Bella noverca XXXIII.kapitola

Anotace: zdá sa, že medzi Robynne a Waynom sa už konečne začína niečo diať ;)) inak sorry za to, že sem ďalšiu kapitolu dávam po takom dlhom čase, ale úplne nestíham, pokúsim sa to ale napraviť ;)

Sbírka: Bella noverca

XXXIII.kapitola – Nepochopiteľný hnev

A lord McCalden naozaj dodržal to, čo sľúbil. Už na druhý deň ráno prišla za Robynne slúžka s odkazom od jeho lordstva, že má o jedenástej doobeda očakávať slečnu Cantwellovú.
„Slečna Cantwellová? Je veľmi mladá, Darleen?“ spýtala sa slúžky, ktorá jej práve chystala šaty.
„Ak to môžem povedať na rovinu, tak nie mylady, nie je. Slečna Cantwellová je stará dievka a stala sa krajčírkou len z núdze,“ prezradila jej Darleen šeptom, koniec koncov ako vždy keď niekoho nehanebne ohovárala. Robynne vedela, že by jej najradšej vyrozprávala všetky klebety, no lady McCaldenová jej už viac ráz pripomenula, že každý sa má starať o svoje záležitosti a tak mlčala. Teraz sa jej však naskytla príležitosť.
„Nechápem. Prečo jej teda lord McCalden tak dôveruje? Sľúbil mi, že zoženie tú najlepšiu krajčírku,“ zaujímala sa Robynne.
„Totiž... prsty má šikovné. To jej nemôžem uprieť, mylady,“ uznala nakoniec Darleen, aj keď jej to očividne nebolo po chuti.
„Nemáš ju rada?“
„Slečna Cantwellová je dôverná priateľka slečny McCaldenovej,“ odvetila, akoby sa celá vec pre ňu skončila.
„Darleen...“
„Prepáčte mi, vaše lordstvo, ale vy ste jednoducho príliš dobrá! Necháte sa urážať bez nejakej námietky a...“
Vtedy sa Robynne vztýčila a slúžka okamžite zmĺkla. „Dosť! Mám svoje dôvody a rozhodne by si sa do nich nemala starať!“ uzemnila ju a priam jej vytrhla z ruky čierne šaty, ktoré jej pripravovala.
Darleen odvtedy neprehovorila, no nebolo v nej ani trochu ľútosti. Ona si povedala svoje a podľa seba mala pravdu. Dokonca sa opovážila tváriť urazene!
Robynne však mala na tvári podobný odmietavý výraz a mlčky sa nechala obliecť. Potom slúžku vyprevadila kývnutím hlavy a sama zamierila do salónika, kde sa mala stretnúť s krajčírkou. Po pravde v nej Darleen zasiala malé pochybnosti, pretože ak bude taká ako Dalia... nie, nebude na to myslieť. Iste je to veľmi príjemná dáma a určite si s ňou porozumie. A tak sa so širokým úsmevom pustila schádzať dolu schodmi.

„Kde je?! Ja som ti to hovorila, Wayne. Na tú ženu sa nedá spoľahnúť!“ rozčuľovala sa Dalia, keď už stála v salóne spolu s krajčírkou a bratom.
„Upokoj sa. Iste o chvíľu príde,“ otrávene sa usadil Wayne na pohovke.
Vtedy sa však otvorili dvere a dovnútra vstúpila macocha. Ihneď sa zase postavil, ako sa to na gentlemana patrilo.
„Mylady...“ pristúpil k nej a pobozkal jej ruku. Už dávno totiž nebozkával iba vzduch nad ňou a dokonca jej teraz zvykol krátko uprene hľadieť do očí.
Trochu zrozpačitela a aj ona sa mierne uklonila: „Mylord.“
„Už sme si mysleli, že sa vás nedočkáme,“ usmial sa na ňu na veľké znechutenie jeho sestry Dalie.
„Och, viem, trochu meškám, ale naozaj som sa ponáhľala. Je mi ľúto, že ste na mňa museli čakať,“ tieto slová adresovala aj tretej osobe, ktorú nepoznala a ktorá bola iste krajčírka. Tá iba nadvihla jedno obočie a vymenila si pohŕdavý výraz s Daliou.
„Samozrejme, že vám to odpustíme,“ opäť sa usmial Wayne a konečne jej pustil ruku.
