Domov bábik

Anotace: 32. časť. Pridávam trochu viac romantiky...čo už so mnou. =D

S doširoka roztvorenými očami som zízala na Tomáša a pomaly mi začalo dochádzať, čo sa deje. V hrdle mi navrela nepríjemná hrča a striaslo ma.
„Tomáš, poď dole.“ Nepočúvol ma. Vlastne som mala pocit, že ma ani nevníma. Pomaly som sa k nemu približovala.
„Tomáš!“ Trochu dôraznejšie som ho oslovila a on sa na mňa pozrel.
„No nie je to skvelé?“
„Nie, to teda nie je. Poď dole.“ Keď som si predstavila, čo by sa mu mohlo stať, keby spadol z tej sedem metrovej výšky na cestu, nebolo mi všetko jedno.
„No tak, prosím, zlez z toho múra.“ Ťažko sa mi dýchalo a strach ma celú ochromil. Netušila som, čo mám robiť. Bol úplne spitý a vlastne bol zázrak, že na tom múre dokázal udržať rovnováhu.
„Poď sem. Vidím odtiaľto na celé mesto.“ Prechádzal sa sem a tam a očividne si z môjho ustrašeného výrazu nič nerobil. Chcela som na neho znova zavolať, aby zišiel dolu, no slová mi uviazli kdesi v hrdle. Uvedomovala som si, ako sa zrazu potkol o výčnelok na hrboľatej tehle a nebezpečne sa nahol nad cestu, ktorú od neho delilo nejakých tých pár metrov. To, že som zadržiavala dych, som si uvedomila až vtedy, keď sa mu podarilo znova nadobudnúť rovnováhu.
„Zlez odtiaľ!“ Ostro som mu prikázala a zrejme tiež vycítil, že proti tomuto tónu sa jednoducho nedá protestovať.
Zoskočil rovno predo mňa a hľadel mi do očí. Ale ja som nemohla. Ukryla som si tvár do dlaní a chvíľu tak zostala. Musela som sa aspoň trochu upokojiť. Miešalo sa vo mne toľko silných pocitov a ja som to len s ťažkosťami dokázala ustáť. Srdce mi ešte stále prudko búšilo a vo vnútri sa všetko chvelo. Cítila som sa taká slabá ale zároveň hnev, ktorý som zrazu pocítila, ma robil neuveriteľne silnou.
„Lucia...?!“ Pri vyslovení môjho mena som sa strhla a bez toho, aby som nad tým rozmýšľala, som mu strelila takú silnú facku, až sa takmer zapotácal. Nikdy by som neverila, že dokážem udrieť tak silno, ale neľutovala som to.
Obišla som ho a rýchlo som kráčala smerom domov. Jeho šokovaný pohľad a volanie som ignorovala. Nemohla som tam dlhšie ostať, dokonca sa ani otočiť za jeho hlasom. Nemohla som, pretože som nechcela, aby videl slzy, ktoré sa mi nekontrolovateľne valili po lícach.
Čo si dopekla myslel?! Tušil vôbec ako som sa cítila? Ako som sa strašne bála, že sa mu niečo stane?! Ale nie, to jeho vôbec nezaujímalo. Namyslený sebecký idiot! Nemyslí na nikoho iného, len na seba. A potom sa ešte tvári, že sa vôbec nič nestalo. Že chodiť po polorozpadnutom múre niekoľko metrov nad zemou je úplne normálne.
Naštvane som si utrela slzy a snažila som sa potlačiť zvieravý pocit v hrudi. Nezaslúži si, aby som sa o neho bála alebo sa pre neho čo i len zlomok sekundy trápila.
Doma som sa zvalila do postele a ani som sa neobťažovala vyzliecť. Pokúšala som sa zaspať, ale ešte dlho sa mi v hlave vybavovali nepekné obrazy z dnešnej noci. Napokon som ale vyčerpaním konečne zaspala.

V nedeľu som sa zobudila až okolo obeda. Od včerajšieho plaču mi trešťalo v hlave a mala som neuveriteľné nutkanie na zvracanie. Dotackala som sa do kúpeľne a unavene som si stala pod sprchu. Horúca voda mi trochu pomohla, ale ešte to nebolo ono. Tabletka zmiernila bolesť hlavy, aj keď ešte úplne neprešla.
Mame som sa oblúkom vyhýbala, lebo v takýchto stavoch bývam obzvlášť nepríjemná a nechcela som sa pohádať ešte aj s ňou.
Mobil som mala od včera vypnutý a keď som ho zapla, ihneď ma privítalo niekoľko zmeškaných hovorov a jedna sms-ka. Keď som zistila, že Tomáš sa mi trikrát pokúšal dovolať, ústa som skrivila do úškľabku. Najradšej by som si jeho číslo vymazala!
Prečítala som si sms-ku od Miša a zahľadela som sa na hodiny. Pozval ma k nim domov na tretiu hodinu, ale ešte bolo iba pol druhej, tak som mala kopu času. Ďalšie zmeškané hovory boli tiež od Miša a tak som mu napísala, že to stretko platí.

Niečo po tretej som vstúpila do malej záhradky pred poschodovým rodinným domom natretým na žlto. Zazvonila som a po chvíli mi otvoril vysmiaty Mišo.
„Ahoj.“ Veselo ma pozdravil, na čo som urobila to isté, aj keď moja verzia už neznela tak nadšene.
„Poď ďalej.“ Vyzval ma a tak som ho poslušne nasledovala. Zaviedol ma do svojej izby, ktorá bola typicky mužská. Jediné čo mi tam ale chýbalo, bol neporiadok, ktorý by som čakala v každej chalanskej izbe. Ale je pravda, že som až tak veľa chalanských izieb nevidela...vlastne toto bola prvá. Sadla som si na posteľ a rukou som hladila modré obliečky, do ktorých bol zahalený vankúš a paplón.
„Je ti niečo? Si nejaká bledá.“ Ustarane sa ma spýtal a vzápätí urobil môj žalúdok trojité salto. Trochu ma naplo, ale silou vôle som to potlačila.
„Nie je mi dobre.“ Zamumlala som a prezerala som si poličky, na ktorých bolo uložených nespočetne veľa cédečiek. Na zatvorených dverách som si všimla plagát Green Day.
„Tak prečo si nezostala doma? Nehneval by som sa.“ Iba som pokrčila plecami, lebo sama som nevedela, prečo som sem vôbec prišla. Možno som iba nechcela byť sama.
„Požičal som nejaké dvd-čka. Môžeme si ich pozrieť.“ Navrhol a ja som nadšene prikývla. Ležanie na posteli a čumenie do telky bola presne tá činnosť, ktorú som v tomto stave bez problémov zvládla.
Mišo sa ku mne na posteli pridal a pritiahol si ma k sebe. Chrbtom som sa opierala o jeho hruď, na jednej jeho ruke som mala položenú hlavu a druhú som cítila okolo pása. Bolo mi tak dobre, ako už dlho nie. Striedavo som pozerala film a premýšľala nad včerajškom. Hnev ešte stále neprešiel, ale zistila som, že ani ten zlý pocit. Keď som pocítila známe zvieranie v hrudi, tesnejšie som sa pritisla k Mišovi a chytila som ho za ruku. Potrebovala som cítiť, že so mnou niekto je. Potrebovala som, aby ma niekto upokojil.
Zacítila som, ako sa Mišo zarazil, nad mojím čudným správaním, ale potom sa ku mne nahol a pobozkal ma na krk. Vďačne som sa sama pre seba usmiala a zatvorila som oči.
Nie, žiadny rozchod sa nekoná. Takto to má byť. Tomáš je iba kamarát, ja ľúbim Miša.
Nezaujato som pozerala na obrazovku a Mišo sa hral s mojimi vlasmi. Asi ani jeho ten film až tak nezaujímal. Po chvíli jeho ruky prešli na môj chrbát a začal ma jemne škrabkať. Spokojne som vzdychla a s úsmevom som privrela oči. Chvíľu sme takto zostali, no potom sa odvážil zájsť aj pod tričko a to nielen na mojom chrbte. Začal ma bozkávať na krk a čeľusť, vlastne všade kam dosiahol.
Keď mi prechádzal rukami po tele a zašiel o niečo nižšie, ako je moje brucho, trochu som sa zarazila. Vedela som, čo sa stane, otázkou však bolo, či to chcem. Trochu som pokrútila hlavou v snahe dostať túto myšlienku z hlavy.
Sadol si na posteľ a vyzliekol mi bundu a následne aj tričko. A ja som sa nebránila. Bolo to správne, veď sme spolu chodili už vyše troch mesiacov.
Dlho sa mi pozeral do očí a potom sa nahol a bozkával ma na pery. Bolo príjemné ako rukami nežne putoval po mojom tele.
Po chvíli som aj ja jeho zbavila trička a nohavíc, tie moje už boli dávno hodené na zemi. Keď sme ležali na posteli už úplne nahí, trochu som vytriezvela.
Mám mu to povedať? Nevedela som sa rozhodnúť, no pomyslela som si, že aj tak by to isto zistil.
„Zlato...“ Oslovila som ho a on ma zrazu prepaľoval pohľadom a čakal, kým sa vyslovím. Na krátku chvíľu som si uvedomila, že jeho oči ešte nikdy neboli modrejšie ako teraz.
„Ja....“ Tuho som sa začervenala a nevedela som, ako pokračovať. „No, vieš...ja som to ešte nerobila.“ Vytisla som priškrteným hlasom. Nevedela som, ako bude reagovať.
On sa na chvíľu zatváril prekvapene, ale potom sa krásne usmial. Nahol sa ku mne a zašepkal mi do ucha: „Som rád. A neboj sa, budem opatrný.“ Tiež som sa usmiala a opätovala jeho bozk. Krátka bolesť ma na chvíľu vrátila späť do reality, ale takmer ihneď sa stratila. A potom sme boli len ja a on. Nič viac a nič menej. Prudko som zalapala po dychu a podvedome som sa k nemu pritisla. Vyčerpane sme oddychovali a ja som v jeho náručí takmer okamžite zaspala.