojný?“ spýtal sa so smiechom priateľa: „Dobre, dobre veď sa nehnevaj, ale sám vieš ako sa teším na ženu a deti.“ povedal nedočkavý Eliah: „Áno viem, aj ja sa teším domou. No, ale veď už večer tam budeme tak sa kroť a nepobehuj tade ako kvočka. Viem, že ťa doma čaká rodina a pokiaľ viem aj tehotná manželka. Prosím ťa radšej sa choď niečím zamestnať a čas ti rýchlo prejde.“ S týmito slovami sa odobral do svojej kajuty. Vošiel a zrazu mu na rozum prišla myšlienka, že aj on by sa mal oženiť. Mal by si nájsť ženu – veď už dávno si chcel založiť rodinu a splodiť dediča. Vždy túžil po takom manželstve aké mali jeho rodičia. Zrazu sa zarazil a potriasol hlavou: „ Preboha, čo mi to zišlo na um?! Asi mi ten alkohol už nerobí dobre.“ Zachmúril sa nad tou myšlienkou, on sa už neožení, veď ženy su dobre akurát do postele, nestojí o to aby sa mu niekto ničil to čo si tak budoval po tieto roky. Je pravda, že nie všetky su ako ta mrcha čo mu zabila matku, ale nebude sa nad tým pozastavovať. Jeho múr pri srdci je nezničiteľný. Prezliekol sa a šiel na palubu, deň pomaly ubiehala a on sa rýchlo blížil k svojmu ostrovu. Keď konečne pristali v prístave, čakali tam rodiny jeho námorníkov – na neho nik nečakal. Pozrel sa nad seba a na tvar mu spadla prvá kvapka dažďu....deň sa končí búrkou.
„ Deň ako stvorený na plavbu.“ Zvolala Dagma so širokým úsmevom na tvárí. „aj ja si to myslím, no tak dávajte nám na ňu pozor.“ Povedala Melisa a Lucien iba prikývol, rozlúčili sa a vyšli na palubu lode zvanej Biela Ľalia. Bola jedna z mnohých lodi, ktoré vlastnil vikomt u Granwillu. Loď vyrazila na svoju päť mesačnú púť po mori. Jasminda šla do svojej kajuty, ktorú používali jej rodičia, bola veľká potiahnutá krémovými farbami so zlatým lemovaním. Najviac ju zaujala posteľ, ktorá bola celá biela, aj baldachýn mala bielej farby a mala nádherné vyrezávané čelo. Keďže z domu vyrazili až v po obede, nebola vôbec hladná ale zato bola veľmi vyčerpaná tak si ľahla a zaspala. Zobudila sa práve včas na večeru, upravila sa a vyšla z kajuty, keď zrazu narazila na neznámeho námorníka..Prepáčte ale vás nepoznám – ja poznám všetkých otcových námorníkov, ste tu novy?“Cox sa zarazil keď zbadal krásne dievča –jazdkyňu na čiernom žrebcovi - na tejto palube. V očiach sa mu zaiskrilo a ospravedlňujúco sa usmial na Jesi: „Áno prepáčte mylady, volám sa Rolf Cox a som tu novy.“ Jesi sa usmiala a rozlúčila, namierila do jedálne kde na nu čakala jej pestúnka z detstva a kapitán lode Izac Greyson. Rozprával im historky keď sa plavil s Lucienom. Keď Jesi nedalo a spýtala sa: „Kapitán Greyson, čo je ten nový námorník zač? Viem, že to nie je moja vec, ale rozprávali ste sa s otcom o jeho prijatí?“ Izac sa usmial a povedal: „Áno, pred odchodom lode sa s nim rozprával váš otec lady. Nemáte sa čoho obávať, je to námorník ako každý iný na tejto lodi.“ Ale Jesi sa obávala...vôbec sa jej nepáčil lesk jeho očí. Nechala to tak a dovečerala, vyšli na palubu lode aby sa nadýchala čerstvého vzduchu keď : „ Pán kapitán, bude búrka máme upevniť laná a stiahnuť všetky plachty?“ spýtal sa Billy „Áno, laná upevnite ale plachty nechajte napnuté, potrebujeme sa dostať do toho prístavu čo som vravel. Vikomt si želal, aby sme ten tovar dopravili čo najskôr. Dámy ospravedlňte ma, ale mam pocit, že ma potrebujú. Radšej choďte do svojich kajút a zamknite sa, vyzerá to na poriadnu búrku.“ akoby obloha chcela potvrdiť jeho slova zahrmelo. „Dagma pod ku mne, ešte sa porozprávame.“ Spolu vykročili ku schodom, ktoré viedli ku kajutám. Keď vošli posadili sa a Jasminda začala: „Mama s otcom mi chcú nájsť manžela, lenže ako dobre vedia nevydám sa pokiaľ nebudem zaľúbená. Nechcem skončiť ako väčšina mojich priateliek, ktoré sa večne hádajú so svojimi polovičkami. Ja sa chcem vydať z lásky a nie z rozumu.“ povedala smutná Jasminda. Dagma ju pozorne vypočula a povedala: „ Ja viem, rozprávala sa so mnou už tvoja matka. Vedela, ze dáš na moje rady -no a ja ti poradím- riad sa svojim srdcom, ono ťa nezradí. Tvoje srdiečko je čisté a určite ti poradí iba dobre.“ Usmiali sa na seba a zmenili tému, rozprávali sa o plesoch a rôznych podujatiach. Bola už polnoc keď sa rozlúčili a Dagma opustila jej kajutu. Jasminda ostala schúlená na pohodlnej pohovke a zaspala. Zobudila sa prudké hojdanie lode. Pozrela na hodiny, ktoré stáli pri posteli. Bolo ešte len štyri hodiny ráno ale ako sa zdalo búrka pokročila. Vyšla z kajuty na palubu a pozerala okolo seba, more bolo rozbúrené. Bola celá premočená ale hľadala Dagmu – vedela až veľmi dobre, že by ju nenašla v izbe, otočila sa a zbadala ako sa veľká vlna rúti smerom k ich lodi. Všade bolo veľa zmätku a kriku, v tom zbadala Dagmu ako sa drží zábradlia lode. Šla smerom k nej, ale stálo ju to veľa námahy pretože fúkal silný vietor, čo jej znemožňovalo rýchlo sa pohybovať. V tom zrazu loď hodilo o ostré skaly, ta sa rozbila na márne kúsky. Pocítila chlad, bola vo vode a počula zúfalý krik. Zachytila sa o plávajúce brvno a pevne sa ho chytila. Okolo plávali trosky jej lode a mŕtve tela námorníkov - cítila sa ako v zlom sne – už to dlhšie nevydržala a vykríkla, chcela sa prebudiť! „ Nieeeeee, bože prečo?!“ jej hlas sotva prehlušil hrmenie a narážanie vĺn o ďaleké skaly. Už ďalej nevládala a pustila sa brvna, lenže vlna priniesla ďalšie – to ktoré ju udrelo do hlavy - to bola posledná vec ktorú si ešte pamätala...
Komentáře (2)
Komentujících (2)
Doporučit
Tisk