Bella noverca LXXIX.kapitola

Bella noverca LXXIX.kapitola

Anotace: tak tu máte ďalšiu kapitolku... dala by som ju sem aj skôr, ale nejako mi to blblo s cookies :) tak dúfam, že sa vám bude páčiť ;)

Sbírka: Bella noverca

LXXIX.kapitola – Záhadné zmiznutie

Georgia hodnú chvíľu zmätene hľadela na svoju neter, kým sa tá znovu neozvala: „Ani ma nepustíš dovnútra?“
„Och, pravdaže áno,“ spamätala sa a ustúpila, aby Robynne mohla prejsť.
Potom ju nasledovala až do salóna, kde sa neter zastavila a zostala nehybne stáť uprostred miestnosti.
„Nemám veľa času,“ šepla temer nečujne. „Musím odísť čo najskôr.“
„Počkaj, Robynne. Hádam si najprv zaslúžim vysvetlenie, nie?“ prerušila ju Georgia zamračene. Nedostatok spánku jej totiž nedovoľoval dostatočne pochopiť celú situáciu okamžite.
„Teta, práve na zbytočné vysvetľovanie teraz nemám čas...“
„A pred čím alebo kým tak bezhlavo utekáš?“
„Dnes v noci... stalo sa niečo, čo... ach, nemôžem na to ani pomyslieť! Bol to prelom môjho doterajšieho života a prinútil ma konečne sa rozhodnúť! Ty veľmi dobre vieš, v akom som stave. Skôr či neskôr sa to muselo stať!“ vravela Robynne zúfalo.
„Obe sme sa však dohodli, že odchod je až tá posledná možnosť! Nedovolím ti, aby si opustila všetko, o čo si tak tvrdo bojovala, Robynne Dawleyová McCaldenová!“
Robynne pokrútila hlavou a vzápätí vyčerpane klesla na pohovku, kde sa usedavo rozplakala.
„Ach, moja drahá! Čo sa ti to len prihodilo?“ zvolala Georgia súcitne a prisadla si k neteri. Pevne ju objala.
„Môže za to ten lord, však?!“ vybuchla nahnevane.
„Nepýtaj sa ma, teta... prosím ťa. Len mi dovoľ odísť,“ žiadala ju Robynne medzi vzlykmi.
„Odo mňa si predsa nemusíš pýtať povolenie, ale... mám jednu podmienku.“
„Akú?“ zdvihla neter hlavu.
„Pôjdem s tebou,“ usmiala sa Georgia.
„A-ale to nemusíš... naozaj ťa nechcem nútiť...“
„Keď vravím, že pôjdem, tak to aj urobím!“ trvala Georgia na svojom.
„Ach, ďakujem ti, teta,“ vyrazila zo seba Robynne a schúlila sa do tetinho náručia.

Po necelých dvoch hodinách už mali všetko zbalené. Robynne si brala iba to, čo si vzala z domu McCaldenovcov a ani Georgia toho nemala tak veľa. Jediný problém tu bol s domom, no aj ten sa mohol vyriešiť až neskôr.
Robynne sa veľmi ponáhľala, lebo sa bála, že by ju niekto mohol vypátrať. S Waynovou impulzívnosťou by sa jej útek mohol skončiť skôr, ako sa začal. A tak rýchlo nahádzali veci do tašiek, zobrali všetky úspory a nakoniec za sebou poriadne pozamykali všetky dvere. Georgia sa trochu ľútostivo obzrela na svoj upravený domček, ktorý nikdy nebol v takom dobrom stave, no vedela, že sa sem skôr či neskôr opäť vráti. Zaumienila si totiž, že nedovolí neteri cestovať príliš ďaleko. Dlhá cesta by mohla uškodiť dieťaťu.
„Už som si tento dom takmer obľúbila,“ neubránila sa povzdychu, keď vychádzali z dverí.
„Je mi ľúto, že musíš opustiť svoj doterajší život, teta. Ale ako som povedala, pochopím ak....“
„Psst! Už ani slovo. Niečo som ti sľúbila a to aj splním. Rozhodne ťa nenechám... a toto je čo?!“ zvolala odrazu a zostala stáť v nemom úžase.
„Čo?“ zľakla sa Robynne a zrakom už takmer pátrala po prichádzajúcom Waynovi. Zbadala však iba Cryosa, ktorý sa neškodne popásal obďaleč a práve naňho teta vyvaľovala oči.
„Ach, to je iba Cryos. Neboj sa, tento žrebec ma sem priviezol. Nikdy mu to nezabudnem,“ dodala láskyplne a nežne ho pohladila po pysku.
„Bože môj, to zviera je obrovské! Ako si sa naň vôbec dostala?! A čí je? Tvoj?“ vypytovala sa teta.
„Nuž... pravdupovediac.... patrí Waynovi,“ dokončila Robynne so sklonenou hlavou.
„Takže si mu na dôvažok všetkého ešte aj ukradla koňa?!“ zvolala Georgia čoraz viac prekvapená.
„Nemala som inú možnosť ako sa sem dostať. A neukradla som ho. Ešte teraz ho totiž pošlem naspäť na panstvo.“
„A trafí späť iba tak?“ nadvihla Georgia pochybovačne obočie.
„Pravdaže,“ pousmiala sa Robynne.
Georgia hľadela, ako sa neter lúči so zvieraťom a tľapnutím po zadku ho posiela naspäť. Nemohla uveriť vlastným očiam, keď sa kôň naozaj rozbehol smerom na panstvo.
„A čo teraz?“ hlesla Robynne.
„Najmeme si bričku, čo iné sa dá robiť? A potom... ktovie, kam nás osud zaveje,“ povzdychla si Georgia a vedúc neter za sebou, pustila sa pešo do mesta.
Bolo skoré ráno, keď panstvo McCaldenovcov zaliali prvé slnečné lúče. Vo vzduchu bolo cítiť pomalé otepľovanie sa a všetci sa už nevedeli dočkať, kedy príde jar, ktorá so sebou prinesie teplo a najmä život.
Wayne sa zobudil okamžite, ako na sebe zacítil svetlo. Trochu zamračene sa poobzeral okolo seba. Nachádzal sa totiž stále v pracovni, čo znamenalo, že tu musel po Isabellinom odchode zaspať. Zhlboka sa nadýchol a pomaly sa postavil.
Bol taký vyčerpaný z nepohodlnej polohy, že cítil každučký sval v tele. Nepáčilo sa mu, že tak veľmi zlenivel. Keď bol vojakom, musel spať aj na horších miestach a nikdy mu to neprekážalo. Bude musieť so sebou niečo robiť.
Teraz však myslel na niečo iné. Pocítil netrpezlivosť a rýchlo vbehol do svojich komnát, aby sa prezliekol do čistého oblečenia. Potom zašiel do jedálne, kde si nakázal priniesť bohaté raňajky. Celý ten čas však bol duchom inde. Už sa totiž nemohol dočkať, kedy uvidí Robynne a všetko jej povie. Zverí sa jej s tým, čo sa včera stalo s Isabellou a požiada ju, aby sa zaňho vydala. Bol si istý, že neodmietne. Videl jej predsa včera na očiach, že k nemu neprestala niečo cítiť.
Rýchlo do seba nahádzal jedlo a vzápätí vyskočil. Bolo príliš skoré ráno, aby ju šiel zobudiť. Iste ešte spí. Nervózne opustil jedáleň a keď pozdravil Gerarda, vyšiel von, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu.
Už vo dverách však zbadal, že niečo nie je v poriadku. Nadvihol obočie, keď videl znepokojene pobehujúcich koniarov v stajniach. Z takej diaľky však nemohol zistiť, čo sa deje, tak rázne vykročil k nim.
Zbadali ho okamžite a jeden z nich sa k nemu ihneď rozbehol.
„Dobré ráno, pane!“ zdravil ho zadychčane.
„Podľa vašich výrazov si nemyslím, že je až také dobré. Môžete mi vysvetliť, čo sa to tu deje?! Prečo je v mojich stajniach taký neporiadok?!“ dožadoval sa odpovede pán domu.
Ostatní iba previnilo sklonili hlavy a čakali, že prehovorí ich nadriadený.
„Nuž... viete, mylord, že už dlho sa starám o vaše kone a prisahám, že sa mi nikdy nič podobné nestalo. Vždy som bol zodpovedný a rozhodne nie je moja vina...“
„Môžeš prejsť k veci, Calney?!“ prerušil ho Wayne netrpezlivo.
„Včera večer, pane... váš kôň...“
„Cryos? Čo je s ním?!“ v zlej predtuche zvýšil hlas.
„Ušiel, mylord. Ušiel a prisahám, že ani jeden z chlapov netuší prečo!“ dostal konečne zo seba koniar a vzápätí sa prikrčil, keď sa Wayne nahnevane vzpriamil.
„Čo tým myslíš, že ušiel?!“
„Kiežby som vám mohol vysvetliť, čo sa udialo, ale nedovolím si ani predpokladať...“
„Takže nie?! A ja zas viem, že Cryos to ešte nikdy neurobil! Ak utiekol, iste to bolo preto, že ste s ním zle zaobchádzali!“
Wayne sa vrhol na muža a schytil ho za golier.
„Ja z teba vytrasiem pravdu, Calney!“ vyhrážal sa rozzúrene. „Priznaj sa!“
„Prisahám, pane,“ vydýchol koniar zdesene gúľajúc očami. „Prosím vás, verte mi, že by som si niečo také nedovolil. Váš kôň mal vždy tú najlepšiu starostlivosť. Ibaže sa nikdy nechcel nechať zatvoriť do boxu, tak zostával vonku. Ale o tom ste predsa vedeli.“
„Keď sa mu nič nestalo, prečo je teda preč?!“ Wayne surovo odsotil muža, keď si bol istý, že neklame.
„Vravím vám, že nemáme tušenia. Večer bol na svojom obvyklom mieste vzadu za stajňami a ráno sme ho odrazu nenašli. Pane, sľubujem vám, že ho pôjdeme hľadať a...“
„Mylord! Pozrite!“ skríkol jeden z chlapov a horlivo ukazoval kamsi za Wayna. Ten sa obrátil a zbadal veľkého snehobieleho žrebca, ktorý sa rútil k nim.
Wayne vyvalil oči, keď žrebec zastal priamo pred ním a s úplnou samozrejmosťou, akoby sa nič nestalo, sa začal popásať.
„Ja už ničomu nerozumiem...“ porútil hlavou a náhly hnev z neho okamžite vyprchal.
„Ani ja,“ hlesol Calney a zhlboka si vydýchol, lebo si bol istý, že mal na mále.
Wayne pristúpil k zvieraťu a upokojujúco ho pohladil po šiji. „Kde si bol?“ položil otázku, ktorú však adresoval viac sebe a zamyslel sa. „Som si istý, že si neušiel iba tak.“
Cryos potichu zafŕkal, akoby sa snažil svojho pána upokojiť. Wayne sa však stále nemohol zbaviť zlého pocitu, že sa stalo niečo, o čom nevie.

Vrátil sa do domu oveľa neskôr, keď si bol istý, že bude o Cryosa dobre postarané. Tam ho už prepadli iné myšlienky. Celé dopoludnie strávil v pracovni, často však vychádzal von a hľadal jedinú osobu, ktorú chcel dnes vidieť. Tá sa však vôbec neukazovala, preto sa po nejakom čase čakania obrátil na Darleen, ktorá niesla čistú bielizeň do jeho komnát.
„Počkaj chvíľu,“ zastavil ju, keď prechádzala popri ňom.
„Želáte si niečo, mylord?“ spýtala sa poslušne.
„Chcel by som... ehm, chcem sa opýtať, či už lady McCaldenová vstala,“ pokúšal sa potlačiť rozpaky, lebo nechcel, aby sa niekto o ich vzťahu dozvedel.
„Lady Robynne? Och, bola som v jej izbe, ale nazdávam sa, že áno,“ zmätene odvetila Darleen.
„Nazdávaš sa? Ako to myslíš? Veď si sa s ňou musela rozprávať, nie?!“ zamračil sa Wayne nad čudnou odpoveďou slúžky.
„Ja som ju tam ale nenašla, mylord,“ krútila dievčina hlavou. „Iba som vzala nejakú bielizeň, no...“ nedokončila a trochu rozpačito zmĺkla.
„Tak čo je?!“ súril ju netrpezlivo.
„Nuž... nepatrí sa, aby služobníctvo klebetilo o svojich pánoch, ale... viete, mylord, ladyina posteľ bola nedotknutá. Myslím si, že asi nespala túto noc v dome,“ dokončila, previnilo klopiac oči.
Waynovi sa prudko rozbúšilo srdce. „Ako to, že nespala doma?! A kde môže byť?!“
„Netuším, mylord.“
„Urobila to už niekedy?! Povedz pravdu, dievča!“ schytil ju za lakeť a prižmúril oči.
Trochu sa zľakla jeho reakcie a vystrašene začala koktať. „T-totiž... j-ja neviem... ešte nikdy som si... n-nevšimla, že by.... no...“
Wayne ju pustil a nechápavo sa zahľadel na koniec chodby, kde sa nachádzali macochine komnaty.
Darleen si so skrivenou tvárou šúchala boľavú ruku a ohromene na lorda hľadela. Dnes sa podľa nej správal naozaj podivne.
„Ak ešte nikdy neodišla... nechápem, čo teda...“ rozmýšľal Wayne a slová mu občas nahlas unikli z úst.
Obrátil sa teda späť na Darleen a otvoril ústa, že niečo povie, keď mu mimovoľne v ušiach zazneli koniarove slová: „Nemám tušenia. Večer bol na svojom obvyklom mieste vzadu za stajňami a ráno sme ho odrazu nenašli...“
Wayne naprázdno preglgol a naraz vytreštil oči, keď mu prišlo na um možné vysvetlenie Cryosovho záhadného zmiznutia.
„Bože dobrý...“ vydýchol v zlej predtuche a odrazu sa otočil, rýchlo bežiac do ladyiných komnát.
Darleen zdesene civela za ním. „Musel sa zblázniť,“ pokrútila hlavou, no zvedavosť jej nedala. Rozbehla sa za lordom do komnát lady McCaldenovej.
Wayne tam už bol. Najprv vrhol letmý pohľad na ustlanú posteľ a potom sa zvrtol k Darleen.
„Prehľadaj jej osobné veci a povedz mi, či niečo náhodou nezmizlo,“ prikázal jej, celý sa trasúc.
„Och, ale mylord...“ protestovala, pretože nechcela zasahovať panej do súkromia.
„Urob to! Okamžite!!“ zreval, až od ľaku nadskočila a utekala ku skrini a komode.
Vydesene všetko prezrela, dokonca aj toaletný stolík a šperkovnicu.
„Šaty nechýbajú... iba dvoje,“ povedala nakoniec.
„Ktoré?“
„Tie čierne, v ktorých sem prišla.“
Zaťal zuby a snažil sa upokojiť, no nedarilo sa mu to ani náhodou. „Ešte niečo?“
„Už iba jedny perly, ktoré zdedila po matke a taká malá taštička, v ktorej si priniesla veci, keď sem prišla...“ Darleen odrazu zmĺkla a v ohromení si zakryla ústa rukou, lebo si uvedomila, čo práve povedala.
„Ona odišla... Opustila ma,“ hlesol Wayne neveriacky a zostal nehybne stáť uprostred miestnosti.
Autor Procella, 06.03.2009
Přečteno 343x
Tipy 19
Poslední tipující: Fiera, Sarai, Tasha101, odettka, temptation, Nienna, rry-cussete, Kaceeeenka, Aaadina, Ihsia Elemmírë
ikonkaKomentáře (3)
ikonkaKomentujících (3)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Jednou jsi mi napsala ať píšu něco trochu jinýho než o stmívání a tak jsem to zkusila...přečti si moje 2 poslední povídky :) Mimochodem tahle kapitolovka je krásná :D

11.03.2009 15:39:00 | Šnégja

Doufám, že tohle ho konečně přiměje k rychlé akci :-)

06.03.2009 21:04:00 | Nienna

no a má čo chcel! tak mu treba.. =D

06.03.2009 19:22:00 | smokie

© 2004 - 2022 liter.cz v1.5.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí