Bella noverca XXI.kapitola

Anotace: napísané na želanie :D túto časť venujem Fiere ;) dúfam, že sa vám bude páčiť a keby ste mohli, tak nejakým komentíkom by som sa fakt potešila :))

Sbírka: Bella noverca

XXI.kapitola – Na cintoríne

Robynne na sebe cítila tie spaľujúce pohľady a zároveň sa nesmierne bála, čo bude nasledovať. A ukázalo sa, že mala prečo.
„Čože?!“ zvolala Dalia neveriacky, keď pán Hemmer dočítal. „To má byť všetko?!“
„Dalia...“ ozval sa lord McCalden varovne, no ona ho nepočúvala. Od zlosti celá očervenela a postavila sa.
„Nechápem...“ preglgla, pretože sa až celá triasla. „Ako mohol otec dať tejto chudere viac ako mne!!“ skríkla.
Pán Hemmer na ňu vydesene vyvaľoval oči a nervózne si uhládzal fúziky.
„Dalia, upokoj sa...“ snažil sa lord, no ona si ho vôbec nevšímala.
Naopak prešla až tesne k Robynne. „Ste obyčajná prospechárka!!“ vykríkla a Robynne, ktorá nemala kam ustupovať, sa zdesene prikrčila.
„Počúvaj ma, Dalia. Náš otec ťa predsa nenechal bez prostriedkov a...“ Lord McCalden sa ešte stále pokúšal o to, aby sa situácia ešte viac nevyhrotila.
„Som jeho jediná dcéra!! A on ju predo mnou uprednostnil!!“ kričala a trasúcim sa prstom pritom ukazovala na Robynne.
„Nikto nikoho neuprednostnil!“ zvolal lord už trochu hlasnejšie. „Ešte raz ti opakujem, že si toho dostala viac než dosť.“
„Ale ona dostala viac!!“ zrevala Dalia tak hlasno, až sa ozvena niekoľkokrát vrátila. „Načo mi je veno, keď som už všade vyhlásená za starú dievku?!“
Dychčala, akoby prebehla niekoľko míľ a odrazu, nikto to nečakal, sa od nervového vypätia zrútila na zem a zostala tam nehybne ležať. Wayne sa okamžite pohol, no Damyan bol rýchlejší. Priskočil k sestre a odsotil Robynne, ktorá sa jej snažila pomôcť presne takisto, ako ju Dalia odsotila od mŕtveho otca pred niekoľkými dňami.
Teraz jej nezostalo nič iné, len sa prizerať nešťastnému chlapcovi, ktorý plakal pri sestre.
„Dalia... prosím ťa... preber sa...“ vzlykal.
„Upokoj sa, braček. Bude v poriadku. Odnesiem ju do izby,“ chlácholil ho lord McCalden a vzal sestru do náručia. Janelle a Gerald sa ponáhľali, aby pripravili Daliinu posteľ a tak nakoniec zostala Robynne s pánom Hemmerom sama, keďže aj Damyan roztrasene kráčal za bratom.
„Vaše lordstvo? Ste v poriadku?“ oslovil ju starostlivo.
„Pravdaže len...“ nedokončila, pretože si ešte stále akoby neuvedomovala, čo sa pred chvíľou stalo.
„Nikdy by som o slečne McCaldenovej nepovedal, že by bola niečoho takého schopná. Myslel som si, že vás udrie,“ hovoril pán Hemmer vystrašene a vreckovkou si utieral pot z čela.
„Aj ja, lenže problémom je, že teraz mi už nič nepomôže. Ďalší zlý čin pribudol na môj zoznam chýb,“ šepla Robynne kŕčovito sa držiac stola.
„Aký zoznam? Hovoríte o závete jeho lordstva?“ nechápal pán Hemmer a zmätene na ňu hľadel.
„To... by ste nepochopili. Ospravedlňte ma, pane. Myslím, že si pôjdem odpočinúť a zároveň zistiť, čo sa deje,“ vyšla z miestnosti a nevšímala si jeho ďalšie úklony.