„Tak, myslím, že môžeme začať, vaše lordstvo,“ navrhla slečna Cantwellová.
„Och, takmer by som zabudol vás predstaviť – mylady, toto je slečna Cantwellová, najlepšia krajčírka, akú poznám a toto, slečna, je lady McCaldenová,“ predstavil ich Wayne.
„Ach, mylord! S tou pochvalou ste to určite nemysleli vážne, však?“ zachichotala sa krajčírka a zaklipkala riasami.
Robynne prekvapene vypleštila oči. Panebože, veď ona sa snaží koketovať s lordom McCaldenom! Zdalo sa jej to neuveriteľne opovážlivé a zároveň sa jej to ani trochu nepáčilo.
„Ale isteže áno, slečna Cantwellová. Som váš veľký obdivovateľ,“ dvorne sa uklonil Wayne.
Tá sa iba chichotala a už nič nevravela.
Zdalo sa, že Dalia sa na rozdiel od Robynne na celej situácii výborne baví. „Tak snáď by sme už mohli prejsť k tomu, kvôli čomu sme sa tu vlastne zišli,“ prerušila po chvíli ticho, ktoré prerušoval len afektovaný smiech slečny Cantwellovej.
„Áno, samozrejme. Hneď vám ukážem látky,“ ponáhľala sa krajčírka k truhlici, ktorú si so sebou priniesla.
O chvíľu na to, už na diván vykladala jednu drahú látku za druhou. Robynne nikdy nevidela toľko drahých kusov pokope. Keď jej manžel objednával šaty, prišli iba troje a ona usúdila, že tie jej budú stačiť. Tieto však boli z neuveriteľne jemného materiálu alebo naopak z vyšívaného drahými kameňmi, jedny pokrývali perly, iné zase drahokamy, ďalšie boli vyšívané zlatom alebo striebrom. Bola to pastva pre oči.
„Páčia sa vám?“ spýtala sa slečna Cantwellová, keď všetky vyložila.
„Sú nádherné,“ vydýchla Robynne, no nikto jej slová nepočul, pretože Dalia sa ihneď vrhla k drahým látkam.
„Táto!“ vyhŕkla víťazoslávne po niekoľkých sekundách prehrabávania sa. Držala v ruke zelenú látku, na ktorej sa skveli na zeleno nafarbené perličky.
„Je krásna, sestrička,“ odobril jej výber Wayne a tiež sa presunul k divánu.
„Mylady, poďte si aj vy nejakú vybrať,“ nabádal ju.
„Ja??“ prekvapene sa okolo seba poobzerala Robynne, ale keď videla, že hľadí na ňu, pristúpila o krôčik bližšie.
„Prečo ste taká prekvapená? Aj vy predsa idete na ples,“ podozrievavo sa ozvala krajčírka, ktorá zrejme mala pocit, že sa jej látky nepáčia.
„Mám smútok,“ objasnila Robynne situáciu a presne ako očakávala, lordovi už zase zmrzol úsmev na tvári.
„Myslím, že o tomto sa nebude diskutovať!“ vzpriamil sa. „Vy už nemáte predpísaný smútok! Otec zomrel dostatočne dávno, aby ste už nemuseli chodiť v čiernom.“
„Vzdávam mu tým hold. A rozhodne sa nebudem riadiť pravidlami, keď vo svojom vnútri cítim niečo iné,“ trvala na svojom, aj keď ju tieto slová od neho neskutočne vzďaľovali.
Dalii sa očividne jej naivné vyhlásenie zdalo veľmi vtipné, pretože sa ironicky zasmiala. „Nechaj ju, brat môj. Nech ide aj vo vreci,“ povedala urážlivo.
„Tak to teda nie! Jasne sme sa predsa dohodli, mylady, že mi dovolíte sa o všetko postarať. Preto nestrpím žiadne námietky! Ja sám vám vyberiem látku, ak toho sama nie ste schopná,“ vyhlásil tvrdo a bez toho, aby sa pozeral, vytiahol z kopy jediný kus.
Bol to vyslovene urážlivý postoj a aj keď sa s ním Robynne nechcela hádať, rozhodne si o to koledoval, keď nerešpektoval jej rozhodnutie. Keby vybral ružovú, žltú alebo nedajbože bielu, možno by mu povedala, čo si myslí, no materiál, ktorý vybral, ju ohromil už na prvý pohľad. Bol to fialový zamat, ktorý v popoludňajšom slabom slnku menil farbu z tmavofialovej, až čiernej, na svetlejšiu takmer bordovú.
„Súhlasíte?!“ pozrel jej do očí so stisnutými perami.
„Nemám na výber,“ šepla pokorene.
Potom sa bez ďalších slov zdvihol a vyšiel z miestnosti.
Slečna Cantwellová a Dalia, ktoré boli svedkami toho výstupu sa iba nepríjemne uškŕňali. Vtedy Robynne pochopila, že s krajčírkou si asi neporozumie presne tak, ako to predpokladala Darleen.
Po nejakom čase však vyhlásila, že už radšej pôjde, aby sa hneď mohla pustiť do šitia. Robynne sa teda konečne mohla vrátiť do svojej izby a ako-tak sa pokúsiť zabudnúť na ďalší nepríjemný incident s lordom. Nedokázala pochopiť, prečo je taký! Mohli sa spolu rozprávať snáď o všetkom, mohli sa spolu práve zabávať alebo sa na niečom schuti smiať, no akonáhle spomenula jeho otca, jej manžela, okamžite sa stiahol a na tvári sa mu zjavil raz hnev, potom zase chlad. Kým lord Theron žil, vychádzali spolu dobre. Ešte teraz si pamätala ich srdečné privítanie, keď sa terajší lord vrátil z kráľovho vojska domov.
V myšlienkach opäť zablúdila k tej udalosti. Klesla horeznačky na posteľ a usmiala sa. Bolo vtedy menej snehu ako teraz, ale situácia bola úplne iná ako teraz. O lordovom synovi počula iba raz, keď jej vravel o svojich troch deťoch. V ten deň sa s Damyanom bláznivo guľovali čerstvo napadaným snehom a smiali sa ako malé deti. Mala vtedy na sebe svoje „sviatočné“ šaty, ktoré už boli dotrhané a rozstrapkané na franforce. Jej to však nevadilo, pretože sa s radosťou vyžívala v Damyanovej spoločnosti. Panebože, aké to vtedy bolo iné! Vtedy ju mal rád, až neskôr sa pohádali kvôli smrti jeho otca.
A potom sa to stalo! Odrazu prišiel istý neznámy muž, avšak bola si istá, že takého krásneho a dokonalého muža ešte nevidela! Na vlasoch sa mu trblietali snehové vločky a jeho mužná postava sa nedala prehliadnuť. Nepochybne ju získal vo vojsku. Jeho prenikavé modré oči si všimla až v malom salóne. Jeho pohľad často zalietal k nej... ach, aké bolo predtým všetko jednoduché! Snažila sa nedávať žiadnu vinu mladému lordovi, no nemohla si pomôcť. To on spustil ten nešťastný sled udalostí – lordovu smrť, Daliine výčitky, Damyanovu zlosť – a napokon sa na ňu on sám hnevá a ona nevie zistiť príčinu...
Netušila, ako sa to stalo, ale zobudila sa až nasledujúce ráno. Ležala na posteli úplne schúlená, keďže sa v noci nezakryla a ani nezaložila oheň v malom kozube. V izbe panovala okrem neznesiteľnej zimy ešte tma. Bolo veľmi skoro ráno, ale ona už nedokázala zaspať, aj keď sa o to pokúšala už zakrytá. Preto odhodila prikrývky a pozrela sa na šaty, ktoré boli značne dokrkvané. Určite ju teraz nik nezbadá. Vykradne sa teraz v túto skorú rannú hodinu, aby nebodaj zase nevzbudila v niekom hnev.

Presne o šiestej ráno sa s prvými svetloružovými zorami vynorila z obrovského kaštieľa McCaldenovcov malá postava, zahalená do tmavého plášťa. Kráčala rýchlo a akoby sa bála, že ju niekto spozoruje, pretože sa pod chvíľou nervózne obzerala. Nakoniec trochu spomalila, keď sa dostala už dosť ďaleko a zamierila priamo k bráne, ktorá tvorila vstup na rodinný cintorín. Opäť sa poobzerala, no akurát sa opäť zamerala na svoj cieľ, veľký mramorový kameň, na ktorom bolo vyryté meno jej manžela, keď sa odrazu z lesa vynoril akýsi muž takisto zahalený do teplého plášťa. Sedel na statnom bielom žrebcovi, ktorý v rannej tme priam žiaril.
Jeho pozornosti neušiel pohyb na cintoríne a pohľadom sa okamžite zameral na to miesto. Zbadal nejakú osobu, ktorá stála pri pomníku jeho otca a hneď vedel, kto to môže byť. Zaťal ruky do pästí a popohnal koňa bližšie, aby mohol vzápätí rýchlo z neho zoskočiť.
Robynne si preplietla prsty do seba a začala si pre seba tíško odriekať slová modlitby.
„Otčenáš, ktorý si na nebesiach... posväť sa meno tvoje... príď kráľovstvo tvoje...“
V duchu sa konečne upokojovala, keď mohla byť zase tak blízko pri svojom manželovi, z ktorého straty bola ešte stále otrasená a ktorý jej doteraz veľmi chýbal... bol pre ňu ako otec.
„...a odpusť nám naše viny... ako aj my odpúšťame svojim vinníkom... a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého...“
„Amen,“ vyriekol niekto za ňou a ona sa strhla, pretože ihneď spoznala ten známy hlboký hlas, ktorý však teraz znel zase raz nahnevane.
Veľmi pomaly sa otočila a takmer doňho vrazila, tak blízko pri nej stál. Nemala kam ustúpiť, nuž iba bezmocne zdvihla hlavu a zahľadela sa do tej výšky, odkiaľ sa na ňu pozerali dve ľadovo modré oči.
„M-mylord...“ šepla trochu vystrašene.
„Rada ma pokúšate, však mylady?“ precedil pomedzi zuby.
„Ja viem, že nemáte rád, keď sem chodím, ale...“
„Tak prečo to teda stále robíte aj napriek mojej nevôli?!“
Vytreštila oči. Jeho slová zneli ako z úst nejakého žiarlivého manžela, ale určite ju veľmi prekvapili od tohto vysokého a stále pre ňu cudzieho lorda.
„Chcela som sem ísť skoro ráno, aby ste... aby ste o ničom nevedeli. Nechcela som, aby sme sa zase hádali. Pochopila som, že v tejto záležitosti so mnou nesúhlasíte,“ snažila sa mu to nejako vysvetliť.
„Myslíte si, že teraz, po vašom vysvetlení, som už pokojnejší?!“
„T-to neviem,“ zamrmlala celá nesvoja. Lord McCalden sa k nej ešte nikdy takto hrubo nesprával.
„Ach, keby som vám len mohol nejako zakázať chodiť na toto prekliate miesto, okamžite tak urobím!“ zvolal zlostne
„Ovládajte sa, mylord, sme na cintoríne,“ zahriakla ho.
„Je mi to úplne ukradnuté! Len by som chcel vedieť, či sa tak neuveriteľne rada zahrávate s mužmi alebo ste naozaj taká naivná?!“ prebodol ju pohľadom.
Zmätene zažmurkala, keďže vôbec netušila, o čom hovorí. „Nechápem...“
„Aha. Takže sa chcete naďalej pretvarovať,“ poznamenal zlostne.
„Prepáčte, mylord, ale zdá sa mi, že zachádzate priďaleko. Nemáte žiadne právo mi niečo vyčítať. Lord McCalden bol mojím manželom a môžem sa zaňho modliť, kedykoľvek sa mi zažiada. Len nechápem, kde sa vo vás berie tá neochota to akceptovať a hnev voči vášmu otcovi!“ vyhŕkla ešte skôr, ako si stihla uvedomiť, čo vlastne hovorí.
Vyslovila svoje najtajnejšie myšlienky v návale pobúrenia. Iste sa teraz na ňu veľmi nahnevá a už nikdy s ňou neprehovorí. Bodlo ju pri srdci pri tom pomyslení.
„To vy! Len a len vy ste ma k tomu hnevu dohnali!“ vydýchol odrazu úplne iným tónom a ako topiaci sa, ktorý sa chytá slamky, ovinul jej ruku okolo pása a pritiahol si ju k sebe najbližšie, ako sa dalo.
Vzápätí sa sklonil a úplne nečakane sa jej prisal na pery!