Bella noverca LXX.kapitola

Anotace: taak, všetkým sa ospravedlňujem za dlhé čakanie, ale nemala som čas na písanie... dúfam, že vám to vynahradí aspoň táto kapitola plná zvratov, o čom hovorí aj jej názov :)) a ozaj, všetkým ďakujem za tipy a pekné komentáre, veľmi ma potešili :)

Sbírka: Bella noverca

LXX.kapitola – Nečakané zvraty

Robynne sa ani nestihla spamätať z Damyanovho nečakaného návrhu a už sa zjavil Wayne, ktorý sa rovnako naliehavo dožadoval jej odpovede.
Najprv zostala zarazene sedieť a nervózne pozerala raz na jedného, raz na druhého, v duchu si úpenlivo želajúc, aby nemusela odpovedať. Bolo totiž jasné, že bez hnevu a roztrpčenia jedného z nich sa to nezaobíde.
Previnilo pozrela na Damyana, v ktorého nevinných očiach sa zračila nádej a láska. Bol pripravený bezvýhradne ju milovať až do konca života, ak pristane byť jeho ženou.
Potom sa mierne obrátila a jej pohľad sa stretol s Waynovým. Prísne si ju premeriaval, no ju po toľkých mesiacoch vzájomného poznávania sa už neoklamal. Jeho modré očí vyjadrovali napätie a bezmocnosť. Nemohol nič robiť, aby jej zabránil súhlasiť. Prežíval peklo, keď si uvedomil, že by tak ľahko mohla odrazu patriť inému, dokonca jeho bratovi!
Okrem všetkých týchto emócií, však zachytila aj záblesk majetníckosti a presvedčenia, že Robynne bez jeho dovolenia prakticky nemôže rozhodovať o ničom dôležitom. Svojím pohľadom ju priam vyzýval k tomu, aby nebola smiešna a okamžite jeho brata odmietla.
A to ju v tej chvíli nahnevalo väčšmi ako čokoľvek iné. Nie, nezmenil sa. Stále z neho srší rovnaká arogancia a povýšenosť ako predtým. Tak ju to rozzúrilo, až sa rýchlo otočila k Damyanovi s odhodlaným výrazom.
„Obaja žiadate moju odpoveď, tak vám ju teda dám,“ vyhlásila rozhodne.
Už- už sa nadychovala k ďalším slovám, keď zrazu zacítila prenikavé pálenie v podbrušku. Bola to iba chvíľková bolesť, ktorá sa temer ihneď stratila, no stačila na to, aby jej zabránila urobiť najhoršiu chybu vo svojom živote. Pripomenula jej totiž jednu malú, avšak neuveriteľne dôležitú skutočnosť. Preboha, veď ona je v druhom stave! Čaká dieťa! Waynovo dieťa! A pritom rozmýšľa o tom, že by ponuku jeho brata prijala!
Božemôj, je vôbec možné, že ju Wayne svojím správaním vždy donúti urobiť niečo, čo sa jej vôbec nepáči?
„Robynne?“ oslovil ju Damyan opatrne, keď dlho neprehovorila.
„A-áno?“ strhla sa vyplašene.
„Odpovieš mi?“ naliehal.
„Áno, mylady. Odpovedzte môjmu bratovi,“ vyzýval ju aj Wayne s prižmúrenými očami, opierajúc sa o rám dverí.
„Pravdaže, ale... bola by som rada, keby ste nás predtým nechali osamote, mylord,“ vzchopila sa a tým ho prakticky vyhodila.
On sa však nenechal. „Toto je môj dom a som zodpovedný za všetkých členov rodiny. Mám právo byť pritom.“
„Wayne, prosím...“ oslovil ho aj Damyan, no vtedy sa Wayne nahnevane vzpriamil.
„Ticho, Damyan! Nech ti okamžite odpovie!“ vyštekol hrubo.
Robynne si podvedome siahla na brucho, akoby chcela chrániť dieťa, ihneď však ruku spustila, aby si Wayne náhodou, nedajbože, niečo nevšimol.
„V poriadku,“ hlesla porazenecky.
Pomaly sa postavila a Damyan ju hneď nasledoval. Následne vzala jeho ruky do svojich, podobne ako to urobil on predtým a zhlboka sa nadýchla.
„Tak ako si povedal, vždy sme si boli blízki, Damy. Nikdy som nemala lepšieho priateľa a dôverníka. A rozhodne by som ťa nechcela stratiť. Niektoré ženy by možno prijali sobáš, keby v ňom videli východisko z núdze, v akej som sa prednedávnom ocitla a stále som, no ja... bohužiaľ, taká nie som,“ skončila potichučky.
„Mám to chápať tak, že ma odmietaš?“ smutne sa opýtal Damyan.
„Veľmi ma to mrzí. Viem, že nemám právo ťa žiadať, aby si naďalej zostal mojím priateľom, ale... veľmi by som si priala, keby to tak bolo. Mám ťa naozaj rada. Ale ako brata, Damy, nie ako muža na celý život. Prosím, odpusť mi,“ šepkala so slzami v očiach.
Jemne si vymanil ruky z jej zovretia a odstúpil od nej. Hľadel na ňu so smútkom a bolesťou. „Nehnevám sa na teba. Vlastne som to aj čakal, ale bol som taký hlúpy, že som si namýšľal... Nechajme to už tak. Len mi daj čas, aby som sa z toho spamätal.“
Posledné slová si iba mrmlal popod nos a vzápätí rýchlo prešiel popri nej a priam sa rozbehol preč.
„Damy!“ zvolala s plačom, no on sa ani neobzrel.
Zahryzla si do pery, ale ani to jej nepomohlo, aby o chvíľu neprepukla v plač. Slzy jej nekontrolovateľne stekali po tvári, kým vyčerpane klesla na pohovku. Netušila, ako dlho tam sedela a potichu vzlykala.
Odrazu však začula tichý šuchot a pomaly zdvihla hlavu. Prekvapene zistila, že Wayne ešte stále stojí vo dverách a uprene sa na ňu díva.
Nahrnula sa do nej zlosť. Popudene vyskočila na nohy a podišla k nemu.
„Teraz ste už spokojný?! Konečne sa vám podarilo, aby som stratila aj posledného človeka, ktorý pri mne ešte stál!!“ skríkla mu do tváre.
Ani sa nepohol, lež stále na ňu hľadel, čo ju vytočilo ešte viac. „Ak si myslíte, že môžete všetkých ovládať, tak to ste na veľkom omyle! Bože, ako veľmi vás nenávidím! Zničili ste všetko, čo som mala rada! Úplne všetko!!“ na konci už len bezmocne vzlykala.
„Prisahám, že som nečakal, že ho odmietneš,“ zašepkal tak potichu, až ho medzi plačom skoro prepočula.
Neveriacky zdvihla hlavu a stretla sa s jeho pohľadom, ktorý v tom okamihu priam prekypoval citmi.
„A čo ste si mysleli?“ vzlykla. „Že ma svojím správaním donútite k tomu, aby som bola nešťastná až do konca života? Veď o to vám predsa celú dobu ide!“
„Nikdy som nechcel, aby si bola nešťastná, Robynne!“ povedal smutne. „Ak som to spôsobil tak sa ti veľmi ospravedlňujem a...“
„Prestaňte,“ prerušila ho. „Nepotrebujem vaše falošné ospravedlnenia. Už dávno ste mi totiž zničili život. Dnes však pretiekla aj posledná kvapka.“
Rozhodne prešla popri ňom a bez obzretia sa vydala do svojich komnát.

Nasledujúci deň Robynne strávila skoro celý hľadaním Damyana. Potrebovala sa s ním pozhovárať, chcela, aby jej odpustil a opäť sa stal jej priateľom. Čím ďalej sa však pokúšala ho nájsť, tým viac sa presviedčala v tom, že ho už navždy stratila.
Našťastie, Wayna nestretla, pretože bol zatvorený v pracovni a snažil sa prejsť všetky listiny a žiadosti, ktoré sa mu tam zase nakopili.
Poobede ju však už šťastie opustilo a na chodbe pri svojich komnatách stretla Isabellu Langworthyovú, ktorá z pracovne práve vychádzala. Už len to Robynne rozladilo väčšmi ako čokoľvek iné. Tak táto osoba tam môže vstúpiť a ona nie?!
„Á, lady McCaldenová,“ zaškľabila sa okamžite, len čo ju zbadala. Samozrejme, oslovenie „lady“ opäť vyslovila s pohŕdaním v hlase. Nemohla zniesť, že donedávna chudobná meštianka má rovnaké postavenie v spoločnosti ako ona, ktorá pochádzala zo starobylého šľachtického rodu.
„Mylady...“ zamrmlala Robynne a chcela nenávidenú osobu obísť, no tá sa jej predvídavo postavila do cesty.
„Už dlho sa nám nenaskytla možnosť sa stretnúť,“ poznamenala Isabella s posmešným úškrnom.
„Taká smola,“ odsekla Robynne sarkasticky.
„Však? Aj ja som si myslela presne to isté.“
Keď rozhovor trochu uviazol na mŕtvom bode a ani jedna neprehovorila, začala byť Robynne situácia nepríjemná.
„Snáď niečo potrebujete? Môžem vám s niečím pomôcť?“ opýtala sa slušne.
Na to sa Isabella hlasno rozosmiala. „Vy?? Vy by ste mi nemohli pomôcť v ničom!“ vyprskla. „Iba ak v tom, aby ste sa konečne prestali motať okolo môjho snúbenca!“ na konci stíšila hlas, pretože sa nachádzali blízko pracovne a nechcela, aby ich Wayne začul.
„Prečo ste taká paranoidná, mylady? Ak ste si náhodou nevšimli, s vaším snúbencom sa už nerozprávame.“
„Naozaj?! Ale ja som počula niečo iné. Vraj ste mali včera v salóne istý konflikt,“ zamračila sa Isabella.
„Máte pravdu. Netýkalo sa to však vášho snúbenca.“
„Ha! Takže je to pravda, že vás Damyan požiadal o ruku?“ zvolala Isabella pobavene. „Chudáčik malý. Zrejme vás dosť dobre nepozná... mylady. Inak by ho niečo podobné ani nenapadlo!“
„Ak nič nepotrebujete, tak by som sa rada odporúčala!“ prerušila ju Robynne, blýskajúc nahnevane očami. „Zbohom!“
Prešla popri nej, no ešte stihla začuť Isabellu, ktorá ju vyviedla z omylu svojím „dovidenia“.
Čím ďalej, tým viac tú ženu nenávidela a občas dokonca mala chuť vyškriabať jej oči a zotrieť tak ten jej pohŕdavý a namyslený výraz z tváre. Nevedela pochopiť, ako to že je Wayne taký slepý! Možno však bola dobrá v niečom inom, napríklad v posteli. Povzdychla si a snažila sa viac na tých dvoch nemyslieť.

Nebolo to však ani zďaleka všetko, čo sa v to popoludnie na panstve udialo. Okolo tretej hodiny sem zavítal, služobníctvu dobre známy a vítaný, lord Gallagher. Onedlho sa táto správa rozšírila a to ešte len zoskakoval z koňa a dával ho na starosť koniarom v stajni.
Zdalo sa, že je netrpezlivý, lebo akonáhle tak urobil, ponáhľal sa dlhými krokmi dovnútra.
Pred dverami rázne zaklopal. Ihneď mu otvoril majordómus Gerald a úctivo sa mu ukláňal.
„Mylord. Aká to česť, že vás tu môžeme opäť...“
„Dobre, dobre,“ skočil mu do reči. „Teraz nemám čas na tieto otravné formality. Povedzte mi, Gerald, kde je...?“
„Jeho lordstvo je v pracovni a vybavuje tam záležitosti okolo chodu statkov,“ oznámil mu Gerald pohotovo.
„To je síce pekné, no ja som neprišiel kvôli vášmu pánovi. Chcel by som hovoriť so slečnou McCaldenovou. Kde je?“
„S-slečna McCaldenová? Máte na mysli lady Daliu?“
Lord si posmešne odfrkol. Nikdy ho neprestávalo prekvapovať oslovenie, aké Dalia tu doma zaviedla.
„Presne tú. Tak? Kde sa nachádza?“
„Mylady je v záhrade a venuje sa kvetom. Požiadala ma však, aby ju nikto neobťažoval...“
„Chcete tým snáď naznačiť, že ja obťažujem?!“ prižmúril lord oči.
„Och, ale pravdaže nie! Ja...“
„Nemám čas na podobné hlúposti. Idem hneď za ňou a teraz by som pre zmenu chcel požiadať o niečo ja vás. Postarajte sa, aby nás nikto nerušil. Je to veľmi dôležité,“ prikázal mu lord.
„Ako si želáte, mylord,“ uklonil sa Gerald a už iba bezmocne sledoval, ako Gallagher zamieril do obývačky a odtiaľ terasovitými schodmi zišiel dolu na trávnik, mieriac k veľkolepým záhradám.

Dalia zatiaľ nemala ani tušenia o návšteve lorda. V ten deň vstala pomerne neskoro, lebo dlho do noci premýšľala a keď sa naobedovala, priamo sa vydala do záhrad, kde sa pokúšala myslieť aj na iné veci. Celkom sa jej podarilo pohrúžiť sa do práce, keď obstrihávala svoje obľúbené jesenné kvety a tie suché vyhadzovala preč.
Práve si odhrnula spotené vlasy z tváre a chystala sa nožom pustiť do vysekávania buriny, keď tu jej pred očami zastal pár čiernych nablýskaných čižiem. Strhla sa a rýchlo prešla pohľadom na tvár dotyčného. Vtedy zmeravela a nôž jej vypadol z ruky. Dych sa jej neuveriteľne zrýchlil a celá sa zachvela, keď nahliadla do jeho modrých očí.
„Dobrý deň,“ pozdravil ju a usmial sa.
Naprázdno preglgla a bez slova naňho hodnú dobu civela. Veľmi dlho sa pripravovala na túto chvíľu. Snáď až príliš dlho. Videla samu seba, ako ho chladne odmieta a víťazoslávne kráča preč. Skutočnosť sa však veľmi líšila od predstáv. Akonáhle totiž zbadala jeho príťažlivý úsmev a sebaistý postoj, jej odhodlanie sa temer vytratilo.
Našťastie sa včas spamätala a v duchu si neustále opakovala, že je to takto lepšie. Musí sa zachovať presne tak, ako si predsavzala, inak bola jej snaha úplne zbytočná.
„Mylord,“ pokývala hlavou, že zaregistrovala jeho prítomnosť a snažila sa ďalej venovať svojej práci.
„Ako sa máš?“ spýtal sa, keď dlho nič nehovorila.
„Dobre. Veľmi dobre,“ odvetila rovnako odmerane.
Mierne nadvihol obočie, no vzápätí zase nasadil veselý úsmev. „To som rád. A aby som odpovedal aj na tú nepoloženú otázku, tiež sa mám veľmi dobre.“
Posmešne si odfrkla. Takže on sa ešte opovažuje vtipkovať. Zrejme nebola vo svojom postoji dostatočne dôrazná.
„Mali ste snáď pocit, že by ma to zaujímalo, mylord?“ povedala ľahostajne a nožom začala vysekávať burinu.
„Domnieval som sa, že áno,“ pokrčil plecami a úporne pritom premýšľal, čo sa mohlo stať. V snahe navodiť bezstarostnejšiu konverzáciu prešiel na inú tému. „Prečo to robíš? O chvíľu bude aj tak zima. Všetky kvety pomrznú a potom už bude jedno, či zarastú burinou alebo nie.“
Zalapala po dychu nad toľkou opovážlivosťou. Tak to, že sa opovažuje žartovať o takej chúlostivej situácii ešte dokázala zniesť, ale to, že ju otvorene kritizuje, nebola schopná nechať len tak. Zvlášť, keď sa jeho poznámka týkala jej obľúbenej činnosti.
Prudko sa postavila, až o krok ustúpil a trochu prekvapene hľadel na hnev v jej očiach.
„Prepáčte, mylord. Ale to vôbec nie je vaša starosť. A teraz mi povedzte, prečo ste prišli. Ak máte namierené k môjmu bratovi, je v pracovni, zahrabaný v tých svojich listinách. Bola by som rada, keby ste radšej šli za ním, ako ma tu obťažovali svojimi nemiestnymi poznámkami.“
„Dalia...“ hlesol zarazene.
„Prosím vás, aby ste ma tak už neoslovovali. Hovorte mi lady... alebo slečna McCaldenová, ako sa vám len zažiada.“
„Prepáč, ale ja sa teda k starým manierom vracať nebudem. Neviem, čo sa tu stalo, no rozhodne som podobné privítanie nečakal. Najmä nie po noci, ktorú sme spolu strávili!“ vzchopil sa a zamračene sa k nej opäť priblížil.
Zhlboka sa nadýchla a plecia jej trochu klesli. „Vedela som, že sa k tomu budete chcieť vrátiť. Nečudujem sa vám. To ja som sa zachovala naozaj nevhodne, keď som dovolila... vy viete čo. Chcem vás však požiadať, teda ak vo vás zostala aspoň štipka úcty voči mne, aby ste na všetko zabudli. Čo sa udialo, sa už nedá zmeniť. Môžeme sa však aspoň pokúsiť nemyslieť na to.“
Po týchto slovách sa obrátila a chcela sa odtiaľ čo najrýchlejšie vytratiť. Vedela, že ak zostane v jeho prítomnosti čo len o minútu dlhšie, nevydrží to strašné napätie. Ak však nechcela ďalej trpieť, musí ho hneď teraz odmietnuť.
On sa však očividne nemienil tak ľahko vzdať, lebo k nej okamžite priskočil a schmatol ju za lakeť.
„Čo to má znamenať, Dalia?!“ oboril sa na ňu a takmer hrubo jej stískal ruku. „Dúfam, že pred chvíľou si iba žartovala.“
„Vy si myslíte, že by som bola schopná žartovať v takej vážnej záležitosti?!“ zvolala zúfalo, všemožne sa mu pritom snažiac vykrútiť.
„Neviem. Už totiž netuším, čo si mám myslieť. A prestaň mi konečne vykať! Priam sa mi to bridí!“ skríkol nahnevane.
„Dobre, ako chceš!“ vykríkla hlasno. „Ak si želáš vedieť, prečo sa tak veľmi snažím ťa odohnať, tak je to preto, že sa snažím netrpieť, rozumieš?!“
„Nie...“ mračil sa, no jeho hnev trochu ochabol.
„Buď si naozaj taký nechápavý alebo si najväčší podliak, akého som kedy stretla. Myslela som si, že si ma aspoň trochu vážiš a nebudeš mi pripomínať, akej strašnej chyby som sa dopustila, keď som v tú noc neprotestovala!!“
„Dalia...“
„Teraz ma nechaj dohovoriť! Pretože presne viem, čo chceš! Očakávaš odo mňa, že budem tvojou občasnou milenkou, spríjemnením raz do mesiaca, možno raz za týždeň. Lenže ja to nechcem! Nie som ochotná tak veľmi sa ponížiť iba preto, že k tebe možno niečo cítim!!“ na konci sa jej už triasol hlas a s obrovským zaprením sa jej podarilo sa vyslobodiť z jeho zovretia.
Okamžite sa otočila a rozbehla sa preč. Bežala ako o život, no aj tak sa jej nepodarilo mu uniknúť. Dostihol ju, jednou rukou ju objal okolo pása, obrátil si ju tvárou k sebe a ona sa tak ocitla v jeho tesnej blízkosti. Silno ju objímal okolo drieku aj vtedy, keď pritisol svoje pery k jej. Vyjavene vypliešťala oči, ani sa nesnažiac protestovať, tak veľmi ju prekvapil.
Keď sa od nej odtiahol, tváril sa ešte nahnevanejšie ako predtým.
„Tak to si o mne myslíš?! Zjavne o mne máš tú najhoršiu mienku. Podľa teba som podliak a tým je to vybavené! Lenže to pozor, milá Dalia. Ja ťa totiž nenechám utiecť práve teraz, keď som sa konečne rozhodol!“
„O čom to hovoríš?!“ zvolala a krútila sa v jeho náručí, aby sa opäť dostala na slobodu.
Vtedy ju tak silno zovrel, až nemohla lapiť dych.
„Nie! Finley! Pusť ma! To bolí!“ sťažka dýchala a dusila sa.
„Nepustím ťa! Už nikdy ťa nenechám, aby si ma opustila!“
„To predsa ty... si ma... opustil...“ vyrážala zo seba nesúvisle.
„Nie! Ja som iba potreboval popremýšľať... chcem, aby si sa za mňa vydala, preboha! Je to také ťažké pochopiť?!“
Len veľmi pomaly jej dochádzali jeho posledné slová. Prestala sa hýbať a neveriacky naňho hľadela.
„P-prosím?“ hlesla.
„Dobre si počula!“ potvrdil a pustil ju. Na tvári sa mu zjavil urazený výraz. Nečudo, veď jeho dobré úmysly nielenže neodhalila, ale ešte si o ňom myslela aj to najhoršie.
„Ak teraz žartuješ, tak je to veľmi hlúpy vtip...“ šepla temer bez dychu.
„Ubezpečujem ťa, že teraz na niečo podobné nemám ani pomyslenie,“ odsekol.
„Nie...“ bezmocne klesla na kolená na zem a zaborila si tvár do dlaní.
Stále sa mračil, no aj tak si čupol vedľa nej a prinútil ju, aby zdvihla hlavu. „Takže?“
„To nemôže byť pravda,“ krútila hlavou.
„Už s tým prestaň!“ zvolal netrpezlivo.
„Finley... ale to naozaj nemusíš robiť...“ odrazu sa naňho súcitne dívala.
Prižmúril oči. „Ako to myslíš?“
„Viem, čo tým chceš dosiahnuť. Zrejme sa domnievaš, že si mi to dlžný, ale ja to od teba naozaj nežiadam. Môžem ťa ubezpečiť, že môj brat sa o ničom nedozvie. Nemôžem to prijať. Nemám právo ťa odsúdiť na život... so mnou,“ povzdychla si nešťastne.
Zaťal zuby a zazeral na ňu ako na blázna. Vzápätí ju schytil za plecia a poriadne ňou zatriasol. „Očividne ma chceš naozaj nehnevať!! Netuším, čo sa tu s tebou za ten čas, čo som tu nebol, stalo, ale radím ti, aby si sa so mnou prestala zahrávať! Už som ti povedal, že sa s tebou chcem oženiť! A keď lord Gallagher niečo chce, tak to aj dostane. Najmä keď ten, čo je na druhej strane, si namýšľa niečo, čo neexistuje!“
„Ale ja som iba stará dievka... odvrhnutá spoločnosťou...“ vzlykla nešťastne.
„To ma vôbec nezaujíma! Ja chcem len teba! Nekonečne po tebe túžim a nemyslím na nič iné, ako na náš spoločný život! Dnes som sem prišiel, lebo som si bol istý, že sa môjmu návrhu potešíš. Mal som dokonca dobrú náladu,“ zafrflal.
„Znamená to teda, že...“
„Srdiečko...“ zatiahol netrpezlivo a zdvihol ju na nohy.
Ona sa však namiesto radosti rozplakala.
„Čo sa zasa deje?!“ zvolal.
„N-nič...“ pokrútila hlavou a vrhla sa mu do náručia.
„To hanebné oslovenie, keď si ma nazvala podliakom, budeš ešte musieť hodne vysvetľovať,“ odfrkol si.
„Prepáč... je mi to tak ľúto,“ vzlykala.
„Hlavne už prestaň plakať,“ prihovoril sa jej už jemnejšie a nežne jej odhrnul vlasy z uplakanej tváre.
„Je to naozaj pravda?“ spýtala sa šeptom.
„Samozrejme,“ usmial sa, krútiac pritom hlavou. Všetko si totiž predstavoval úplne inak.
Oči sa jej však odrazu rozžiarili a ona sa mu hodila okolo krku. Ihneď ho začala vášnivo bozkávať a to mu vynahradilo všetky nedorozumenia, ktoré ho dovtedy rozladili.
„Tak veľmi si mi chýbala,“ zamrmlal pod náporom jej nedočkavých pier.
„Aj ty mne...“ vydýchla.
Zaboril ruku do jej vlasov a odhrnul ich. Zrak mu tak okamžite padol do jej hlbokého výstrihu, ktorý iste nemala, keď odchádzal.
„Božemôj, vyzeráš v tých šatách úžasne,“ zašepkal dychtivo.
„To kvôli tebe. Spomenula som si totiž na to, ako si mi vravel, že ma tie starodievocké šaty potláčajú. Tak som si hneď šla vybrať nové,“ usmievala sa a predchádzajúci plač bol znať už len na jej ligotajúcich sa očiach a trochu červenom nose.
„Ja by som ťa však teraz videl trochu inak. A ver mi, že tie šaty by nezohrávali žiadnu rolu,“ povedal zastretým hlasom.
Začervenala sa a opäť sa nechala pobozkať. „Môžeme ísť do mojej izby,“ navrhla túžobne.
Oči sa mu rozžiarili a znovu zaútočil na jej pery. Pritom jej jednou rukou blúdil vo výstrihu a hladkal ju tak zmyselne, až sa neubránila zastonaniu.
Vtedy sa však stalo niečo tak nečakané, až sa obaja strhli. Začuli totiž niečí povedomý hlas.
„Finley? Dalia?!“
Okamžite od seba odskočili, no už bolo neskoro. Zdesene hľadeli na Wayna, ktorý cez trávnik neveriaco a rozzúrene mieril k nim.