Avšak zamierila rovno do svojej izby, pretože sa nechcela stretnúť s nijakým členom tejto rodiny skôr, ako sa sama neupokojí. Pravdou je, že aj ona sama si myslela, že ju Dalia udrie. No nebola by sa uhla ani by jej to nevyčítala. Chápala Daliine pocity a aj keď niekedy jej svojráznosť prekračovala medze, už nikdy nechcela stratiť rovnováhu ako vtedy, keď ju obvinila z baživosti po otcových peniazoch.
Stále však nechápala, prečo ju lord McCalden tak znevážil! Tým, že jej nechal veno tak určite urobil. Bola všeobecne vyhlásená za starú dievku a Robynne vedela, že ju to nesmierne ponížilo.
A možno ju chcel ešte naposledy usadiť, keď to neurobil za života, myslela si, keď si líhala do postele. Túžila po tom, aby jej aspoň spánok pomohol na chvíľu zabudnúť.

Zobudila sa až oveľa neskôr. Vonku bola úplná tma a mraky zakrývali hviezdy. Citeľne sa ochladilo a všetci predpokladali, že bude opäť snežiť.
Robynne však vedela, že sa nezobudila sama. Aj teraz pri nej niekto stál, avšak už ju netriasol za plece. Nejaká tmavá postava kládla na stolík tácku a potom zapaľovala sviečku.
Robynne sa prudko posadila a mierne vyľakane hľadela na neznámu.
„Nebojte sa, mylady, to som len ja,“ zašepkala slúžka a Robynne si prekvapene uvedomila, že je to Darleen.
„Och, Darleen! Ani nevieš, ako veľmi som sa s tebou chcela stretnúť. Ale mala si veľa práce,“ zvolala Robynne s radosťou v hlase a dokonca slúžku objala.
Tá bola trochu prekvapená, no ladyino objatie na jej tvári vyčarovalo úsmev.
„Ďakujem vám, mylady, ale aj Jennifer sa o vás určite dobre starala,“ usmievala sa.
„To áno, ale... som radšej, keď si mojou najbližšou pomocníčkou ty. A teraz rýchlo, všetko mi vyrozprávaj,“ naliehala Robynne.
„Neviem, čo máte na mysli, vaše lordstvo,“ zažmurkala Darleen.
„Určite vieš. Chcem vedieť, čo sa stalo so slečnou McCaldenovou. Je to s ňou vážne?“
„Ale pravdaže nie, mylady. Bol tu aj lekár a povedal iba, že by mala odpočívať a...“ zarazila sa a odrazu nechcela pokračovať.
„Tak čo?“ dožadovala sa odpovede Robynne.
„A nemala by sa s vami v najbližšej dobe stretávať,“ dokončila Darleen očividne sa necítiac vo svojej koži.
Robynne zarazene klesla na posteľ a uprela zrak na nebesá postele. Takže ani ona by asi nemala vychádzať zo svojej izby. Samozrejme.
„Vaše lordstvo...“
„Nechaj ma, prosím ťa osamote, Darleen. Som unavená,“ zamrmlala Robynne a otočila sa slúžke chrbtom.
Tá sa smutne postavila a odišla. No Robynne nespala, musela premýšľať.

Keďže v noci nemohla Robynne takmer vôbec spať, prebrala sa veľmi skoro ráno. Sama sa obliekla a vlasy si zviazala do typického uzla, aby jej nezavadzali. Na vlasy si pripla závoj, pretože ho teraz musela ďalší týždeň nosiť všade, teda tak to bolo predpísané. Potom si ho mohla dať dole, a po niekoľkých mesiacoch už nemusela nosiť ani smútok v podobe čiernej, no musela sa obliekať do tmavých farieb. Vždy sa jej tieto pravidlá zdali nepodstatné, no teraz ešte viac. Človek by mal predsa smútiť tak dlho, ako to sám cíti a nie tak ako mu prikážu!
