Domov bábik

Anotace: 6. časť

Asi okolo pol druhej hodiny ráno, sa ozve zvonček a ja utekám otvoriť Baši.
„Čauko. Nezobudila som ťa?“ Ustarane sa spýta.
„Ale nie. Som na nete.“ Rozptýlim jej obavy. Zamierim do obývačky, kde som jej už rozložila gauč a sadnem si na neho.
„Prečo si vlastne odišla?“ Spýta sa Baša a zhodí zo seba džínsy a tričko, aby sa prezliekla do pyžama. Všetko jej porozprávam a jej smiech ma úplne nakazí, takže už nemám takú mizernú náladu ako pred tým.
„Teda dievča, rešpekt. Ale aj tak strašne ľutujem, že som nevidela, ako sa Saša tvárila. To by stálo za to.“
„No, dvakrát nadšená nebola.“ Zahlásim a tým rozprúdim novú vlnu smiechu. Asi tak o pol tretej, sme boli také unavené, že sme išli radšej už spať.

V nedeľu po obede išla Baša domov a ja zostávam v byte sama. A čo teraz? To sa tu mám nudiť?! Zapnem internet, pustím pesničky a pripojím som sa na icq. Žiadne nové správy. No že sa sem ja vôbec unúvam chodiť! Už som sa chcela odhlásiť, keď mi zrazu pride správa.
Tomáš: čawko, to som ja tomáš.
Ja: ahoj. Odkiaľ máš moje icq???
Tomáš: zohnal som si ho. Počuj, čo to malo včera byť?
Ja: čo ako???
Tomáš: ale nerob sa, dobre vieš, o čom hovorím.
Ja: nie, neviem.
Tomáš: prečo si včera obliala Sašu tým strikom?
Prekvapene sa pozriem na obrazovku a zažmurkám, pretože nemôžem uveriť tomu, čo vidím. Tak o toto mu ide...
Ja: žalovala sa ti?
Tomáš: nie, nemusela to ani robiť, pretože som to videl. Tak prečo si to urobila?
Ja: pretože si to zaslúžila!
Tomáš: a čo také ti urobila?
Ja: to nie je tvoja starosť.
Tomáš: ale je.
Ja: no ale tak to je tvoj problém, nie môj. Nie som povinná skladať ti účty.
Napíšem už poriadne naštvaná. Čo si ten idiot o sebe vôbec myslí?!
Tomáš: nie, nie si. Ale tu ide o sašu, nie o teba.
Ja: jasné, že tu ide aj o mňa. Ale keď to už musíš vedieť, tak som ju obliala preto, že mi povedala suka. Takéto vysvetlenie ti dúfam stačí.
Tomáš: tomu neverím.
Ja: čomu?
Tomáš: no, že by to povedala.
Ja: tak akože ja klamem, alebo čo?
Tomáš: tak, ja neviem.
Ja: vieš čo, toto nemá zmysel. Nebudem sa baviť s takým človekom ako si ty.
Tomáš: s akým takým človekom?
Spýta sa ešte, ale už sa idem odhlásiť. Radšej mu neodpíšem, pretože v stave v akom sa nacházam, by som mu mohla povedať pekne nechutné veci. Najprv sa potrebujem upokojiť.
Ale aj tak tomu stále neverím. Ako môže byť taký naivný a slepý? Veď Saša je najväčšia klamárka, akú kedy táto zem nosila. Je zo obyčajná zákerná intrigánka. Ale najhoršie je, že si vie chalanov dokonale omotať okolo prsta a oni vždy sadnú na lep. A ako som sa dozvedela, Tomáš nie je iný.
Znechutene si povzdychnem a napustím si vodu do vane. Po tej včerajšej diskotéke smrdím ako tabaková fabrika. Ľahnem si do horúcej vody a slastne zavzdychám. Toto je to, čo som potrebovala. Zotrvám tam asi tak hodinu a keď vyleziem, mám pocit, že sa mi začína rozpadať koža. Asi som to vážne prehnala.
Okolo pol piatej mi zazvoní telefón. Dá mi zabrať, kým ho nájdem a keď sa tak stane, stisnem tlačítko so zeleným telefónom.
„Áno?“
„Ahoj Luci, to som ja, Mišo.“ Ozve sa z druhej strany linky.
„Čauko. Čo potrebuješ?“
„No, vlastne nič. Iba som sa ťa chcel spýtať, či by si so mnou nešla do kina a potom možno na kávu alebo niečo.“
Aj keď vôbec nemám náladu ísť niekam von, tak predsa len súhlasím. Koniec-koncov je to lepšie ako sa doma sama nudiť.

Dohodli sme sa, že sa stretneme na začiatku našej ulice a už z diaľky vidím, že je presný a o pol šiestej tam na mňa čaká.
„Ahoj.“ Pozdravím ho a usmejem sa. Tiež ma odzdraví a pridá k tomu ešte aj patričný úsmev.
„Tak pôjdeme, nie?“ Spýtam sa a už si to šinieme na zastávku. Prídeme tam tak akurát, pretože práve vtedy dorazil aj autobus. Dovezieme sme do Maxu, veľkého obchodného domu a ideme rovno ku kinu. Film sa začínal o šiestej, ale bolo treba ešte kúpiť lístky a pitie.
Najprv za mňa všetko chce zaplatiť Mišo ale povedala som mu rázne nie. Nakoniec rezignuje a rozdelíme sa na dva tábory. On čaká v rade na lístky, ktoré zaplatí aj za mňa a ja zacvakám kolu a pukance. Ideme na film, ktorý sa volá Jumper. Netuším, o čom to je, ale vraj je to nejaký sci-fi film. A vraj je dobrý. No, uvidíme.

Z kinosály vychádzam s dobrým pocitom. Film bol fajn a Mišo mi stále niečo rozprával, takže som sa v jednom kuse smiala. Úplne sa mi zlepšila nálada. Môj zadok dokonca neutrpel takú vážnu ujmu, pretože ten film nebol až taký dlhý, ako keď som tu bola naposledy.
Ideme si sadnúť ešte niekde do mesta do cukrárky. Zídeme dolu eskalátorom, zájdeme za roh a už sa blížime k dverám, keď zahliadnem dvoch známych ľudí. A sakra. Preletí mi hlavou ale už je neskoro na nejaký únikový manéver. Sú príliš blízko.
„Á ahoj Lucia.“ Začujem prenikavý škrekotavý hlas a v vidím, ako sa v Sašiných očiach zablýskalo.
„Ahoj.“ Pozdraví aj Tomáš.
„Ahojte.“ Neochotne ich odzdravím a to isté urobil aj Mišo. Už sa začínam nádejať, že okolo seba iba prejdeme a nebudem sa s nimi musieť baviť, ale ako obvykle, to čo chcem ja, sa nestane.
„Chcem ti len povedať,“ začne Saša, “že to len tak nenechám. Vrátim ti to.“ Povie nenávistne a ja len nevzrušene myknem plecom.
„Ako chceš. Ale si si vedomá toho, že si si to zaslúžila?“
„Neviem, o čom to hovoríš.“ Snaží si pred Tomášom zachovať tvár.
„Dobre vieš, o čom hovorím. Keby si nebola vyrývala, nič by sa nebolo stalo. Je to tvoja chyba.“ Znechutene jej odvrknem. Och, ako ju len neznášam.
„Tak ma teraz dobre počúvaj. Nepleť sa mi do cesty, lebo inak to oľutuješ.“
„Hm...vážne? A čo urobíš? Veď sa pozri na seba, si trápna.“ Naštvem sa a vysmejem ju.
„Tak počúvaj ty jedna...“ Toto je moja príležitosť! Bez dychu čakám, akou nadávkou ma počastuje. Aspoň Tomáš uvidí, že ja neklamem a konečne prekukne tú malú beštiu. Ale práve v tej chvíli zasiahne Mišo.
„Hej, upokoj sa.“ Ostro ju zahriakne. „A ty si tú malú láskavo skroť.“ Adresoval Tomášovi, chytil ma za ruku a bez ďalších slov ma ťahá preč. Miešali sa vo mne viaceré pocity. Bola som nahnevaná, že ju prerušil a Tomáš nezistí pravdu. Ale bola som aj prekvapená a rada, že sa ma zastal. Ale aj tak vo mne prevládali tie negatívne myšlienky a zrazu som mala zasa mizernú náladu.
„Čo to bolo za hlupaňu?“ Spýta sa po chvíli Mišo.
„Chodí na moju školu a už od začiatku sa neznášame. Včera na diskotéke začala mať blbé reči a tak som ju obliala strikom. Aj preto som tak skoro odišla.“ Vysvetlím a Mišo sa zasmeje.
„Vážne si ju obliala strikom?“
„Hej.“ Prisvedčím.
„No, podľa toho čo som dnes videl, si to zaslúžila.“ Usmejem sa.
„Aspoň ty si to myslíš.“ Zamrmlem. Samozrejme, narážala som tým na Tomáša ale to Mišo nevedel. Chvíľu sedíme v cukrárni ale po pol hodine sa ospravedlním, že ma Saša úplne vytočila a radšej idem domov. Tam mám aspoň pokoj a šanca, že k nám domov príde Saša, je fakt mizivá.

Len čo za sebou zatvorím vchodové dvere, zazvoní mi vo vrecku mobil. Cestou do obývačky ho zdvihnem.
„Ahoj zlato.“ Rozveselene ma pozdraví mama.
„Ahoj.“ Poviem bez akýchkoľvek emócií. Dnes na to nemám síl. Všetku moju energiu som už vyplytvala na osobu, ktorá si to vôbec nezaslúži.
„Ach, ako sa máš? Lebo vieš, ja sa tu mám super. Je to tu vážne senzi. Teraz sme s kolegami v jednom klube a hráme gulečník. Nikdy som nehrala gulečník ale je to fakt senzi hra. A celkom mi to ide. Fakt senzi.“ Vyhŕkla na mňa hrozne rýchlo, že som jej takmer nerozumela. Ale povedala tri rázy senzi? Nezdalo sa mi to? Veď ona také slovo vo svojom slovníku ani nemá. Zrazu vo mne skrslo podozrenie.
„Ty si pila?“ Spýtam sa ale som si takmer 100% istá, že už v sebe niečo má.
„Len tak trochu. Vieš aká je tu sranda?!“
„Viem si predstaviť.“ Prevrátim očami. Jej veľa netreba a hneď je v nálade. Na alkohol nie je príliš zvyknutá.
„No tak ako sa máš bezo mňa?“
„Fajn, zatiaľ som neumrela od hladu, nevytopila som susedov pod nami, ani nám nevyhorela kuchyňa, takže všetko po starom.“ Poslušne hlásim stav.
„A čo v škole?“
„Normálka.“
„Tak dobre. Ja už končím, zajtra ti zavolám.“
„Dobre, ahoj.“
„Ahoj.“ Ešte pred tým ako zloží, začujem, ako niekto volá: „Soni, no poď už.“ Ešte že to bol ženský hlas!