Domov bábik

Anotace: 37. kapitola Za preklepy a pravopisné chyby sa vopred ospravedlňujem, veľmi som si to neopravovala.

On na mňa pozeral rovnako vyvalenými očami, v ktorých sa zračil úplný zmätok a prekvapenie. Pravdu povediac, vôbec som sa mu nečudovala. Ja by som zrejme reagovala rovnako vyvalene ako on. Ale neviem, či by som ja dokázala zo seba niečo vysúkať s takou ľahkosťou ako on.
„Lucia?“ Au! Čo sa, dopekla, stalo s Luckou? A okrem toho, vôbec to nevyznelo nadšene.
Nepatrne som naklonila hlavu nabok a zahryzla si do pery. Očami som hypnotizovala jeho tvár. Toto sa mi nepáčilo.
„Hm...ahoj,“ hlesla som a moja už tak dosť nízka sebadôvera bola zadupaná niekam do zeme. Ľubica preskakovala pohľadom medzi nami a nenápadne sa uškŕňala. Neviem, čo jej bolo smiešne.
Cítila som, ako začínam pomaly červenať a bolo mi z toho všetkého do plaču. Tomáš stál stále nerozhodne medzi dverami, na tvári už nemal zmätok ani prekvapenie, no skutočne neviem, čo tam bolo. Potom sa náhle prebral a ruky si zastrčil do vreciek značkových čiernych teplákov. Mimochodm, všimla som si, ako dobre vyzerá v tom tak akurát obtiahnutom bielom nikeovom tričku. A vo chvíli, keď som si to všimla, sa mi v hrdle urobila hrča a začala som plytko dýchať. Dočerta s tou debilnou príťažlivosťou!!!
„No, pôjdeme radšej do mojej izby,“ navrhol a ja som nepatrne prikývla. Kráčala som za ním a v hlave sa mi začali zjavovať obrázky toho, čo by som tam s ním najradšej robila. A boli to veci deťom neprístupné.
Kráčala som za ním hore po schodoch, takže som mala perfektný výhľad na určité časti jeho tela, ktoré mi rozhodne neboli ľahostejné. V duchu som sa prudko okríkla. To iba ja môžem byť taká blbá, že na niečo podobné myslím v takej chvíli.
Prešli sme k otvoreným dverám, do ktorých vstúpil a ja som ho nasledovala. Do očí mi ihneď udrela stena naproti, ktorá bola natretá na tmavomodro, pričom ostatné boli bledosivé. Väčšia posteľ bola mierne zahádzaná oblečením, počítač na písacom stole bol zapatý a na obrazovke bola zobrazená nejaká krajina z počítačovej hry. Okolo neho sa na stole povaľovali rôzne zošity a časopisy, ktoré boli aj na nočnom stolíku. Školská taška bola hodená v kúte vedľa skrine s oblečeným, ktorej jedny dvierka boli otvorené.
Vstúpila som na bielo-sivý mäkký koberec a zostala som nerozhodne stáť naprostred izby. Tomáš sa ku mne otočil a jednou rukou si prehrabol vlasy. Myslím, že som to pokladala za nervózne gesto.
„Mám tu trochu bordel,“ zamrmlal a ja som na neho vyvalila oči. To snáď nie je pravda. Bolo to nejakým čudným lomom svetla, alebo sa naozaj začervenal?
„Ale nie, to je v pohode,“ povedala som a vyľakane som si uvedomila, že môj hlas je nezvykle tenký, takmer škrekľavý. Zťažka som prehltla a prinútila som sa mu pozrieť do tváre.
„Bolí to?“ ticho som sa spýtala cítiac nepríjmené výčitky. Dočerta! Veď to jeho napuchtnuté oko, modrina na brade a natrhnutá pera to všetko bola iba moja vina. Mala som tomu nejako zabrániť. Hociako! Lenže nie, ja som tam stála ako taká krava a dívala sa, ako sa mlátia.
Pokrútil hlavou a sadol si na stoličku pri písacom stole. „Nič to nie je... Posaď sa,“ povedal, keď sa zdalo, že som tam zapustila korene.
Nedôverčivo som sa zadívala na posteľ s mäkko vyzerajúcimi poduškami zahalenými do tmavomodrých obliečok s jemným bledším vzorom. Predsa len, tento kus nábytku zohrával v mojich predstavách celkom podstatnú úlohu a sadnúť si tam, by vo mne vyvolávalo určité ďalšie myšlienky.
Lenže nemohla som tam zostať stáť ako kôl v plote, takže som si predsa len sadla. Chvíľu sme boli ticho, neviem, čo robil on, lebo ja som znova pohľadom skúmala jeho izbu, aby to aspoň vyzeralo, že mám čo robiť. Chvíľu som bola neskutočne zaujatá plagátom neakej skupiny, ktorú mal nalepenú na vnútornej strane dverí, ktoré po mojom príchode zatvoril.
Ticho sa už zdalo byť celkom neznesiteľné, keď sa konečne ozval.
„Hm, dosť ma....,“ zrejme hľadal vhodné slovo, „prekvapilo, že si prišla,“ dokončil a ja som bola rada, že nepoužil slovo šokovalo alebo nebodaj vydesilo. To by mi tým príliš nepolichotil.
„Ja viem...prepáč, viem, že som sa mala najskôr ozvať, alebo vôbec nechodiť, no...“
„Nie! To je v pohode. Iba si ma prekvapila, nič viac. To neznamená, že.... Ja neviem.... že mi to vadí,“ vysúkal zo seba nakoniec. Trochu hanblivo, alebo aspoň mne sa tak zdalo, sa usmial.
„No, prišla som lebo,“ urobila som dramatickú odmlku a roztrasenou rukou som si zahladila prameň vlasov za ucho, „lebo sa ti chcem ospravedlniť za to, čo sa stalo.“ A bolo to vonku. Ale...bol toto dôvod mojej návštevy?
„Prečo?“ spýtal sa a ja som mykla hlavou pri tej otázke.
„Čo prečo?“ podvedome som sa zamračila, lebo som nechápala.
„Prečo by si sa mala ospravedlňovať? Ty za to predsa nemôžeš,“ podráždene povedal a ja som nestačila zírať, ako rýchlo sa zmenila jeho nálada.
„A okrem toho, ja som ho udrel prvý, takže sa neospravedlňuj ani za neho,“ pokračoval a ja som na neho mlčky civela. Vlastne mal pravdu. To on dal Mišovi prvú ranu. Ale kvôli mne. Kvôli mne? Naozaj? Ako som na to vôbec prišla? Teraz nič nenaznačovalo tomu, že som bola príčinou. Cítila som sa ako pako.
„Hm, asi...asi áno. Vlastne, tak to bolo,“ zamrmlala som a neprítomne som zízala do zeme. Cítila som na sebe jeho pohľad. A cítila som, že je všetko zle. Bože, na čo som sem vôbec liezla?
Zrazu sa Tomáš prudko postavil zo stoličky a rázne odpochodoval k oknu za mojím chrbtom.
„Ja to nechápem. Ako môžeš....,“ nedokončil a jeho nahnevaný a zadlo sa, že aj trochu frustrovaný tón ma dokonale zmiatol.
„Čo?“ spýtala som sa, zvrtla som sa na posteli a s očakávaním hľadela na jeho chrbát.
„Ale nič,“ odvrkol odmeraným hlasom, čím ma zmiatol ešte viac. Takmer to vyzeralo, ako keby mi to robil naschvál.
„Čo ako môžem?“ dožadovala som sa odpovede.
„Nič. Nechaj to tak.“ Jeho nepríjemný tón sa mi vôbec nepáčil. Zistila som, že nemám rada to jeho chladné JA. Stále ku mne stál otočený chrbtom a pozeral z okna a ja som stále hľadela na jeho chrbát.
„Prečo si vlastne prišla?“ zmyslene sa ma opýtal, keď sa mi otočil tvárou.
„Už som povedala. Chcela som vedieť ako ti je a,“ prehltla som, „no, a ešte ospravedlniť sa ti.“
„Nechcem, aby si sa mi ospravedlňovala,“ vyštekol, až som sa takmer mykla. Dofrasa, čo to s ním bolo?
„Iba chcem, aby si to pochopila,“ zašepkal tak, že som to skoro prepočula cez hluk, ktorý vydával počítač, no nestalo sa tak.
„Aby som pochopila čo?“ ticho som sa spýtala a zdalo sa mi, že ním trochu trhlo. Možno nečakal, že to začujem. Asi to nemalo byť pre moje uši, ale zjavne to bolo o mne.
„Hm, nič. Zabudni na to,“ zamumlal.
„Prečo mám na to zabudnúť? Prečo mi nič nechceš povedať?“ spýtala som sa už mierne vytočená.
Chvíľu bolo ticho, kým sa znova ozval. „Prečo s ním zostávaš po tom, ako sa k tebe správa?“ zrazu sa naliehavo spýtal.
Na toto som naozaj nemala odpoveď. Pokrčila som ramenami a krivo som sa usmiala.
„Z akého dôvodu dievča zostáva s chlapcom?“
Tomáš prikývol a trochu zvesil hlavu. „Chápem,“ ticho povedal, prešiel k stoličke a zvalil sa na ňu.