Striasla sa, keď vyšla z domu a ovanul ju chladný vietor. Ešte stále nesnežilo, no snehová pokrývka, ktorá zostala, sa už neroztápala. Teraz ju rozfukovalo a keď vykročila po úzkej cestičke, cítila biele čiastočky v očiach. Ani to ju však neodradilo. Kráčala ďalej a ďalej, až napokon uvidela cieľ svojej rannej púte – cintorín. Prišla za lordom McCaldenom.
Opatrne vošla cez polorozpadnutú bránu a pomaly podišla až k jeho hrobu. Najprv zostala stáť nehybne, potom klesla na kolená a po tvári jej konečne začali tiecť tie dlho očakávané slzy. Úplne prestala vnímať svet okolo seba, sústredila sa iba na manžela a v mysli sa jej premietali spomienky na ich spoločné chvíle. Bola ešte len malé dievčatko, keď sa s ním stretla prvý raz. Pamätala si, že sa na ňu usmieval a dokonca jej aj takej malej pobozkal ruku ako pravej dáme. Bola taká šťastná, že sa o ňu konečne niekto zaujíma, niekto taký prívetivý a dobrý! A potom sa jej zjavil výjav, keď ju žiadal o ruku a ona kvôli jeho strašnej chorobe súhlasila. Ach, keby to radšej nikdy neurobil! Keby sa radšej chcel o ňu postarať inak ako sobášom!
„Dobré ráno.“
Nesmierne sa zľakla, keď ju niekto tak násilne vytrhol zo spomienok a vyplašene sa na zemi trochu otočila. Hľadela dohora rovno na mladého lorda McCaldena.
„Nečakal som vás tu, mylady,“ pokračoval, keď sa akosi nemala k slovu.
„M-mylord...“ vyjachtala, no na viac sa nezmohla. Cítila sa príliš zraniteľná, keď ju našiel takto, ešte stále totiž cítila na lícach zasychajúce slzy.
Aj on si ich zrejme všimol, pretože sa na ňu skúmavo zahľadel.
„Neplačte, mylady. Viete, že on by to nechcel,“ prihovoril sa jej a jeho hlas bol odrazu akýsi ľudskejší, možno dokonca súcitný.
„A vstaňte! Je zima a môžete prechladnúť,“ podal jej ruku a ona ju cítiac sa veľmi neisto prijala. Vytiahol ju hore, ale ona odstúpila o krok dozadu, pretože boli priveľmi blízko.
„Ja... chcela som sa pozrieť, ako sa má,“ dostala zo seba a tvárila sa trochu odmietavo. Vyrušil ju v takej chvíli a opäť ju videl pri niečom, čo vidieť nemal.
„Môj otec je mŕtvy, mylady. Zmierte sa s tým. Smútiť môžete, ale nie takto. Viem, že by si to neželal. Sám to predsa v poslednej vôli napísal,“ schválne zdôraznil slovíčko „posledná vôľa“.
Zmeravela a uvedomila si, že zabudla na predminulú noc.
„Vtedy ste mi to nedovolili vysvetliť, ale...“ pokúsila sa opäť, no on ju zastavil zdvihnutou rukou.
„Už sa neospravedlňujte. Aj ja som bol vtedy mimoriadne rozrušený a som si istý, že nebyť tej situácie, nebol by som konal tak... povedzme prchko.“
Prekvapene naňho vyvalila oči a zahryzla si do pery pri jeho ďalších slovách: „Navyše okrem pána Hemmera som jediný, kto mal možnosť vidieť otcov závet. Som si istý, že otec sa pomýlil, keď preškrtol tú vetu. Nemyslíte?“ nadvihol obočie.
„Akú vetu?“ tvárila sa nevinne, no obaja vedeli, čo tým myslel.
„Presne tak,“ rozprával si ďalej a jej otázku si absolútne nevšímal. „Tú vetu by sme jednoznačne mali obnoviť...“
„Nie!“ zvolala.
