Domov bábik

Anotace: 18. časť

Na druhý deň som sa zobudila s dobrou náladou. Bol Silvester, s Mišom, Bašou a pár našimi a Mišovými priateľmi sme sa dohodli, že ho oslávime v klube. Hrávali tu dobré kapely a vždy to tu bolo plné ľudí. Našťastie Mišo sa dobre poznal s majiteľom klubu, tak nebol problém na poslednú chvíľu vybaviť voľný stôl a ešte aj na dobrom mieste.
Chcela som ísť navštíviť aj Tomáša, ale mama ma neustále zavaľovala nejakou prácou a jednoducho nevyšiel čas. Ona mala stráviť Silvestra a Nový rok u Romana a tak doma vypekala s tým, že to tam vezme. A na mne zostalo všetko ostatné...poupratovať celý dom. Lebo mama sa riadila heslom ako na nový rok, tak po celý rok. Tomimu som napísala krátku správu, že dnes neprídem aj so smutným smajlíkom. Odpísal mi hneď. Vraj to nevadí a mám sa dobre zabaviť. Bolo mi ľúto, že ja budem niekde popíjať a tancovať s priateľmi, zatiaľ čo on bude sedieť sám v nemocničnej izbe a čumieť do stropu. Ale nedalo sa nič robiť. Aj tak by ma k nemu v noci nepustili.
Večer sa blížil závratnou rýchlosťou a zistila som, že nestíham. Zase. Rýchlo som skočila do sprchy. Našťastie som si vlasy umývala ráno a tak som to nemusela robiť teraz. Natiahla som si čierne saténové nohavice a červený tiež saténový top na ramienka. V rýchlosti som sa namaľovala, a pár prameňov vlasov som si nakulmovala. Na červené tričko som hodila krátky čierny kabátik, obliekla vetrovku, obula čižmy a práve v tej chvíli zazvonil zvonček. Zadýchane som otvorila dvere a v nich stál usmiaty Mišo. Na privítanie mi vlepil ľahký bozk, ešte som zakričala na mamu, že mienim odísť a vybrali sme sa von.
V klube už bolo dosť ľudí a to bolo iba osem hodín. Sadli sme si k nášmu stolu a už z diaľky som videla, že už tam niekto je. Boli to nejaký Mišovi priatelia. Niektorých som tak zbežne poznala a s ostatnými ma zoznámil.
„Idem k baru niečo kúpiť. Čo si dáš?“
„To čo ty.“ Neriešila som to veľmi a bundu som zavesila na neďaleký vešiak. Keď som si sadla späť na miesto, uvidela som pri vchode Bašu s Maťou, našou spolužiačkou zo základnej. Zakývala som im, chvíľu ešte pátrali ale potom ma uvideli.
„Ahojte.“ Veselo som ich pozdravila a ony sa uvelebili vedľa mňa na pohovku.
„Čauko.“ Odzdravili a ja som im predstavila zbytok našej party.
„Kde máte chalanov?“ Prekvapene som ich pohľadom hľadala po celom klube, ale nevidela som ich. Vždy sme chodievali von ešte s našimi troma bývalými spolužiakmi, ale ako sa zdalo, teraz tu neboli.
„Vraj prídu neskoršie.“ Odpovedala mi Maťa, pokrčila plecami a chystala sa k baru práve v tej chvíli, ako prišiel Mišo. Zozadu preskočil pohovku, aby chalani nemuseli vstávať, a sadol si vedľa mňa. Chvíľu sme popíjali, rozprávali sa a prebytočnú energiu sme vybili na parkete. Takto ubiehal celý večer a ja som sa so zachmúrenou tvárou pozerala, ako do seba Mišo leje jednu vodku za druhou. Nie, že by som bola nejaká moralistka alebo čo, ale tak nejako som dúfala, že keď si budeme pripíjať na nový rok, bude aspoň čiastočne triezvy. Však to poznáte, rednutie vzduchu, iskrivé pohľady a nakoniec krásny novoročný bozk. Ale toto mňa nečakalo. Najskôr ho budem musieť podopierať, aby vôbec dokázal pri odpočítavaní stáť.
Zrazu ma z myšlienok vytrhlo drgnutie do pleca.
„Čo je?“ Otrávene som sa tvárou otočila na Bašu.
„Pozri, nie je to náhodou tá Lacova...“ Nedokončila a ďalej pozorovala niekoho na parkete. Sledovala som jej pohľad a uvidela som dlhovlasú blondínu, ako sa (podľa nej zrejme príťažlivo, podľa mňa vulgárne) obtiera o nejakého chalana. Chvíľu som musela počkať, kým som videla jej tvár, ale o tom kto to je, nebolo pochýb.
„Je.“ Odpovedala som a ďalej som sa dívala na tancujúci pár, ak sa tak dalo nazvať to, čo robili.
„Mrcha jedna. To si Laco nezaslúži.“
„Tak tým by som si nebolo až taká istá. Veď on je taký istý. Iba konečne zistí, aké to je.“ Baša na mňa vrhla nahnevaný pohľad.
„Si hnusná. A to si hovoríš jeho budúca sestra? On taký vôbec nie je.“
„Bože, čo máte všetci s tou sestrou! A je taký, obe to vieme.“ Zakončila som debatu na túto tému. Práve teraz sa o ňom nemusíme baviť, veď je Silvester.
Do polnoci chýbalo už iba pár minút a pomaly sa začalo pripravovať šampanské na prípitok. Aj my sme mali dve fľaše. Chalani nám gentlemansky dovolili dopiť po prípitku zvyšok šampanského, oni si vraj dajú niečo tvrdšie. Medzi nami, dosť som pochybovala, že ešte niečo znesú. Najmä Mišo.
Začalo sa odpočítavanie, všetci vstali a nahlas rátali. Znechutene som sa pozrela na Miša vedľa mňa. Sedel na pohovke, hlava položená na stole, niečo nezrozumiteľne zamrmlal. Naštvane som otočila pohľad inde a tiež som sa postavila.
„...päť, štyri, tri, dva, jedna...šťastný nový rok!!!“ Kričali všetci naraz. So všetkými sme si priťukli (s výnimkou Miša) a pripili sme si. Potom sme sa jeden cez druhého začali objímať a bozkávať na líca, až som nemala prehľad, koho som vynechala.
V tomto organizovanom chaose som zrazu zacítila, ako mi zavibroval vo vrecku nohavíc mobil. Prekvapene som sa pozrela na dispey. SMS od Tomiho. Žiadne vtipné výroky, ani básničky z netu. Iba jednoduché prianie úspešného nového roku a veľa šťastia v ňom. Niekto by si pomyslel aké „originálne“, ale mňa to potešilo viac, než keby len bezmyšlienkovite niečo opísal z nejakej internetovej stránky alebo preposlal sms, ktorú už pred tým od niekoho dostal. Na tvári sa mi zjavil úsmev a ihneď som mu odpísala.
Chvíľu sme ešte s babami popíjali šampanské a potom ma vytiahli na parket. Parádne sme si to užívali, no aj tak mi sem tam pohľad padol na postavu v džínsoch a čiernej košeli, ako sedí na našej sedačke s hlavou položenou na stole.
„Vážne sa nemusel tak strieskať. Ani ti nezaželal do nového roku.“ Zakričala mi do ucha Baša a pritom tancovala do rytmu hudby.
Nemala som jej na to čo povedať. Iba ak to, že má pravdu. Už nejakú chvíľu sme takto tancovali, sem tam sme si chodili niečo objednať a keď som sa pozrela na hodinky, zistila som, že sú už štyri. Celá dolámaná od tanca som si sadla na barovú stoličku a objednala si pohár minerálky.
„Lucia.“ Zaznelo zrazu pri mojom pravom uchu a ja som sa vyľakane otočila.
„Och, to si ty?!“ Neprejavovala som nad Mišovou prítomnosťou prílišnú radosť. Kriticky som si ho premerala. Dnes vyzeral obzvlášť dobre. Čierna košeľa mu k blond vlasom pristala a modré oči mu len tak žiarili....od alkoholu. Videla som, že sa ledva drží na nohách a keď nebezpečne zabalansoval, posadila som ho na vedľajšiu stoličku.
„Ešte som ti nepoprial...“ Znova sa staval na nohy a pritisol sa ku mne v snahe pobozkať ma. Zacítila som z neho veľké množstvo alkoholu, až mi to bolo nepríjemné a tak som znechutene odvrátila tvár a jeho bozk skončil na mojom líci.
„Čo je?“ Visel na mne pohľadom, v očiach otázka, ktorú aj vyslovil.
„Nič.“ Odvetila som jednoducho a túžila som od neho ísť čo najďalej, ani neviem prečo. S opitými kamarátmi už mám nejaké skúsenosti ale pri nich som nikdy necítila také silné nutkanie utiecť.
„Tu si.“ Zjavil sa pri nás zrazu Patrik, Mišov kamarát a súcitne na mňa pozrel.
„Odvedieme ho domov.“ Vyslobodil ma a ja som sa vďačne usmiala. Pohľadom som sledovala, ako sa tí dvaja obliekli (alebo lepšie povedané ako Patrik obliekol seba a potom aj Miša) a zmizli za dverami klubu. Odľahčene som si povzdychla. Silvester teda vôbec neprebehol podľa mojich predstáv.

„Baša, do koľkých obchodov prosím ťa ešte chceš ísť?“ Z časti naštvane z časti utýrane som sa spýtala kamarátky.
„Pokým si niečo nevyberiem.“ Určila verdikt a ja som si pomyslela, že to ich bude veľmi veľa. Prechádzali sme po pešej zóne a Baša ma každú chvíľu bez varovania vtiahla do nejakého obchodu. Vraj si musí kúpiť šaty na nejaký ples, na ktorý ide s rodičmi, či čo. A ja som sa tisíckrát preklínala, že som súhlasila, že pôjdem s ňou. Bolo mi zima a škriabalo ma v hrdle. Zrejme na mňa niečo lezie, pomyslela som si a ďalej som poslušne, ako psíček na vodítku, za ňou kráčala.
„Tu sme ešte neboli.“ Nečakane ma schmatla za rukáv a vliekla ma do butiku. Keď sme boli dnu, vytrhla som si ruku a nahnevane som sa na ňu osopila.
„Šibe ti? Veď mi zmrzačíš ruku.“ Iba nad tým mykla plecom a prehrabovala sa všemožnými róbami na vešiakoch. Našťastie tam mali malú pohovku a ja som sa na ňu s radosťou zvalila. Baša v okamihu zmizla v prezliekacej kabínke a o pár minút vyšla v strieborných obtiahnutých šatách, od kolien rozšírených.
„Tieto chcem! Sú dokonalé, však?“ Vrhla na mňa pohľad v zrkadle. Ja som tam sedela ako kôpka nešťastia a stočila som na ňu znudenú tvár. Fakt boli pekné, ale na nejaké prejavy nadšenia, ktoré čakala, som jednoducho nemala síl.
„Ak si ich kúpiš a tým ukončíš moje utrpenie, tak potom sú viac než dokonalé.“ Hlesla som a Baša chvíľu vyzerala, že keby mala niečo v rukách, zaručene by to už po mne šmarila.

Prechádzali sme parkom s úmyslom dostať sa na zastávku a potom konečne domov. Baša si spokojne niesla tašku so šatami, ako keby to bol nejaký poklad a ja som zničene kráčala vedľa nej. Zrazu do mňa drgla. Znova. Ešte raz sa dotkne mojej ruky, tak prisahám, že jej vykrútim krk.
„Čo je?“ Trochu som zvýšila decibely, ale ako som si všimla, ani to nezaregistrovala.
„Pozri.“ Zahľadela som sa smerom, ktorým ukazovala. Stál tam Laco.
„No a?“ Nechápala som.
„A teraz sa pozri tam.“ Ukázala mi zas iný smer. Najprv som ju nespoznala, ale potom som si uvedomila, že to je tá baba, s ktorou Laco chodí. Kráčala po chodníku a mala to namierené priamo k nemu.
A zrazu, ani keby mi nad hlavou zasvietila žiarovka, ma čo si napadlo. Dokonalá pomsta!
„Počuj, niečo pre mňa musíš urobiť.“ Otočila som sa na Bašu a tá sa na mňa prekvapene pozrela. Vysvetlila som jej o čo ide a ona na mňa pozerala ako na blázna.
„To neurobím. Preskočilo ti?!“
„Musíš. Alebo chceš, aby som to urobila ja?“ Rozšírili sa jej oči. V duchu som hádala, či to bolo od hrôzy alebo pre to, že mi neverila.
„Tak dobre.“ Rezignovala nakoniec a tentoraz som ju ja schmatla za ruku.
„Ale švihni si, už tam skoro je.“ Rýchlo ale elegantne sme kráčali k Lacovi, aby sme pri ňom boli skôr než tá dlhovlasá bloncka.
„Čau.“ Pozdravila som ho, keď sme už stáli vedľa neho.
„Ahojte.“ Trochu prekvapene odzdravil. No počkaj, ešte len budeš prekvapený, preletelo mi hlavou.
„Ahoj.“ Prehovorila trochu tajomným hlasom Baša a usmiala sa. Nečakane, aspoň pre Laca, sa k nemu pritisla a dala mu bozk na kútik úst. A keby zostali len pri tom! Laco sa na chvíľu zarazil a šokovane na ňu pozeral ale potom ju pritiahol k sebe a začali sa bozkávať.
„Laco!“ Začuli sme a tí dvaja sa od seba ihneď odtrhli a otočili sa za hlasom. Dívali sme sa na šokovanú tvár Lacovej priateľky a ja som sa podvedome usmiala.
„No, hovorila som ti, že ti to vrátim.“ Laco na mňa vytreštil oči, ale keď pochopil, jeho pohľad sa zmenil na nahnevaný. Potom rovnako znechuteným výrazom ošacoval aj Bašu.
„Toto si vybavíme.“ Chladne vyhlásil a z jeho hlasu sršala tichá zúrivosť. Naprázdno som preglgla a úsmev mi zmizol z tváre.
„Myslíš, že sme to prehnali?“ Spýtala sa s obavami Baša, keď sa rozbehol za vzďaľujúcou sa ženskou postavou.
„Ja som ti nekázala strkať mu jazyk do úst! Povedala som ti, že sa máš správať iba prehnane priateľsky!“ Ale uznávam, že to bol môj nápad a ja nesiem zodpovednosť. Iba som mu to chcela vrátiť, ale asi som to fakt prepískla. No čo, prinajhoršom jej to budem musieť osobne vysvetliť.