Bella noverca XXXII.kapitola

Anotace: viem, že v poslednej dobe sú kapitoly kratšie, ale snažím sa písať čo najviac, lebo neviem,či bude teraz po prázdninách dosť času... inak táto časť je vlastne dlhý rozhovor Wayna a Robynne... hádam sa vám nebude zdať nudný :))

Sbírka: Bella noverca

XXXII.kapitola – Cesta do kaplnky

„Mylady! Mylady!“ Wayne sa ponáhľal za macochou, ktorú zbadal z okna a ktorá teraz kráčala priamo do parku.
Prekvapene sa otočila, keď začula jeho volanie.
„Mylady,“ dychčal Wayne, keď ju konečne dobehol. Bože, bude už musieť začať so sebou niečo robiť. V poslednom čase priveľmi zlenivel.
„Mylord?“ zažmurkala. „Potrebujete snáď niečo, že tak bežíte?“
Najprv jeho tvár zmenil úškrn, ktorý sa prerástol v pobavený úsmev. Iba lady McCaldenová môže hovoriť tak priamočiaro a nevedieť, že takými poznámkami hrubo porúša spoločenské pravidlá.
„Áno, potrebujem. Presne ste to vystihli,“ teraz sa už otvorene smial.
Vyvalila oči a usmiala sa tiež. „Môžem vedieť, čo je dôvodom vášho rozveselenia?“
„Vy, mylady,“ odvetil bez hanby.
„Mám to chápať ako urážku alebo lichôtku?“ nadvihla obočie. „Viete, mohla by som si vaše podivné správanie vyložiť všelijako. Pribehnete ku mne a začnete sa na mne smiať.“
„Baví ma vaša prostorekosť, mylady. Bohužiaľ si však myslím, že v spoločnosti by sa niekto mohol uraziť, keby ste naňho tak vybehli ako pred chvíľou na mňa.“
Prudko očervenela. Vybehla?? Prečo hovorí tak dvojzmyselne?
„Našťastie sa do spoločnosti tak ľahko nedostanem. Zostanem tu zavretá asi do konca života,“ povzdychla si.
„A to je taký zlý koniec?“ položil jej zdanlivo nevinnú otázku, no začula v jeho hlase šteklivý podtón. Opäť sa zapýrila až po korienky vlasov a snažila sa to všemožne zakryť.
„Radšej ma už nenapínajte a povedzte mi, prečo ste za mnou bežali, mylord,“ schladila jeho nehanebné flirtovanie. Čo iné by to bolo, keď ju len tak zastavil a potom mal ešte nehanebné poznámky?
„Dobre, chcel som vám niečo oznámiť...“ na chvíľu sa odmlčal, no potom zase pokračoval, „... o tri dni sa koná ples.“
Ani sa nepohla, len sa naňho ďalej pozorne dívala. Keď videla, že už nič ďalšie nehovorí, zareagovala podobne skepticky ako on pred chvíľou v pracovni: „A to je všetko, mylord?“
Najradšej by sa opäť rozosmial, pretože si tiež všimol tú zhodu okolností. „Smiem vedieť, prečo ste moju správu odbili tak rýchlo?“
„Pretože som si istá, že pozvanie patrí len vám a vášmu bratovi. Mňa ani... slečnu McCaldenovú nikam nepozývajú,“ odvetila a obrátila sa na odchod. „A teraz mi prepáčte moju nezdvorilosť, ale chcela by som ísť do kaplnky. Od... Štedrého večera som tam nebola a cítim potrebu sa pomodliť za... za vášho otca,“ prezradila mu s nevôľou. Vedela už z predchádzajúcej skúsenosti, že sa mu nepáčilo, keď sa príliš viazala na minulosť. Ona však nedokázala tak ľahko zabudnúť na láskavého lorda, ktorý ju vytrhol z biedy.
„Kaplnka je zatvorená. Potrebujete kľúč,“ jeho hlas bol odrazu chladný a celý stuhol presne tak, ako čakala.
„Tak pôjdem za správcom. Býva neďaleko,“ nedala sa odhovoriť a vykročila do parku.
„Pôjdem s vami!“ dobehol ju o chvíľu.
Nedôverčivo sa naňho zahľadela. Videla na ňom, že ho neteší, kam idú, ale zrejme jej ešte mal čo povedať. Robynne sa s ním však nerada hádala. Vtedy cítila vo svojom vnútri akýsi chlad, ktorý jej nedal ani dýchať.
„Nemusíte...“
„Ja viem, ale náš rozhovor sa ešte neskončil,“ skočil jej do reči.
„Tak teda dobre,“ súhlasila a ďalej sa nemala k slovu.
Hodnú chvíľu kráčali mlčky a ona tušila, že jeho nálada je kdesi na bode mrazu, keďže zase začala rozprávať o lordovi Theronovi. Bola to jediná vec, ktorá jej na ňom prekážala. Netušila, odkiaľ všetka tá nevôľa pramení. Zdalo sa jej, že mal s otcom priateľský vzťah...
„Prečo mlčíte, mylady?“ ozval sa odrazu, keď už priveľmi dlho kráčali mlčky a ona sa stihla úplne ponoriť do premýšľania.
„To vy by ste mali rozprávať, mylord. Vy ste so mnou chceli hovoriť,“ pripomenula mu a zboku naňho pozrela.
„Ja som vám už vlastne oznámil, čo som mal v úmysle. Teraz vás hodlám iba presvedčiť, aby ste na ten ples predsa len išli,“ opätoval jej pohľad vyzývavo.
Myslela si, že mu asi zle rozumela alebo naopak, že on zle porozumel jej. „Mylord, už som vám predsa udala svoje dôvody. Ak ste ich nepochopili, zopakujem to – nikto ma tam nechce.“
Nepáčilo sa jej, že sa musela takto nahlas zhadzovať a poukazovať na svoje nemilé postavenie medzi ľuďmi práve v lordovej spoločnosti.
„To sú tvrdé slová, mylady,“ poznamenal.
„Ale pravdivé,“ odsekla neuvedomujúc si, že úplne zabúda na slušné správanie.
„Potom vás iste prekvapí, že Eppersonovci pozývajú aj vás, mylady,“ usmial sa.
Očividne ju táto skutočnosť ohromila. Vyvalila oči a dokonca zastala, hoci kaplnka už bola na dohľad.
„Mňa?“
„Áno, vás aj moju sestru, prirodzene,“ odvetil pokojne.
„T-to som netušila...“ jachtala prekvapene.
„Všimol som si,“ usmial sa. „Znamená teda táto vaša nevedomosť, že pôjdete na ten ples?“
„Ehm... neviem... čo by som si obliekla a t-tak,“ koktala ďalej a jemu sa teraz neskutočne páčila.
„Nebojte sa, o to sa postarám,“ žmurkol na ňu.
„Znamená to teda, že...“ nedokončila a začervenala sa.
„Áno?“ nabádal ju.
„Dobre som si vysvetlila, že ma tam budete... sprevádzať?“ dokončila s námahou hryzúc si spodnú peru.
„A chceli by ste?“ naťahoval ju, no našťastie sa nad ňou po chvíli zľutoval a ubezpečil ju, že už od začiatku nemal v úmysle nič iné.
„Ďakujem,“ usmiala sa a potom sa opäť pustila ku kaplnke.
Šiel s ňou, ale jeho nálada sa zase zmenila a milý spoločník sa v ňom kdesi stratil. Robynne však dlho nerozmýšľala a zaklopala na správcove dvere. Keď otvoril, hneď si od neho pýtala kľúče. Ten sa ponáhľal, aby jej kaplnku sám otvoril.
„Pôjdete so mnou?“ obrátila sa vzápätí Robynne na lorda McCaldena.
„Nie, myslím, že by to nedopadlo najlepšie. Necítim totiž potrebu sa za svojho otca ešte stále modliť. Pre mňa sa ten neznesiteľný smútok už skončil,“ odvetil tvrdo.
Potom sa otočil a odišiel. Vedela, že naráža na ňu, no zároveň s ním nemohla súhlasiť. Za mŕtvych sa treba modliť stále. Inak zmiznú z nášho života a zostanú zabudnutí práve tak, ako by si to iste neželali. Jediné, čoho sa vždy obávala bolo, že na ňu po smrti už nikto nepomyslí.
Pomalým krokom prešla až k prvej lavici a sadla si na to isté miesto, kam ju na Štedrý večer usadil Wayne McCalden. Pozrela sa na náhrdelník, ktorý jej dal, ale nestisla ho tak ako vždy. Teraz bola v duchu so svojím manželom a nehodilo by sa, aby myslela na jeho syna tak, ako by rozhodne nemala.
„Ach, mylord! Kiežby som vedela, či sa máte dobre!“ povzdychla si a začala sa modliť. V kaplnke zostala až do zotmenia a opäť sa ponorila do minulosti a do chvíľ strávených s lordom Theronom.