„Nie?“ pozrel na ňu a možno sa jej to iba zdalo, ale akoby na chvíľu zahliadla v jeho očiach iskričky pobavenia.
„Ak... ak váš otec... môj manžel niečo preškrtol, myslím, že by to tak malo zostať,“ naliehala.
„Ach, no tak dobre. Nebudeme teda nič obnovovať,“ nadýchol sa a poobzeral sa okolo seba. „Myslím, že by ste sa mali vrátiť dovnútra, mylady. Je veľmi chladno. Odprevadím vás, ak dovolíte.“
Ponúkol jej rameno a ona ho, vediac že nemá na výber, prijala. Spolu vykročili naspäť po cestičke do domu.
„Akiste viete, že odchádzam,“ nadviazal opäť rozhovor, keď nastalo dlhé ticho.
„Počula som o tom. Kedy máte v pláne odísť?“ spýtala sa.
„Práve teraz,“ uškrnul sa akoby pre seba.
Vyvalila oči a zboku sa naňho pozrela. „Teraz?? Myslela som... myslela som, že až nabudúci týždeň!“
„Viete, mylady, kráľ patrí medzi tých málo ľudí, ktorých nikdy nenechávam čakať pridlho. A u neho by sa mi to ani nevyplatilo,“ odvetil povznesene.
„Odchádzate nadlho?“ spýtala sa a snažila sa, aby to vyznelo nedbanlivo.
„Nie viac ako na niekoľko mesiacov.“
Pocítila miernu slabosť, ktorú však na sebe nedala znať. Niekoľko mesiacov?! Preboha, čo tu bude robiť medzi tými ľuďmi, ktorí ju všetci do jedného nenávidia??
„Ach, tak to by som vás nemala zdržiavať,“ zamrmlala, až ju skoro prepočul.
„Nebojte sa, nezdržiavate ma. Iba vás odprevadím a vydám sa na cestu. Moja návšteva na cintoríne nebola náhodná. Tiež som sa chcel rozlúčiť s otcom,“ ubezpečil ju.
„Chápem,“ slabo sa usmiala a opäť medzi nimi zavládlo kratšie ticho, ktoré však prerušila tentokrát ona: „Mimochodom, ako sa má vaša sestra, slečna McCaldenová? Je v poriadku?
„Och, v úplnom. Bola len trochu rozrušená,“ odvetil zľahka.
„Ja... prepáčte mi. Všetko som zavinila ja...“ zašepkala zahanbene.
„Vy?“ prekvapil sa. „Mal som taký pocit, že ste jej nepovedali ani slovo, aj keď vyzerala mimoriadne nahnevane. Iný na vašom mieste by sa bránil.“
„Ale aj tak...“
„Počúvajte ma, mylady,“ zastavil sa, keďže už boli pri vchodových dverách. Obrátil si ju k sebe tvárou a zahľadel sa jej do očí. „Všimol som si na vás, že na seba hádžete vinu ostatných a poviem vám, že táto vlastnosť by sa vám nemusela v budúcnosti vyplatiť. Moja sestra si svoj stav zavinila sama, pretože sa správala presne tak, ako ste raz predpovedali, keď ste sa s ňou jediný raz pohádali. Ešte raz vám teda radím, aby ste bojovali za svoje práva a necítili sa stále ako vyhnanec. Ste vdova po lordovi a preto máte oveľa väčšie práva ako moja sestra. Zapamätajte si to.“
Vedľa neho sa medzitým postavil sluha a za uzdu držal jeho koňa Cryosa. „Dovidenia, mylady. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme,“ rozlúčil sa a kývol jej hlavou. Potom popchol koňa do prudkého cvalu a o chvíľu za ním zostal len prúd rozvíreného snehu.
„Šťastnú cestu, mylord a vráťte sa skoro,“ šepla Robynne a ešte dlho sa za ním dívala, aj keď sa už dávno stratil v diaľke.