Bella noverca XXXIX.kapitola

Bella noverca XXXIX.kapitola

Anotace: po dlhšom čase, nejako som sa dokopala k tomu, aby som napísala niečo viac, v poslednom čase mám toho veľa... Robynne sa vracia do domu, kde žila s tetou

Sbírka: Bella noverca

XXXIX.kapitola – Návrat domov

Keď sa ráno Robynne zobudila, Wayne tam už nebol. Zhlboka si povzdychla a pomaly si začínala myslieť, že to všetko bol iba sen. S malou dušičkou vstala a porozhliadla sa po izbe. Do oka jej ihneď padla šatka, ktorá ležala na zemi vedľa postele.
Sklonila sa a zdvihla ju, aby sa jej lepšie prizrela. Bol to mužský kus oblečenia a pamätala si, že ho včera Wayne na sebe. V tej chvíli sa jej všetky zmysly rozbúrili a ona sa s úľavou rozosmiala. Takže sa jej to predsa len nesnívalo!
Samozrejme, keď si umývala tvár, našla ďalší dôkaz. V starom zrkadle sa zračila jej rozžiarená tvár, avšak najviac ju prezrádzali oči. Žiarili ako dve hviezdy. Vlasy mala také rozstrapatené, až sa obávala, že ich Darleen snáď ani nerozčeše.
Aj tak si však veselo pospevovala a od nadšenia priam poskakovala vtedy, keď jej Darleen už chystala veci na dnešný deň.
„Ach, mylady! Vy ste dnes taká šťastná, vidím to na vás. Niečo vás potešilo?“ usmievala sa slúžka, ktorá takú dobrú náladu u svojej panej už dávno nezbadala.
„Nuž, mám iba dobrú náladu. Je na tom niečo zlé, Darleen?“ usmievala sa Robynne.
„Oh, ale isteže nie, mylady.“ Zdalo sa, že aj slúžke sa hneď zlepšila nálada.
No keď z truhlice vytiahla jedny zo smútočných šiat, Robynne ju zarazila. „Nie, Darleen. Už nechcem nosiť smútok. Myslím, že svojmu manželovi som už vzdala hold a nemienim ďalej smútiť. Zostanem s ním však v modlitbách,“ dodala trochu zamyslene.
„Vy už nechcete čiernu??“ vyvalila slúžka oči. „Och, ale to je výborná správa, mylady! Tak dlho som čakala, kedy už konečne ukončíte smútok! Dobre, takže ja vám pripravím šaty a...“
„Chcem, aby si mi vybrala veci na jazdenie, Darleen. Mám v úmysle ísť do mesta,“ oznámila jej Robynne.
„V poriadku, mylady,“ usmiala sa Darleen a vytiahla tmavomodrý jazdecký kostým, ktorý tvorila zamatová sukňa, biela blúzka s čipkou a elegantný krátky kabátik. Na hlavu svojej panej pripla klobúčik s pštrosím perom a obula ju do pohodlných čižmičiek z kozľacej kože.
„Mylady, vezmite si ešte tento kabát. Už sa síce otepľuje, ale práve to je najnebezpečnejšie obdobie pre choroby,“ tvrdila Darleen a vnútila svojej panej ešte jeden hrubší kabát takej istej farby akej bol jazdecký oblek.
Robynne bola teda vystrojená do pekného dňa. Zdalo sa, že pomaly začína prichádzať jar. Slniečko sa usmievalo na svet a spod roztopeného snehu vykúkali prvé jarné kvietky.
Robynne však dosiaľ videla tú krásu len z okna. Preto sa rozhodla trchu si zajazdiť a zároveň navštíviť tetu. Pri spomienke na ňu jej zovrelo srdce. Bola taká sebecká, keď na ňu ani nepomyslela! Ale dalo sa to vôbec? Najprv bola príliš zamestnaná a vystrašená novým prostredím, potom jej zomrel manžel a nakoniec ju očaril mladý lord. Teraz to však chcela tete vynahradiť. Koniec koncov bola to jej jediná rodina a len ona sa o ňu starala takmer pätnásť rokov.
