Domov bábik

Anotace: 9. časť. Po dlhšej dobe ale predsa. Dúfam, že sa bude páčiť a za komentáre sa nenahnevám

Na druhý deň ráno som sa zobudila a keď som vyšla z kúpeľne po rannej očiste, začula som zaštrkotať kľúče v zámke. Na chvíľu som sa zamračila a premýšľala ale potom mi došlo, že mala dnes prísť mama. Keď konečne otvorila dvere a ja som uvidela jej vysmiatu tvár, tiež mi mykalo kútikmi.
„Ahoj, mami.“ Pobozkala som ju na líce a trhala jej tašku z rúk.
„Ahoj, mrkvička, ako si tu bezo mňa hospodárila?“ Zamračila som sa. Mrkvička? Tak mi nepovedala už minimálne od mojich desiatich rokov. Pre vysvetlenie, keď som bola malá, zbožňovala som strúhanú mrkvu a jedla som ju takmer ku všetkému. Bolo to také moje mrkvové obdobie a od vtedy ma mama prezývala mrkvička.
„Všetko v poriadku. A mami...volám sa Lucia.“ Zdôraznila som, čo ale ona zjavne nebrala na vedomie, keď mi odpovedala vetou: „Ja viem, mrkvička.“ Prevrátila som oči a začala sa jej hrabať v taške.
„No tak čo si mi priniesla?“ S hlavou v jej cestovnej taške som pátrala po mojom darčeku, ale márne. Nič som nenašla.
„Tak moment, mladá dáma! V cudzích veciach sa nemáš čo hrabať a okrem toho, pozajtra sú Vianoce. Darčekov dostaneš dosť. To som ti mala ešte niečo priniesť aj z pracovnej cesty?!“ Krútila hlavou nad svojou nenásytnou dcérou, teda nado mnou, a s povzdychom sa zvalila na pohovku.
„Ale mamy, obidve dobre vieme, že si mi niečo priniesla, tak to nepredlžuj.“ Zasmiala som sa a sadla si vedľa nej.
„Som unavená. Choď niečo robiť a neotravuj.“ Zamrmlala so zatvorenými očami a predstierala nahnevanú. Však ja jej to nedarujem!
„Takže ťa nemám otravovať, čo?“ zatiahla som a začala som ju štekliť. Dobre viem, kde má slabiny a po pár minútach doslova prosila, aby som ju pustila.
„Dobre, dobre vzdávam sa. Pozri sa do kabelky.“ Už som neváhala ani minútu a keď som našla to, čo som hľadala. Najnovší datadisk do mojej obľúbenej hry!
„Mamíííí, ďakujem.“ Skočila som na ňu, až som ju takmer rozpučila.
„Dobre, dobre len ma nezabi prosím ťa. Chcem sa dožiť tvojich promócií.“ Zastonala a ja som chtiac – nechtiac z nej musela zliezť. Už aj som utekala na počítať, nainštalovať si to a prihlásila som sa na icq.
Hneď mi udrelo do očí, že Tomáš je prihlásený, ale ignorovala som to. Ja sa mu nebudem doprosovať a ak nechce isté skutočnosti chápať, je to jeho problém. Zrazu mi vyskočilo na obrazovke malé žlté okienko a mne zovrelo všetky vnútornosti. Pred tým, než som sa pozrela, kto mi píše, som si na malú mikrosekundu pomyslela, že je to Tomáš. Nebol.
Baša: cauko! Ako sa mi mas? Už ti dosla máti?
Odľahlo mi a zároveň som bola sklamaná. Dva protichodné pocity, ktorým som nerozumela. Čo som si myslela? Že mi napíše, že som mala pravdu a ospravedlní sa mi? Niekedy sama krútim hlavou nad svojou naivitou.
Ja: ahoj. Celkom fajn. Matka pred chvilou prisla.
Baša: lucus, som sa ta chcela opytat, ze ci by si so mnou niekam neisla.
Ja: kam?
No, ak Baša nepovie hneď na rovinu, čo chce, to na sto pro znamená, že sa mi to nebude páčiť.
Baša: na zapas.
Ja: na aky zapas?
Baša: na futbalovy.
Ja: co????? Si sa zblaznila?
Baša: ale bude tam hrat Laco!
Ja: no a? vies, ze futbal neznasam a okrem toho, nemam chut stretnut sa s Tomasom.
Baša: preco?
Ja: co sa tak blbo pytas? Pohadali sme sa a ja ho uz nechcem ani videt!
Baša: ale ved mozes na neho hadzat nenavistne pohlady, mozes ho ignorovat...
Ja: nejdem.
Baša: ale no tak....prosiiiiiim.
Ja: nie!
Baša: vies o tom, ze si zla kamaratka?
Ja: mne to nevadi.
Baša: nebavim sa s tebou!
Ja: no konecne!!!
Baša: ty potvora! Ja ti dam, ze no konecne.
Ja: uprimnost nado vsetko.
Baša: tak ides?
Ja: uz som ti povedala.
Baša: kupim ti tam pukance.
Ja: nepodplacaj.
Baša: a aj colu.
Ja: udam ta!
Baša: a aj cukrovu vatu ti kupim.
Ja: kedy tam mame byt?
Baša: ? ja som vedela, ze na cukrovu ta dostanem. Asi tak okolo stvrtej.
Ja: o.k.
Baša: fajn. Potom ti este zavolam. Uz musim ist pa.
Ja: maj sa.
Odhlásila sa. Ešte chvíľu som čakala, kým sa mi hra doinštaluje a potom som polovicu dňa presedela pri kompe.

„Vstávaj mrkvička!“ Zaštebotala máti ráno na štedrý deň a nekompromisne odostrela rolety.
„Dnes je štedrý deň!“ Ja viem! Zašomrala som a jej hnusne dobrú náladu som fakt nechápala. Vyspevovala ako mechom „praštená“ a ja som vážne začala uvažovať nad tým, kto je tu dieťa a kto dospelý.
Ručičky na hodinách ukazovali deväť hodín! To som mohla ešte aspoň hodinu spať! Ale načo sa nad tým rozčuľovať?!
Celé dopoludnie som ležala pred telkou a sem tam som mamče helfla s večerou. Keď začali dávať Mrázika a začula som frázu „Je ti zima, dievčatko?“, zdvihol sa mi žalúdok. Ako to niekto môže pozerať každý jeden rok? Veď to ide na mozog!!! Odpratala som sa teda do izby a hneď ako som zapala icq, dostala som od Miša správu.
Mišo: ahoj, co robis?
Ja: nudim sa.
Mišo: aj ja. Nechces niekam ist?
Ja: teraz? Je vobec volaco otvorene?
Mišo: no, jasne ze je. Mozeme ist do nejakej kaviarne.
Ja: tak dobre. O pol hodky u mna?
Mišo: som tam ako na koni.
O pol hodinu, na minútu presne, zazvonil zvonček. V duchu som sa usmiala. Byť tak dochvíľna ako on... Schmatla som bundu, rýchlo som sa obula a otvorila dvere.
„Čau!“ Pozdravila som a obdarila ho úsmevom.
„Ahoj.“ Odzdravil a musím povedať, že ten jeho úsmev fakt stál za to.
„Tak kam to pôjdeme?“ Spýtala som sa cestou na prízemie.
„Môžeme ísť do kaviarne pri železničnej stanci.“ Bola som za a keďže to nie je ďaleko, išli sme tam pešo. Aj napriek malej vzdialenosti, sme tam prišli úplne zmrznutí. Posadila som sa na miesto hneď vedľa radiátora a vychutnávala som si teplo a príjemné prostredie. Obaja sme si objednali kapučíno so šľahačkou a čokoládovou polevou.
„Tak čo, vieš aké darčeky dostaneš?“ Spýtal sa Mišo hneď na úvod.
„Ani nie. Tento rok som to nechala celé iba na mame. Ale teraz má také čudné obdobie, keď sa správa ako puberťáčka skôr ona a nie ja, takže dúfam, že to nebude nič strelené, lebo to by sa ňu akurát tak podobalo.“ Uchechtla som sa a už teraz som sa tešila, aké výtvory si nájdem pod stromčekom. Ale to moje sexi červené prádielko sa jej bude určite páčiť. ?
„Ja som rodičom už dávno povedal, že chcem snowboard, takže snáď ho dostanem.“ Usmiala som sa.
„Ty sa vieš snowboardovať?“ Nadvihla som jedno obočie.
„Jasné. Na hory chodím už od malička. Ty si to ešte neskúšala?“ Zaškerila som sa, keď som si spomenula, ako som sa na tom učila jazdiť. Dopadlo to tak, že som bola viac na zemi ako na nohách a tak som sa na to vykašlala.
„Skúšala ale zostala som verná lyžiam. Neviem, ale na snowboarde som mala taký pocit, že mám úplne zviazané nohy. Na lyžiach si s nimi predsa len môžem robiť čo chcem.“
„No hej, je to trochu iné,“ dal mi za pravdu, „ale na to sa dá zvyknúť.“
„Mne sa to inak strašne páči, ale asi na to nemám gény alebo čo. Keď som sa na tom učila, tak som mala na zadku také modriny, že som sa s tým na dobro rozlúčila.“ Zasmial sa. A ako krásne. Ak to bude takto pokračovať, tak na jeho úsmeve budem závislá.
„Tak si nemala dobrého učiteľa.“
„Žiadneho.“ Opravila som ho. „Ja som prosím pekne samouk.“ Vyhlásila som hrdo, aj keď som sa vlastne nemala čím chváliť, keďže som sa nič nenaučila.
„Veď preto to tak dopadlo.“ Uchechtol sa a ja som skoro vyletela zo stoličky.
„Čože? Čo tým chceš povedať?“ Na oko som sa urazila.
„Akože nič v zlom, určite si sa snažila,“ zle zadržiaval smiech, čo som samozrejme nemohla nevidieť, „ale s niekým kto to vie, to ide určite ľahšie.“
„No veď preto! Už som si myslela, že znevažuješ moju snahu!“ Zamračila som sa ale to už nevydržal ani jeden z nás a nahlas sme sa rozosmiali, až sa po nás tá hŕstka ľudí, čo bolo dnu, škaredo pozerala.
Utrela som si z tváre slzy a Mišo vo vyrývaní pokračoval.
„To by som si určite nedovolil. Veď ty si stelesnená snaha! Nikto sa nevie snažiť ako ty.“ Ja neviem čím to ten chalan robil, ale znovu ma dohnal k slzám. Samozrejme k slzám smiechu.
„Ale už prestaň. Ja fakt nemôžem. Už ma aj brucho začalo bolieť od smiechu.“
Zaprosila som a hodila na neho ten najmilší pohľad, akého som bola schopná. A čuduj sa svete, zabralo. Bavili sme sa o všetkom možnom a vážne, človek by neveril, o akých blbostiach sa môžu dvaja ľudia rozprávať.

Na poslednom schode do našej bytovky som sa zastavila a otočila sa smerom k môjmu spoločníkovi. Usmial sa a ja som urobila to isté.
„Ani nevieš, aká som rada, že si ma vytiahol von. Doma to bolo otrasné a teraz mám oveľa lepšiu náladu.“ Mišo stál o jeden schod nižšie, takže som mala nádherný výhľad do tých jeho vražedne krásnych očí. Pomyslela som si, že som ešte nevidela, že by mal niekto také sýto belasé oči. Ja viem, tá kombinácia vyznieva čudne, ale on ich vážne také mal.
„Som rád, že sa ti so mnou bolo dobre.“ Povedal, ale už bez veselého podtónu. Bolo to čudné, veď len pred chvíľou sme sa smiali ako pominutí.
„Bolo.“ Pritakala som, lebo mi nenapadlo, čo iné mám povedať. Zdalo sa mi, že sa naša konverzácia stala príliš vážna a to som neznášala, lebo som zákonite znervóznela. A on nič nehovoril. Iba ma prepaľoval očami a ja som začínala červenať. No hrôza.
„Tak, ja už pôjdem. Ahoj.“ Zvrtla som sa na päte, keď som jeho pohľad už nemohla vydržať.
„Počkaj!“ Zavolal a chytil ma za ruku. Otočila som sa teda späť a zrazu mal v rukách malú čiernu škatuľku previazanú čiernou stuhou. Kde sa tam, dočerta, nabrala? Prebleslo mi hlavou, ale nemala som čas venovať sa svojim myšlienkam.
„To je pre teba!“
„Pre mňa?“ Spýtala som sa dosť hlúpo, lebo nikto iný tam nebol. Prikývol.
„Ale...prečo?“ Vyjachtala som a on mi do ruky vtlačil saténovú krabičku.
„K vianociam.“ Doriti! Nevedela som, že si budeme dávať darčeky. Teda, pardon, že on mi dá darček, lebo ja som pre neho nemala nič. Toto bude také trápne, že od tejto hodiny, začnem chodiť po meste s vrecom na hlave. Pomyslela som si a placho som sa usmiala.
„Ja...ale, nečkala som, že mi niečo dáš. Ja pre teba nič nemám.“ Tak a je to vonku! Očervenela som ako paprika a najradšej by som sa bola videla kdekoľvek inde, len nie na mieste, na ktorom som práve stála.
„To je v pohode. Vlastne som to čakal. Nedohodli sme sa, že si dáme darčeky. Ale ja som ti to chcel dať. Keď som to uvidel, hneď som si povedal, že je to ako šité na teba.“ Usmieval sa a ja som nemohla uveriť vlastným očiam. On sa vážne USMIEVAL. Myslela som si, že sa naštve a pošle ma niekam do....
„Neotvoríš to?“ Spýtal sa po chvíli, počas ktorej som upierala užasnutý pohľad striedavo na neho a na krabičku v mojej ruke.
Pomaly, takmer akoby som sa bála, čo tam nájdem, som rozviazala stužku a otvorila škatuľku.
„Našiel som to v jednom starožitníctve. Je to iba taká maličkosť, ale myslel som si, že by sa ti to mohlo páčiť.“ Dodal na vysvetlenie.
„Bože...je to krásne.“ Vyjachtala som a očami som stále hypnotizovala prívesok v podobe malého strieborného anjelika.
„Ďakujem.“ Celá dojatá som ho objala a potom som si rozopla vetrovku a dala dolu striebornú retiazku so strieborným L-kom, ktorý som dostala na narodky od Baši. Anjelika som si na ňu zavesila a znova som si ju zapala na krku.
„A teraz ťa budem mať stále pri sebe.“ Vyhlásila som a zrazu mi v hlave skrsla bláznivá myšlienka, ktorú som nechcela bližšie rozoberať, ale rozhodla som sa ju hneď aj realizovať.
„Sluší ti.“
„Ďakujem. Vieš, vlastne ja mám pre teba tiež jeden darček.“ Povedala som a Mišo sa zatváril zmätene. Ale nečakala som, kým sa ma na niečo spýta. Jednou rukou som mu pohladila tvár a druhú mu položila na temeno hlavy. Priblížila som sa k nemu a bez ďalších ceremónií ho pobozkala. Najprv som sa iba perami jemne obtrela o jeho pery. Trochu som sa bála, že sa odtiahne, ale potom ma objal okolo pásu a pritiahol si ma k sebe. Bozkávali sme sa dlho. Možno ešte trochu váhavo, ale bolo to pekné. Po chvíli sa odo mňa odtiahol a pritlačil si líce k tomu môjmu.
„Toto je ten najkrajší darček aký som mohol dostať.“ Usmiala som sa.