Domov bábik

Domov bábik

Anotace: 19.časť. Máte tu ďalšiu časť. Za komentáre budem vďačná. Nešetrite kritikou, chcem vedieť, kde robím chyby.=D

Návrat do školy po dvojtýždňových prázdninách bol ako každý rok, pomerne ťažký. Profesori nám bavenie sa na hodine tolerovali iba prvý deň a potom sme už museli zarezávať. A prečo? Lebo nám vraj maturita „klope na dvere“, čomu ja hovorím, že máme ešte dva roky čas. Nechápem, čo chcú dosiahnuť tým, že sa nám už teraz vyhrážajú maturitou. Ale na druhej strane, to že mám z nej rešpekt, nemôžem poprieť.
Neochotne som vstala zo stoličky pri vstupe najobávanejšej profesorky do našej triedy. Mimochodom kto vlastne prišiel na toto stupídne pravidlo, že sa na pozdrav musíme postaviť? To nemôžeme normálne povedať dobrý deň?!
„Chýba niekto?“ Nevrlo na nás zažmúrila spoza zlatého rámu nóbl okuliarov a po rutinnom zápise do triednej knihy, sa nám mohla plne venovať.
„Niečo by sme si mohli zopakovať...“ Nedokončila a nechávala nás v napätí, pričom sa uprene dívala do triednej knihy. A v tom to prišlo. Zvieravý pocit v žalúdku a ja som vedela, že ma vyvolá. Niekedy ma tieto moje tušenia naozaj desia.
„O platobnom styku nám povie...“ chvíľka ticha, napätie by sa dalo krájať a napokon, „Antalová!“
„Kam idete?“ Zarazila ma otázkou, keď som vstávala z miesta a namierila si to ku katedre.
„Ale, veď...“ Zmĺkla som, lebo som si myslela, že jej to musí byť jasné, prečo som vstala.
„Nepovedala som, že skúšam na známku. Iba si opakujeme.“ Tým ma úplne priklincovala k stoličke a k tabuly by ma už nedostala, ani keby si to stokrát rozmyslela.

„No povedala by si to na ňu?“ Neveriacky som pokrútila hlavou a pritom som si usrkla z jablkového džúsu.
„Ešte stále tomu nemôžem uveriť.“ Pokrútila hlavou Baša a obe sme vedeli, že hovoríme o dnešnej podnikovej. Sedeli sme na našom obľúbenom mieste pri automate na kávu. Keďže bola prestávka na obed a ani jedna z nás tam nechodila, mali sme dvadsať minút na pokec.
„Ozaj, čo Mišo?“
„Neviem. Od silvestra som sa s ním nestretla. Na druhý deň, ako mi písal, mal hroznú opicu, takmer nič si nepamätal. A teraz majú skúškové obdobie, tak sa musí učiť.“ Spomenula som si na onen večer, keď sa Mišo tak opil a vôbec mi nebolo ľúto, že som ho už týždeň nevidela. Bola som naštvaná. Prečo sa tak správal?
„Tipujem, že ti to ani veľmi nechýba, čo?“ Hádala Baša.
„Trafila si klinec po hlavičke. Vôbec tomu nerozumiem. Ale nebavme sa o tom. Nechcem myslieť na to, ako sa na mňa vykašľal.“ Zamračila som sa a Baša prikývla.
„Aha.“ Povedala zrazu a tak som sa otočila smerom, ktorým sa pozerala.
„Ešte stále sa hnevá?“ Pokrčila som plecami a kútikom oka som sledovala, ako sa k nám Laco stále približuje. A čo bolo čudné, sám. Vždy chodil v hlúčiku ďalších minimálne piatich rovnako zmagorených típkov. Ale teraz nie.
„Odvtedy som s ním ešte nehovorila.“
„Asi by si sa mu mala ospravedlniť.“ Nadvihla som obočie až ku korienkom vlasov.
„Hádam MALI by sme sa ospravedlniť. Ty si v tom so mnou.“
„No ale ty si to vymyslela. A ty si sa mu chcela pomstiť.“ To je mi ale kamarátka! „A vieš čo? Mala by si to urobiť hneď teraz, načo to ďalej odkladať?!“ Ani som nepostrehla, kedy sa vyparila, zrazu jej proste nebolo. Skutočne krásne! Nechať ma takto v kaši! Prečo sa s ňou vlastne kamarátim?
Ale tak toto zvládnem. Jednoducho mu poviem, že...že... Nestihla som ani domyslieť, ako môj čin (vlastne NÁŠ čin) ospravedlniť a už stál vedľa mňa a horlivo ťukal do automatu, pričom sa tváril, že som vzduch. Vybral sivý plastový pohárik a otočil sa na odchod. A ja? Nejako som sa nevedela prinútiť niečo urobiť. Zbabelo som ho sledovala až do polky chodby, no nakoniec som predsa len vyskočila z lavičky.
„Laco! Počkaj.“ Samozrejme, že nepočkal. Veď kto by to urobil? Ani ja nie. Dobehla som ho a chytila za ruku. Pomaly sa otočil, nasupený výraz až strach a mňa odvaha razom prešla. Vyzeral, že má chuť šmariť po mne kvetináč, čo majestátne trónil na parapetnej doske vedľa nás.
„Čo chceš?“ Nepríjemne sa opýtal a mňa napadlo, či nebude vhodnejšie v tejto situácii použiť núdzový východ. Mne sa totiž zdalo, že som v ohrození života.
„Hm...ja...no...“ Bľabotala som, potom som si odkašľala a on tam iba stál a čumel na mňa.
„Chcela som ti iba povedať, že ma to mrzí. Asi som to prehnala. Myslela som si, že...no...“ Doriti, čo som si myslela??? Zavládlo ticho a on na mňa stále iba pozeral.
„Jednoducho, je mi to ľúto. Ak chceš, ja tej tvojej priateľke vysvetlím, že to bol iba žart.“ Od hanby som sčervenela ako dozretá nektarinka. „A Baša je v tom úplne nevinne. Ja som ju k tomu donútila, ona to vôbec nechcela.“ No nie som ja sprostá? Kamoška ma nechá v štichu a ja ju tu takto šľachetne obraňujem.
„Fajn.“ Zaznelo z jeho úst a ako kývnutím čarovného prútika, sa zrazu premiestnil do svojej triedy. Takže FAJN! Nič, iba jednoduché FAJN. Ja sa tu ponižujem, sypem si popol na hlavu a jediné, čo mi povie je FAJN?! Nech nečaká, že to urobím ešte raz.
„Tak čo?“ Vybafla na mňa Baša len čo som vošla do triedy. Nahnevane som si sadla na lavicu, pričom mi popadali zošity, čo som mala nachystané na ďalšiu hodinu.
„Nič.“ Odvrkla som a až do konca vyučovania, som jej odmietala čokoľvek o tom povedať.

Zase nič nedávali. Koho zaujíma nejaký trápny Komisár Rex. Všetci sme ho videli už najmenej dvadsaťkrát a predsa si televízna vrchnosť myslí, že nám z toho ešte nešibe. Prepla som to teda na dokumentárny kanál. Vždy lepšie ako sto ročný Superpes.
„Lucia! Lucia!“ Kričala mama, len čo otvorila dvere. Čo sa deje?!
„Čo je?“ Nechápavo som na ňu pozerala a zrazu sa mi vrhla do náruče.
„A je to tu. Povýšili ma!“ Najprv som prekvapene zažmurkala a potom som sa na ňu usmiala.
„To je super. Gratulujem.“ Vyzerala, že ten úsmev jej zostane natrvalo. Zhodila zo seba kabát a čižmy, tašku zavesila na vešiak a vytiahla mobil.
„Hneď to musím oznámiť Romanovi.“ Teatrálne som prevrátila očami a zasmiala som sa. Ja už dávno hovorím, že tá dospelejšia z nás dvoch som ja.
A zatiaľ, čo mama v spálni telefonovala, aj mne zazvonil mobil. Načiahla som sa po ňom a sadla som si späť do kresla v obývačke. Displey mi oznamoval, že mi volá môj „drahý“. Nemala som chuť s ním hovoriť, ale zdvihla som to.
„Áno?“ Prihlásila som sa.
„Ahoj drobec. Ako sa máš.“ Položil mi ošúchanú otázku a ja som si vzdychla.
„Fajn a ty?“ Pripadalo mi to ako keby sme obaja používali šablónu. Všetky naše telefonáty sa začínali takto. Každý hovoril naučené a už toľkokrát používané frázy, až sa mi to už nechcelo počúvať.
„Som úplne vyradený. Celú noc až do teraz som sa učil.“
„Tak si choď ľahnúť.“ Nezúčastnene som mu odpovedala a ovládačom som prepínala programy v telke.
„Asi pôjdem, len som ťa chcel ešte počuť.“
„Hm“ Zahundrala som a sama som nechápala, prečo sa tak správam. Prečo mi to všetko tak vadí? A čo mi vlastne vadí?
„Je ti niečo?“
„Ale nie.“ Nepresvedčivo som ho uisťovala.
„Tak to je dobre. Vieš čo, ja už končím. Som fakt unavený, hneď sa zvalím do postele.“ Pred tým než zložil, som sa zmohla iba na úbohé „Aha.“
Dokelu, čo sa to deje? Veď z môjho hlasu musel vycítiť, že niečo nie je v poriadku a on to nechal len tak? Teda, určite by som ho ďalej presviedčala, že sa nič nedeje a nakoniec by to musel aj tak uznať, ale nechápala som, že to vzdal tak rýchlo. Tak nejako som dúfala, že sa bude viac zaujímať. Ale asi sú moje domnienky príliš naivné a v realite zrejme neobstoja.