Pomaly zišla po schodoch dolu. Pohľadom hľadala nejakého člena McCaldenovskej rodiny. Nakoniec si všimla, že dvere do salónu sú otvorené. Opatrne sa k nim priblížila a nakukla dovnútra. Sedeli tam všetci traja súrodenci ešte s nejakými hosťami. Sústredila sa na Wayna a začervenala sa, keď si spomenula na minulú noc. Samozrejme vedela, že o ich zblížení sa nesmie nikto dozvedieť. Bol by z toho veľký škandál, teda aspoň teraz na začiatku. Odrazu zdvihol hlavu a na chvíľu dal najavo svoje prekvapenie, že ju vidí. Potom však na tvár zase nasadil masku, ktorá počúvala prítomných pánov. Ona však vedela, že ju kútikom oka pozoruje a zaregistrovala tiež, že v jednej chvíli sa poškriabal na brade a poslal jej pritom nepatrný vzdušný bozk. Najradšej by sa rozosmiala od šťastia.
Nezbedne sa usmiala, napravila si svoje rozpustené vlasy naschvál tak, aby mu to neuniklo. Zachytila jeho nenápadný úsmev a potom potichu odišla, aby nikoho nevyrušovala.
Keď vyšla z domu, jej prvé kroky viedli do stajní. Nechcela totiž koč, lebo mala chuť si zároveň aj zajazdiť. Bol predsa krásny, takmer už jarný deň, nebyť ľadového vetra.
V stajniach ju s milými úsmevmi privítali a rýchlo jej pripravili jej koňa Artexa. Lord McCalden jej totiž už dávno povedal, aby ho považovala za vlastného. Teraz tomu bola veľmi rada, zatiaľ čo predtým cítila veľké rozpaky.
Artexa osedlali za malú chvíľu a tak jej nič nebránilo, aby ho vyviedla von a šikovne sa vyhupla do sedla. Vzápätí už cválala preč. Hodiny jazdenia, ktoré jej lord dával, predsa len priniesli ovocie. Jazdu na koni mala radšej než čokoľvek iné.
Pustila sa po širokej ceste, ktorá v nej vyvolala vyše polročné spomienky. Presne po nej hrkotal jej koč, keď išla na vlastnú svadbu. Ako sa len vtedy strachovala! A neskôr sa ukázalo, že k tomu mala aj dôvod. Jej život na panstve rozhodne nebola prechádzka ružovým sadom.
Ako sa tak obzerala, nakoniec prišla k záveru, že teraz by to už nemuselo byť také zlé. Je možné, že by sa na ňu konečne usmialo šťastie? Má ju lord McCalden naozaj rád, aspoň spolovice ako ona jeho?
Nahlas sa zasmiala, keď si uvedomila, že naňho opäť myslí, ako na lorda.
„Wayne,“ opravila sa nahlas a popchla Artexa do ešte rýchlejšieho cvalu.
Keď dorazila do mesta, cítila sa trochu unavená. Predsa len taká dlhá jazda na nej musela nechať stopy. Zhlboka sa nadýchla ťažkého mestského vzduchu a spomalila do klusu. Cestou sa pozorne dívala na všetko známe. Zdalo sa jej, že za pol roka sa tu vôbec nič nezmenilo. Panebože, naozaj je to už taká dlhá doba?? Nebola tu už pol roka?
Sem-tam ju zarazili odmietavé pohľady ľudí. Zrejme ju spoznali ako lady McCaldenovú, to mestské chudobné dievča, ktoré sa votrelo medzi šľachtu. Cítila sa preto trochu stiesnene a veľmi si želala, aby sa čo najrýchlejšie vrátila do jej nového domova. Bolo to po prvýkrát, čo sa na panstvo McCaldenovcov tešila.
Odrazu prudko potiahla opraty, lebo si uvedomila, že takmer prešla bez povšimnutia cieľ jej cesty. Jednoznačne to bol ten dom, v ktorom vyrástla. Mal červenú olúpanú omietku, veľa okien a dve poschodia. Jeho vzhľad ju však vydesil. Keď sa oň starala ona, bol vždy pekný a nemusela sa zaňho hanbiť, teraz bol však v katastrofálnom stave. Niektoré okná boli popraskané, ba dokonca rozbité, okenice sa nebezpečne húpali a balansovali, kedysi krásna, kvetmi obsypaná, záhrada zarástla burinou. Robynne sa takmer žalostne rozplakala pri pohľade na ten výjav.
Pomaly sa priblížila k malej bránke a opatrne ju otvorila, akoby sa bála, že pri prudšom pohybe vypadne z pántov. Vošla do zanedbanej záhrady a nechala tam stáť Artexa, kým ona sama sa blížila ku vchodovým dverám. V všetkom tom úľaku ho dokonca zabudla priviazať.
Keď vystúpila po špinavých schodoch, bez zaklopania dvere opatrne poodchýlia. Zarazilo ju, že neboli ani poriadne zatvorené. Po zahliadnutí rovnako zanedbaného vnútrajšku sa takmer rozplakala. Preboha, čo sa tu len stalo??
Postupne obchádzala všetky miestnosti na prízemí, ktoré vyzerali rovnako žalostne. Nakoniec jej nezostalo nič iné, ako vyjsť na poschodie. Zastavila sa pred svojou izbou, do ktorej však nenahliadla. Bála sa toho, čo tam uvidí. Radšej pristúpila až k tetinej komnate a jemne zaklopala. Nepočula odpoveď. Zmocnil sa jej obrovský strach, či sa jej niečo nestalo a tak bez otáľania priam vrazila dovnútra.
Nemusela sa však obávať. Jej teta bola očividne viac ako v poriadku. Sedela v kresle pri okne, oblečené mala svoje najlepšie šaty a pokojne vyšívala nejakú zložitú čipku.
Potom ako sa Robynne vrútila dovnútra, zdvihla hlavu, ale prekvapenie dala najavo iba na chvíľu. Pohľadom rýchlo prebehla po neteriných honosných šatách, znechutene si odfrkla a bez slova sa vrátila k svojej práci.
„Dobrý deň... teta,“ pozdravila ju Robynne rozpačito.
„Dobrý,“ odsekla Georgia nevraživo.
„P-prišla som ťa pozrieť... ehm... chcela som vedieť, ako sa máš,“ vysúkala zo seba Robynne.
„Takže ona chcela vedieť, ako sa mám,“ posmešne zopakovala Georgia. „Pekne, po pol roku.“
Robynne nevedela čo povedať. Veľmi dobre vedela, že teta má pravdu. Spomenula si na svoju jedinú rodinu po pol roku!
„Je mi to veľmi ľúto, teta. Vieš, mala som veľa starostí a...“
„Nepotrebujem tvoje vysvetlenia. Odíď a nezabudni za sebou zatvoriť dvere,“ odbila ju ani na ňu nepozrela.
„Ale...“
„Niečo som povedala!“
„Už... už ťa nemusím poslúchať na slovo. Som teraz...“
„Čo?! Čo si?!“ zvolala Georgia nahnevane a jedovato zapichla ihlu rovno doprostred výšivky. Potom sa hrozivo postavila. „Chcela si povedať, že si teraz lady?! Stala sa z teba vážená mylady? Všetci ti hovoria vaše lordstvo a ty už nevieš čo od dobroty?! Tak to pozor, lebo ja nie som tvoja služobná!“ riekla zatrpknuto.
„To ja viem. A vôbec to nie je také, ako si myslíš a ako tvrdíš,“ obraňovala sa Robynne dotknuto. Naozaj si jej teta myslí, že ju prišla zosmiešniť??
„A aké to teda je?! Ráno spíš do desiatej, zobudíš sa a celý deň nič nerobíš, aby si večery mohla tráviť na plesoch, nie?! No povedz nemám pravdu?! A ako sa má lord McCalden? Zohrievaš tomu starému posteľ, aby si si ďalej mohla žiť ako kráľovná?“ kričala Georgia, až Robynne vyhŕkli slzy do očí.
Mala však svoju hrdosť a oplatila jej tvrdé slová. Avšak veľmi potichu. „Môj manžel, lord Theron, je mŕtvy. Zomrel pred tromi mesiacmi. Jeho deti ma nenávidia a služobníctvo sa ku mne chová ako k votrelkyni. Páčil by sa ti taký život, teta?“
Georgia sa zarazila a pátravo hľadela neteri do tváre, akoby hľadala záblesk lži. Keď ho nenašla, trochu sa upokojila a opäť sa sťažka posadila. „Mala by si ísť. Nechcem ťa tu už vidieť.“
Robynne sa však nechystala odísť. Potrebovala vedieť, čo sa tu stalo a prečo je dom v takom strašnom stave.
„Neodídem, teta. Až kým... kým mi všetko nevysvetlíš,“ vyhlásila rozhodne.
„Ja ti mám niečo vysvetľovať?!“ vytreštila Georgia oči nad jej trúfalosťou. „A čo by chcela lady McCaldenová vedieť?!“
„Čo sa stalo s týmto domom, teta?“ zašepkala Robynne.
„Nemusím sa ti spovedať! A povedala som ti, aby si okamžite odišla do toho tvojho paláca! Nepotrebujem tvoj súcit!“ zrevala Georgia Fatchettová nazlostene a priam svoju neter vyhodila z izby.
A tak sa zrazu Robynne ocitla na chodbe, hľadiac na zatvorené dvere. Siahla rukou k tvári a zotrela si slzu, ktoré sa jej chystala stiecť po líci. Rýchlo sa obrátila a ponáhľala sa k Artexovi.
Keď sa už konečne dostala z domu plného spomienok, popohnala ho do cvalu. Bežal tak rýchlo, až jej ľudia vystrašene uskakovali z cesty. Nezaujímalo ju to. Chcela sa čím skôr dostať z toho prekliateho mesta.

Na panstvo McCaldenovcov dorazila o dve hodiny, čo bola kratšia doba, ako keď odchádzala. Zamierila do stajní, kde z Artexa zoskočila a zaviedla ho dovnútra. Jeden z koniarov vzal podávanú uzdu a zaviedol koňa do boxu.
Robynne vyšla von, ale nevrátila sa do veľkého domu. Chcela porozmýšľať o všetkom, čo sa jej prihodilo. Pustila sa po tráve smerom k parku a tam klesla na prvú lavičku, ktorá sa pred ňou objavila.
Nesedela tam však ani minútu a už si vedľa nej ktosi prisadol a položil jej ruku na jej prepletené prsty.
„Dobrý deň, Robynne.“
Nemusela sa ani pozrieť a vedela, kto to je. Cítila to už z jeho vône a vedela to akosi podvedome. Aj tak to však bol posledný človek, ktorého chcela teraz stretnúť.
„Dobrý deň...“ odzdravila ho, ani naňho nepozrela.
Zrejme čakal iný pozdrav. Chytil ju za bradu a donútil ju, aby mu pozrela do očí. Videla lordovu zamračenú tvár. „Čo sa stalo, Robynne?“
„N-nič... prečo si myslíte, že by sa niečo malo stať, mylord?“ zase sa pozabudla a oslovila ho formálne, no neopravila sa. V tej chvíli si len veľmi želala, aby ju nechal osamote.
„Neklamte mi. Vidím na vás, že vás niečo veľmi rozrušilo,“ oponoval jej.
„Prosím vás, aby...“
„Robynne! Mne sa môžete zveriť.“
„Ak dovolíte, chcela by som byť sama, mylord,“ zamrmlala, vytrhla sa mu a vstala. Vykročila od neho preč, ale on ju rýchlo dohonil a zvrtol ju k sebe.
„Čo sa vám stalo? Povedzte mi pravdu! Súvisí vaše odmietanie so včerajšou nocou? Ľutujete, čo sa stalo?“ nasadil tvrdý tón a ona nepochybovala, že sa ho táto možnosť dotkla.
Ach, keby si len nemyslel, že všetko sa točí okolo neho! pomyslela si v duchu.
„Nie. Odpoveď na vašu otázku je nie a teraz ma prosím vás nechajte. Chcem sa v pokoji poprechádzať,“ odpovedala mu rovnako tvrdo, čo ho prekvapilo. Okamžite ju pustil a ona sa priam rozbehla čo najďalej od neho.
Vedela, že ho nahnevalo jej správanie, ale nemohla za to. Potrebovala byť sama a nemala náladu na vysvetľovanie. Snáď mu to neskôr nejako vysvetlí.
Autor Procella, 06.04.2008
Přečteno 404x
Tipy 12
Poslední tipující: Aaadina, Sarai, Escheria, Alegrina, rry-cussete, Ihsia Elemmírë
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
© 2004 - 2024 liter.cz v1.6.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí