Domov bábik

Anotace: 14. časť Neudeje sa tu nič extra, je to skôr taká oddychovka. A znova ďakujem všetkým, čo mi píšu komentáre. Nútia ma do písania, aj keď sa mi nechce. =D

„Ale, čo ak...“
„Žiadne čo ak. Už s tým prestaň.“ Mierne podráždene som Baši skočila do reči. Kráčali sme mestom k nášmu sídlisku, lebo som ju pozvala k nám domov. A ona celú cestu horekuje nad Lacom. Už ma nebavilo počúvať ju.
„Pozri. Na čo sa ním vôbec zaťažuješ, keď má zrejme babu? Veď to nemá žiadny zmysel.“ Vzdychla si.
„Ja viem. Ale nemôžem za to. Veď ja na neho chcem zabudnúť, ale nejde to.“ Teraz som si vzdychla ja.
„Jaj moja, nezávidím ti.“
„Veď ani ty to nemáš s Tomášom práve na ružiach ustlané.“ Prekvapene som zažmurkala.
„Čo s tým má ako Tomáš? Je to iba kamarát.“ Prevrátila očami.
„Môžeš si hovoriť čo chceš, ja viem svoje.“ Niekedy tieto jej pózy vážne nechápem.
„A ozaj, nepýtala si sa na neho Laca?“
„Myslíš si, že ma to pri tom všetkom napadlo?“ Zavrčala som na ňu. „Jediné, na čo som bola schopná v tej chvíli myslieť bolo, ako sa odtiaľ dostať čo najrýchlejšie preč.“
„No veď hej, len ma to tak napadlo.“ A mňa v tej chvíli napadlo urobiť jej niečo fakt škaredé. Mala som dosť mizernú náladu aj bez jej podpichovania.

Doma bol nejaký podozrivý pokoj, ako ticho pred búrkou, ale neriešila som to. Vplávala som do kuchyne a nazrela do chladničky. Nič, ako obyčajne. Rozhodla som sa, že počkám kým mama príde z práce a ak nič nedonesie, objednáme si pizzu.
„Tak čo to bude?“ Spýtala sa Baša keď som vychádzala z kuchyne. Kľakla si pred skrinkou na dvd-čká a žmúrila dnu.
„To je jedno ale hlavne nech to je nejaká komédia. Mám chuť zasmiať sa aj na niekom inom ako na sebe.“ Hodila som sa na pohovku. Baša sa uškrnula a vložila dvd do prehrávača. Posadila sa vedľa mňa a už som sa preniesla do sveta malinkých chrobáčikov a kobyliek. Film Život chrobáka fakt milujem. Vedela by som ho pozerať od rána do večera. A v tom najlepšom, práve keď sa Flik nebojácne postavil proti vodcovi kobyliek Hoperovi, som začula ako zaštrngali kľúče v zámke. Neochotne som odvrátila pohľad od rozpozeraného filmu a čakala som, kým sa za rohom vynorí mama.
„Mamí, priniesla si niečo na jedenie? Lebo v chladničke nič nie je.“ Zakričala som a aké veľké prekvapenie pre mňa bolo, keď sa namiesto nežného ženského hlasu mojej mamy, ozval úplne iný, a ešte aj mužský. A o pol sekundy na to, sa na chodbe objavil Roman.
„Kúpili sme pizzu.“ Odpovedal mi a ja som na neho vyvaľovala oči. Ešte že sa hneď za ním ukázala mamina hlava, lebo už som si začala predstavovať scény, ako že ju niekde brutálne zbil, zobral jej kľúče od bytu a mňa teraz čaká to isté.
„Hm...ahojte.“ Pozdravila som oboch. A práve v tej chvíli, ako som to dopovedala a už-už som obracala hlavu späť k televízoru, zachytila som kútikom oka nejaký pohyb a vzápätí až príliš známy hlas.
„Kam to mám dať?“ Spýtal sa Laco s dvomi taškami plnými niečoho. Mama ho nasmerovala do kuchyne a ja som absolútne nechápala, čo sa robí . Čo tu robí Roman? No, vlastne to mi bolo dosť jasné, ale čo tu robí Laco??? To mi jasné nebolo. Už aj ten film ma prestal zaujímať. Roman držal v ruke dve veľké škatule s pizzou a fľašku červeného vína.
„Dobrý.“ Začula som priškrtený hlas mojej priateľky. Otočila som sa na ňu a ona sedela úplne meravo, ani čo by bola socha a hľadela smerom do kuchyne. No hej, veď aj pre mňa to bol šok.
„Ahoj.“ Odzdravili ju mama a Roman jednohlasne. Ani ju veľmi neprekvapilo, že tu Bašu vidí. Keďže som jedináčik a nebaví ma byť stále sama, Baša je u nás častým hosťom.
„Och, Roman toto je Klaudia, Luciina kamarátka. Klaudia toto je Roman.“ Predstavila ich mama a Baša sa už zdvíhala zo sedačky. Roman si dal víno pod pazuchu a voľnou rukou potriasol tou Bašinou. Pozorovala som ju, ako tam bezradne stojí a mlčí. Prečo si, dokelu, nesadne? Prebehlo mi hlavou. Mama aj s Roman sa už stratili v kuchyni a ja som zastavila dvd.
„Čo je?“ Nechápavo som na ňu pozerala. Pomaly sa ku mne otočila a posadila sa späť.
„Nič.“ To určite! Uškrnula som sa.
„Aha, viem.“ Vševediaco som prikývla. Nuž, baví ma tváriť sa múdro.
„Dúfam, že zostaneš na pizzu, Klaudia.“ Mama sa dovalila do obývačky ako uragán a na konferenčný stolík položila dva veľké taniere, na ktorých trónilo našej jedlo.
„Jasné, že zostane.“ Odpovedala som za ňu, ani nestihla otvoriť ústa. A keď sa mama otočila, škaredo sa na mňa zamračila. Čo to dievča vlastne chce? Má možnosť byť s Lacom a zrazu sa jej to nepáči. No ja ju vážne nechápem.
„Pre plnoletých víno a pre deti nealko.“ Za pochodu oznamoval Roman s Lacom za pätami. Na stôl položil tri poháre na stopke a dva obyčajné.
„Deti? Ja tu žiadne nevidím.“ Nadvihla som obočie. Ale s tým nealkom som plne súhlasila. Nemala som chuť na niečo s percentami. Laco položil na stôl víno, džús a minerálku a sadol si do kresla. Roman nalial do troch pohárov víno.
„Vás dvoch nemusím predstavovať, nie?“ Spýtala som sa Laca, len aby to nebolo blbé. Veď ju predsa musí poznať....samozrejme z videnia.
„No, si mi povedomá. Ako sa to voláš?“ Spýtal sa Laco a tváril sa, ako keby nad celou vecou premýšľal. A ja som mala pocit, že to iba hrá.
„Klaudia....Blažková.“ Až som nadskočila, keď som počula ten tenký hlások. No fasa, to zas bude večer.
„Niečo mi to hovorí, ale prepáč...“ Pokrčil plecami na znak toho, že VÁŽNE nevie, odkiaľ ju pozná. A ja som si VÁŽNE začínala myslieť, že to robí naschvál. Asi ma chce naštvať. Úchytkom som sa zahľadela na priateľku a videla som, aká nezdravá červená farba zrazu zahalila jej tvár.
Už som na nič nečakala. Musela som sa do toho vložiť.
„Zrejme trpíš nejakou dočasnou mozgovou poruchou, keď si nevieš spomenúť, odkiaľ ju poznáš. Je to moja spolužiačka...a najlepšia kamarátka. Určite si ju už so mnou videl.“ Vyšplechla som mu do tváre a nedala som mu možnosť reagovať. Ihneď som sa otočila ku Klaudii.
„Džús či minerálku?“ Zmätene na mňa zízala až zo seba konečne dostala odpoveď. Všimla som si, že ešte stále sa tak neprirodzene červenala. Hm...od zlosti, či poníženia? Vŕtalo mi hlavou, kým som jej liala do pohára džús, tak isto ako sebe. Minerálke som sa zo známych dôvodov oblúkom vyhla. Predsa len, nemám na ňu najlepšie spomienky.
Ticho v izbe, pričom bolo počuť iba nostalgické prežúvanie, mi pripadalo otrasné. Stlačila som tlačítko na diaľkovom a nechala som pustený koniec nedopozeraného filmu. Mama sa s Romanom o čomsi rozprávala a my traja sme ticho pozerali najakčnejšiu časť filmu. Odhryzla som si z môjho kúsku pizze a drgla som do Baši, nech si tiež zoberie. Pokrútila hlavou. Odmietla jesť, aj keď mi pred tým hovorila, aká je hladná – asi viem prečo.
Tupo som sa dívala na obrazovku, až kým nenaskočili záverečné titulky. Nejako som sa na ten film nevedela sústrediť. Bola som dokonale vyvedená z miery. Neustále som po očku musela pozorovať Bašu, až mi to samej začalo liezť na nervy.
„Aké máš ešte dvd?“ Prebudil ma zo zamyslenia Lacov hlas. Pozrela som sa na neho.
„Pozri sa...skrinka pod prehrávačom.“ Nasmerovala som ho a nedojedený kus pizze som hodila na už prázdny tanier. Mama s Romanom si niečo stále šuškali a jej neprirodzený smiech spôsobený (pre ňu) nadmerným množstvom vína, ma dráždil. Fľochla som na ňu pohľadom, ktorý mi opätovala.
„Decká, my ideme do kuchyne, nech vás nerušíme pri filme.“ Bez záujmu som kývla hlavou, že rozumiem a pozorovala som ju, ako sa čaptavým krokom vytráca z miestnosti. Naozaj by sa mala krotiť. Ešte sa tu rozpútajú nejaké búrlivé orgie a to som vážne netúžila vidieť.
„Nepustíme si Múmiu?“
„Čo?“ Vyhŕkla som. Bola som plne zabratá do svojich vlastných myšlienok, takže som ho prirodzene nepočúvala.
„Múmia.“ Zopakoval a nadvihol pri tom obal dvd-čka tak, aby som ho videla.
„Aha...jasné.“ Odobrila som mu výber. Chvíľu sme sa len tak dívali, keď zrazu Baša nečakane vyskočila zo sedačky. Takmer som dostala infarkt, ako som sa zľakla. Aspoň ma mohla nejako upozorniť. Nechápavo som na ňu pozerala.
„Idem na vécko.“ Zamumlala tak, že som ju sotva počula.
„Fajn.“ Odpovedala som jej a obrátila som sa späť k televízoru. Baša sa teda pohla a keďže som mala v mojom zornom poly Laca, nedalo sa nevidieť, ako si ju prezeral od hlavy až po päty celú cestu kým nezašla za roh. Len by som chcela vedieť, čo mu tak chodí po rozume.
„Už som si na ňu spomenul.“ Nečakane zahlásil Laco a otočil sa ku mne. Zamračila som sa na neho, lebo som absolútne nevedela, o čom hovorí.
„Na koho?“
„Na Klaudiu. Bola tam vtedy s tebou, keď ťa Tomáš oblial čokoládou.“ Hneď som si spomenula, ako som musela poškodené čisto nové biele tričko hodiť do koša, lebo sa tá škvrna nedala vyprať.
„No hurá.“ Prevrátila som očami. „Že by sa ti vrátilo späť to málo čo máš v hlave a hovoríš tomu mozog?“ Spýtala som sa ironicky a trochu naštvane. Koho chce oklamať?! Ako že si na ňu nevedel spomenúť? Veď to je úplne nemožné. Chodíme do tej istej školy, triedy máme na tej istej chodbe a študentov nemáme zasa tak veľa, aby si ich človek nemohol zapamätať.
„Hej! Naozaj, som ju nevedel nikam zaradiť. Nemám dobrú pamäť na tváre.“
„Hm.“ Podráždene som zavrčala, čo znamenalo, že mu aj tak neverím.
Už sa so mnou o tom viac nerozprával, vlastne nerozprával sa so mnou vôbec...asi sa urazil alebo čo. A ja som si myslela, že je to výsada dievčat!
Keď už bolo hodnú chvíľu ticho, zišlo mi na um, že mám jedinečnú príležitosť vytiahnuť z neho nejaké informácie.
„Hm...Laco?“
„No?“ Nevzrušene mi odpovedal a ani sa neuráčil obrátiť pohľad od telky. Teda, ten je ale nevychovaný!
„No...hm...vieš...,“ pokúšala som sa sformulovať otázku...alebo som sa skôr snažila nabrať odvahu...niečo z toho, „nevieš čo je s Tomášom?“ Konečne som dopovedala. Asi som musela vyzerať ako blázon, lebo výraz ktorým ma Laco počastoval, to jasne naznačoval. To som si zas zavarila! Kto vie, čo si teraz bude myslieť. Že ja som vôbec otvárala ústa!
Chtiac-nechtiac sčervenala som ako pivonka a to si tiež zrejme vysvetlil po svojom.
„Je v nemocnici, operovali ho hneď ako ho tam priviezli. Včera som za ním bol, nevyzerá bohvieako. Veď prečo ho nejdeš pozrieť? Leží na deviatke.“ Mlčala som. Chcela som sa ho spýtať, čo myslí tým, že nevyzerá bohvieako, ale radšej som si zahryzla do jazyka. Veď snáď bude v poriadku. A vôbec som neplánovala ísť za ním a ani to plánovať nemienim. Po tej hádke určite nie.