Prešiel ďalší týždeň a všetko začalo vyzerať lepšie. Tomáša pustili domov, Laco ma už začal zdraviť a mama bola z nového miesta celá bez seba. Od rána do večera som nepočula o ničom inom, iba o jej práci.
A s Mišom...no povedzme, že to nešlo dole vodou. Ten Silvester sme síce neprebrali, ale rozhodla som sa nechať to tak. Veď, možno to bola blbosť a príliš som si to brala k srdcu. Život začínal vyzerať krajšie a dokonca ma Laco pozval na diskotéku. Pôvodne som nemala v pláne ísť, ale keď mi Mišo oznámil, že už má niečo dohodnuté s kamarátmi, nechala som sa nahovoriť.
Prišiel po mňa o pol deviatej a v klube som boli v priebehu pár minút. Keď sme dorazili bolo už dosť plno. Pri vchode sme sa chvíľu rozhliadali a keď Laco zbadal, že na nás niekto kýva, schmatol ma za lakeť a ťahal za sebou cez polku miestnosti ako handru. Lofli sme si do foteliek. Väčšinu z ľudí čo tam sedeli boli Lacovi spolužiaci. Zbežne som ich preletela pohľadom a zistila som, že jeho blondínka tam nie je. Laco pribehol od baru a postavil predo mňa nejaký alkohol a kofolu a sadol si.
„Hej a kde máš polovičku?“ Nenápadne som vyzvedala a snažila som sa prekričať hudbu.
„Neviem. Rozišli sme sa.“ Zahlodal vo mne nepríjemný pocit.
„Dúfam, že nie kvôli mne.“ Uisťovala som sa.
„Nie. Vlastne, ak mám pravdu povedať, vtedy v tom parku som sa s ňou chcel rozísť. Ale akosi ste mi prekazili plány, a potom mi dala kopačky sama.“ Pokrčil plecami a mne sa uľavilo, že to nemám na svedomí ja.
„Takže, vlastne sa na mňa nemáš prečo hnevať. Veď som ti koniec koncov pomohla.“ Nahlas som premýšľala.
„Veď ja som sa na teba ani nehneval.“
„Nie?“ Pochybovačne som nadvihla obočie.
„Možno, ale iba trochu.“
„Aha. A preto si ma dva týždne ani nezdravil?“ Výdatne si odpil z kofoly a zadíval sa na mňa.
„Na budúcu ségru by som sa nemohol predsa hnevať.“ Vážne ma tým oslovením vytáčal!
„Tak na koho si bol teda nahnevaný, čo?“
„Nechaj to tak.“ Vyhol sa odpovedi a rozhliadal sa po miestnosti. Videla som, že zrazu zbystril pozornosť a na niekoho zamával. Nestarala som sa, kto to bol, kopla som do seba štamperlík a zapila to kofolou. Na chvíľu ma striaslo a v hrdle som pocítila horúčavu.
Aj ja som sa začala rozhliadať po diskotéke. Dnes by tu mala byť aj Baša. Dala si tu rande s nejakým típkom z netu s ktorým si píše skoro dva mesiace. Úprimne, ja na takéto internetové zoznámenia vôbec nie som. Nikdy nemôžem vedieť, čo za úchyla sedí na druhej strane a tak radšej nepokúšam osud.
Kamarátku som ale nikde nevidela a tak som upriamila pozornosť znova na Laca.
„Ahojte.“ Ozvalo sa zrazu nad nami. Vyvrátila som hlavu dohora, aby som videla, kto to je. Na moje prekvapenie tam stál Tomi.
„Ahoj, čo tu robíš?“ Čudovala som sa a všetci sme sa začali posúvať, aby si mal kde sadnúť.
„Prišiel som si zatancovať.“ Nevinne odpovedal, čo som mu samozrejme neverila, pretože po tej operácii ešte kríval a na nohu musel stúpať opatrne.
„To iste.“ Zaškeril sa na mňa a poslal Laca k baru, nech mu niečo kúpi.
„No teda, tuším zneužívaš svoj zdravotný stav a robíš si z ľudí otrokov.“ Karhala som ho na oko ale potom som ešte dodala. „Ale z Laca môžeš.“ Zasmial sa a keď sa Laco vrátil, podozrievavo si nás premeriaval.
„Na čom sa smejete?“ Spýtal sa a očami preskakoval zo mňa na Tomiho.
„Na tebe, hrdina.“ Úprimne odpovedal Tomáš a keď mu Laco urazene odpovedal: „Veľmi vtipné! Tak na čom sa to smejete?“ Rozosmiali sme sa ešte viac.
Chvíľu sme sa rozprávali a potom sme išli tancovať, pričom Tomáš zostal sedieť pri stole. Už sme boli na parkete nejakú dobu, keď sa zrazu objavila predo mnou Baša.
„Čauko. No čo?“ Bola som napnutá ako struna.
„Hotová katastrofa. Vieš, nebol zlý, ale vôbec sme sa nemali o čom baviť. Bolo to otrasné. Na nete je to úplne iné.“ Žalovala sa mi a išli sme si sadnúť k stolu. Dali sme sa s Tomim do reči a potom sa k nám pridal aj Laco. Chvíľu sme tam len tak sedeli, keď sa zrazu Tomáš postavil, že ide k baru. Rýchlo som povedala, že aj ja a tých dvoch sme ta nechali samých. Možno, sa Baša konečne rozhýbe.
Ale neprešlo ani desať minút a moja kamarátka sa objavila vedľa mňa. Odtiahla ma do tichšieho kúta a nahnevane sa na mňa osopila: „Čo si mu povedala, keď si sa mu ospravedlňovala?“
Autor smokie, 20.07.2008
Přečteno 214x
Tipy 12
Poslední tipující: Syala, Sarazin Faestred, Tasha101, Princezna.Smutněnka, Procella, Sarai
ikonkaKomentáře (1)
ikonkaKomentujících (1)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Pekný záver. Ako telenovela, v polovičke vety!

21.07.2008 20:36:00 | Sarazin Faestred

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter