Bella noverca LXI.kapitola

Bella noverca LXI.kapitola

Anotace: tak táto kapitola patrí iba Dalii a Finleymu :) snažila som sa to popísať čo najlepšie, ale neviem či sa mi to podarilo... hádam sa vám bude páčiť

Sbírka: Bella noverca

LXI.kapitola – Prechádzka

Na druhý deň vstala Dalia veľmi zavčasu. Dôvodom bola blížiaca sa vychádzka s lordom Gallagherom, o ktorej vlastne celú noc uvažovala. Túžila len po tom, aby ju napadla nejaká spásonosná výhovorka, ktorá by jej umožnila zostať vo svojich komnatách. Nanešťastie však na nič neprišla. Preto musela vstať z postele pomerne skoro, aby sa pripravila.
Zvláštne však bolo, že akonáhle sa pozrela do svojej skrine, odrazu jej všetky odevy pripadali fádne a príliš nezaujímavé na to, aby v nich strávila čo len jedinú hodinu a nie to ešte celý deň! Desila sa toho, že sa jej lord Gallagher okamžite začne vysmievať pre nedostatok vkusu. Preto načrela hlbšie do svojich bielizníkov a v jednom z nich skutočne našla jedny pekné šaty. Odkedy sa totiž stala starou dievkou, prestala dbať o svoj zovňajšok a dala si šiť iba samé nudné handry.
Tieto šaty také neboli. Ich výnimočnosť však nespočívala v hlbokom výstrihu ani v jednoduchom strihu ako skôr vo farbe. Krásna jablková zeleň bila do očí už pri prvom pohľade, takisto ako malé biele kvietky na rukávoch a leme sukne.
Taká krása! A predsa si ich tak dlho neobliekla. Prečo? Možno preto, že už nemala byť pre koho pekná, nechcela sa nikomu zapáčiť.
Obliekla si ich a vlasy si zviazala do typického uzla. Nemôže predsa zmeniť všetky svoje zvyky naraz! Tomu hnusnému lordovi by sa to iste zdalo podozrivé a mohol by ju z niečoho obviniť... nemohla na to ani pomyslieť.
O polhodinu bola oblečená a upravená, ale neponáhľala sa dolu, aj keď deviata hodina odbila už pomerne dávno. Namiesto toho si sadla na posteľ a čakala. Aspoň takto chcela urobiť napriek tomu opovážlivcovi, čo sa ju pokúsil vydierať.
Niečo po desiatej sa predsa len rozhodla vyjsť z izby a zamierila po širokých schodoch dolu do haly a potom von. Majordómovi Gerardovi povedala, že si ide zajazdiť a zrejme sa do večera nevráti, lebo po ceste navštívi priateľky. Nemusela mu vysvetľovať, že žiadne kamarátky nemá, Gerard pochopil jej túžbu byť „osamote“. Určite mu ani len nenapadlo, že by sa chcela stretnúť práve s lordom Gallagherom, ktorého tak neznáša a s ktorým sa neustále háda!
Ako rýchlo z domu vyšla, tak svižne sa dostala až ku stajniam. Keďže mali koniari veľa práce, neveľmi si ju všímali, preto mohla bez obáv prejsť popri nich. Svojho koňa Philipa našla takmer okamžite. Neustále sa obzerajúc ako človek, ktorý nemá práve najčistejšie svedomie, ho chytila za uzdu a viedla ho za najbližšie stromy.
Tam chcela vysadnúť do sedla, no zarazil ju hlas, čo sa ozval za ňou: „Meškáte!“
Možno by sa bola vyľakala, keby už podobnú situáciu nezažila niekoľkokrát. Preto sa teraz iba pokojne obrátila, aby čelila nahnevanému pohľadu lordových očí.
„Aj vám prajem dobrý deň,“ napodobnila ho posmešne.
„Nerobte si zo mňa žarty, slečna McCaldenová,“ upozornil ju výhražným hlasom. „Ešte chvíľu a...“
„A čo by ste urobili? Vpadli by ste dovnútra a vyviedli ma von nasilu? O tom pochybujem, keďže v tom prípade by ste sa museli spovedať môjmu bratovi!“ odsekla.
Zrejme ho jej výbuch trochu prekvapil, lebo prehovoril až po chvíli: „Dobre teda, zabudneme na vaše meškanie. Najmä keď vidím, že ste to urobili naschvál! V poriadku... to znamená, že si čas, ktorý spolu strávime, trochu predĺžime.“
Zlomyseľne sa na ňu uškrnul, kým ona sa naňho pobúrene vyrútila: „Takto sme sa nedohodli! Vy jeden...“
„Radšej nepokračujte, aby ste sa nevrátili domov až ráno,“ zasmial sa škodoradostne.
Nazúrene sa nadýchla, ale nepomohla si tým. Jediným švihom sa vyšvihla do sedla a zastala naproti lordovi.
„Tak... kam pôjdeme?“
„Len pokojne... dozviete sa to v pravú chvíľu. Najprv si trochu zajazdíme,“ usmial sa.
„Tak poďme, vy ste tu pánom, mylord,“ podotkla uštipačne.
Obaja vyrazili bok po boku po širokej ceste, vinúcej sa až k ďalekým statkom. Tie však boli vzdialené niekoľko desiatok míľ, takže sa nemuseli obávať nejakej spoločnosti. Dlhú chvíľu nikto z nich neprehovoril. Zdalo sa, že Finley premýšľa, kým Dalia necítila potrebu nadviazať konverzáciu. Najradšej by bola, keby už slnko zapadlo a ona sa mohla vrátiť domov.
Tak veľmi sa ponorila do svojich myšlienok, až prepočula, čo jej Finley povedal.
„Čo ste to hovorili?“ spamätala sa.
„Tak ja tu ospevujem vašu krásu a vy ma vôbec nepočúvate!“ teatrálne rozhodil rukami, až sa jeho kôň trochu vyľakal a vzopäl sa.
„Moju... krásu?“ prekvapene sa naňho zadívala.
„Presne tak. Nemohol som si nevšimnúť, že ste sa dnes výnimočne pekne obliekli. Samozrejme, tuším, že ste na mňa chceli zapôsobiť, preto sa cítim veľmi poctený...“
„Ale to nie kvôli vám!“ ohradila sa okamžite a líca sa jej zapýrili. „Vôbec nie!“
„Bohužiaľ, nevidím tu nikoho iného okrem nás dvoch. Niet teda pochýb o tom...“
„Vedela som, že dnes bude mimoriadne teplo,“ opäť mu rýchlo skočila do reči. „Všetky šaty mám na zimu, tak som vyhrabala tieto staré. To je všetko.“
Veľavýznamne sa uškrnul. „Aha. V poriadku, nebudem vás už ďalej dráždiť, lebo ešte viac očerveniete a potom sa budem musieť obávať o váš zdravotný stav,“ zoširoka sa usmieval, zatiaľ čo ona sa snažila dostať tú otravnú červeň pod kontrolu.
„Snáď mi prepáčite, iba som vám chcel vyjadriť poklonu, ako vám to dnes pristane. Je na tom niečo zlé?“
„N-nie... nie,“ zajachtala nervózne. Na narážky podobného typu nebola zvyknutá.
„Vidíte, aj sama s tým súhlasíte. A naozaj v tých zelených šatách celá žiarite. Rovnako ako ste žiarili aj na plese Eppersonovcov,“ podotkol s veľavravným úškľabkom na perách.
„Neželám si, aby ste o tom hovorili!“ rozčúlila sa zase.
„Nechápem prečo. Ten ples sa veľmi vydaril. A vy sa iste nemáte za čo hanbiť,“ provokoval ju.
„Prestaňte s tým!“ okríkla ho a cítila, že líca jej znova zalieva zradná červeň. „Nechcem o tom plese ani počuť!“
„Slečna McCaldenová...“
„Ihneď prejdite na inú tému, lebo sa otočím a vrátim sa na panstvo, bez ohľadu na následky.“
„Dobre, dobre. Keď je vám to také nepríjemné, prestanem s tým. O čom by ste sa chceli zhovárať?“
„Vy neviete, čo je to spontánnosť?!“ oborila sa naňho.
Prekvapene vyvalil oči. „Ako prosím?“
„Pýtate sa ma, o čom chcem hovoriť, aj keď sám veľmi dobre viete, že s vami sa nechcem zhovárať vôbec! Nanešťastie, musím zostať vo vaše prítomnosti, tak sa aspoň snažte rozprávať úplne spontánne. Nemusíme predsa načínať novú tému!“ vysypala zo seba, kým on na ňu bez slova civel.
Potom sa bezmocne rozosmial. „Podľa vás nie som dosť spontánny? Ubezpečujem vás, že vo vaše prítomnosti som bol vždy spontánny a konal som jedine bezhlavo. Ak chcete, hneď v tomto okamihu vás zhodím na zem a ukážem vám, aký som SPONTÁNNY!“
„To nech vás ani nenapadne!“ varovala ho rýchlo, mierne vystrašená.
„Nechcel som vás vyľakať, no neverili ste mi,“ uškŕňal sa.
Dalia nadobro skončila s doťahovaním, lebo vedela, čoho by bol schopný. Finley zase upustil od tej chúlostivej témy a snažil sa o príjemnú konverzáciu.
Rozhovor teda neviazol, aj keď Dalia sa stále nevedela uvoľniť. Možno to robila jeho prítomnosť alebo skôr spomienka na okamihy, prežité spolu. Každopádne sa aspoň snažila byť ústretová voči jeho rozprávaniu.
Po vyše dvoch hodinách sa slnko uvelebilo vysoko na oblohe a keďže začínalo byť neznesiteľne teplo, Finley navrhol, aby si spravili plánovaný piknik a naobedovali sa.
Dalia bola veľmi zvedavá na to, čo pripravil.
Akonáhle však prišli na miesto, úprimne prekvapená zastala a nebola schopná ani zoskočiť z koňa.
Finley ju zaviedol až na krásnu čistinku, chránenú pred slnkom, ktorú z každej strany obklopovali vysoké stromy, čo museli mať aspoň niekoľko sto rokov. Uprostred nich sa nachádzalo malé priestranstvo, pokryté rozmanitými kvetmi a bylinkami. A práve na tomto prírodnom koberci Finley rozprestrel veľkú deku, na ktorú položil jedlo – chutné mäso, zeleninové šaláty, ovocie, múčniky – a na pitie pripravil biele víno a džús. Ohromene zízala na to množstvo.
„Pozvali ste snáď ešte niekoho?“ spýtala sa bez rozmyslu.
„Nie. Prečo?“ začudoval sa.
„Pretože toho jedla je tu pre celú armádu,“ neveriacky krútila hlavou.
„Nebojte sa,“ zasmial sa s úľavou. „Nepochybujem o tom, že sa nám to podarí zdolať.“
Sám zoskočil z koňa a pristúpil k nej. „Pomôžem vám?“
„A-áno, ďakujem,“ súhlasila a podala mu ruku. Vzápätí ju chytil okolo pása a stiahol k sebe na zem. Na okamih sa ocitli v znepokojivej blízkosti, a intímnosť tej situácie Daliu vyľakala. Rýchlo sa od neho odtiahla a pokúšala sa upokojiť tak, že opäť začala rozprávať: „Je tu naozaj krásne.“
„Som rád, že sa vám tu páči,“ usmial sa, avšak už nie tak srdečne ako pred chvíľou. Zaregistroval totiž Daliinu nervozitu a ani sám nevedel prečo, podráždila ho.
„Pokojne sa tu usaďte. Pripravil som to tu iba pre vás.“
„Muselo vám to zabrať veľa času,“ usúdila, keď sa skúmavo obzerala okolo seba.
„Nepopieram, ale robil som to pre vás,“ odvetil a ona sa opäť začervenala. Našťastie od nej odvrátil pozornosť a venoval sa nápojom. „Dúfam, že máte rada biele víno...“
„Zbožňujem ho,“ vyhlásila a dívala sa, ako nalieva číru tekutinu do dvoch krištáľových pohárov.
Keď skončil, jeden z nich jej podal.
„Na čo si pripijeme?“ prerušila ticho.
„Na vás,“ zašepkal uprene jej hľadiac do očí.
Naprázdno preglgla a vypila obsah svojho pohára na ex.
Keď videl, ako ju znepokojil, mierne sa uškrnul. Pocítila ešte väčšiu nervozitu, keďže tak narušil ich krehké prímerie.
Aj on si to všimol, preto sa pokúsil všetko napraviť. Opäť začal rozprávať a dokonca bol taký milý, že vôbec nezaregistrovala ako biele víno mizne. Najprv sa stratila prvá fľaša, potom aj druhá.
„Už by sme nemali piť,“ namietla, keď videla, že otvára tretiu fľašu. „Krúti sa mi hlava.“
„ Je vám zle?“ spýtal sa okamžite a na tvári mu bolo badať ustarostený výraz.
„Nie... ale už nechcem piť. Radšej by som si dala džús.“
„Ako myslíte,“ usmial sa.
Zostali teda iba pri nealkoholickom nápoji, no zdalo sa, že Dalia je už mierne podgurážená. Na Finleyho poznámkach sa príliš hlasno smiala a keď vysvetľovala ona, ukážkovo rozhadzovala rukami. Navyše sa konečne upokojila a nemyslela na lorda Gallaghera ako na nepriateľa.
„A potom mi milá lady hovorí, že ma prekukla a napriek tomu, že vyzerám ako anjel, som diabol v ovčom rúchu!“ dokončil Finley jednu zábavnú historku.
„To mi niečo pripomína,“ rozosmiala sa Dalia.
„Aj mne,“ usmieval sa. „Ako keby to hovorili vaše pekné ústa.“
Ešte raz sa zasmiala a cítila, že alkohol z nej už začína vyprchávať.
„Viete, že som dodnes ani len netušil, že môžete mať taký krásny smiech? Nikdy ste mi ho totiž neukázali,“ zalichotil jej.
„Nežartujte,“ uzemnila ho s úsmevom. „Veď viete, že pri tom vašom úškrne, ktorý ma tak vytáča, na smiech ani nepomyslím!“
„Prečo vás ním tak rozčuľujem?“ chcel vedieť a ani sám si neuvedomoval, ako očarene na ňu hľadí a všemožne sa snaží zapamätať si z tejto krásnej a prívetivej Dalie čo najviac.
„Lebo mám vždy pocit, že sa mi vysmievate za všetko, čo urobím! Akoby som nebola dosť dobrá na to, aby som s vami mohla diskutovať. Opovrhujete mnou za to, že som starou dievkou,“ dopovedala so sklonenou hlavou.
Nastalo ticho, prerušované iba štebotom vtákov a šumom listov na stromoch.
„Tak nehovorte,“ ozval sa zrazu jeho hlas nebezpečne blízko pri nej.
Zdvihla hlavu a zistila, že sa k nej priblížil.
„A ako to teda je?“
„Mám rád vašu uštipačnosť. V poslednej dobe som bol na panstve dosť často a musím sa priznať, že nielen kvôli Waynovi. Chcel som vidieť vás. Chcel som sa zabaviť na vašich postrehoch. Ste najočarujúcejšia žena, akú poznám,“ vyhlásil potichučky.
Zdvihol ruku a pohladil ju po líci. „Pobozkajte ma, slečna McCaldenová,“ vyzval ju.
Možno to spôsobilo množstvo vypitého alkoholu, možno ju omámilo jeho zmenené správanie a lichotenie, akého sa jej nedostalo celé roky. Nech to bolo ako chcelo, bez váhania sa naklonila k nemu a pritisla svoje pery na jeho ústa.
Najprv išlo o celkom nevinný bozk, ktorým sa častujú hádam aj obyčajní priatelia. Potom tlak Finleyho rúk na jej páse zosilnel a obaja klesli na deku. Dalia sa tak ocitla na ňom. Na malý okamih ju táto poloha znepokojila, no on jej na rozpaky nedal čas. Ešte viac si ju k sebe pritisol a donútil ju otvoriť ústa. Ich bozk zosilnel a ona na protesty úplne zabudla. Cítila jeho jazyk, ktorým nežne blúdil vo vnútri jej úst, takisto ako nehanebné ruky, čo sa nezastavili ani na chvíľu.
Odrazu sa vzoprel a priľahol ju zase on. Slabučko zavzdychala, možno to bol protest, možno povzbudenie, ani sama netušila.
Túžila len po tom, aby neprestával, aby sa jej jeho ruky neprestali dotýkať.
Finley prerušil bozk a perami jej pomaličky blúdil po krku, vybozkával odhalené plecia a potom aj prsia. Dalia vzdychala čoraz častejšie.
On však pokračoval ďalej ako minulý raz. Začal vyhŕňať jej sukne. Rukou blúdil od členka ku kolenu, potom k stehnu a nakoniec...
„Božemôj...“ zastonala Dalia a mala pocit, že dlhšie už toto sladké mučenie nevydrží. Ešte nikomu dobrovoľne nedovolila niečo podobné. Práve naopak štítila sa mužov, považovala ich za nepriateľov a teraz... vzdychá pod dotykmi človeka, ktorého vlastne nemôže ani vystáť!
V omámení a očarení ledva zaregistrovala, že sa od nej odtiahol a dokonca vstal. Nespokojne zamrnčala a pootvorila oči. Zbadala, že Finley si rozopína nohavice a vtedy jej došlo, aká je táto situácia vážna. Zľakla sa, lebo si spomenula na strašný zážitok spred niekoľkých rokov, keď...
Prudko sa postavila a vystrašene na Finleyho hľadela.
Prekvapilo ho to, a snažil sa ju upokojiť: „Obaja to chceme, Dalia. Túžim po vás už veľmi dlho. Je to celkom prirodzené, aby sa dvaja ľudia, ktorí k sebe cítia takú silnú príťažlivosť... kam idete?!“
Dalia ho nepočúvala. V mysli jej svietila jediná myšlienka – musí ujsť!
„Dalia!“ zvolal nahlas, keď videl, že beží ku koňom.
V behu sa obrátila a so slzami v očiach mumlala ťažko zrozumiteľné zhluky slov: „Musím odísť... nemôžem... je mi to ľúto... rada by som zostala... ale nie... nemôžem!“
Rozbehol sa za ňou, keď videl, že sa správa ako blázon. Nemohol ani pomyslieť na to, že by si ublížila kvôli nemu!
Nestihol však prísť včas. Dalia rýchlo vyskočila do sedla a aj vyzutá silno popchla koňa, ktorý sa okamžite cvalom pustil s vetrom opreteky.
„Dalia!“ kričal za ňou bezmocne a nechápavo.
„Čo sa stalo??“ šepol bezradne, keď sa mu stratila z dohľadu.
Jedno však vedel. Nenechá to len tak. To, čo sa dnes takmer udialo medzi nimi, ho utvrdilo v tom, že po ňom tá nevyspytateľná žena túži rovnako ako on po nej. Musí sa len dozvedieť, prečo tak nečakane ušla...
Autor Procella, 19.07.2008
Přečteno 354x
Tipy 21
Poslední tipující: Aaadina, Jasmin, rry-cussete, Tasha101, smokie, Fiera, Nienna, Nelčik, Kaceeeenka, Sarai
ikonkaKomentáře (1)
ikonkaKomentujících (1)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Tak tohle jsem opravdu přečetla jedním dechem! Nádherně vylíčená scéna. Ještě že se ji Finley nepokusil pronásledovat se staženýma spodkama ;-)

20.07.2008 10:10:00 | Nienna

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter