Bella noverca LXIX.kapitola

Anotace: aká bude Robynnina reakcia na doktorovu správu? a k čomu sa odhodlá Damyan? v poslednom čase ma bavia napínavé ukončenia častí :D venujem Zuzke - Tashe101,aby mala čo čítať :))

Sbírka: Bella noverca

LXIX.kapitola - Panika

Doktorove posledné slová ju tak ohromili, že si najskôr ani poriadne nestihla uvedomiť ich význam. Kým jej pomaly začalo dochádzať, čo sa naozaj deje, iba nemo vyvaľovala oči na lekára. Odrazu pochopila situáciu a v tej chvíli sa jej neuveriteľne zrýchlil dych. Bolo to však také neuveriteľné, až jej to pripadalo absurdné. To sa predsa nemohlo stať... alebo snáď áno?! Neveriacky krútila hlavou a mrmlala si protesty popod nos.
„N-nie, to nie je možné...“
Odrazu jej bolo do plaču, slzy sa však ešte ani nestihli rozkotúľať po lícach dolu, keď sa od zúfalstva rozosmiala. Jej smiech sa však nápadne podobal plaču a sršala z neho hystéria. Za takú malú chvíľu sa v nej vystriedalo toľko pocitov, aké iste nezažila ani za celý svoj život. Niektoré dokonca ani nevedela identifikovať.
„Vravím vám, že to nie je možné!“ oborila sa na lekára.
Ten prekvapene zažmurkal, no našťastie zbadal jej rozrušenie, preto jej urážlivý tón nebral osobne. Namiesto toho sa ju snažil presvedčiť o krutej pravde, keďže sa domnieval, že ho predtým zle pochopila. Veď ktorá vydatá žena by sa netešila z toho, že v nej rastie maličký človiečik? „Prepáčte, ale nechápem, prečo vás to tak prekvapilo, madam. Pokiaľ viem, ste vydatá, nie? Je predsa prirodzené, že dvaja ľudia...“
„Jej manžel zomrel pred siedmimi mesiacmi,“ zašepkala Georgia bezmocne a ešte stále otrasene klesla na najbližšiu stoličku.
„Ako teda...?“ Radšej stíchol a začalo mu dochádzať, že niečo nie je v poriadku. „Vy teda... mám to chápať tak, že...“
„Nie! Vy nemáte chápať nič!“ vzpriamila sa odrazu Robynne s hnevom v očiach. Odrážal sa v nich však aj zmätok a nedôvera.
„V poriadku, mylady,“ snažil sa ju uchlácholiť. „Nebudem sa vás nič pýtať, ale prosím vás, aby ste sa upokojili. Neprospieva to dieťaťu a...“
„Ja nie som tehotná!!“ skríkla Robynne poriadne nahlas a už aj stála na vlastných nohách. „Počujete?! Nečakám žiadneho pankharta!!“
Ako zmyslov zbavená si začala čosi šeptať sama pre seba, vzápätí sa rozbehla k dverám a o chvíľu jej nebolo.
Doktor s vyvalenými očami hľadel na dvere, ktoré za sebou hlasno zatresla. Potom sa otrasene zošuchol na lôžko, na ktorom predtým ležala Robynne.
„Pracujem ako lekár už dvadsať rokov, no ešte nikdy som sa nestretol s podobnou reakciou ženy v druhom stave,“ nechápavo krútil hlavou.
„Vy to nechápete... moja neter... ach, neviem, čo budeme teraz robiť,“ hlesla Georgia rezignovane.
„Ak to dieťa nie manželovo, tak potom...“
„Prosím vás, nepýtajte sa ma na to. Aj tak by som vám to nemohla povedať.“
„Ako myslíte, ale odpovedzte mi aspoň na jedinú otázku. Vy vôbec nehodláte upovedomiť otca toho dieťaťa?“
„Možno áno, pravdepodobne. Bola by hlúpa, keby nevyužila takú príležitosť,“ nahlas uvažovala Georgia, keď odrazu vyplašene vytreštila oči a rýchlo sa postavila. „Panebože! Úplne som na ňu zabudla! Vybehla v takom stave a sama! Vôbec neviem, kam sa podela!“
„Musí byť teraz veľmi opatrná. Čokoľvek urobí, je dôležité, aby sa vyhýbala stresu a rozrušeniu,“ varoval ju doktor rovnako vážne.
„Idem ju nájsť. Ďakujem vám, pane. Neviem, ako ju presvedčím, ale...“
„Príďte čo najskôr, musím jej dať medicínu na tie bolesti,“ dokončil za ňu doktor a súril Georgiu, aby sa poponáhľala.
„Dovidenia,“ rozlúčila sa narýchlo, schmatla neterin plášť a vybehla z domu.
Nezašla však príliš ďaleko. Našla Robynne iba kúsok od doktorovho domu. Kľačala na kolenách na chladnej zemi a zúfalo vzlykala. Vlasy mala rozstrapatené, celá sa triasla od zimy, ale to jej nevadilo. Potrebovala si nejako vybiť svoj žiaľ a zradu, akej sa voči nej Boh dopustil.
„Prečo?! Prečo?!!“ vykríkla smerom k nebu. V ten deň sa jej zrútil celý svet.
Našťastie sa ľuďom príliš nechcelo von do toho nečasu, preto radšej zostali vo svojich domoch. Georgia si ani nevedela predstaviť, akým klebetám by bola jej neter vystavená, keby ju takto niekto zbadal. A navyše by sa o tom iste dozvedeli aj na panstve.
„Ach, Robynne! Čo tu robíš? Vstaň, lebo prechladneš,“ sklonila sa k nej Georgia a ťahala ju an nohy. Robynne sa však zaťala a nechcela s ňou odísť.
„Moja, teraz nesmieš myslieť iba na seba. Pamätaj, že už nie si len ty. Nosíš pod srdcom dieťa...“
„Neopakuj mi to!!“ vykríkla jej neter. „Budem na to myslieť po celý zvyšok života, keď budem vychovávať bastarda a celá spoločnosť sa mi otočí chrbtom!“
„Tak to predsa nebude. Povieš všetko lordovi. Určite sa postará...“
Vtedy sa Robynne konečne postavila a s kamenným výrazom, ktorý bol po predchádzajúcich emóciách taký nečakaný, až Georgia zaskočene cúvla.
„Teraz ma počúvaj. Wayne sa o tom nikdy nesmie dozvedieť! Nikdy!“
„A-ale Robynne... ako teda chceš...?“
„Nikdy!!“ prerušila ju mrazivo. „Nikto sa o tom nikdy nesmie dozvedieť.“

Damyan stál pri okne vo svojich komnatách a zamyslene hľadel von. Bolo to už dávno, čo sa slnko skrylo za husté mračná, hlásajúce chlad a hustý dážď. Zdalo sa, že každú chvíľu všetko prepukne. On sa však tomu vyhne, je v teplej izbe, ktorú otepľuje praskajúci oheň v kozube. A tak nemusí myslieť na to, ako sa zahreje. Keby bol obyčajným roľníkom, určite by sa teraz ponáhľal s prácou na poli, aby sa stihol vrátiť domov so suchou úrodou, keďže mokrá už nebude slúžiť na nič. Možno by stále žil s rodičmi. Predsa len je veľmi mladý na to, aby mal ženu a deti. S tým prichádza aj zodpovednosť a tá mu ešte pri niektorých situáciách chýba...
Povzdychol si. Koľko ráz len premýšľal o tom, aké by to bolo, keby sa narodil ako syn chudobných rodičov! Často kreslil obrazy, v ktorých sa on sám prechádzal po poliach alebo ťažko pracoval. Vytváral si druhý život, niekedy sa doň dokonca na dlhé hodiny utiekal! Sníval s otvorenými očami. Nepoznal však nikoho, kto by mal podobné túžby. Nevedel si predstaviť boháča, ktorý by sa vzdal blahobytu pre lepší pocit.
A možno aj práve pre tieto zvláštne predstavy sa tak veľmi zblížil s Robynne. Pochádzala z nižších pomerov. Jej rodičia boli iba mešťania. A ona sa mu hneď zapáčila svojou jednoduchosťou a často aj naivitou.
Uškrnul sa. Akoby on sám mohol hovoriť o naivite. Veď práve on si namýšľal veci, ktoré sa mu zdali také neskutočné, až sa na ne bál aj myslieť. A jedna sa týkala práve Robynne.
Obrátil sa od okna a zamieril k zakrytému obrazu v kúte izby. Bielu plachtu pomaly zhrnul a odkryl tak jej portrét. Pamätal sa, keď ho kreslil. Tak veľmi sa do nej zaľúbil, že vôbec nepotreboval ju, aby mu pózovala. Mal jej črty vryté dokonale do pamäti. Nežne pohladil jej usmievajúcu sa tvár. Ach, keby nebola nakreslená!
Jeho zasnený úsmev vyrušil dupot kopýt na dlažbe pod jeho oknami. Starostlivo zakryl obraz a podišiel zase k oknu, aby zistil, kto to prišiel.
Vzápätí prekvapene vyvalil oči, keď uvidel, že z požičanej drožky vychádza Robynne. Ešte nikdy ju nevidel na cestách bez jej verného Artexa. Čo sa len mohlo stať?
Okamžite sa rozhodol, že to zistí. Rýchlo vyšiel zo svojej izby a zbehol po schodoch do haly práve vtedy, keď vstupovala dovnútra a striasala si z vlasov prvé kvapky očakávaného dažďa.
Podala plášť Geraldovi a zamierila ku schodom.
Damyan si všimol, že je veľmi vyčerpaná a očividne ju niečo trápilo.
„Robynne!“ oslovil ju ustarostene.
Zdvihla unavené oči a slabo sa usmiala. „Ahoj, Damy... Ako sa máš?“
„Ja dobre, no ty zjavne nie. Prihodilo sa ti snáď niečo? A kde máš Artexa?“
„To je príliš veľa otázok, Damy. Ja som teraz veľmi unavená a rada by som si ľahla. Porozprávame sa neskôr.“
„Robynne, musíš mi povedať...“
„Prosím ťa!“ prerušila ho rázne a bez ďalších slov prešla popri ňom.
Zamračene sa obrátil a hľadel za ňou, kým nebočila do jednej z dlhých chodieb.
V tej chvíli cítil, že napriek dlhému pripravovaniu a veľmi nízkemu sebavedomiu, nastal čas. Túžil po tom, aby mu hovorila o tom, čo sa jej stalo. Chcel o nej vedieť absolútne všetko. Bol si istý, že v jej rozpoložení jeho ponuku iste prijme. A ak nie... snáď mu raz odpustí, že bol taký domýšľavý...

Robynne sťažka vošla do svojich komnát a hneď sa aj zvalila na posteľ, kde zostala nehybne ležať. V hlave jej lenivo blúdili myšlienky o predchádzajúcich udalostiach, no cítila, že keď im priloží čo len trochu väčšiu vážnosť, asi sa zblázni.
Horko- ťažko prinútila tetu, aby ju pustila samu na panstvo ešte v tento deň. Najprv trvala na tom, že musí zostať na noc u nej a upokojiť sa. Keď sa jej ju nepodarilo presvedčiť, vyhlásila, že ju aspoň odprevadí. Ani to však nechcela Robynne prijať. Teta bola posledná záloha, ktorá jej zostávala, keby sa udialo niečo nečakané. Keby niekto, hocikto, zistil, že s ňou udržuje kontakt, prišla by aj o poslednú nádej.
Nádej... a neprišla o ňu práve teraz, keď sa dozvedela, že pod srdcom nosí dieťa lorda McCaldena? Bohužiaľ, toho nesprávneho. Nevedela si ani predstaviť, aká by bola jeho reakcia na túto správu. Istá si však bola len jedným – nikdy by neopustil Isabellu Langworthyovú. Tá žena si ho dokonale omotala okolo prsta. A jemu to takto vlastne celkom vyhovuje. Už nemusí riešiť vzťah s nejakou Robynne Dawleyovou, ktorá mu slúžila iba pre potešenie. Konečne sa môže správať ako bezúhonný lord.
Zatiaľ čo ona bude kdesi v ústraní vychovávať jeho dieťa, o ktorého existencii sa on nikdy nedozvie.
V nasledujúcich dňoch sa Robynne pomaly zmierovala so skutočnosťou, že je v druhom stave. Po necelom týždni dokonca so zdesením zistila, že ju občas aj teší vidina malého dieťatka vo svojom náručí. Často sa nachytala vo svojej izbe pred veľkým zrkadlom, ako si hladí bruško a usmieva sa pritom. Neveriaco si spomínala na to, ako nazvala toto božie stvorenie bastardom a prísne sa za to v duchu karhala.
Medzitým čelila Damyanovým otázkam o tom nešťastnom dni. Vždy sa vyhla tejto téme a zaviedla reč na inú, ktorá sa však stávala ešte znepokojujúcejšou. Damyan ju čoraz častejšie brával za ruku a s nežným úsmevom jej vravel, aká je krásna. Po pravde ju to desilo a bála sa každého nového dňa, aby sa náhodou nevyplnili jej obavy.
Popri Damyanovi ju prekvapovala ešte ďalšia vec. Lady Langworthyová to naisto nebola, lebo tá nevynechala jedinú príležitosť, aby sa s ňou pohádala. Nie, v ohromení zostávala po každom stretnutí s Daliou McCaldenovou. Vôbec ju nespoznávala. Od jedného rána ju začala prívetivo zdraviť. Zopár ráz sa s ňou dokonca pokúsila nadviazať priateľský rozhovor, čo Robynne viac vydesilo ako potešilo. Netušila, čo sa deje, no občas ju upodozrievala z toho, že niečo proti nej s Isabellou kuje. Avšak zdalo sa jej to nepravdepodobné, lebo všetko nasvedčovalo tomu, že tie dve už nie sú takými priateľkami, ako bývali. Raz ich prichytila pri zúrivej hádke v parku.
A čo sa týka pána domu... Wayne s ňou po incidente v pracovni neprehovoril pár súvislých viet. Vždy keď ho videla, mračil sa a nevrlo ju pozdravil. Do pracovne nesmela vstúpiť, čo ju veľmi rozladilo, pretože teraz prakticky nemala čo robiť. Potrebovala by sa nejako zabaviť, aby nemusela stále myslieť na neistú budúcnosť.
A tak dni plynuli ďalej a ďalej, rovnako ako počasie sa viac a viac ochladzovalo.
Až jedného mrazivého a sychravého dňa prišla Robynne správa. Práve sedela v kresle pri okne a čítala zaujímavú knižku o dobrodružných plavbách, keď prišla Darleen s odkazom od Damyana. Prosil ju, aby prišla do salóna, lebo s ňou potrebuje hovoriť o niečom veľmi dôležitom.
Až ju zamrazilo, keď si lístok prečítala. Tušila, že sa Damyanovi nebude môcť vyhýbať donekonečna, v posledných dňoch sa pred ním viac- menej skrývala.
Chtiac-nechtiac musela ísť dole a raz a navždy si to s ním vyjasniť. Aspoň bude mať o starosť menej, keďže teraz musela myslieť najmä na zdravie dieťaťa.
Vyšla teda zo svojej izby a o chvíľu už s obavami vchádzala do pekného salóna, s ktorým sa spájala spomienka na prvý deň v tomto dome. Práve tu sa prvýkrát rozprávala s Waynom...
„Robynne,“ usmial sa Damyan, avšak všimla si, že trochu kŕčovito. Nervózne si žmolil ruky a neisto postával na mieste.
„Posaď sa, prosím ťa,“ vyzval ju.
Zahryzla si do pery a usadila sa na pohovke. On sám si sadol do kresla vedľa nej.
„Ja... ďakujem, že si prišla.“
„Nevidím dôvod, prečo by som nemala,“ usmiala sa pokojne, no tento pokoj ani náhodou nepociťovala vo svojom vnútri.
„Áno... samozrejme,“ hrýzol si pery a znovu sa postavil.
„Iste si chcel so mnou hovoriť,“ prerušila po chvíli nepríjemné ticho. V duchu si veľmi želala, aby si to rozmyslel, no očividne práve jej pomoc mu všetko uľahčila.
„Pravdaže. Inak by som ťa nevolal. Totiž... rád by som začal od začiatku, ak ti to neprekáža,“ spýtavo sa na ňu zahľadel. Keď potriasla hlavou, s nádychom nostalgie pokračoval: „Určite si pamätáš na deň, kedy sme sa zoznámili. Bolo to práve v tomto salóne, preto som vybral toto miesto na rozhovor. Už od začiatku som v tebe videl úžasného človeka. Nemohol som pochopiť ako to, že si taká milá a chápavá napriek zlým životným podmienkam, v akých si vyrastala. Uvedomil som si však, že je to v tvojej povahe. Nikdy predtým som nestretol takého človeka, ako ty...“
„Damy...“ pokúsila sa ho prerušiť, lebo jeho chvála jej v plnom rozsahu pripomenula, ako sa správala ku svojim najbližším za posledné mesiace, jeho nevynímajúc. Rozhodne nebola taká svätá, za akú ju považoval. Už len preto nie, že potajomky spávala s jeho bratom iba kúsok od jeho komnát.
„Prosím ťa, nechaj ma hovoriť. Musím to zo seba dostať všetko... Obdivujem ťa, preto sa mi priateľstvo s tebou stalo veľmi drahým. Postupne som však začal odhaľovať svoje pravé city. Odrazu som o tebe chcel vedieť všetko. Ranilo ma, keď si mi nechcela rozprávať o svojich trápeniach a už si sa mi nezdôverovala tak odovzdane ako predtým. Viem, bol som taký hlupák, keď som ťa obviňoval zo smrti otca, ale iste si už dávnejšie pochopila, že to bol veľký zlom v mojom dovtedajšom živote a potreboval som sa s tým vnútorne vyrovnať.
Až neskôr som sa konečne spamätal a dokázal si priznať, čo k tebe skutočne cítim. Za všetko som sa ti ospravedlnil, no jedna vec zostala medzi nami nevyriešená...“
Prestal sa prechádzať po miestnosti a prisadol si k nej na pohovku. Vzápätí vzal jej ruku do svojich dlaní a uprene sa jej zahľadel do očí.
„Robynne... možno si už niečo vytušila, vzhľadom na moje správanie. Chcel som, aby si vedela, čo so mnou robí už iba tvoja obyčajná prítomnosť.“
Zhlboka sa nadýchol: „Ľúbim ťa, Robynne.“
Naprázdno preglgla a zrazu sa jej ťažko dýchalo. „Ach, Damy...“
„Nie, počkaj, to ešte nie je všetko,“ skočil jej do reči, keď videl, že nevie, kam z konopí.
To ešte nie je všetko?! pýtala sa v duchu. Čo ďalšie jej môže prezradiť po tomto vyznaní??
„Preto... po tom všetkom, čo som ti prezradil, by som ťa chcel o niečo požiadať. Týka sa to budúcnosti. Hádam našej spoločnej budúcnosti. Takže... vydáš sa za mňa, Robynne McCaldenová?“
Onemela od zmätenia a hrôzy. Panebože! Tak toto nečakala ani v najhorších snoch. Tušila, že jej Damyan povie o svojich citoch, ale žiadosť o ruku?? Nie! Musí to zastaviť! Ale ako bez toho, aby mu ublížila??
Odrazu si všimla, že Damyan sa strhol a ešte stále držiac jej ruku hľadí ku dverám. Bez váhania sa obrátila sa a zbadala tam stáť pána domu.
Na okamih jej zamrelo srdce a v duch preklínala všetko naokolo. To snáď nie je možné?! Všetko, na čo sa dovtedy pripravovala, sa jej rútilo priamo pred očami.
So zvláštnym pocitom viny pozerala do Waynových očí a videla v nich všetko, čo sa medzi nimi dovtedy udialo. Krútila sa jej hlava, no pokúšala sa prekonať závrat, aby mohla čeliť obom bratom.
„Očividne som vás vyrušil...“ poznamenal a z jeho hlasu sálal chlad, no aj akási nepochopiteľná panika a ohromenie. Snažil sa však pôsobiť vyrovnane.
„Avšak už sa stalo a ja by som si veľmi rád vypočul vašu odpoveď, lady McCaldenová. Čo odpoviete môjmu bratovi?“