Skrotenie Draka

Anotace: 8. kapitola - po dlhom čase dalľi dielik, pre tych ktorý na to čakali dlho sa opravadlňujem, ale nebolo vela času... =)

8. kapitola- nočný výlet

Spánok však neprichádzal. Bola napätá ako struna myslela, že Drako príde do izby, ale neprišiel. Ďakovala Bohu, nechcela ho vidieť. „Musím odtiaľto ujsť, ale ako?!“ v tom sa jej zrodila jedna myšlienka....ale, všetko závisí od času....
Drako bol vo vedľajšej izbe. Premýšľal o tom, že vrazí do izby, ale to by nepomohlo. Zajtra pomôže Alejandrovi s loďou. Pri jeho poslednom „výlete“ zasiahli jeho loď do trupu. Otočil sa na bok a hľadel von na nočnú oblohu. Pred očami mal iba jedinú tvár, ktorá mu nikdy neschádzala z mysle a tak zaspal.
„Slečna, prosím vás otvorte tie dvere.“ Zúfalo klopala na dvere slúžka. „Už som ti povedala, že nie. Prosím ťa nevyrušuj ma!“ zakričala Jasminda. Hlava ju už z toho neustáleho klopania bolela. Najprv to bol Drako, ktorý sa chcel prezliecť –vybavila to tak, že mu šaty zabalila do plachty a vyhodila von oknom aby jej dal pokoj. No nebolo to práve najlepšie riešenie pretože zúril ako posadnutý. Potom klopalo ešte päť slúžok a teraz tato šiesta, veľmi neodbytná. „Slečna, ale ak mi neotvoríte, pán sa nazúri a vylomí tie dvere. Musíte niečo zjesť!“ nedala pokoj slúžka. „Ida už som jedla, vážne. Na obed bolo kuracie mäso, bylinková omáčka a sladký kukuričný chlieb. Pochváľ za mňa pána Woodstoka.“ Usmiala sa. „Slečna ako to viete?“ „No vieš drahá Ida, to bude moje malé tajomstvo.“ Slúžka sa pozdravila a odišla.
Jasminda stála na balkóne a sledovala nádherný západ slnka. More bolo sfarbené dočervena, presne tak isto ako nebo. Neďaleko pobrežia bola Alejandrova loď, ktorá dotvárala úžasný výhľad. Začula hlasy. Bol to Drako a Alejandro, ktorí sa rozprávali o malom poškodení lode. Opravy budú trvať päť dní, a potom Alejandro odíde. Otočila sa, že vojde do izby, avšak posledná veta ich rozhovoru sa dostala do jej uší a to jej na krásnej zlatistej tvári vylúdilo úsmev. Vošla do izby, od dvier odtiahla komodu a na chodbu pred dvere položila kopu šiat . na vrch položila list.
Drako, bola by som rada, aby si sa prestal pokúšať vojsť do izby. Dvere sú založené tvojou skriňou a iba Boh vie, koľko námahy mi to dalo. Inak to kurča na obed bolo výborné. Svoje veci máš, tak dúfam, že už prestaneš trieskať na dvere. Bolí ma z neho hlava. Za tvoje pochopenie ďakujem. Jasminda

Drako šiel hore, vedel čo ho bude čakať. Keď zbadal pred dverami svojej izby, ktorú teraz obývala neprístupná kráska. Vytočilo ho to. na kope našiel list a prečítal si ho. Potom sa chladne usmial a zazrel na dvere, akoby chcel vedieť, čo za nimi robí Jasminda. Vzal si kopu do susednej izby a hodil ju na zem. Dobre, chce vojnu, tak ju bude mať. Ľahol si na posteľ a rozmýšľa. Hodiny odbili polnoc. Prekvapene na ne pozrel. Bol unavený a túžil po uspokojení, ktoré mu môže dať iba ona. Šiel von, lebo nemalo zmysel, aby sa pokúšal zaspať. Prechádzal okolo domu iba v čiernych nohaviciach, ktoré obopínali jeho svalnaté stehná. Bol bosý a vychutnával si rosu, ktorá ho chladila. Oprel sa o vysokú palmu neďaleko od okien jeho izby. Pozeral na more, na ostrov ktoré mu boli domovom. Zdvihol svoj pohľad k nebu, kde bolo rozmiestnených tisíce hviezd, už bol na odchode, keď ho upútal pohyb na jeho balkóne. Ustúpil do tieňa a pozeral na Jasmindu. Mala na sebe nejakú krátku nočnú košieľku, ktorá jej siahala do polovice stehien. Uprene na ňu hľadel, keď si uvedomil, ze to čo má oblečené, je jeho vlastná košeľa. Nad tým objavom sa usmial. Svoje dlhé vlasy mala rozpustené a vietor sa s nimi pohrával. Preliezla zábradlie na balkóne a liezla dole. Je to dievča vôbec normálne?! Chce sa zabiť alebo čo???! Odpoveď dostal čoskoro. Vydala sa chodníkom smerom k zátoke, kde ju našiel. Niekoľko metrov za ňou ju sledoval až k veľkému balvanu...

Kto môže v tomto teple spať? Pýtala sa sama seba Jasminda. Vyšla na balkón a nechala sa objímať vánkom, ktorý ju objímal ako roztúžený milenec. Bože môj, čo asi teraz robia moji rodičia? S povzdychom zliezla z balkóna a šla tak ako každú noc zaplávať si. Prišla k svojej zátoke k obrovskému balvanu. Vyzliekla si košeľu a vošla do vody. Ponorila sa do vody a vychutnávala si to. nepôjdem si zaplávať, radšej sa poriadne umyjem. A tak sa umývala, ponárala do vody akoby bola nejaká víla. A aj hmla ktorá sadala jej dodávala nadpozemské čaro. Užívala si to a ani len netušila, že má diváka.

Drako iba pozeral ako omámený. Zrazu doňho niekto štuchol. Bol to Lagrima. „No čo kamarát, aj ti sa prišiel pozrieť na našu vílu?“ niečo mu ešte zašeptal a Lagrima sa vydal smerom k Jasminde.

Jasminda už sedela na skale a utierala sa, keď za sebou niečo začula. Rýchlo sa otočila a zbadala svojho miláčika. „Lagrima, ty si ma ale vystrašil.!“ Jemne mu vytkla jeho príchod. Vstala, obliekla sa a vyskočila naň. Popchla ho, ale on sa otočil do druhej strany. „Hej, kde ma to vezieš, chlapče?“ „K svojmu pánovi, je to také si to domyslieť?“ začula pred sebou. Nestihla ani zoskočiť a už za ňou sedel Drako. Rukami si ju pritiahol na hruď a spojil si ruky na jej bruchu. Snažila sa mu vymaniť z objatia, ale nešlo to, proti jeho sile nemala šancu. „Pusť ma!“ zasyčala. Bola rozrušená z toho, že cítila jeho pevné stehná hneď pri svojich. Cítila každý jeho sval. Cítila jeho živočíšne teplo. „Ale prečo?“ spýtal sa jej pobavene. Keď k nemu nahnevane otočila hlavu, hneď to oľutovala. Jeho oči boli príliš blízko, aj jeho neodolateľné pery zvlnené do zvodného úsmevu. Takmer sa dotýkali dotýkali nosmi. Bola v nebezpečnej blízkosti. „Povedz mi jeden dôvod, prečo by som ťa mal pustiť.“ Povedal tichým zachrípnutým hlasom s pohľadom upreným na jej plné pery. Ona mu však hľadela do očí, vedela, že jej pozerá na pery a to ju privádzalo do, - do čoho vlastne???! Vždy keď na ňu hľadel cítila sa ako nahá! Neisto si oblízla pery a pritom videla, ako sa mu oči ešte viac zúžili a povedala naschvál ticho, aby sa jej netriasol hlas. „Pretože mi je zima a nemienim s tebou tráviť svoj čas, keď môžem byť v teplej posteli. Stačí, alebo si taký idiot, že ti to budem musieť zopakovať, aby si pochopil???!“ pozrela na neho a jej sa takmer zastavilo srdce, pretože na ňu hľadel, akoby ju chcel zabiť. Keď zbadal, že sa ho zľakla, začal sa smiať ako zmyslov zbavený. „Neboj sa, budeš mať odo mňa štyri mesiace pokoj. O 5 dní odchádzam a
Alejandrom.“ Usmial sa. „Venuješ mi tento čas, či sa ti páči, alebo nie. Rozumela si?“ v týchto slovách znela hrozba. Jasminda sa neisto usmiala. „Ak budeš tak dlho preč, myslím, že tých pár minút ma nezabije.“ Sedela pokojne a pozerala pred seba. Nevedela sa uvoľniť keď za ňou sedel ten chlap. „Uvoľni a neboj sa. Nezjem ťa.“ Povedal, akoby čítal jej myšlienky. „Uvoľni a opri sa o mňa.“ A tak či chcela alebo nie, musela poslúchnuť, niečo v jeho správaní už bolo iné. Bol akoby... akoby čo??! Spýtala sa sama seba. Chladný. Áno to slovo to vystihovalo. U nebol ako predtým. Niečo v jeho dotykoch ju urážalo a ani nevedela prečo. Drako sedel nehnuto a viedol koňa popri vode. Ty malá potvora, veď ty uvidíš. Toto je ešte na začiatok. Ruku jej položil na stehno a hladil ju. Troška ťa potrápim moja drahá!!

Čo to robí?! Kvílivo sa pýtala sama seba. Nech dá tu ruku preč! Och, veď je to také... príjemné. Zarazila sa. Čo si to namýšľam. To slnko mi asi nerobí dobre. Je to nechutné a dáma niečo také nesmie!