Domov bábik

Domov bábik

Anotace: 36. kapitola Keďže by som mala písať seminárky a učiť sa, tak pridávam ďalšiu kapitolu s pocitom, že sa to začína zvrhávať na nekončený príbeh. Pekné čítanie a poprosím komentáre. :-)

P.S. Ak dostanem dosť komentárov, mám pre vás prichystané prekvapko!

„Láskavosť? Akú láskavosť?“ spýtal sa a ja som prevrátila očami.
„Nechápem, prečo tie obavy v hlase...“
„Lebo ťa poznám,“ vysvetlil Laco.
„A tým chceš čo povedať?“ hrane som sa rozčúlila a on sa zasmial.
„Radšej nič. Takže, čo potrebuješ?“
„No, vieš...chcela som sa ťa spýtať, či by si ma nehodil k Tomášovi. Ja neviem, kde býva,“ rýchlo som dodala, lebo som vedela, ako to muselo vyzerať. Vlastne, aj keď som sa obraňovala tým, že neviem kde býva, čo bola mimochodom pravda, stále to vyznelo čudne. Hm...radšej som nechcela vedieť, ako si to vysvetľoval.
„Čo? A čo u ňho chceš?“
„Nebuď taký zvedavý. Tak, zobereš ma tam?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.
„No dobre. O pätnásť minút som u teba,“ povedal a hneď nato zavesil.
Výber oblečenia mi trval presne trinásť minút. Rekord! A potom som mala dve minúty, aby som zo seba urobila niekoho, kto medzi ľuďmi nebude šíriť hrôzu a spôsobovať paniku.
Nebola som ešte ani v štvrťke sebazľudšťovania, keď sa ozval pri dverách zvonček. Mama šla otvoriť a o sekundu sa vo dverách kúpeľne objavil Laco. Hlboko si vzdychol a zagúľal očami.
„Vidím, že vy baby ste všetky rovnaké,“ zamumlal a ja som po ňom strelila pobúreným pohľadom.
„Aj vy chlapi ste všetci rovnakí. Chcete, aby sme boli dychvyrážajúco krásne, ale keď musíte čakať, kým sa namaľujeme, tak to sa vám zrazu nepáči.“ Na to Laco nič nepovedal, iba ma počastoval smiešnou grimasou, ktorá, aspoň som predpokladala, mala byť niečo medzi znechutením a vysmiatím. Ale ja viem, že na to jednoducho nemal čo povedať, pretože som mala stopercentnú pravdu. Nebolo k tomu už čo dodať.
„Táááák, som hotová! Ako vyzerám?“ Nahodila som môj miliónový úsmev a afektovane zaklipkala očami.
„Ako z cirkusu,“ povedal smrteľne vážne a ja som ho tresla sáčikom vatových tampónov po hlave.
„No dovoľ! Vieš ako dlho som sa s tým piplala?!“
„Práve že viem! Čakal som tu na teba!“ oznámil mi celkom zanedbateľnú maličkosť a tak som pokrčila plecami.
„Veď z teba neubudlo.“
„Si nebuď taká istá. A vôbec, načo sa takto tapetuješ? Chceš sa páčiť Tomášovi?“ nevinne sa spýtal, lenže moje telo vôbec nereagovalo tak nevinne, ako by malo. Alebo ako som potrebovala. Ono sa totiž rozhodlo, že na odpoveď sa moje líca zmenia na dva horiace fľaky.
„Nie,“ zahundrala som, pričom sa na mňa Laco škeril, ako keby práve vyriešil záhadu troch pátračov. Alebo ich bolo päť? Ale nie, to si mýlim so Správnou päťkou. Hm...toľko k môjmu dectvu.
„Nie? A prečo si to potom robila? Kľudne si mohla ísť tak, ako si bola,“ nedal pokoj a dosť okato si koledoval o pudrenku medzi oči.
„Radšej mlč a pohni sa,“ hnala som ho ku dverám a chňapla som po teniskách.
