Bella noverca XXV.kapitola

Anotace: vianočná atmosféra vrcholí :)) inak za komentíky by som bola naozaj vďačná a ďakujem za tipy :D veľmi ma potešili ;)

Sbírka: Bella noverca

XXV.kapitola - Darček

Wayne sa na macochu díval, až kým mu úplne nezmizla z dohľadu. Aj tak však ešte stále cítil vo vzduchu jej vôňu a tiež jemnosť jej pokožky, keď jej pobozkal ruku. Nevedel, čo ho to napadlo, ale túžbu dotknúť sa jej už nemohol vôbec ovládať. Trvalo to, odkedy jeho otec zomrel a medzi ňou a ním už prakticky nič nestálo. Už od rozhovoru s otcom k nej prechovával väčšie sympatie, ako by mal. No po jeho smrti sa to všetko ešte vystupňovalo. Odišiel na kráľovský dvor, kde sa mu noc čo noc snívalo iba o nej! V snoch sa jej dotýkal, hladkal jej nekonečne dlhé kučery a hľadel jej do tmavých podmaňujúcich očí. A ráno keď sa prebudil, bol celý spotený a vyčerpaný.
Aj teraz sa radšej obrátil a odišiel z miesta, kde sa ešte stále vznášala vôňa fialiek. Fialky! Vždy keď boli spolu, mal pocit, akoby sa práve nachádzal niekde uprostred lesa a trhal ich. Bol si istý, že tak voňajú práve jej vlasy...
„Dopekla, Wayne, už sa spamätaj!“ okríkol sa a prudko potriasol hlavou, aby vyhnal tie dotieravé myšlienky. Veru, je to s ním veľmi zlé, keď sa rozpráva sám so sebou.
„S kým sa rozprávaš, Wayne?“ ozval sa niekde za jeho chrbtom hlas a on sa prudko otočil.
Stála tam Dalia a vyzerala podozrievavo.
„S nikým,“ odvrkol. „Čo tu robíš? Pred omšou si vždy zvykneš pospať.“
Našpúlila pery. „Vy všetci ste si príliš istí tým, čo urobím...“
„Na čo si šla za mnou, Dalia? Povedz to na rovinu, lebo sa mi ti nechce zbytočne postávať a počúvať ťa,“ prerušil ju surovo a teraz na ňu nepríjemne zazeral.
„Odkedy si prišiel, poriadne sme sa neporozprávali,“ zhlboka sa nadýchla.
„A to ťa tak trápi? Nie je na tom predsa nič zvláštne, keď zvážime, že som prišiel pred niekoľkými hodinami,“ zvraštil obočie.
„Na mňa si nemal čas, ale s našou macochou si sa stihol pozhovárať hneď trikrát!“ vytkla mu jeho správanie. „Wayne, rada by som ti pripomenula...“
„Sestra moja, chceš sa hádať aj na Vianoce?! Nevieš už nič iné?! Kedy sa už spamätáš a budeš robiť niečo zmysluplnejšie ako intrigy?“ oboril sa na ňu a pristúpil k nej tak tesne, až musela zdvihnúť hlavu.
„Teraz si ma urazil! Je veľmi smutné, že o mne máš takú zlú mienku!“
„Každému patrí to, čo si zaslúži,“ vyhlásil a obrátil sa, že odíde.
„Kam si myslíš, že ideš?! Ešte som predsa neskončila!“ zvolala nahnevane.
„Ale ja nemám náladu ťa počúvať, sestrička. Radšej sa upokoj čašou vína alebo choď von,“ poradil jej, mieriac do svojich komnát.
„A čo tá vec s macochou?!“ skríkla a nahnevane dupla nohou, keď videla, že je už na prvom schode.
Predsa len ho však jej posledná otázka donútila obrátiť sa. „O tom nebudeme diskutovať! Neprajem si, aby si v súvislosti s otcovou ženou rozširovala nejaké lži alebo nepríjemnosti! To je moje posledné slovo.“
A rýchlo vyšiel hore, aby ju nemusel viac počúvať. Dalia však stále zúrila a nič nemohlo zahasiť jej veľkú nenávisť k tej žene, ktorá rozhádala celú ich rodinu.

Robynne stála pred zrkadlom a roztrasenými rukami sa usilovala zapnúť si teplý plášť. Pred chvíľou si trochu upravila vlasy, aby sa nestala terčom ohovárania, pretože na omši sa malo zúčastniť aj služobníctvo a sedliaci z celého panstva McCaldenovcov. Opäť bola celá v čiernom a tento fakt iba podčiarkovali aj jej vlasy, ktoré teraz za tmy mali havraniu farbu.
Keď zapla posledný gombík, otvorila dvere, vyšla von a vzápätí ich za sebou zatvorila. Chcela sa pohnúť chodbou ku schodom, no vtedy takmer omdlela, čo sa tak strašne zľakla. Pred ňou sa totiž sčista-jasna objavil lord McCalden!
„Mylady?“ oslovil ju mäkkým hlasom.
„Och!“ chytila sa za srdce a oprela sa o zavreté dvere.
„Prepáčte, nechcel som vás vyľakať!“ ospravedlňoval sa ihneď a priblížil sa k nej ešte bližšie, aby zistil, či je v poriadku. To ju, samozrejme, rozrušilo ešte väčšmi.
„N-nie... ja len... nečakala som vás... t-tu,“ jachtala, snažiac sa nepozerať do tých prenikavých modrých očí.
„Prišiel som vás odprevadiť do kaplnky. Nemali by ste ísť sama,“ konečne od nej odstúpil a ona sa narovnala.
Ponúkol jej rameno. „Ďakujem,“ prijala ho a spolu vykročili.
„Naozaj som nemal v úmysle...“ začal, no ona ho prerušila: „Nerobte si starosti. Som v poriadku, ale nabudúce by ste mohli zaklopať,“ zasmiala sa, aby uvoľnila napätú atmosféru.
A znova počul tie zvončeky! Boli v jej hlase, tak veľmi zatúžil, aby sa zasmiala opäť!
„Práve som sa chystal,“ usmial sa.
Potom už obaja mlčali. Ale nebolo to nepríjemné ticho. Ocitli sa v akejsi harmónii, v ktorej nepotrebovali slová. A toto podmanivé ticho neprerušil ani chladný nočný vzduch, ktorý ich ovanul, keď vystúpili na cestu, ktorá sa tiahla od domu, až k parku a ďalej ku kaplnke.
„Je tu krásne!“ vzdychla si Robynne temer nečujne. A mala pravdu. Všade naokolo sa rozprestierali snehové záveje, ktoré teraz priam žiarili belosťou. Oblohu pretínalo svetlo hviezd, ktoré akoby boli v túto noc ešte prenikavejšie. Mesiac nebolo nikde vidieť, avšak bola to len malá chybička krásy tejto noci.
Pomaly sa blížili k parku, no Wayne nemal v úmysle prerušiť jej rozjímanie. Táto noc sa mu zdala o to čarovnejšia, že ju mal tak blízko pri sebe. Ani nevedel prečo, ale akosi v jej blízkosti pookrial.
Keď vkročili do parku a prechádzali popri soche, na ktorej Robynne tak veľmi lipla, neubránila sa letmému pohľadu na ňu. Aj teraz vyzerala rovnako krásne ako vždy.
„O chvíľu budeme pri kaplnke,“ oznámil jej lord McCalden potichu.
„Už veľmi dlho som ju nenavštívila,“ zašepkala so slzami v očiach. Premohli ju spomienky na svadobný deň s lordom. Tak veľmi sa vtedy obávala a tak veľmi ju rozrušovali tí šľachtici, ktorí na ňu pohŕdavejšie ani hľadieť nemohli! Zhlboka sa nadýchla a vtedy sa pred nimi zjavila kaplnka. Bola taká ako vždy, nezmenená, avšak v túto noc, akoby sa navôkol nej vinula zvláštna aura, ktorá priťahovala všetkých ľudí. Sedliaci a sluhovia stáli okolo nej a čakali na lorda McCaldena. Zrejme očakávali, že sa objaví so svojou sestrou a s bratom. Určite si nemysleli, že slečna Dalia a pán Damyan budú už dávno v kaplnke!
Lord McCalden však kráčal ďalej, iba hlavou pokýval na ich tiché pozdravy a viedol svoju macochu dovnútra.
Tá zneistela, keď videla, akého privítania sa jej zase dostalo. Nebol však čas na nejaké protesty, pretože o niekoľko minút už obaja mierili k prvej lavici pred oltárom a za sebou počuli hluk, čo znamenalo, že všetci ostatní už tiež vošli dovnútra a usádzajú sa.
Lord McCalden jej ukázal miesto v lavici a ona si sadla. Vo vedľajšom rade sedeli Damyan a Dalia a obaja sa tvárili nanajvýš pobúrene, že ju uprednostnil pred nimi.
Keby hneď nezačal obrad, možno by ju aj mrzelo, že jej vinou sa lord McCalden rozhádal so svojou vlastnou krvou.
Avšak sviatočná atmosféra ju tak pohltila, až vôbec nevnímala, čo kňaz hovorí. Dokázala sa pozerať iba na malý Betlehem, ktorý sa vynímal na vysokom podstavci a modlila sa, veľmi dlho sa modlila. Ešte nikdy vo svojom živote nezažila krajšiu polnočnú omšu. Samozrejme, bola veľmi pobožná, ale v mestskom kostole väčšinou stála a po jednej hodine ju veľmi boleli nohy v malých topánkach, ktoré mala už od detstva, keďže na nové nemala.
Teraz však...
„Mylady? Mylady!“ vyrušil ju hlas, ktorý ju volal a dokonca ruka, ktorá jej stisla rameno.
Zažmurkala a prebrala sa zo snenia. „P-prosím?“
„Omša sa už skončila,“ upozornil ju lordov hlboký hlas, ktorý teraz znel nezvyčajne jemne.
„Ach! Nevedela som... totiž... zamyslela som sa,“ ospravedlňovala sa.
No on sa iba usmieval a podával jej ruku, aby mohla vstať. Stisla ju a on jej pomohol na nohy.
„Ako sa vám to páčilo, mylady?“ spýtal sa jej, keď všetci vychádzali von a mierili do svojich domovov. Dalia a Damyan vykročili hneď prví!
Oni dvaja však zostali stáť pred Betlehemom, tým druhým, ktorý si Robynne ani nevšimla. Bol obrovský! Vytesaný z dreva a pokrytý ihličím pôsobil majestátnym dojmom. Malý Ježiško bol veľký asi ako trojročné dieťa.
„Bolo to nádherné,“ zašepkala dojato. „A aj tento Betlehem je skutočná výstavná práca!“
„Veľmi ma teší, že vás táto omša očarila tak ako mňa.“
Pozrela naňho a videla, že má v očiach akýsi zvláštny výraz. Akoby chcel niečo urobiť, ale akosi nevie nájsť odvahu.
Robynne si uvedomila, v akej zvláštnej situácii sa ocitli. Vôkol nich nebolo nikoho, sviečky vytvárali dôvernú atmosféru, rovnako ako Betlehem, pri ktorom stáli.
„Ehm... ja...“ spanikárila, keď si uvedomila, čo by si o nich mohli pomyslieť, keby ich tu takto našli, len na niekoľko centimetrov od seba. „Možno by sme sa mali vrátiť...“ navrhla a chcela odísť, ale on ju zastavil, keď preriekol: „Neodchádzajte.“
Zastavila sa a obrátila sa k nemu. „Prečo?“ opýtala sa trasľavým hlasom.
„Pretože...“ prvýkrát v živote nemal slov, alebo skôr nevedel vyjadriť to, čo chce povedať. „Pretože by som vám chcel niečo dať.“
Vyvalila oči, pretože to naozaj nečakala. „Dať?“ Pozerala mu pritom do očí a videla v nich akúsi zvláštnu iskru.
„Mám... mám pre vás darček, mylady,“ vyjadril sa konečne a ju to tak prekvapilo, až zostala meravo stáť na mieste.
„Dúfam, že mi prepáčite moju opovážlivosť. No nevedel som si predstaviť, že by ste nemali odo mňa dostať darček. Najmä ak si ho naozaj zaslúžite, mylady,“ usmieval sa a bolo vidno, že sa už konečne upokojil.
„Prečo?“ hlesla.
„Pretože, keby môj otec žil, iste by súhlasil s tým, aby som vám niečo dal. Berte to ako dar od neho a nie odo mňa, ak chcete,“ navrhol jej a pomaly sa k nej zase blížil.
Nevedela, čo robí a jeho kroky, ktoré sa hlasno ozývali v prázdnej kaplnke, ju rozrušili.
„Otočte sa, mylady,“ vyzval ju.
„A-ale... č-čo...“ jachtala.
„Poslúchnite ma,“ prikázal jej, no jeho rozkaz jej nijako neprekážal. Bol vyslovený s akousi nepochopiteľnou nežnosťou.
Obrátila sa mu teda chrbtom a čakala, čo sa stane. Vzápätí pocítila na krku niečo chladivé a ťažké a zároveň sa jej dotkli jeho prsty. Panebože, ako sa v tej chvíli roztriasla! Pred očami jej vybuchli iskričky a trochu sa zapotácala. To všetko spôsobil iba jeho jediný dotyk! Ale o chvíľu ruky opäť odtiahol a ona sa k nemu zase otočila tvárou.
„Veľmi vám pristane,“ šepol.
Robynne tušila, že jej niečo zavesil na krk, ale nevedela, čo to je. Teraz jej na tom však nezáležalo. Dal jej darček! To znamenalo, že na ňu myslel, keď bol na kráľovskom dvore!
„Ďakujem,“ riekla potichu a potom si neskutočne dlho hľadeli do očí, až obaja prestali vnímať realitu okolo nich.
Niekedy sa však z toho očarenia museli prebudiť a tak ju nakoniec po nejakej chvíli lord McCalden vyviedol z kaplnky a odprevadil ju k jej komnatám, pričom jej za celý ten čas iba poprial dobrú noc pred jej izbou.
„Dobrú noc,“ rozlúčila sa a vošla dovnútra.
Keď sa spamätala z toho, čo sa práve udialo, ponáhľala sa k toaletnému stolíku, aby sa pozrela do zrkadla. Úžasom klesla na malú taburetku.
Na krku jej totiž visel najkrajší prívesok, aký kedy videla. Mal oválny tvar a bol dosť hrubý. Uprostred sa vynímali lupene, ktoré vytvárali ružu. Prívesok mal bielu farbu, avšak bol zo zvláštneho kameňa, takže pri okrajoch ruže mal červenkastú farbu.
Ešte dlho nechcela veriť tomu, že lord McCalden bol schopný dať jej niečo tak neuveriteľne dokonalé!