Bella noverca LXXVII.kapitola

Anotace: už ani sama neviem koľká je to kapitola :) dúfam, že sa vám bude páčiť, lebo na konci je dosť prekvapujúca ;) príjemné čítanie...

Sbírka: Bella noverca

LXXVII.kapitola – Rozhodnutie

Keď sa hostia presunuli dovnútra domu, svadobná hostina v obrovskej plesovej sále sa mohla začať. Všetku pozornosť okamžite pritiahli dlhé stoly s tými najlepšími a najrozmanitejšími jedlami. Bola tu divina na niekoľko spôsobov, pečené prasa, zemiaky a rôzne šaláty, dokonca sa tu dali nájsť aj cudzokrajné morské pochúťky. A tie vína! Od výmyslu sveta. Prišli si tu na svoje najvyberavejší gurmáni.
Vážená aristokracia sa ihneď pustila do lákavo vyzerajúcich pochutín a zdalo sa, že zabudli na všetko okrem svojich prázdnych žalúdkov.
Len veľmi ťažko sa nakoniec podarilo Waynovi upútať ich pozornosť, aby mohol predniesť formálny prípitok – až príliš chladný podľa jeho mračiaceho sa bývalého priateľa.
Finley sa po príhovore obrátil na svoju čerstvú manželku.
„Mohol by sa aspoň pretvarovať,“ zamrmlal nespokojne.
„Nesúď ho prísne, drahý. Buď rád, že nám dovolil vziať sa,“ chlácholila ho Dalia jemne.
„Dovolil?! To by som sa na to pozrel, aby mi zakázal zobrať si ťa za ženu!“ rozohnil sa.
„Až tak?“ zasmiala sa potmehúdsky.
Hnev z neho razom vyprchal, keď zbadal jej krásny úsmev. „Venuješ mi tanec, drahá moja?“ spýtal sa podľa pravidiel etikety.
„Bude mi cťou, pane,“ odvetila s vážnou tvárou, no iskričky v očiach ju prezradili.
Nastavil jej rameno a keď sa doňho zavesila, prešiel niekoľko krokov až do stredu parketu, kde zaujal tanečný postoj.
Muzikanti sa pustili do hrania krásneho clivého valčíka, ktorý svojou melódiou nenechal žiadneho diváka chladným. Všetci sa chceli pridať. Preto po pár sekundách sóla novomanželov, sa parket začal rýchlo zapĺňať, až bol plný vznášajúcich sa dvojíc a veselej vravy.
Kým všetci tancovali, Robynne sa kamsi vytratila. Zamierila totiž ku vchodu, kam pred malou chvíľou videla ísť aj pána domu. Nechcela ho sledovať, no zvedavosť jej nedala. Jeho snúbenica sa v sále ďalej zabávala so skupinkou mladých šľachticov, čo ju priam hltali očami.
Keď Robynne prišla až ku vchodovým dverám, zarazila sa. Odniekiaľ začula mužské hlasy a zazdalo sa jej, že v jednom spoznala Wayna. Potichu vykročila dopredu a odrazu sa striasla. Veľké dvere, vedúce von, boli totiž dokorán otvorené a dovnútra prúdil chlad postupujúcej zimy.
Priamo pred sebou zbadala Wayna zahaleného v teplom kabáte, ako sa s niekým objíma. Prekvapene zažmurkala, keď v druhom mužovi spoznala Damyana. Bol teplo oblečený. Mal na sebe kožuch, akoby sa chystal kamsi do zimných krajín, teplú čiapku a ruky chránené rukavicami. Nohy mu obopínali vysoké teplé čižmy.
Bez rozmýšľania pristúpila k nim a zarazene sa ozvala: „Damyan?“
Bratia sa od seba odtiahli a obaja sa obrátili k nej.
„Robynne...“ usmial sa Damyan a pristúpil k nej bližšie.
Wayne zostal stáť vzadu, odkiaľ ju prepaľoval prenikavým pohľadom.
„Damyan... č-čo... čo sa tu deje?“ odvážila sa spýtať.
„Odchádzam. Vedela si o tom predsa.“
„Och, ale nevedela som, že tak skoro a...“
„Nerob mi to ešte ťažšie, Robynne. Ber si príklad z Wayna. Ten sa so mnou rozlúčil bez námietok. Budeš ho nasledovať?“ spýtavo sa na ňu zahľadel.
Neochotne sa zadívala na Wayna, ktorý iba nebadane prikývol.
Vedela, čo to znamená. Pre Damyana bol odchod veľmi ťažký a ona mu ho mala uľahčiť tak ako on.
„Samozrejme, Damy. Iba si akosi neviem predstaviť, že tu budem bez teba. Čo si tu počnem taká sama?“ povzdychla si, keď sa mu vrhla do náručia.
Pevne ju objal a zavrel oči. „Nebudeš sama. Je tu veľa ľudí, ktorí ťa majú radi. Určite však nikto tak ako ja. Na to pamätaj,“ dokončil šeptom a jemne ju od seba odstrčil.
„Tak... som rád, že som sa s vami mohol rozlúčiť,“ vyhlásil akýmsi trasľavým hlasom. „S Daliou sme sa pozhovárali včera večer. Nemá zmysel, aby som ju zaťažoval na vlastnej svadbe. Želám vám veľa šťastia do budúcnosti. Obom,“ akoby nevedel, ako zakončiť svoju reč. Neisto postával pri dverách koča, ktorý ho mal odviezť bohviekam.
„Zbohom,“ hlesol nakoniec.
Vtedy sa Robynne k nemu rozbehla a opäť ho silno objala. „Dovidenia, Damyan,“ opravila ho jemne. „Dovidenia.“
„Dovidenia,“ pousmial sa a keď ho pustila, s letmým kývnutím sa stratil v koči. Kočiš zabuchol dvierka a sám sa usadil vpredu. Vzápätí šľahol kone bičom, aby sa pohli.
Damyan sa už z okienka nevyklonil. Nechával všetko za sebou.
Robynne so slzami v očiach hľadela za odchádzajúcim priateľom. Mala pocit, akoby sa jedna éra navždy skončila.
„Vidím, že vám bude veľmi chýbať, mylady,“ ozval sa Waynov hlas tak tesne za ňou, až od ľaku nadskočila.
„Á-áno. Nepochybne. Bol mojím najlepším priateľom,“ priznala, hľadiac do diaľky.
„Nezostávate tu sama. Toto je aj váš domov,“ pripomenul jej.
Neodpovedala, lebo si tým nebola taká istá. Skôr či neskôr pravda o jej dieťati vyjde najavo. Koľko času jej ešte zostáva? Týždeň, dva? Potom sa bude musieť rozhodnúť, či všetko vyzradí, alebo navždy odíde presne tak ako Damyan.
Ukradomky sa pozrela dolu a okamžite sa spamätala. Panebože, ani si nevšimla, že bruško je už tak vidno! Zdalo sa jej neuveriteľné, že si jej stav ešte nikto nevšimol. S hlasným zakašľaním, aby zakryla paniku, sa obrátila k Waynovi.
„Je chladno... mylord. Rada by som sa vrátila dovnútra,“ oznámila mu bez toho, aby mu pozrela do očí a vykročila ku dverám.
„Odprevadím vás,“ ponúkol sa okamžite a na jej prekvapenie ju chytil za ruku, takže sa chtiac- nechtiac musela doňho zavesiť.
„Ďakujem, ale to naozaj nebolo nutné,“ povedala potichu, keď vchádzali do plesovej sály.
Uprostred tanečného parketu zbadali novomanželov, ktorí si zjavne vychutnávali vzájomnú blízkosť a veselo sa smiali. Nikto si nevšimol ani ich odchod, ani príchod.
„Robím to s radosťou,“ nesúhlasil a pevnejšie jej zovrel predlaktie.
„Napriek tomu...“
„Robí vám radosť mi protirečiť?“ opýtal sa jej na rovinu.
Rozpačito si odkašľala, no radšej neodpovedala.
„Smiem vás požiadať o tanec, mylady?“ zastal odrazu a už ju aj viedol na parket, takže jej nezostávalo iné ako súhlasiť.
Počas tanca ani jeden neprehovoril. Nemuseli. Pohľadmi si povedali všetko, čo nestihli v kaplnke. Ich oči vypovedali to, čo nemohli pery.
Krúžili spolu po parkete celý večer. Neodtrhli sa jeden od druhého, ani keď už nevládali s dychom. Ani jeden sa nechcel odpútať od toho druhého. Pri poslednom valčíku si ju k sebe Wayne pritiahol tak tesne, až ňou priam prúdili pocity. V ústach jej vyschlo, pery sa jej chveli. Strácala sa v tej magickej modrej a celým telom vychutnávala jeho blízkosť. Bolo to ako predtým, za starých čias. Ešte kým boli milencami a nevedeli sa dočkať, kedy sa v noci odovzdajú jeden druhému. Videla vášeň v jeho očiach a postupne ju obdaril aj svojím nežným úsmevom.
Opätovala mu ho a naďalej ho očarene sledovala, až kým ich utíchajúca hudba neprinútila sa od seba odtrhnúť.

A práve ten krásny večer prinútil Robynne pouvažovať nad všetkým, čo sa dosiaľ stalo. Keď sa oslava skončila a ona sa ocitla opäť vo svojich komnatách, usadila sa na parapetnej doske a zamyslene sa zahľadela von, hladkajúc si pritom nebadane rastúce bruško.
Musela uznať, že s Waynom toho prežila naozaj veľa. Po smrti lorda Therona by sa tu sama, v tomto obrovskom dome, asi zbláznila nebyť jeho. V ťažkých chvíľach bol pri nej, podporoval ju, dodával jej sebavedomie a neskôr, keď ich vzťah prerástol do mileneckého... neovládateľne sa doňho zaľúbila. Ranilo ju, že jej klamal, no veľa ráz dokázal, že jeho úmysly boli napriek záväzkom čestné a naozaj sa s ňou chcel oženiť. Toľkokrát ju prosil temer na kolenách, aby mu odpustila. Jeden čas si už namýšľala, že sa od neho dokáže odviazať, no tehotenstvo a ich posledné milovanie ju presvedčilo o úplnom opaku!
Ak sa aj niečo prihodilo, vždy a vždy ju to k nemu stále priťahovalo.
Opatrne sa postavila a rozhodla sa. Buď teraz alebo nikdy. Už po odchode Damyana sa utvrdila v tom, že jej stav jej nedovolí tu dlhšie zotrvať. Či bude musieť odísť, alebo zostane, záviselo len na Waynovi. Dá mu príležitosť všetko vysvetliť, porozpráva sa s ním z očí do očí. Možno bola celý ten čas iba ona tá slepá a odmietala si to priznať.
Tvár sa jej rozjasnila, keď rýchlymi krokmi prechádzala cez svoje komnaty až ku dverám, vedúcim na chodbu.
Prudko ich otvorila a rovnako svižne sa pomaly približovala k Waynovým komnatám, ktoré boli iba kúsok od jej.
S hlbokým nádychom zaklopala. Neozvala sa žiadna odpoveď. Skúsila to teda ešte raz, no ani teraz nemala šťastie.
Zahryzla si do pery a horúčkovito premýšľala. Možno jej nechce otvoriť... Hlúposť! okríkla sa v duchu. Ako môže vedieť, že je to ona?
Najpravdepodobnejšie bolo, že je v pracovni. Keďže bolo tak neskoro, zrejme nepracoval. Robynne však vedela, že je to preňho akýsi únik, keď potrebuje premýšľať. Do tváre sa jej znovu vrátila farba a ona sa pohla presne opačným smerom.
S búšiacim srdcom šla ďalej a ďalej, až v miestnosti pri veľkých mramorových schodoch zbadala úzky pásik svetla. Zamračila sa, lebo dvere boli mierne poodchýlené. Potichu pristúpila bližšie a chystala sa zaklopať, keď odrazu začula hlasy...
„Och, Wayne! Tak veľmi som ťa chcela prekvapiť, ale zdá sa, že sa vôbec netešíš!“ začula obviňujúci ťahavý hlas... Isabelly Langworthyovej!
Robynne na okamih zamrelo srdce. Čo tu robí Isabella tak neskoro v noci? Všetci už spia. Ibaže by...“
Naprázdno preglgla a jemne poodchýlila dvere tak, aby videla dovnútra.
„Isabella... Nechcem ťa raniť, ale...“
„Tak to nerob a prestaň sa už vykrúcať, drahý. Snáď si nespomínaš na tie krásne chvíle, ktoré sme spolu strávili? A nebolo to tak dávno.“
„Ale...“
„Psst! Už nič nehovor. Ešte si dobre pamätám, že som ti nebola ľahostajná a rozhodne nie som ani v tejto chvíli,“ dokončila maznavo a vtedy prestali hovoriť obaja.
Robynne sa zdesene dívala na výjav, ktorý sa jej naskytol pred očami. Wayne, takmer polonahý s rozopnutou košeľou, a Isabella, v priesvitnej ľahučkej spodničke, sa bozkávali priamo uprostred miestnosti.
Nie... nie, nie, NIE! kričala Robynne v duchu. Rýchlo vybehla na chodbu a pevne sa pritisla o stenu. Sťažka dýchala a neveriacky krútila hlavou. To nie je možné! Krútila hlavou z jednej strany na druhú tak rýchlo, až sa jej urobilo nevoľno. Akoby jej už aj predtým nebolo dosť zle! Cítila sa, akoby jej v krku niečo uviazlo. Kŕčovito si ho zovrela oboma rukami a snažila sa dýchať, no darilo sa jej to čoraz menej.
Tušila, že ak sa neupokojí, tak od duševnej nerovnováhy na mieste omdlie. A práve to sa teraz nesmelo stať! Nemohla by sa totiž ocitnúť v takej ponižujúcej situácii, že by ju tu odhalil Wayne s Isabellou. Vyšlo by najavo, že ich sledovala a bola svedkom ich scény.
Radšej by sa prepadla pod zem, aby mu priznala, že mu ako hlupaňa už-už chcela odpustiť.
Len s obrovskou námahou sa jej podarilo udržať vzlyky. Možno neprepukla v plač aj preto, že si ešte tak celkom neuvedomovala, čo sa vlastne stalo. Odmietala veriť vlastným zmyslom...
Sťažka sa odlepila od steny a ťažkým krokom sa vracala do svojich komnát, z ktorých iba pred niekoľkými minútami vybehla plná nádeje.
Keď vstúpila dovnútra a zatvorila za sebou dvere, pohla sa priamo ku skrini. Prudko ju otvorila dokorán a zahľadela sa na svoje veci. V kúte ležala malá plátenná taška, ktorú tam uložila prednedávnom, pretože ešte netušila, kedy bude musieť odísť. Teraz ten čas nadišiel a ona sa akosi nemohla odhodlať, aby ju vytiahla.
Napriek nechuti po nej siahla a otvorila ju. Vzápätí do nej napchala dvoje šaty – čierne, ktoré nosila po smrti svojho manžela. Ostatnými ju obdaroval Wayne a ona od neho už nič nechcela. Odmietala si vziať niečo od neho. Preto aj zo šperkovnice vytiahla obyčajný malý perlový náhrdelník, ktorý jej zostal ešte po matke. Ostatné drahé šperky prešla bez povšimnutia. Týmto skromným obsahom naplnila tašku a zatvorila ju. Cez plecia si prehodila tmavý plášť s kapucňou, aby sa uchránila pred zimou.
Bez toho, aby sa obzrela, vyšla von a zamierila k veľkým mramorovým schodom. Po prehýrenej noci všetci spali, takže nehrozilo nebezpečenstvo, že sa ju pokúsi niekto zastaviť. Dávala si záležať najmä na tom, aby sa nepozrela smerom k pracovni. Nezniesla by ani pomyslenie na to, čo sa tam odohrávalo. Tá myšlienka jej dodala silu.
Rýchlo zbehla po schodoch, s námahou otvorila masívne vchodové dvere a vyšla do tmavej mrazivej noci.
Nevedela si pomôcť, ale ako sa tak zakrádala tmou, zmocnil sa jej detinský pocit zlodeja, ktorý uniká pred spravodlivosťou. Bola to do neba volajúca hlúposť, pretože podľa nej by niekto iný mal konečne zaplatiť za to, ako veľmi jej ublížil. Najnepochopiteľnejšie pre ňu však bolo, že ani po tom hroznom odhalení nedokázala Wayna nenávidieť.
Potichučky sa dostala až ku stajniam a opatrne sa poobzerala. Všetky kone stáli v boxoch a tie strážili dvaja koniari. Nebolo možné sa cez nich nepozorovane dostať a už vôbec nie s veľkým koňom po boku. Nečujne si povzdychla, pretože do mysle sa jej už začala vkrádať vtieravá myšlienka, že nakoniec bude jej nevydarený útek všetkým iba na posmech.
Zahryzla si do pery a vtedy zachytila kútikom oka akýsi pohyb naľavo do nej. Okamžite ta vrhla pohľad a odrazu pocítila nový príliv nádeje. Pri neďalekých stromoch sa totiž pokojne popásal obrovský biely žrebec. Nepochybne to bol Waynov Cryos. Zrejme si robil, čo chcel presne ako jeho pán a odmietal sa na noc nechať zatvoriť. Našťastie pre Robynne.
Nečujne sa presunula až k nemu, pričom sa neustále obzerala, či ju náhodou niekto nesleduje. Keď začula žrebcovo potešené zafŕkanie, usmiala sa. Teda sa na ňu ešte pamätal. O to lepšie, aspoň to bude mať ľahšie.
Načiahla sa za uzdou, ktorá mu visela cez široký chrbát a pevne ju zovrela v dlani. Silno za ňu zaťahala, kým ju Cryos neposlúchol a nenasledoval ju až k prvým stromom začínajúceho sa lesa, v ktorom sa chcela nepozorovane stratiť. Ako náhle ho doviedla až tam, bez dlhého premýšľania sa rozhodla vyškriabať na strom, aby mohla nasadnúť. Ani na malú chvíľu si totiž nenamýšľala, že by sa mohla na koňa vyšvihnúť bez nejakej opory či pomoci.
Vyliezla na konár a odtiaľ ľahko vysadla na pokojne stojaceho žrebca. Pohodlne sa naňho uvelebila, napravila si tašku na pleci a vzala uzdu do oboch rúk. S námahou nasmerovala Cryosa smerom k ceste, vedúcej do mesta a vzápätí ho silno popchla. Na nič nečakal a vyrazil takou rýchlosťou, až dostala strach.
Onedlho však prestala myslieť na obavy a jej myšlienky putovali naspäť do obrovského domu McCaldenovcov, ktorý už navždy opúšťala. Zacítila na lícach slzy a v ústach sa jej utvorila akási slaná pachuť. Podvedome začala plakať, no ani sama si to poriadne neuvedomovala až dovtedy, kým jej hlasné vzlyky neprinútili vystrašené vtáky vzlietnuť z obnažených konárov stromov.