Domov bábik

Anotace: 30. časť

Štvrtý deň bol pre mňa utrpením. Celý deň pršalo, každý sa niekde povaľoval, stále som o niekoho zakopávala a to mi liezlo strašne na nervi. Baša sa zatvorila s Lacom v našej izbe, takže som sa nemala kam zložiť. V tej chvíli som ju mala chuť zabiť. No, dobre nie zabiť...ale prizabiť určite.
Akurát som sa chystala ísť do sprchy, keď som sa na schodoch nešťastne zrazila s Alex. Bola som zvedavá, čo milé mi asi tak povie.
„Dúfam, že už si spokojná.“ Jej hlas nebol priateľský.
„Prosím?“ Oprela som sa o zábradlie a pevne ho zovrela, keby si náhodou zmyslela, že by bol dobrý nápad sotiť ma dole.
„Dosiahla si, čo si chcela, gratulujem.“
„A čo som chcela?“
„Predsa aby sme sa rozišli.“ Odpovedala mi s opovrhnutím a zlobou v hlase.
„Rozišli ste sa?“
„Nerob zo seba hlupaňu, keď obe vieme, že si to plánovala. Ale vieš, čo? Nechaj si ho. Ja ho už nechcem.“ Naštvalo ma, že o Tomášovi hovorí, akoby bol len nejaká vec. Obyčajné tričko, ktoré po sezóne vyhodí do koša, lebo budúce leto už nebude v móde.
„Ja som nič neplánovala! Bolo to obyčajné nedorozumenie. Tomáš je môj kamarát a chcem, aby bol šťastný...aj keby to znamenalo, že má zostať s tebou.“ Podľa pohľadu, ktorým si ma premerala, som usúdila, že mi neverí ani nos medzi očami.
„Snáď nečakáš, že ti to uverím?!“ Nie, to som naozaj nečakala.
„Je mi úplne jedno, či mi veríš alebo nie. Ja som nič zlé neurobila. Ak ste sa rozišli, tak to nebolo kvôli mne.“ Zišla som zo schodov a vošla som do kúpeľne skôr, ako mohla odpovedať.

Neskôr podvečer som sa znova snažila dobyť do vlastnej izby, ale bezúspešne. Vošla som teda do kuchyne a spravila som si rohlík so salámou. Usadila som sa na pohovke v obývačke, kam za tú dobu, čo som bola v kuchyni, stihol prísť Tomáš. Bol taký čudný, akoby myšlienkami niekde inde.
„Počula som, že si sa s Alex rozišiel.“ Nadhodila som tému, aj keď som vedela, že mu to asi nebude príjemné.
„Počula?“ Pochybovačne sa opýtal. Asi to nebolo vhodne zvolené slovo. Niekto by si mohol dokonca myslieť, že zavádzam.
„No dobre, nie tak celkom počula. Alex mi to sama povedala.“
„A odkedy sa vy dve rozprávate?“
„Nerozprávame.“ Priznala som. „Tak trochu ma z vášho rozchodu obvinila. Síce nepriamo, ale obvinila.“
„Myslel som si.“ A nič viac? Iba myslel som si? Neviem, čo presne som čakala, ale toto mi nestačilo.
„Ak by si chcel...“ Ani ma nenechal dokončiť! Nechápem, čo to do neho vošlo, ale v sekunde sa zatváril ako rozzúrený tiger a začal na mňa kričať.
„...aby si išla za Alex a všetko vyžehlila? Nie, ďakujem! Nevieš pochopiť, že sme sa rozišli?! Nechcem, aby si čokoľvek urovnávala!“ Zízala som na neho, oči vyvalené v nemom úžase.
„Nie! Chcela som povedať, že ak by si sa o tom chcel porozprávať, tak vieš, kde ma nájdeš. Ale ocenila by som, keby si prišiel až vtedy, keď sa prestaneš správať ako zmagorený kretén.“ Intenzitou hlasu som ho síce neprevýšila, ale rozhodne som sa mu približovala.
Neskazila som ťažko vybudovanú reputáciu všetkých žien a ako správne dievča som po hádke vstala, pekne treskla dverami a vybehla hore do izby. Našťastie práve vtedy schádzal náš čerstvo zamilovaný pár dolu. Lebo keby som tie dvere našla znova zamknuté, prisahám, že by mi bolo jedno v akej polohe by som ich bola našla, vyrazila by som ich.

„Zdá sa, že sa začínate podobať na mňa a Laca.“ Začala Baša len čo otvorila dvere. Mlčala som.
„Tomáš sa na teba pýtal. Tuším má výčitky.“ Veď má mať za čo. Takto na mňa nakričať pre nič. Obrátila som sa k nej na posteli.
„Za prvé, naše správanie je od toho vášho na míle vzdialené. Za druhé, je mi jedno, že sa na mňa pýtal a za tretie, tie výčitky si zaslúži. Rozhodne ho nebudem ľutovať. Keď sa potreboval vyventilovať, mal si ísť zabehať a nie na mňa kričať.“
„Aha...ale nechceš ísť predsa len dole?“
„Nie, ďakujem.“ Vyprevadila som ju pekne z izby a aby som sa nenudila, začala som si baliť veci. Nevedela som, kedy zajtra odchádzame, ale určite by som na to nemala náladu.

Posledný, piaty deň, sme všetci vstali okolo obeda. Neviem ako ostatní, ale ja som mala náladu na bode mrazu. Zatiaľ čo sa všetci balili, ja som sa len tak povaľovala na pohovke. Potom sme všetko poupratovali, natlačili sme tašky do áut a vyrazili sme. Cesta domov mi ubehla rýchlejšie a ani som sa nenazdala a vystupovala som pred naším panelákom. Rozlúčila som sa a vošla som dnu. Hneď na chodbe som sa zarazila, keď som počula z kuchyne nejaké hlasy.
„Mami?“ Prešla som cez chodbu a zastavila som sa vo dverách, odkiaľ som prekvapene pozerala na Miša zhovárajúceho sa s mojou mamou.
„Ahojte.“ Neisto som preskakovala pohľadom z jedného na druhého.

„Čo tu robíš?“ Spýtala som sa Miša už v mojej izbe. Posadil sa na moju posteľ a hral sa s vankúšmi. Sledovala som ho.
„Aj ja ťa rád vidím.“ Povedal s dostatočnou dávkou irónie.
„Môžeš mi vysvetliť, prečo si prišiel k nám domov?“ Nedala som sa odradiť.
„Nebrala si mi telefón.“
„Mala som ho vypnutý.“
„Prečo?“ Mala som mu povedať pravdu? Že kvôli nemu? Že som jednoducho nemala chuť sa s ním rozprávať?
„Nemám práve dobrý deň a nechcela som sa s nikým rozprávať.“ To bola vlastne aj pravda. Cítila som sa pod psa a to posledné, čo som potrebovala bola výmena názorov práve s ním. Ale prešiel mi cez rozum, zjavil sa u nás doma.
„Aha. Chýbala si mi.“ Chcela som povedať aj ty mne, naozaj! Už som otvárala ústa, keď som sa náhle zarazila, pretože som zistila, že to nie je pravda. Takmer som to povedala ale iba preto, lebo....sa to očakávalo, bolo to automatické.
A zrazu som nevedela, čo mu odpovedať. Mala som klamať? Alebo mu povedať pravdu o tom, že som si na neho za celých päť dní ani nespomenula? Ale kam by to viedlo? Pravdepodobne by sa so mnou rozišiel....ale bolo by to také zlé? Chcem s ním ešte vôbec byť?
„Lucia?“ Tázavo sa na mňa zahľadel a ja som sa nervózne usmiala. Teraz alebo nikdy.
„Asi by sme sa mali porozprávať...“ Navrhla som a Mišo sa zamračil.
„Táto veta nie je nikdy dobré znamenie.“ Ani nevieš, akú máš pravdu. Pomyslela som si a už som mala v pláne začať svoj monológ, lenže...
Lenže ma prerušila pieseň od Rasmusu, ktorá sa šírila z Mišovho vrecka na rifliach. Zdvihol to.
„Haló!“
„Áno, jasné. Dobre, idem. Hneď som tam.“ Zložil a ospravedlňujúco sa usmial.
„Prepáč, ale zabudol som umyť auto a tatko teraz blázni. Musím ísť.“ Odľahlo mi. Aspoň budem mať čas na premyslenie, čo mu povedať.
„To je v pohode. Len choď. Necháme to na inokedy.“ Rozlúčili sme sa a ja som sa unavene zložila na posteľ. Toto bol dlhý deň.