Domov bábik

Anotace: 12. časť Možno sa vám to bude zdať prehnané, ale z vlastnej skúsenosti viem, že sa to stáva. =D Aj ja tak nepochopiteľne priťahujem problémy.

„Nie, len ma to prekvapilo.“ Vytisla som zo seba s ešte stále stiahnutým hrdlom. Popravde, civela som na neho ako tela na nové vráta. Nemohla som tomu uveriť. Ani vo sne, a to ich mávam poriadne divoké, by ma nenapadlo, že sa to všetko takto zvrtne.
„Vy dvaja sa poznáte?“ Spýtal sa zmätený Roman a obaja sme prikývli.
„Chodíme na rovnakú školu.“ Uviedla som veci na pravú mieru, aby náhodou neboli nejaké pochybnosti. Čo ja viem, čo si mohol myslieť!
„No, ak sa vy dvaja poznáte, je rad na mne, nie?“ Nadhodila mama, ktorá si od mojej nehody ešte nesadla. „Po tom, čo tu predviedla Lucia bude predstavovanie asi trochu nudná záležitosť, ale predsa len. Ja som Soňa.“ Počula som tiché uchechtnutie a podvedome som privrela oči. Prečo to musela komentovať?! Nebolo už dosť zlé to, že som sa tak nehorázne znemožnila? Ona o tom musí ešte aj rozprávať, jednoducho jej nedá ignorovať to...bože, kam som sa to dostala?!
„Teší ma. Som rád, že ťa konečne spoznávam, keď otec posledné týždne o nikom inom ani nehovorí. Ja som Laco.“ Uprie na mamu jeden z jeho oslňujúcich úsmevov a ja si v duchu odfrknem. Je to jasné! Pchá sa jej do zadku.
„A...smiem ti tykať?“ Spýtal sa trochu neskoro, keďže to už aj tak urobil. A mama úporne prikyvovala zrejme celá namäkko z toho, aký je to gentleman (samozrejme podľa nej). Pch! Keby tá vedela čo ja. Len si to predstavte! V našom meste žije okolo sto tisíc ľudí a Romanov syn je práve Laco. Laco, ktorého neznášam, lebo kvôli nemu Baša trpí, lebo je to namachrovaný sukničkár, ktorý má miesto mozgu gél na vlasy. No, to je naozaj veľmi milé. Prečo to nie je trebárs Marcel z 3. B, ktorý je outsider hádam už od škôlky alebo Jožo, ktorý minulý rok skoro vytopil školu, keď sa mu nejakou záhadou podarilo pokaziť kohútik na chalanských záchodoch. To by som prežila.
Počas predstavovacej ceremónie som si Laca poriadne zmerala od hlavy až po päty, ani rőntgen a zastavila som sa na jednej časti tela, ktorá ma zaujala najviac. Jeho pekný zadok sa v tesných džínsoch nádherne vynímal. Ja viem, som hrozná ale tak pomôžem si? Ale nie je v tom nič iné. Zas si nemyslite, že sa mi nebodaj páči alebo čo. Je to iba čisto estetická záležitosť, ktorá nemá s citmi nič spoločné. Ja sa na pekné veci rada pozerám. Či už ide o nejaký obraz alebo o časť ľudského tela. Dočerta, to vyznelo, ako keby som bola nejaká úchyláčka. Ale ja vážne nie som! A nech sa mi tu nikto nepokúša nahovoriť, že ak niekde zbadá chalana s takým dobrým zadkom ako má Laco, tak sa na neho nepozrie. To by bola bohapustá lož!
Ale k veci. Takže, upierala som pohľad na Lacovo príťažlivé pozadie a keď som sa konečne spamätala, s čudným pocitom som zaklonila hlavu, aby som zistila, v ktorom štádiu predstavovania sú tí dvaja (počas toho ako som bola zhypnotizovaná jeho zadkom, som to predsa nemohla vnímať!). Mama si už pomaly sadala späť na stoličku a Laco...au! Ten visel pohľadom na mojej maličkosti. Mozog mi začal pracovať tak, až som sa čudovala, že nikde nevidieť paru. Videl ako som mu chlipne čumela na zadnicu??? No, vzhľadom na to, že som nad ním slintala asi dve sekundy pred tým, než som zistila, že ma prepaľuje pohľadom, musel by to byť zázrak, keby sa na mňa zadíval až vtedy, keď už som sa nenachádzala v takej delikátnej situácii. A keď zoberieme do úvahy percentuálnu štatistiku môjho šťastia v takýchto situáciách, tak tá sa krčí niekde pri nule, čo je, sami uznáte, žalostne málo. Naozaj si nespomínam, že by som sa z podobne trápnej situácie niekedy dostala bez totálneho zahanbenia...a že ich teda bolo požehnane. Ale zas si nemyslite, že každému tretiemu nehanebne pozerám na zadok!
Keď som v hlave zhodnotila situáciu, bola som si TAKMER sto percentne istá, že to videl. A keď na mňa vrhol ironický samoľúby úškrn, pričom mu z očí priam kričalo NAČAPAL SOM ŤA!, to už som si bola ÚPLNE istá. A on si so stoickým pokojom sadol vedľa mňa, akoby sa nič nestalo.
Ty si taká krava! To sa nedokážeš ovládať, alebo čo?! To je pre teba typické...a ešte ťa aj nachytal. Nadávala som si v duchu a značne frustrovaná som sa hrala so servítkou na stole. Všetci sme si objednali jedlo a kým sme na neho čakali, tí traja viedli nejakú debatu, ktorú som mala totálne na háku. Zaryto som mlčala a v rukách som žmolila kedysi použiteľnú ozdobnú servítku. Chvíľu som aj uvažovala nad tým, že možno vyzerám ako blázon. Keď sa ma Roman niečo opýtal, iba som neprítomne zahmkala a považovala som to za vybavené, nech sa pýtal čokoľvek. Už nikdy som s ním nechcela hovoriť...s ním a jeho podareným synáčikom. Vlastne keď tak nad tým rozmýšľam, už nikdy nechcem hovoriť s nikým. Jediné čo chcem, je prepadnúť sa niekam do horúcich pekiel. Preletelo mi hlavou vo chvíli, keď predo mňa položili zeleninový šalát s tromi druhmi mäsa. Po tom incidente som ani nebola príliš hladná, ale keď som si to objednala, tak to predsa nemôžem nechať nedotknuté. Preložila som si pod stolom nohu cez nohu a načiahla som sa po príbor na tanieriku v strede stola. Bola som z toho všetkého tak dokonale rozhodená (najviac z toho, že ma Laco nachytal a teraz sedel vedľa mňa), že som zákonite musela niečo pobabrať. Rukou som kľučkovala medzi pohármi, dvoma svietnikmi a kvetinou, ktorá trónila na stole. Schmatla som vidličku a nôž a čo čert nechcel (podľa mňa chcel...šak my sa už dobre poznáme), nechtiac som príborom zhodila mamin pohár s vínom. Samozrejme, nastal ďalší poplach, utieranie stola a maminých béžových šiat. Som fakt nemehlo...to sa poprieť proste nedá. A aby som to ešte niečím zavŕšila, tak som si miesto osolenia môj šalátik pekne krásne posypala cukrom, čo som ale nezistila, kým som si jeden kúsok kuraciny nevložila do úst. Tak ma tá sladká chuť šokovala, že som vytreštila oči a zakašľala, čím som docielila iba to, že mi ten kus zostal visieť v hrdle a mne trvalo dobrých pár minút, kým som ho dokázala dostať tam, kam patrí. Dala som si poriadny dúšok minerálky a viac som sa toho vraždiaceho jedla odmietla dotknúť. Ježiši! Ja som tak nemožná. Prečo vždy musím vyzerať ako ten najväčší lúzer pod slnkom?! A ešte k tomu sa tak efektne strápnim akurát pred Romanom, mojím možno budúcim nevlastným otcom. Som jednoducho kus poriadnej kozy a na tom asi už aj tak nič nezmením. Až nápadne mi tento dnešný scenár pripomínal nejakú tuctovú komédiu. Pochmúrne myšlienky mi kolovali v hlave a ja som sa cítila tak nekonečne mizerne, že to nedokážem ani popísať. A ešte si k tomu prirátajte tú otrasnú potupu.
„Hm...idem na toaletu.“ Zamrmlala som a vykročila som smerom k východu, pričom som si bola vedomá toho, že záchody sú na opačnej strane. V predsieni som si vzala z vešiaku vetrovku a vyšla na čerstvý vzduch.
Už nikdy som sa tam nechcela vrátiť! Ako môže niekto zažiť toľko poníženia v priebehu jednej hodiny?! Veď to nie je normálne. Bolo mi do plaču. Líce mi ešte stále horeli, ako keby som zjedla feferónky. Úporne som rozmýšľala, ako by sa dala táto hlúpa situácia ešte zachrániť. Pch! Vopred prehratý boj. A keď som si pomyslela, že Laco by mohol všetky podrobnosti dnešného večera pekne krásne vyrozprávať spolužiakom, ktorí to povedia svojim kamarátom, tí zas ďalším kamarátom a tí ďalším...hrôza pomyslieť. Je to ako domino.
Došustala som sa znova dovnútra, ani som si nevyzliekla vetrovku.
„Mamí, mne nejak nie je dobre. Radšej pôjdem domov.“ Oznámila som jej, keď som neochotne pristúpila k nášmu stolu.
„Chvíľu počkaj, len zaplatím a pôjdeme.“ Zvolal mojím smerom Roman a obzeral sa po čašníčke.
„Nie. Pokojne tu zostaňte, veď o nič nejde.“ Zakrútila som hlavou a Roman na mňa chvíľu hľadel.
„A ako pôjdeš domov? Pešo?“ Zamračene sa spýtal.
„Nie, určite mi pôjde autobus a zastávka je blízko.“ Roman s mamou si vymenili neidentifikovateľné pohľady a ja som čakala, čo z nich vylezie. Roman hodil očkom po svojej tenučkej striebornej nokii a zamračil sa ešte viac.
„Už bude pol desiatej. To je dosť neskoro, aby sa dievča túlalo mestom samo. Ale keď ti nie je dobre, tak Laco ťa odvezie. Dobre?“ Podotýkam, že to „dobre?“ nepatrilo mne, ale Lacovi, ktorý prikývol. No to je úžasné! A mňa sa na názor nikto nepýta. Keby som vedela, že to takto dopadne, radšej by som tam ostala sedieť na zadku. Ani som si nechcela predstavovať, aké komentáre budem musieť počúvať, keď s ním budem sama v aute.