V aute hralo rádio, no inak sme sa viezli v tichu. Neviem, kde mal hlavu Laco, no ja som premýšľala nad tým, čo vlastne poviem Tomášovi, keď k nemu prídem. Dosť ma vydesilo, keď som zistila, že to bude určite vyzerať maximálne hlúpo. Veď som u neho ešte nebola a on ma nikdy ani nepozval a zrazu sa tam len tak bez ohlásenia zjavím a....čo? V mojej hlave sa začal rodiť stav, ktorý bol zmesou strachu a zmätku a ten sa začal transformovať do gigantických rozmerov. Už som chcela povedať Lacovi, nech to otočí, že som si to rozmyslela, no zrazu začalo auto pribŕžďať, až napokon úplne zastalo.
Vyzrela som von cez okno na poschodový dom natretý na žlto, bielu latkovú ohrádku a úhladne posekaný trávnik. Cestička, ktorá viedla k vchodovým dverám, bola lemovaná pestrými nízkymi kvetmi, medzi ktorými som zahliadla aj fialky. Vo dvore boli odparkované dve autá. Jedno bolo strieborné volvo a na druhé som takmer vôbec nevidela, len som zahliadla odraz čevenej farby.
Celý ten výjav pred sebou som študovala tak dlho, ako bolo možné, len aby som nejako oddialila tú chvíľu, keď budem musieť čeliť realite. Lacom netrpezlivo bubnoval rukymi po volante a ja som si bola vedomá toho, že nechal bežať motor. Radšej by ho mal vypnúť, lebo som neplánovala tak rýchlo opustiť toto miesto.
„Tak ideš či nie?“ ozvalo sa vľavo odo mňa. Sťažka som prehltla.
„Hm...“ Dosť neurčitá odpoveď odo mňa.
„No tak čo je? Nemám na to celý deň,“ podráždene povedal a ja som prižmúrila oči. Dnes bol fakt šarmantný.
„Gentlemanstvo sa v tebe nezaprie, však?“ odsekla som mu.
„Veď ma poznáš. Za každých okolností okúzľujúci. Ale teraz už vážne choď.“
„Máš snáď naponáhlo?“ spýtala som sa so zdvihnutým obočím.
„O pár minút ideme s Klaudiou do kina,“ vysvetlil.
„Aha.“ Som ja ale výrečná! „Tak už idem teda,“ skrúšene som povedala a vystúpila som z auta. Ešte som poriadne ani nezabuchla dvere a Laco sa už pohýnal. Naozaj nemusel dávať tak veľmi najavo, ako rád sa ma zbavil!
Hodnú chvíľu som sa dívala za jeho autom, až kým sa nestratilo za odbočkou a potom so sa s pochybnosťami zahľadela na Tomášov dom. Zhlboka som sa nadýchla a neistým krokom som sa vydala v ústrety stretnutiu, ktoré sa určite zapíše do histórie. Len som si nebola istý čím.
Strčila som do drevenej bránky, ktorá sa pod náporom mojej ruky hladko otvorila a potom aj zatvorila. Pristúpila som k vchodovým dverám a roztrasenou rukou som stisla zvonček. Sekundy, kým sa dvere otvorili, boli pre mňa trýznivé a začínala ma ovládať panika. Jediné, čo mi behalo hlavou bolo: Uteč! Ešte stále máš čas na odchod!. Neurobila som to. Ešte stále sa tomu čudujem, no zostala som.
Ruky som zaborila hlboko do vreciek ďžínsov a pohľad som sklopila k zemi. A potom sa dvere prudko otvorili. Žalúdok sa v tej chvíli hadil v mojom vnútri, čo skutočne nebolo veľmi príjemné.
„Luci!!!“ zajačal dievčenský hlas a vzápätí ma niečie ruky schmatli a dosť nekompromisne ma vtiahli dnu. Vyplašene som sa zadívala pred seba, kde sa na mňa škerila Ľubica, Tomášova sestra. Vtedy som začula explozívny rachot, keď sa kameň, ktorý bol prisatý na moje srdce, odtiaľ odlepil a zletel dolu.
„Ako sa máš? Dávno sme sa nevideli. A čo ty tu vlastne? Prišla si za Tomášom? Poď ďalej.“ Dosť ťažko som dokázala vnímať všetky slová, ktoré sa hyperrýchlosťou valili z jej úst, no podstatu veci som pochopila. Vyzula som si tenisky a kráčala som za ňou neviem kam. Cestou som si obzerala dom, ktorý bol pekne zariadený, no nebudem tu nudiť siahodlhými opismi.
Nakoniec sme skončili v kuchyni, kde bola menšia spúšť. Až teraz som si vlastne všimla, že má okolo seba opásanú zásteru.
„Čo robíš?“ spýtala som sa a postávala som pri linke, zatiaľ čo ona miešala nejakú bielu masu vo veľkej nerezovej mise.
„Jahodovú tortu. Je vážne senzačná. Potom ju musíš určite ochutnať.“
„Jasné, risknem to.“ Zasmiala som sa.
„Pche,“ hrane si odfrkla, „ma ešte nepoznáš. Ja by som mohla kľudne robiť aj šéfkuchárku.“
„No veď uvidíme,“ uškrnula som sa a trochu nervózne som si prezerala zariadenie v miestnosti.
„Takže, prišla si za Tomášom, že?“ Neisto som prikývla a ona sa mierne usmiala. Páčil sa mi tento jej úsmev.
Položila misu späť na pult a prešla k dverám.
„Tomááááš!“ zajačala. „Máš návštevu!“ Potom sa zvrtla a vrátila sa k pôvodnej činnosti.
„No veď počkaj, keď ho uvidíš,“ zachichotala sa a ja som na ňu nechápavo hľadela.
„Prečo?“
Usmiala sa a pokrčila plecami. „Za chvíľu je tu.“ Ponechala si svoje tajomstvo, čím ma ešte viac znervóznila. No super! Ešte nech sa mi začne búriť žalúdok a vyrobím tu trapas storočia! Táto situácia zjavne na moju psychiku vôbec nevplývala priaznivo.
„Ale čo si tým mysle...?“ Môj hlas zanikol v otázke, ktorá bola vyrieknutá značne otráveným tónom.
„Akú návštevu?“
Pohľadom som ihneď zaletela ku dverám, kde stál zamračený Tomáš a takmer som si musela po zemi zbierať očné bulvy.
Autor smokie, 04.04.2009
Přečteno 247x
Tipy 6
Poslední tipující: Sarazin Faestred, Syala, Princezna.Smutněnka
ikonkaKomentáře (4)
ikonkaKomentujících (3)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

dík za upozornenie - závada odstránená. A aspoň viem, že to čítaš pozorne =D

20.04.2009 21:29:00 | smokie

ja dám komentár hneď z dvoch dôvodov :) prvý je ten, že sa mi to stále veľmi páči a takisto som zvedavá :) a ten druhý je, aby som ťa upozornila na jednu logickú chybu, ktorá mi priam bije do očí - v na začiatku, keď Lucia odchádza s Lacom, si berie lakované balerínky, ale v dome u Tomáša si vyzúva tenisky! :)) len toľko. Inak je to super auž sa teším na ďalšiu časť. Dúfam, že bude čo najskôr :)

08.04.2009 17:38:00 | Syala

no, tým prekvapením malo byť vlastne skoré pokračovanie. a keďže sa teším, že som dostala aspoň jeden komentár, tak ho sem aj idem dať. =D

06.04.2009 23:54:00 | smokie

neviem, či stačí, ak napíšem ja, ale som strašne zvedavá! keď chceš, môžem ti napísať aj viac komentárov, len dúfam, že sa dočkám pokračovania :D

06.04.2009 17:19:00 | Procella

© 2004 - 2022 liter.cz v1.5.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí