Domov bábik

Anotace: 8. časť. Tak je tu ďalší diel. Ospravedlňujem sa, ale maturujem a nemala som na to vôbec čas. Za komentíky budem vďačná. =D

P.S. Už to je v minulom čase, lebo sa mi to tak píše ľahšie ale tie časti pred tým prepisovať už nebudem. Tak pekné čítanie.

Celý deň sa v škole hovorilo iba o tých plagátoch, až ma to začalo nudiť. Nenápadne som sa cez prestávku obšmietala okolo Sašinej triedy, ale na moje sklamanie tam nebola. A tak veľmi som sa chcela pokochať jej zlosťou! No čo už. Ale čo ma potešilo ešte viac bolo, že som zo všetkých strán počula, že si to zaslúži...moja reč.
„Hej, počula som, že Saša bola s tými plagátmi za riaditeľkou a teraz sa bude zisťovať, kto ich vyrobil.“ Šepla mi cez matiku Baša. Trochu som sa zamračila a učivu na tabuli som už nevenovala ani minimálnu pozornosť.
„Hm...no, to sa vlastne dalo čakať. Ale nemá sa odkiaľ dozvedieť, kto to bol.“ Odpovedala som jej a keď nič nehovorila, s búšiacim srdcom som sa chcela uistiť. „Alebo áno?“
„Ale jasné že nie. Neboj sa. A keby išli podľa ľudí, ktorí ju neznášajú, tak to by nezistili už duplom, pretože to je takmer celá škola.“ Upokojila ma a mne viditeľne odľahlo.

Po škole som sa šuchtala pomalým krokom domov. Išla som sama, lebo Baša si musela podľa jej slov niečo súrne vybaviť. Ako som prechádzala bránkou na chodník, zazrela som tam Sašu s uslzenými očami a roztečenou maskarou v hlúčiku jej priateliek. Chvíľu som ju sledovala ale potom som odvrátila pohľad. Žalúdok sa mi čudne stiahol a zrazu ma pichol osteň výčitky. Ale prečo by som mala mať zlé svedomie? Veď si to zaslúžila. Nič som jej neurobila a ona mi začala nadávať.
Miesto toho, aby som pozerala pred seba, hlavou mi víria podobné myšlienky, čo sa mi samozrejme vypomstí. Nechtiac som vrazila do nejakej postavy a len tak tak som sa udržala na nohách. Zrak mi padol na béžovú budnu značky Nike a potom som sa s miernymi obavami pozrela do tváre toho nešťastníka, čo sa mi priplietol do cesty. Tá vetrovka mi bola známa. Moje obavy sa potvrdili, len čo som sa zahľadela do Tomášových modrých očí.
„Jé, prepáč, nepozerala som sa na cestu.“
„V pohode.“ Začervenala som sa ako pivonka a už som sa aj otáčala na odchod. No na moje prekvapenie sa ku mne Tomáš pridal. Čo asi môže chcieť? Vŕtalo mi v hlave a zrazu som sa cítila nesvoja.
„Hm, to je fakt husté, čo sa stalo s tými plagátmi.“ Začal a mne táto téma nie je dvakrát po chuti.
„Hej.“ Zamumlala som a modlila som sa, aby rýchlo zmenil tému rozhovoru.
„Nechápem, ako jej to mohol niekto spraviť.“ Vyhlásil a ja som nadvihla obočie.
„Ako to myslíš?“
„Ten kto to urobil by si zaslúžil jednu do zubov. Veď Saša nikomu nič neurobila. Je to obyčajná špinavosť.“ Zhlboka som sa nadýchla a v hlave mi zasvietila červená kontrolka. Snažila som sa ovládať ako najlepšie viem.
„To by ti minimálne polovica školy, čo ju neznáša, mohla vyvrátiť.“ Pokojne som vyhlásila ale pokojná som nebola ani omylom.
„Tá polovica školy, ako hovoríš, jej iba závidí.“
„A čo jej podľa teba závidia?“ Mierne som zvýšila hlas.
„No, že je pekná, jej rodičia sú bohatí a je populárna.“ Neveľmi dámsky som si odfrkla a najradšej by som sa mu vysmiala do ksichtu.
„Pekná možno je, ale za tou anjelskou tváričkou sa skrýva poriadna faloš. A ver mi, že ľudia ju neznášajú kvôli tomu, aká je zlá a nie preto, že by jej závideli.“ Vyhlásila som a neohrozene som si stála za svojím. Kútikom oka som zaregistrovala, ako sa Tomáš pozerá na môj profil.
„Prečo ju tak neznášaš?“ Prekvapil ma otázkou.
„Čo ako myslíš tým „prečo ju neznášam“? Nestačí ti to, že na mňa na diskotéke bezdôvodne vybehla a nadávala mi? Ja si myslím, že je to dostačujúce.“ Hľadela som niekam do diaľky a snažila som sa pochopiť, ako niekto môže obraňovať TÚ osobu.
„Pýtal som sa na to Saši a povedala, že ti nič nepovedala. Vraj si k nej prišla a začala si ju urážať a potom si ju obliala.“ Oznámil mi akoby sa nechumelilo. Myslím, že v tej chvíli by ste asi ťažko našli človeka, ktorý by bol viac nasraný ako ja. Ale stále som sa pokúšala ovládať a v duchu som si hovorila magickú vetu „Len pokoj!“.
„A ty si o tom čo myslíš?“ Spýtala som sa a maximálne sa sústredím, aby som po ňom nezačala ziapať tu na ulici.
„Hm...no, neviem.“ Vysúkal zo seba po dlhšom premýšľaní. Mne sa ale tá jeho odpoveď vôbec nepáčila. Náhle som zastala a vyvalila na neho oči.
„Ako, že nevieš?“ Zvýšila som decibely a keď si všimol, že nekráčam vedľa neho, vrátil sa o tých pár krokov späť a postavil sa predo mňa.
„Keď ty hovoríš jedno a ona niečo úplne iné. Ako mám vedieť, ktorá z vás má pravdu?“ Vyjavil mi svoje myšlienkové pochody a mňa už zaujímala len jedna vec.
„A ty si myslíš, že by som také niečo spravila, keby som na to nemala dobrý dôvod?“ Spýtala som sa a netrpezlivo som čakala na odpoveď. Tomáš sa celý nesvoj pozeral okolo seba a potom mykol plecami.
„Veď vravím, že neviem. Nepoznám ťa tak dobre.“
„Máš pravdu, vôbec ma nepoznáš. Keby si ma poznal, nikdy by ti ani len nenapadlo, že by som niečo také urobila. Ale Saše si ochotný tie jej keci uveriť, čo?“ Nahnevane som sa ho spýtala a už by som s tým radšej skončila, ale niektoré veci som si jednoducho musela vyjasniť.
Čakala som na odpoveď ale Tomáš znova iba mykol plecami, čo ma nahnevalo ešte viac.
„Och, Bože. Ako môžeš byť taký slepý?! To nevidíš, že ťa iba vodí za nos tak ako aj ostatných chalanov? Veď je úplne priehľadná, tak ako to že jej na to vždy skočíš?“ Neudržala som sa a nejasne som si uvedomila, že ľudia na chodníku sa po nás obzerajú, čo mi bolo ale úplne jedno. Jediné, čo ma zaujímalo bola Tomášova reakcia. Pozerala som sa mu do peknej tváre, ktorej črty teraz stvrdli hnevom.
„ Vidím, že si rovnaká, ako ostatné baby, ktoré jej chcú len uškodiť. Nechápem, ako môžeš byť taká odporná. Myslel som si, že si úplne iná ale teraz vidím, že Saše nesiahaš ani len po členky.“ Neveriacky som zažmurkala očami a cítila som sa, akoby mi práve strelil poriadnu facku. Takmer som cítila na líci fyzickú bolesť. Strašne ma urazil, keď povedal, že jej nesiaham ani po členky. Ale zrazu som zistila, že oveľa viac mi vadí, že povedal že som odporná a že si o mne myslel niečo iné. A pritom to ona je tá zlá! Chvíľu som sa spamätávala a potom som prehovorila už úplne pokojne.
„Hm, nedokážem sa baviť s človekom, ktorý čaká, že Saši každú chvíľu narastie svätožiara. Keď si vedel, že máme také rozdielne názory, tak prečo si za mnou doliezal? Vieš čo, choď radšej za ňou a vylíž jej všetky rany, ktoré som jej podľa teba spôsobila neprávom a mňa nechaj láskavo na pokoji.“ Chvíľu sme na seba len nemo hľadeli a jeden druhého sme si pozorne premeriavali. Keď som jeho pohľadu už nevydržala, otočila som sa na opätku a išla som preč z jeho dosahu.

Vzala som do ruky jednu červenú ozdobnú guľu a zavesila som ju na stromček k ďalším. Ozdobovanie som mala rada, keď som bola malá ale potom ma to už prestalo baviť.
„Čo je ti?“ Spýtala sa ma Baša a snažila sa rozmotať sviečky, ktoré vytvorili chaotickú guču.
„Nebaví ma to.“ Vzdychla som si a tým som myslela samozrejme ozdobovanie.
„A preto si tak ticho? Ešte niečo sa muselo stať.“ Dokelu, ako to že ma vždy prekukne?!
„Predvčerom, keď si išla do mesta a ja som išla sama domov, stretla som Tomáša. Povedal, že si Saša nezaslúžila, aby jej niekto spravil niečo také hnusné. Začal ju obraňovať a pohádali sme sa.“ Baša konečne rozmotala sviečky a obe sme ich začali vešať na stromček. Teda...stromček, je to poriadny stromisko. Našťastie ani jedna z nás nie je malého vzrastu a tak nepotrebujeme stoličku.
„Aha, a tebe to vadí?“ Nepochopiteľne sa spýtala.
„Jasné, že mi to vadí. Nechcela som sa hádať, ale naštvalo ma, keď o nej tak hovoril. Myslím, že po tom čo sme si povedali, sa budeme jeden druhému vyhýbať až do konca života.“ Zapla som sviečky do zástrčky a sadla so si na pohovku vedľa Baši. Oprela som si hlavu o jej plece a nohy sme si vyložili na stôl.
„Prisahám, že tomu nerozumiem. Čo je na nej také, čo chalanov núti, aby jej padali k nohám?“ Znechutene som sa spýtala skôr do prázdna ako Baši, pretože ona by mi asi ťažko odpovedala.
„Neviem, moja. Ale ak si o nej Tomáš myslí to, čo ti povedal, tak nestojí za nič. Je to obyčajný chudák a keď zistí, aká je to zmija, bude ľutovať všetko, čo ti povedal.“ No hej, ale kedy to bude?! A či sa toho vôbec dožijem.
„Vieš, čo? Keď je taký slepý a nechce vidieť pravdu, tak nech si ju nechá. Je mi jedno, že sa so mnou nebaví.“ Vyhlásila som a bola som rozhodnutá sa tak aj správať. Nebudem sa ponižovať a donekonečna mu vysvetľovať, že mám pravdu. Nech len padne na hubu, aspoň zistí, kto je tu dobrý a kto zlý.
Jedným okom som mrkla na hodiny na dvd-prehrávači a zhrozila som sa. Mali sme mať skúšku a ja budem zasa meškať.

„Hej, si v pohode?“ Spýtal sa ma Mišo, len čo som vystrčíla hlavu zo záchodových dverí.
„Ani veľmi nie. Radšej pôjdem domov.“ Odpovedala som mu celá zelená v tvári a znova som rýchlo vbehla na WC. Tam som si uľavila a začala mať strach, ako sa dostanem domov.
Ani som len netušila, čo mi môže byť. Keď som bola doma, ešte bolo všetko v pohode. V polovici skúšky ma začala nenormálne bolieť hlava a potom mi prišlo zle od žalúdka tak, že som sa na záchode vyvracala.
„Povedal som režisérovi, že je ti zle a že ťa odprevadim domov.“ Oznámil mi a podával mi moje veci. Vďačne som si ich zobrala a spolu sme vyšli von. Čerstvý vzduch mi asi urobil dobre a už ani zelená som nebola, ako mi oznámil Mišo. Celou cestou sme sa rozprávali, a keď sme prechádzali okolo jedného kníhkupectva, zazrela som oproti na chodníku Tomáša. Nemala som najmenšiu chuť vidieť ho, ale človek si nevyberie, keď bývame v jednom meste. Stretli sa nám pohľady a už som si chcela posmešne odfrknúť, keď povýšenecky odvrátil zrak, no nestihla som. Náhle, ani sama neviem odkiaľ sa to nabralo, zakrútila sa mi hlava. Chvíľu som mala pocit, že padám na stranu a tak som chytila Miša za plece, aby som nespadla. Prekvapene sa na mňa pozrel. Zrejme ho vydesil pohľad na moju tvár, lebo ma hneď pevne objal okolo pásu, ani som mu nemusela nič vravieť. V okamihu ma vtlačil do dverí kníhkupectva so slovami, že mi je zle, či si nemôžem niekde sadnúť. Mladá predavačka mi ochotne prenechala stoličku za pokladňou a druhá utekala po pohár vody. Mišo sa postavil vedľa mňa, hladkal ma po vlasoch a ja som si o neho oprela hlavu a dúfala som, že ma to prejde. Cítila som, že ma zhora pozorujú jeho modré oči. Postaršia predavačka mi doniesla pohár s vodou a ja som si vďačne odpila. Cítila som, že nevoľnosť ma už prechádza. Vstala som a poďakovala sa milým predavačkám a so slovami, že už mi je lepšie som chcela vyjsť z obchodu, no Mišo ma zastavil.
„Mali by sme ti zavolať sanitku.“ Vypúlila som na neho oči.
„Ja sanitkou nepôjdem.“ Vyhlásila som a pohľad mi padol na pekné drevené police s knihami. Vyzeralo to tam veľmi pekne a hlavou mi mihlo, že sem ešte určite zájdem.
„Tak tu teda počkaj a ja zatiaľ zabehnem domov pre auto a odveziem ťa.“
„Nie, je mu už fajn. Do nemocnice nemusím ísť.“ Ubezpečovala som ho, ale nevyzeral, že by ho to presvedčilo. „Naozaj.“ Dodala som ešte a on zo mňa nespúšťal oči.
„Slečna, mali by ste ho poslúchnuť. So zdravím si nesmiete zahrávať.“ Vložila sa do toho predavačka, čo mi priniesla vodu.
„Určite pôjdem k lekárovi na vyšetrenie, ale nie teraz.“ Vysvetlila som a potom som sa znova upriamila na Miša.
„Poďme už.“ Zaprosila som a dodala som k tomu aj psí kukuč.
„Tak dobre. Dovidenia a ešte raz ďakujeme.“ Pozdravil, ja som urobila to isté a vyšli sme na ulicu. Tomáš tam samozrejme už nebol, ale čo ma po ňom. Mišo ma celou cestou držal sa pás a keď som na sa na neho prekvapene pozrela, povedal iba : „Pre istotu.“