Bella noverca XLIV.kapitola

Anotace: začala som písať, ale zistila som, že som napísala asi sedemstranovú kapitolu, tak som ju rozdelila na dve, aby ste sa neunudili, kým ju dočítate do konca :D

Sbírka: Bella noverca

XLIV.kapitola - Precitnutie

Hnev z Wayna vyprchal tak rýchlo, ako sa dostavil. Počas noci dlho premýšľal a dospel k záveru, že sa správal ako najväčší hlupák na svete. Bezdôvodne sa osopil na ženu, s ktorou zdieľal posteľ a ktorá vôbec netušila, o čom hovorí. Samozrejme, že sa to Dalia nemohla dozvedieť od nej! Panebože, veď tie dve sa nemôžu ani vystáť!
Ráno už pobehoval po svojej izbe a snažil sa prestať si nadávať, no vedel, že si to zaslúži.
„Korunovaný hlupák!“ zvolal, nahnevaný sám na seba. Ako sa jej len teraz ospravedlní? Vedel, že jediná možnosť je tá, že do jej izby vojde plný pokory a bude znášať všetok jej krik, ktorým mu dá jednoznačne najavo, že ju nespravodlivo obvinil a ona ho chce nejako potrestať. Bol však ochotný to všetko zniesť, aj keď ani sám netušil, prečo mu na jej odpustení tak veľmi záleží.
Napokon si uvedomil, že dlhšie už nemôže odkladať nevyhnutné a rozhodným krokom sa pobral cez pracovňu do jej izby. Očakával, že dvere budú zamknuté, ale podarilo sa mu ich poľahky otvoriť.
Pohľad mu ihneď padol na posteľ, pretože bol presvedčený, že Robynne ešte spí, no opäť ho prekvapila. Zbadal ju sedieť na širokom okennom ráme.
Napriek zime, ktorá v izbe panovala, mala na sebe iba tenký župan, v ktorom za ním prišla aj včera. Rukami si objímala nohy a uprene hľadela von z okna. Výhľad na jej tvár mu zastierali dlhé neupravené vlasy.
Zaváhal a nechtiac trochu silnejšie pribuchol dvere. Okamžite zdvihla hlavu a ich pohľady sa stretli. Hrdlo sa mu stiahlo, keď si všimol jej strhanú, neprirodzene bledú tvár a kruhy pod očami. Zdesene si uvedomil, že kvôli nemu v noci pravdepodobne vôbec nespala!
„Robynne...“ začal, ale odrazu sa zarazil. Čo má povedať? Nebol pripravený na jej očividné trápenie sa.
„Prišli ste... chcete na mňa opäť kričať?“ nebola to výčitka, ale obyčajná otázka. Z jej hlasu zaznievala nepochopiteľná odovzdanosť. Cítil sa ako tyran...
„To rozhodne nie, Robynne,“ rýchlo pokrútil hlavou.
„Ach,“ hlesla iba, odvrátila od neho tvár a znova sa zahľadela von.
Hodnú chvíľu stál bez slova uprostred jej izby, potom podišiel k nej. „Ja... chcel by som sa s vami pozhovárať o tom včerajšku...“ riekol potichu.
Prudko sa k nemu obrátila, až ho jej dlhé vlasy šľahli po tvári. „Prisahám, že som nič neurobila! Ak ste mi ešte stále neodpustili ten výlet do mesta, tak...“
„Upokojte sa,“ poprosil ju a cítil čoraz väčšiu vinu. Ospravedlňuje sa za niečo, čo neurobila. „Tú záležitosť sme si už predsa vysvetlili.“
„Ak... ak to nie je kvôli tomu, tak čo potom? Urazila som vás snáď niečím?“ uprela naňho žalostné veľké oči.
„Neznesiem, aby ste sa ku mne správali ako k svojmu pánovi,“ pokrútil hlavou a chytil ju za bradu. „Správal som sa naozaj hlúpo. Prišiel som vás poprosiť o prepáčenie.“
Zaváhala a skúmavo mu hľadela do tváre, či v nej nenájde ani stopy po včerajšom hneve.
Objal ju a následne ju vzal do náručia. „Iste ste veľmi unavená a je vám zima. Mali by ste si ľahnúť. Rána bývajú chladné.“
Nečakal na jej súhlas a uložil ju do postele. Prikryl ju teplou dekou. „Vyspite sa. Ja prídem za vami neskôr.“
Chcel odísť, no chytila ho za ruku. Spýtavo sa k nej obrátil. „Čo sa stalo, mylord? Prečo ste sa na mňa hnevali?“
Bolestne si uvedomil, že ho zase začala oslovovať formálne. „Som priveľmi zbabelý, aby som to priznal. Preto vás prosím, aby ste sa ma na to nepýtali. Práve tak, ako ste ma žiadali vy, keď ste sa vrátili z mesta.“
Venovala mu slabý úsmev, v ktorom našiel pochopenie. Sklonil sa, že si ukradne aspoň jeden bozk, ale v poslednej chvíli sa zarazil. Najprv si ho musí zaslúžiť. Preto ju iba nežne pobozkal na čelo a bez zbytočných slov odišiel.

Robynne okamžite zaspala s pocitom, že je zase všetko v poriadku a na jej bledej tvári sa zjavil nepatrný spokojný úsmev.
Wayne však nemal toľko pokoja ako ona. Nielenže ho trápili výčitky svedomia, navyše musel stále myslieť na včerajší rozhovor so sestrou. Zvraštil obrvy a kým mieril k veľkému schodisku, usilovne o všetkom premýšľal. Nakoniec mu však nenapadlo nijaké iné vysvetlenie ako to, že Dalia si jednoducho všetko domyslela. Bola predsa McCaldenová a teda dosť inteligentná na to, aby si spočítala, koľko je dva a dva. Napriek tomu, že cítil voči jej presným výpočtom zdráhavý obdiv, snažil sa vymyslieť niečo, čo by ju presvedčilo o opaku. Bohužiaľ, ich vzťah s macochou bol už v takom pokročilom štádiu, že sa dal utajiť len veľmi ťažko. Dokonca sa niekedy čudoval ako to, že si ešte nikto nič nevšimol. Zrejme to však zakríkol. Jeho sestra rozhodne nezostane len tak nečinne sedieť so založenými rukami a iste sa bude snažiť o niečo nekalé. A on musí zistiť, čo to bude!
Wayne sa strhol, keď ho z myšlienok vyrušil akýsi buchot, ktorý sa ozval z protiľahlých dverí. Zamračil sa. Boli to predsa komnaty jeho brata. Snáď sa mu niečo nestalo?
Zľakol sa a tak sa ponáhľal, až zabudol na všetku slušnosť a vrazil do jeho izby ako víchor.
„Damyan!“ zvolal a obzeral sa dookola, aby zistil, čo sa stalo.
Nevidel však nič neobvyklé, okrem toho, že jeho brat zhrbený kľačal na zemi. „Preboha, Damyan! Čo sa ti prihodilo?“ priskočil k nemu.
Veľkým prekvapením pre Wayna bolo, keď sa jeho brat vzpriamil a vyjavene sa naňho hodnú chvíľu díval. „N-nič... prečo?“
„Ja len... začul som hluk a myslel som, že...“
„Že sa mi niečo stalo?“ dokončil zaňho Damyan s úsmevom a prijal bratovu ruku, aby sa postavil na nohy.
„Tak?“ pýtal sa Wayne prísne.
„Spadla mi nádoba so štetcami. Vieš, o ktorej hovorím. Je to tá veľká kovová a dopadla rovno na podlahu. Narobila veľa hluku. To je všetko,“ odvetil jeho brat bezstarostne.
„Takže si v poriadku?“
„V úplnom,“ zasmial sa Damyan a v tom mu pohľad padol na stojan za Waynom. Zdesene vytreštil oči, keď si predstavil, ako by asi jeho brat reagoval na maľbu ich macochy. Dvoma krokmi priskočil k plátnu a na poslednú chvíľu ho stihol zakryť bielou plachtou.
Wayne to nečakal a otočil sa až vtedy, keď mu výhľad na obraz zakrývala látka.
„Ty maľuješ?“ zažmurkal prekvapene.
„Prečo ťa to tak udivuje?“ nadvihol Damyan obočie a snažil sa pôsobiť pokojne, no srdce mu ešte stále búchalo ako zvon.
„Už dlho som ťa nevidel stáť pri stojane a s farbami v rukách,“ usmial sa Wayne trochu nostalgicky.
„Veľa vecí sa zmenilo, braček...“ vzdychol Damyan a uprene sa na brata zadíval.
„Ale prečo vlastne? Povedz mi už konečne, čo ťa tak veľmi drží tu hore! Si tu zatvorený medzi štyrmi stenami a vyzeráš, akoby si mal smrť už-už na jazyku!“
„Mám svoje dôvody, Wayne a nie som oprávnený ti skladať účty,“ vyhlásil Damyan ľadovo, keďže sa bratom cítil zahnaný do kúta rovnako ako predtým sestrou. Jeho súrodenci boli takí dominantní! Kým on sa usmieval a bezstarostne maľoval, oni dvaja sa usilovne vzdelávali a dychtili po vedomostiach. Jeho sestra zažila viac ako ktokoľvek iný a predsa sa so všetkým zmierila a jeho brat! Ten dokonca bojoval vo vojne za kráľa a vrátil sa vyznamenaný ako hrdina! Navyše sa priatelil so samotným kráľom!
Damyan sa cítil taký bezvýznamný, ovládali ho, ale on sa chcel konečne vzoprieť. Nebudú mu rozkazovať!
„Prosím ťa, brat môj, neskrývaj sa už v tejto zatuchnutej izbe,“ žiadal ho Wayne ustarostene. „Veď vieš, že ťa nechcem do ničoho nútiť. Len by som si prial, aby si začal žiť ako predtým. Sľúb mi, že sa tak stane!“
Jeho mladší brat zaváhal, no keďže sa už rozhodol dávnejšie, po chvíli súhlasil.
„Chcel by som našej sestre pripraviť oslavu narodenín. Pozveme veľa hostí a bol by som rád, keby si tam už vtedy nechýbal,“ uprel naňho Wayne svoje modré oči.
„V poriadku. V ten večer sa pridám k vám a hosťom,“ súhlasil Damyan a obaja bratia sa srdečne objali. Damyan však predsa len hodil kradmý pohľad na zakrytú maľbu. Čo by tak povedal jeho brat, keby sa k Robynne Dawleyovej, lady McCaldenovej začal správať inak ako k macoche?

Wayne zostal zvyšok dopoludnia v pracovni, presvedčený, že pri tvrdej práci, sa mu podarí zabudnúť na výčitky, ktoré ho zhrýzali. Pohľad mu však neustále odbiehal k dverám, ktoré viedli do Robynninej izby a dokonca niekoľkokrát vstal, aby za ňou zašiel. Vždy sa však včas spamätal a zase klesol späť do kresla. Okrem obrovského pocitu viny sa tiež obával, že sa k nemu Robynne začne správať podstatne chladnejšie. Koľko mu to dalo presviedčania, aby ho začala oslovovať menom! A dnes ráno bola zase taká vyľakaná, že na to úplne zabudla.
„Čert, aby to vzal!“ zaklial hlasno a tresol päsťou do stola. Potom sa bezmocne oprel o operadlo a uprel oči do stropu. V mysli sa mu už utvoril plán, ako Robynne požiadať o odpustenie, ale najprv ju bude musieť zobudiť!
Zahryzol si do pery a vzápätí sa trochu nervózne zasmial. To robievala ona, keď sa necítila vo svojej koži a presne také pocity mal teraz aj on. Už sa však dlhšie nezdržiaval.
Vyšiel z pracovne a po hlasnom odkašľaní zaklopal na dvere jej komnát. Zdalo sa mu neslušné, aby len tak vtrhol dovnútra z pracovne. Najprv mu vstup musí povoliť.
„Kto je?“ ozval sa unavený hlas.
Zaťal zuby a v tom okamihu si bol istý, že mu nepovolí vstup, keď začuje jeho meno. Vymyslieť si však lož mu pripadalo príliš detinské. „To som ja... Wayne!“
Zatajil dych a čakal. Odpoveďou mu bolo ticho. Sklamane si povzdychol, mysliac si, že jeho plány bude musieť odložiť na neskôr, keď sa odrazu ozvali rýchle kroky a po zaštrkotaní kľúča v zámke, z dverí vykukla Robynne.
„Poďte ďalej,“ vyzvala ho a odstúpila. Keby sa tak nezožieral, asi by sa bol aj zasmial na tejto situácii. Bol v tejto izbe už zopár ráz a vždy skončili v posteli. Smiešne, že sa teraz k sebe správajú ako dvaja cudzí ľudia.
Wayne sa obrátil tvárou k nej a hneď si všimol, že je už kompletne oblečená. Mala na sebe nádherné belasé šaty, ktoré jej veľmi pristali. Usmial sa, keď si uvedomil, že ju konečne donútil skončiť so smútkom.
Nadvihla obočie, keď videla jeho úsmev.
„V tých šatách vyzeráte nádherne, Robynne,“ vysvetlil jej, snažiac sa v jej tvári nájsť nejaký hnev. Videl tam však iba očakávanie a možno trochu strach.
Jeho slová ju však potešili. „Obliekla som si ich pre vás, Wayne,“ šepla, upierajúc naňho veľké tmavé oči.
Preglgol. „Oslovili ste ma menom...“ dostal zo seba.
„Prekáža vám to?“ pýtala sa okamžite.
„Veľmi ma to teší, Ranny,“ na chvíľu privrel oči a keď kútikom oka zachytil nezastlanú posteľ, túžil ju tam ihneď stiahnuť a pomilovať sa s ňou. Veľmi po nej túžil. Rozhodol sa však sám seba potrestať za to, že sa k nej správal tak nespravodlivo. Najprv jej musí všetko vynahradiť.
Zdalo sa však, že ona má podobný zámer ako on. Pristúpila totiž k nemu, postavila sa na špičky a ponúkla mu svoje pery, dychtiace po bozkoch, ktorých sa nedočkala v noci.
Odolal však pokušeniu a dal jej iba nežný bozk na čelo.
Sklamane sa odtiahla a nechápavo naňho hľadela. „Wayne...“
„Teraz nie, Robynne. Chcel by som vás niekam vziať, ak dovolíte,“ pozrel na ňu nedočkavo.
„Ach... ako myslíte,“ súhlasila, no v očiach sa jej ešte stále zračilo sklamanie.
„Tak dám osedlať kone, príďte za mnou dole,“ vzal jej ruku do svojich dlaní a jemne ju pobozkal. „Zatiaľ dovidenia, mylady.“
Nechal ju tam stáť v neistote.