Carlosov pohár

Anotace: Príbeh sa odohráva v Mexiku, kde vzplanie láska medzi au-pair v bohatej rodine Maritou a latino tanečníkom Fernandom. Fernando presvedčí Maritu, aby sa zúčastnili boja o tanečnú trofej Carlosov pohár.

Sbírka: Carlosov pohár

Do Mexika som prišla ako opatrovateľka. Chcela som spoznať túto krajinu a naučiť sa španielčinu. Začiatky boli neuveriteľne ťažké, ale mala som šťastie na dobrých ľudí – La Rojetovcov.
La Rojetovci vlastnia sieť reštaurácií po celom Mexiku, ktoré dnes radi navštevujú najvýznamnejší a najbohatší ľudia v štáte. Ale zároveň, najesť sa tu, si môže dovoliť aj obyčajný smrteľník. Podľa slov seňora La Rojeta ich reštaurácie boli a vždy budú pre každého, kto má rád dobrých ľudí a dobré jedlo, lebo to znamená, že je dobrým človekom a nezáleží na tom koľko pesos nosí vo vrecku. Možno nie len kvôli skvelému jedlu, ale aj vďaka tejto filozofii sa reštaurácie Perla azul (Belasá perla) stali vyhľadávanými a uznávanými, a to nie len medzi vyššou spoločnosťou.
V čase, keď začínali nemali prostriedky na to, aby si mohli najať personál. Seňora bola preto šéfkuchárka, jej manžel jej pomáhal, a zamestnali jednu čašníčku. Seňora veľmi rada spomína na tieto časy. Ako sama hovorí, chýba jej ten neustály zhon a atmosféra reštauračnej kuchyne. Všetko si vynahrádza ako domáca pani. Kuchyňa je výhradne jej doménou a keď je doma a necestuje, k jej hrncom sa nikto okrem nej nesmie priblížiť.
La Rojetovci nie sú typickou zbohatlíckou rodinou. Nemajú panské vrtochy. Sú milí a vždy usmiati. Mala som neuveriteľné šťastie, že som ich stretla. Okrem mňa u nich býva ešte Mama Lupe. Kým ja sa starám o deti Mama Lupe má na starosti poriadok v celom dome. Je to veľmi milá staršia seňora, ktorá u La Rojetovcov pracuje už desať rokov. O svoju rodinu prišla pri tragickej nehode. Ostal jej len syn, ktorý žije v USA. Chcel si ju vziať k sebe, ale ona odmietla opustiť Mexiko, zosnulú rodinu a priateľov. U Rojetovcov nenašla len zamestnanie, ale aj novú rodinu. Pre Paula a Rominu je treťou starou mamou. Je to človek zo zlatým srdcom. Často, keď mi je ťažko, smutno za domovom, rodinou a rodnou krajinou, jej teplý hlas ma dokáže neuveriteľne povzbudiť .
La Rojetovci ma prijali ako člena rodiny a mali so mnou trpezlivosť. Vedeli pochopiť aj moje počiatočné výbuchy plaču, za ktoré som sa veľmi hanbila. La Rojetovci museli často cestovať. Mama Lupe by okrem domácnosti nezvládla ešte aj starosť o deti a to bol dôvod prečo si ma najali.
S Mamou Lupe a deťmi som trávila všetok svoj čas. V prvých mesiacoch ma trpezlivo učili správne vyslovovať a rozumieť. Vďaka Lupiným životným skúsenostiam sme sa ja a deti dozvedeli o mexickej kultúre viac ako z ktorejkoľvek učebnice.
Už je to rok, čo som v tejto nádhernej krajine. Všetci v tomto dome mi veľmi pomohli zvyknúť si a prekonať úzkosť. Dnes už môžem povedať, že ich vnímam ako svoju druhú rodinu a nie ako svojich zamestnávateľov.
Deti a Mama Lupe ma už učiť nemusia, teraz pomáham pri učení ja im. Deťom pomáham s úlohami a vysvetľujem ak niečo nechápu. Radi sa učia v prítomnosti Mamy Lupe v kuchyni. Lupe pochádza z chudobnej rodiny a nemá dokončené ani základné vzdelanie, preto veľmi rada počúva, čo sa deti učia a tie to nesmierne baví, keď jej môžu niečo vysvetliť a porozprávať. Učenie je pre nás obyčajne zábavou.
Ako som už spomenula vďaka Mame Lupe som spoznala mexických ľudí. Okrem jej príbehov ma občas vzala so sebou na prechádzku, alebo na návštevu ku niektorej jej priateľke.
V Mexiku stretnete len málo smutných či nahnevaných ľudí. Aj ten najväčší chudák z ulice sa na vás usmeje a zaželá vám pekný deň bez toho, aby od vás niečo chcel. Mexičania sa jednoducho tešia už len z toho, že ráno vyšlo slnko a bude pekný deň. Sú to hlboko veriaci ľudia. Ďakujú Bohu za to, čo majú a vedia sa radovať z obyčajných vecí. To, čo im chýba zverujú do rúk Pána a veria v jeho spravodlivosť.

Bol piatok 5 hodín popoludní. Zvyčajne som o tomto čase pomáhala Mame Lupe poupratovať dom, aby sme cez víkend mali pokoj. Deti sa vtedy hrali, no častejšie nám zavadzali, v úprimnej snahe pomôcť nám. Upratovanie nám tak trvalo omnoho dlhšie, ale bolo aj omnoho zábavnejšie. No posledné dva týždne nám to s Mamou Lupe išlo ako po masle. Deti neboli v piatok doma. Seňora ich prihlásila na kurz spoločenského tanca. Tvrdila, že tanec patrí k všeobecnému vzdelaniu a je najlepšie, keď s ním deti začnú už v rannom veku. A najnovšie ju priateľky poučili, že napomáha správnemu držaniu tela, čo je pre detský vývin nanajvýš dôležité. A tak milé deti dvakrát do týždňa navštevujú kurz. Keď seňora prišla s týmto nápadom, neverila som, že tam vydržia dlhšie ako mesiac. Veď pre také živé striebra to musí byť náramne nudné. Ale na moje prekvapenie, deti sú tancom úplne nadšené a ja dva týždne nepočúvam nič iné len ako je tam super. V pondelok a v piatok si bleskurýchlo a bez zbytočných rečí urobia úlohy a o pol piatej čakajú napochodované a pripravené na odvoz. Po návrate od únavy samy padnú do postele, takže ich nemusím naháňať po celom dome ako obvykle. Bola som preto veľmi zvedavá, čo sa na tom ich kurze deje. Nemala som možnosť zistiť to, pretože ich tam vozila seňora La Rojetová. Až do dnešného dňa. Seňoru zastihli náhle pracovné povinnosti, a tak ma so záhadným úsmevom na tvári požiadala, aby som deti odviezla ja.
Auto som zaparkovala pred starou budovou. Vyzerala trochu ošarpane, ale vyžarovala z nej minulosť poznačená časmi, keď po uliciach namiesto áut chodili koče a jazdci na koňoch. Dámy nosili nádherné šaty a slnečníky, páni klobúky a paličky. Jednoducho z nej bolo cítiť romantiku 19. storočia.
Vzala som deťom veci a vošli sme dnu. Vyšli sme po schodoch a ocitli sme sa v tmavej chodbe s niekoľkými dverami. Nevedela som do ktorých vojsť, ale Paulo s Rominou ma už ťahali za rukáv a viedli po rozľahlej chladnej chodbe.
Paulo má osem rokov a Romina šesť. Nie sú to nijakí anjelici, ale sú to dobré deti, rozumieme si a máme sa veľmi radi, hoci občas musím zvýšiť hlas, aby som ich udržala na uzde.
Deti ma doviedli pred veľké dvere na konci chodby. Keď sme vošli dnu oslepilo nás svetlo a rozľahlá presvetlená miestnosť, s veľkými oknami, bola plná detí. S tými menšími boli i rodičia. Postupne sa so svojimi deťmi lúčili a odchádzali. Chcela som ísť aj ja, ale Romina ma začala prosiť:
„Maty, však tu s nami ostaneš? Ešte si ma nevidela tancovať. Však ostaneš, však?“
„Áno ostaň.“ pridal sa k nej i Paulo. „ Aj tak teraz nemáš žiadne povinnosti a aspoň nás nemusíš čakať v aute.“
„Áno ostaňte.“ ozval sa za mnou prosebne mužský hlas.
„Fernando!“ radostne vykríkli deti a hodili sa mu okolo krku.
Keď som sa obrátila Paula a Rominu držal v náručí pekný, vysoký, tmavý muž, oblečený v čiernom tričku a trojštvrťových športových nohaviciach. Mal asi tak okolo tridsiatky, vyšportovanú postavu, čierne vlasy a tmavú pleť, zrejme zdedenú po indiánskych predkoch. Díval sa na mňa svojimi veľkými hnedými očami a mal v nich niečo, čo som u iného človeka ešte nevidela, keby som ho dnes videla prvý aj poslednýkrát v živote, jeho pohľad si zapamätám navždy.
V tejto chvíli som cítila, že som očervenela ako rak a nesmierne som sa preto hanbila.
„Maty, toto je Fernando, náš učiteľ. Učí nás tancovať, veď uvidíš.“ oznámil mi celý nadšený Paulo.
„Dobrý deň seňorita. Podal by som vám ruku, ale momentálne ich mám obe plné.“ pozrel šibalsky na Paula s Rominou, ktorí mu spokojne sedeli v náručí a pokračoval: „Tak deti a dolu. Pridajte sa k ostatným, o chvíľku začíname.“ položil ich na zem a otočil sa k prehrávaču, aby pripravil hudbu.
Romina sa na mňa pozrela. Svojím malým prstíkom mi naznačila, aby som sa sklonila a pošepla mi do ucha: „Ukážem ti môjho frajera, dnes s ním budem tancovať. On ešte nevie, že je môj frajer, ale to nevadí.“ povedala to s takou vážnosťou, že len čo odbehla musela som sa usmiať.
„Nesmejte sa! Detská láska je vážna vec.“ povedal Fernando, pri tom sa na mňa pozrel a zasmial sa.
„Odkiaľ to viete?“ spýtala som sa prekvapene.
„Od Rominy. Poprosila ma, aby som jej za partnera pridelil Maurisia a mám oči, všimol som si ako sa naňho pozerá.“
„Ale ako viete, že mi rozprávala práve o ňom?“
„Od vás sa rozbehla priamo k nemu, domyslel som si. Ale dovoľte, aby som sa predstavil. Som Fernando Islas.“ podal mi ruku.
„Maryta Kurtisová“ odvetila som a podanie ruky som mu opätovala. Vzal ju do svojich širokých dlaní, pobozkal a jeho veľké hnedé oči na mňa pozerali veselým pohľadom.
„Ostaňte, urobíte deťom veľkú radosť.“ povedal a pritom stále držal moju ruku v dlaniach. Potom pustil hudbu a pobral sa k deťom.
Znova som cítila tú horúčavu a to bol neklamný znak toho, že som opäť očervenela ako nejaká školáčka. V kúte sály boli poukladané žinenky, tak som sa na ne uvelebila a sledovala deti. Romina mi skôr nápadne ako nenápadne ukazovala Maurisia a ja som jej zdvihnutým palcom naznačila, že je perfektný. Deti sa s Fernandom najskôr rozcvičili pri pomalej piesni, potom z reproduktorov zaznel rock and roll a v tej chvíli každý začal tancovať tak, ako vedel, a to čo vedel. Vyzeralo to ako na rockovom koncerte. Všetky deti hádzali hlavami, krútili bokmi, skákali, metali sa. A celému tomu drobizgu velil Fernando. Po chvíli prešiel na opičí tanec, o pár minút ho vystriedal tanec kačací, potom znázorňoval rockového bubeníka, neskôr gitaristu a množstvo ďalších figúr. Teraz som pochopila, prečo sem deti tak radi chodia a bola som zvedavá ako to bude pokračovať ďalej. Mala to byť predsa hodina spoločenského tanca a ja som sa zatiaľ cítila ako v pralese. Ale musela som sa smiať inak to nešlo. Všetci, vrátane Fernanda boli takí milí. Fernando deti úplne ovládal a oni ho zbožňovali. V tej chvíli by pre neho urobili čokoľvek. Postupne sa miernil, celú túto „rozcvičku“ zakončil hadom. Deti, držiac sa jedno druhého za boky, tancovali okolo sály a on bol samozrejme na čele. Neuveriteľne som sa zabávala až do chvíle, kým nezamieril ku mne.
„ Pridajte sa k nám.“ povedal mi celý zadychčaný.
„ Nie, nie ja neviem tancovať.“ odvetila som mu v rozpakoch.
„ Ani nemusíte.“ sotva to dopovedal, chytil ma za ruku a stiahol dolu z mojej kopy žineniek a než som sa stihla spamätať už som bola medzi deťmi.
„Ale ja naozaj neviem tancovať, neviem chytiť rytmus.“ oduševnene som sa bránila.
„A myslíte, že teraz nejaký potrebujete?“ široko sa usmial „Sme v presile. Nedá sa nič robiť.“ pozrel sa na malú detskú armádu za sebou a mykol plecami.
Deti veselo tancovali, ak sa to tak vôbec dalo nazvať, ale ja som bola nesvoja. Najradšej by som už bola sedela na svojich žinenkách. Moje zbožné prianie sa našťastie čoskoro vyplnilo. Hudba dohrala a ja som si konečne mohla ísť sadnúť. Deti sa rozbehli ku svojim uteráčikom a fľašiam s vodou. Keď sa upokojili a oddýchli si Fernando ich zavolal k sebe. Urobili niekoľko oddychových cvikov. Nechal ich precvičovať a pribehol ku mne. Svižne vyskočil na moje žinenky a sadol si vedľa mňa.
„Tak, čo poviete? Nie som génius? Vytiahnem z nich prebytočnú energiu, potom sú krotké ako baránky a ešte ma za to zbožňujú.“
„ Ale a na to ste ako prišli ?“
Nahol sa ku mne tak blízko, že sa naše tváre takmer dotýkali. Opäť na mňa pozeral tým šibalským pohľadom : „Vidím im to na očiach.“ zašepkal. Vtom zoskočil dolu, no ešte sa obrátil: „Vám by tiež nezaškodilo keby ste sa uvoľnili.“
Znova ma priviedol do rozpakov. Za necelú polhodinu už tretíkrát. A pri tom ma stihol ešte aj nahnevať. Vraj uvoľniť sa, to sa mu povie, niekto to vie a niekto nie.
Kým som sa ja zaoberala svojimi myšlienkami, Fernando a deti docvičili.
„Každý si nájde svojho partnera a postavte sa do základnej pozície. Zopakujeme si, čo sme sa naučili a doplníme nové prvky.“ zavelil cestou k prehrávaču. Potom sa vrátil k deťom a skontroloval každý pár, či robí všetko tak, ako má.
Romina tancovala s Maurísiom a od šťastia sa priam vznášala ako motýlik. A ako som tak pozorovala Maurisia, tiež sa netváril kyslo, práve naopak, na tvári mu svietil pôvabný štrbavý úsmev.
Všetky deti boli nádherné a každé do svojho výkonu vložilo všetko. Tvárili sa tak vážne, tak detsky dospelo. Ale hneď ako skončili s tancom, znova to boli tie živé striebra, ktoré sem prišli.
Keď skončili po sále sa začal šíriť smiech a vrava. Fernando zatlieskal: „Super boli ste perfektní. Hovoril som, keď budeme poctivo cvičiť, na záverečnom večierku všetci padnú na zadok. Chlapci viete ako pred babou zažiarite, keď k nej podídete“, pristúpil k malému blonďavému dievčatku „pobozkáte jej ruku, pozvete ju do tanca. Bohužiaľ dievčatá to budú mať ťažšie, lebo väčšina chlapcov nevie, či skôr nechce tancovať. Ale možno budete mať šťastie. No nie je tak seňorita Kurtisová“
„Vy to iste viete najlepšie, určite máte bohaté skúsenosti.“ odpovedala som ironicky. Bolo vidieť, že s takou chladnou sprchou nerátal.
Prečo sa ku mne takto správa. Musím sa priznať, páči sa mi. Keď sa ku mne priblíži žalúdok mi stiahne neviditeľná ruka. Ale žeby som sa mu páčila aj ja. Určite sa tak správa ku každej. Áno určite je to tak. Nebudem si nahovárať hlúposti. Jednoducho som ešte takýto typ macha (mača) nestretla.
„Dobre deti teraz sa naučíme nové prvky. Pripravte sa.“
„Fernando?“ opýtalo sa ktorési z detí. „Paulina dnes nepríde?“
„Neviem asi nie.“
„A ako nám teda budeš predvádzať postoje a kroky?“
„Veď to nie je po prvý raz.“ upokojil ich. „Zvládneme to. Budem seňor i seňorita.“ s poslednými slovami odviedol i herecký výkon, čo sa deťom náramne páčilo.
Domyslela som si, že Paulina asi školu viedla spolu s Fernandom a obyčajne tu bola.
Fernando pustil latino rytmy. Táto hudba vo mne vždy všetko rozochvela. V takých chvíľach mi bolo ľúto, že som v tancovaní poriadne nemehlo.
Deti sa postavili oproti sebe a čakali na Fernandove povely.
„Dobre, základný postoj. Doteraz ste tancovali s odstupom od partnera a naučili ste sa ako rešpektovať jeden druhého. Dnes sa naučíme ako s partnerom splynúť. Musíte sa naučiť hýbať sa ako jedna bytosť. Musíte si dokonale rozumieť. Samozrejme, že vám to nepôjde hneď. Ale máme kopu času nečakajte, že sa to naučíte už dnes. Začneme niečím pomalším. Predvediem vám to na Dominge a Rodrigovi, potom prídem ku každému páru zvlášť. Dobre. Rodrigo, poď sem nehanbi sa. Ak chcete byť dobrí nesmiete sa hanbiť. Poď chyť Domingu ľavou rukou okolo pása a pravú ....“ zarazil sa a pozrel na mňa. To neveštilo nič dobré. „No počkať veď ja predsa mám partnerku.“
Zdúpnela som. Hádam len nechce aby som s ním tancovala. Takú hanbu si neurobím.
„Seňorita Kurtisová!“
Ale áno. Namieril si to presne ku mne. To predsa nemyslí vážne!
„Poďte pomôžete mi. Pôjde nám to s deťmi ľahšie.“ nestačila som sa brániť a zasa ma stiahol s môjho útočiska a ťahal k deťom.
„Ale ja skutočne neviem tancovať.“ pokúšala som sa ešte vyhnúť trápnej situácii, ktorá určite nastane.
„Nemusíte. Tieto deti iba učím tancovať. Nepripravujem ich na medzinárodnú súťaž. Berte to tak, že ste moja žiačka.“
„Ale ja sa neviem hýbať a rytmus je pre mňa cudzie slovo a....“
„Ticho!“ uzemnil ma rozhodným hlasom. Ľavou rukou ma chytil okolo pása a prudko k sebe pritisol. Držal ma tak pevne, že okrem kolínskej som cítila teplo jeho tela. Bola som taká zmetená, že mi neostalo nič iné len sa podvoliť.
„Chlapci chytia dievčatá okolo pása. Nie tak pevne ako ja. Vaša partnerka vám totiž nechce utiecť z parketu tak ako moja.“ Deti sa zasmiali.
„Ruky spojiť, mierne pokrčiť. Päste musia byť v úrovni nosa. Vystrieť chrbát a pozeráme si do očí, nielenže to dobre vyzerá, ale časom dokážete predvídať pohyb partnera. Skontrolujem si vás.“ pohľadom si premeral všetky deti.
„Dobre v poriadku. Teraz k tomu pridáme jednoduchý krok. Budeme sa točiť okolo sály. Vyskúšame si ako nám to pôjde.“
Myslela som, že pôjde skontrolovať deti a konečne ma pustí. Bolo mi tak pekne ako ešte nikdy v živote, ale srdce mi takmer vyletelo z hrude. Bola som celá nesvoja. Ale on nie, deti skontroloval iba pohľadom a zovretie ani na chvíľočku nepovolil. Deti sa roztancovali po sále. Obrátil sa ku mne a opäť bol tak blízko, že som mu videla hlboko do očí. Ale nevyznala som sa v nich a možno som ani nechcela, zľakla som sa toho čo som v nich videla. Na okamih sa v nich mihla túžba a neha. V tej chvíli sa na mňa pozeral pohľadom, ktorý som ešte nikdy nevidela. Vzápätí akoby sa spamätal. Povolil zovretie a odtiahol tvár.
„Tak a ideme na to:“ usmial sa a v očiach mu zasvietil ten známi veselý pohľad, no tentoraz sa mi vôbec nepáčil.
Tancovali sme okolo sály. Deťom sa veľmi páčilo, že som sa k nim pridala. Ale ja som až taká nadšená nebola. Prvých pár kôl som sa snažila sústrediť na hudbu a vyrovnať sa so skutočnosťou, že ma v náručí drží pekný chlap, pred ktorým sa práve znemožňujem. Keď som začala mať pocit, že mi to už konečne začína trochu ísť hudba dohrala. Dúfala som, že po mojom úbohom výkone to konečne vzdá a prestane ma trápiť. Omyl! Chytil ma za ruku a postavil sa so mnou pred deti.
„Dobre decká. Bolo to fajn. Teraz budeme pokračovať novými krokmi. Zaujmeme postoj, ktorý sme práve precvičovali. Partnerku chytiť okolo pása pritiahnuť k sebe a stále si hľadíme do očí.“ samozrejme nezabudol na názornú ukážku takže na útek som mohla zabudnúť.
„Ruky do úrovne očí, vystrieť chrbát. Držte postoj idem si vás skontrolovať. Pred chvíľou mi išlo o to, aby ste sa dokázali pohybovať ako jeden.“ Na moje prekvapenie ma pustil a šiel medzi deti. Ale na polceste sa otočil a neodpustil si poznámku: „Ani sa nepohnite!“ Skontroloval malých tanečníkov, niektorým upravil postoj a vrátil sa späť ku mne. Chvíľu sme precvičovali nový krok, keď do dverí vstúpila pekná, opálená, ale nepríjemne vyzerajúca čiernovláska a s citeľným sarkazmom prehlásila:
„Nó zlatko, vidím, že si si za mňa rýchlo našiel náhradu.“ a povrchným pohľadom si ma prezrela od hlavy až po päty. Moje tenisky a džínsy sa nemohli rovnať jej štýlovému oblečeniu, ale preto sa ešte na mňa nemusí dívať ako na poslednú chuderu. Čo si tá barby vôbec o sebe myslí ?
„Ahoj Paulina. Je pekné, že si sa tu konečne ukázala.“ tentoraz si ironický tón neodpustil Fernando. „Je to len východisko z núdze. Nikdy tu nie si musím si pomáhať ako viem a improvizovať.“ nahol sa k nej a pobozkal ju na líce.
Čiernovláska sa mu zavesila na krk a hladkala ho po vlasoch. „Len som ti prišla oznámiť, aby si tento mesiac so mnou nerátal miláčik. Idem na sústredenie do Acapulca. Na sústredenie, na ktoré by si mal ísť so mnou, ak chceme vyhrať Carlosov pohár.“
„Paulina, už sme sa o tom predsa rozprávali.“ odvetil nahnevane Fernando a sňal si tú premake – upovanú bábiku z krku.
„Keď ty si taký tvrdohlavý.“ odula pery ako dieťa a trucovito dupla nohou. „Mohol by si byť slávny, zbožňovaný a mať kopu peňazí. Lenže ty dáš radšej prednosť týmto faganom a učeniu amatérov, ktorí nikdy nedosiahnu tvoju úroveň. A to všetko len pre hlúpu prísahu.“
„To nie je žiadna hlúpa prísaha!“ skríkol Fernando. Deti, ktoré dovtedy pobehovali okolo zastali a vystrašene naňho pozerali.
„To je v poriadku deti, nebojte sa o chvíľu budeme pokračovať. Choďte sa pripraviť.“ upokojil ich pokojným, ale nesvojim hlasom. Vzal Paulínu pod pazuchu a odviedol ju ku dverám.
„Paulína prosím nechaj to už tak. Dobre? Bola si tam, keď sa to stalo. Prebrali sme to už mnohokrát. Choď na tú súťaž s Diegom. Buďte najlepší a vyhrajte. Tým mi urobíš najväčšiu radosť. Diego je rovnako dobrý ak nie lepší ako ja. Dlho ste skúšali a tvrdo trénovali. Nemôžeš ho predsa len tak odpísať. Dobre zlato?“
„No dobre. Snažila som sa, ale ako vidím márne. Ale máš pravdu. Pôjdem tam, budem najlepšia, vyhrám ten pohár a konečne prestanem robiť poskoka pre tých tvojich amatérov! A ty, ty môj drahý za mnou prilezieš po kolenách!“
Kým sa Fernando s Paulinou pri dverách rozprávali dávala som pozor na deti, no jedným okom som ich občas pozorovala. Paulina sa pri odchode tvárila urazene a Fernandovi z očí zmizol ten iskrivý pohľad, ktorým ma privítal. Odrazu sa stratil a nahradilo ho niečo temné a prázdne, niečo, čo mohla spôsobiť len bolesť.
Fernando chvíľu stál pri dverách a pozeral do neznáma, keď k nemu pribehlo kučeravé dievčatko.
„Fernando! Fernando!“ ťahalo ho za tričko.
„Poď už. Všetci ťa čakáme. A Paulina? Dnes s tebou nebude? Kam odišla?“
Detský hlások vrátil jeho neprítomný pohľad, ktovie odkiaľ, späť medzi nás a znova v ňom svietili neviditeľné hviezdičky.
„Nie zlatko, Paulina mi dnes nepomôže. Cestuje na súťaž a keď ju vyhrá bude veľmi slávna a možno aj bohatá.“ čupol si k dievčatku a vzal ju do náručia.
„Ale potom sa už nevráti. Však?“
„Nie určite nie.“
„Ale s kým budeme trénovať?“ opýtalo sa dievčatko nechápavo.
„Neboj sa mi to zvládneme. Veď to nebude prvýkrát.“ utešoval ho Fernando a jemne mu brnkol po nose.
Odrazu sa tie smutné detské očká zadívali priamo na mňa.
„A čo ona? Je krajšia a hlavne oveľa milšia ako Paulina.“
„To je pravda.“ odpovedal so zastretým hlasom a obaja na mňa skúmavo hľadeli.
„Bohužiaľ nevie tancovať“
„To vôbec nevadí. Ty si predsa učiteľ. Hlavné je to, že je rovnako veľká ako ty.“ nedalo sa dievčatko a jeho detská logika zjavne zabrala. Fernando sa postavil a zamieril si to rovno ku mne. Keby som v tej chvíli bola myš, viac by ma tu nevideli. Chytil ma za ruku, otočil a prezrel si ma od hlavy po päty.
„No? Tak, čo povieš?“ dobiedzalo dievčatko.
„Máš úplnú pravdu. Necháme si ju.“
Táto odpoveď dievčatko viditeľne potešila a hneď bežalo oznámiť novinu kamarátom. Ale ja som až taká nadšená nebola. Pravdupovediac v kútiku srdca som sa tešila, no naozaj len v hlbokom tmavom kútiku. Oveľa viac ma ovládla plamenná hrdosť a hnev.
„Len tak mimochodom, pokiaľ viem, nikto ma nezbavil svojprávnosti a ak som správne postrehla aj napriek tomu ste sa ma nespýtali na môj názor. Alebo si myslíte, že žena nemá právo o sebe rozhodovať? Nuž dovoľte, aby som vás informovala seňor. Vo väčšine krajín tejto planéty už máme dokonca aj právo voliť, čo vám zjavne uniklo.“ vychrlila som naňho sarkasticky a prepichla ho pohľadom, ktorý by zmrazil aj oheň. Sama som celkom nechápala, prečo som tak prudko reagovala kvôli takej banálnosti. Prítomnosť tohto chlapa zo mňa zjavne robila iného človeka. Ale on tam len stál s rukami zloženými na prsiach a posmešne na mňa pozeral.
„Ale, ale. A tom som si myslel, že ste jemné a hanblivé žieňa.“
Doteraz som sa svojím správaním možno bránila pred sebou samou, ale teraz ma už napálil, čo napálil, naštval a poriadne. A zjavne ho to veľmi tešilo. Už, už som mu chcela povedať ďalších pár „milých“ slov, ale predbehol ma.
„Prepáčte máte pravdu.“ pristúpil ku mne. „Dovoľte, aby som to napravil. Chceli by ste mi tu občas pomôcť seňorita?“ celkom ma odzbrojil a vzal mi všetky argumenty.
Nestihla som mu odpovedať, keď sa k nám prihrnuli všetky deti.
„Maty, je to pravda, že tu ostaneš s nami?“ opýtala sa ma Romina. V tej chvíli som sa pozrela do tváričiek všetkých tých detí a nemohla som povedať nie.
„Áno, je Rominka.“ len čo som to dopovedala, nemohla som uveriť, čo to zo mňa vyliezlo. Všetky deti sa na mňa vrhli a začali ma objímať. A Fernando? Ten tam len stál a nežne sa usmieval. Bol to prekrásny pocit.
„No dobre to by stačilo. Máme ešte polhodinku tak ju poďme využiť.“ prerušil naše hromadné objatie.
„Ale Fernando!“ prosíkali deti.
„Poďme osláviť Marytin príchod. Necvičme už dnes. Prosím!“
Sklonil hlavu a zasmial sa: „Tak dobre dostali ste ma. Dnes už nebudeme trénovať, ale pustíme si nejakú pomalú hudbu, aby ste neboli rozbláznení, keď pôjdete domov a na privítanie si každý s Marytou zatancuje.“
„Jasné.“ skríkli deti.
„Najprv chlapci, potom dievčatá a nakoniec ja.“ dodal tajomne.
Pri poslednom jeho slove som spozornela. Doteraz som si neuvedomovala, že ho dvakrát do týždňa budem mať blízko seba a budem sa musieť dívať do tých hlbokých a záhadných hnedých očí. Rýchlo som však zaujala obranný postoj. „Deti, mám lepší nápad. Chytíme sa za ruky a budeme tancovať všetci spolu. Pustíme si nejakú veselú pesničku, ale musíte mi sľúbiť, že budete poslušné. Súhlasíte?“
„Jasné.“ skríkli znovu deti a hneď sa aj pochytali za ruky.
Fernando len bezmocne skonštatoval: „Ešte tu nie je ani päť minút a už mi rúca autoritu.“
Podarilo sa mi tak udržať si pána „úžasného“ od tela a na moje prekvapenie som sa ešte aj dobre zabávala. Ja a tanec! Bola by som odprisahala, že mne sa také niečo určite nemôže stať.
Ani sme nevedeli ako nám ubehol čas, keď sa vo dverách začali objavovať prví rodičia. Hoci neradi, ale museli sme skončiť. Vzala som Paula a Rominu, aby som ich pripravila na odchod domov, keď som za sebou začula známy hlas: „Tak tu ste. Nemohla som vás medzi toľkým drobizgom nájsť.“ Bola to seňora La Rojetová.
„Mamí!“ vrhli sa jej okolo nôh deti.
„Seňora Elena. Čo tu robíte?“ pýtala som sa prekvapene.
„Maryta, vyzeráš tak prekvapene akoby som ťa pristihla pri niečom nekalom.“ vravela s takým srdečným smiechom, akým sa vedela smiať len ona.
„Ale nie, nie. Len, že som vás tu vôbec nečakala. Nemali ste mať dnes dôležité obchodné rokovanie?“
„Ale áno. Lenže už sa skončilo a úplnou náhodou sa konalo len o pár ulíc ďalej. Partneri mi síce ponúkali odvoz, ale ja som sa radšej prešla po čerstvom vzduchu a povedala som si, že sa zveziem domov s vami a pri tom prekvapím mojich malých tanečníkov.“
„To je super mami. Už si nám chýbala.“ túlila sa k nej Romina.
„A vieš, čo je nové?“ zvestoval jej Paulo. „Maty bude pomáhať Fernandovi, lebo Paulina sa už asi nevráti. Ale poviem ti, som rád. Ona nás vôbec nemala rada.“
„Maryta, je to pravda? Vysvetli mi to prosím.“ pýtala sa nechápavo seňora La Rojetová.
„Dovoľte, aby som vám to vysvetlil ja, seňora.“ pristúpil k nám Fernando utierajúc si spotené ruky do uteráka. „Prehovorili ju deti. Bol to ich nápad. Nebyť ich bol by som dostal poriadne veľkým košom. Ak dovolíte, chcel by som vás poprosiť, či by tu nemohla dnes Maryta ostať trochu dlhšie. Ak mi má pomáhať musím ju toho veľa naučiť.“
„To je absolútne vylúčené.“ namietala som pohotovo v obave, že ma tu seňora nechá samu ako vojaka v poli. „Sme tu jedným autom. Nemám sa ako dostať domov.“
„To nie je problém seňorita, ja vás odveziem. Samozrejme ak to seňora dovolí.“
„Ale samozrejme Fernando. Ale do polnoci nech je doma.“
„ Ako rozkážete seňora!“ zasalutoval s úsmevom, rozlúčil sa s deťmi a odišiel k prehrávaču.
Vyčítavo som sa pozrela na seňoru.
„No čo?“ povedala s jemným úsmevom na perách, vzala deti a odišla. Jej pohľad mi okamžite vysvetlil, čo mala za lubom. Práve mi našla podľa nej pekného, milého, zabezpečeného a k tomu ešte aj múdreho chlapca. A nesmierne ju to tešilo. Priam sa vyžívala vo svojich dohadzovačských schopnostiach. Moja nevôľa nebola pre ňu prekážkou. Akosi však pozabudla, že tu neplánujem zostať a o pár mesiacov sa chystám domov.
Odrazu ostalo úplné ticho. Bolo osem hodín a všetci odišli. Fernando bol otočený chrbtom a vyberal nahrávky. Napadlo ma, že zdúchnem a už som sa aj otočila smerom k dverám.
„To nech vás ani nenapadne.“ zahundral pokojne, potom sa otočil a pobral sa ku mne.
„Pokiaľ viem, mňa ste sa opäť nespýtali či tu chcem zostať.“
„Lebo by ste odmietli. Takto som vás prinútil. A úplne bez násilia. Ale ak to bude nutné zamknem dvere.“
„Len pre informáciu, to je násilné držanie osoby, za to sa sedí!“
„Naozaj?“ vzal zo stolíka kľúče a zamkol ich. „Ja to predsa len risknem.“ dodal posmešne.
Tak ma nahneval, že keby pohľad zabíjal, minuli by sa mu všetky budúce životy.
„No tak, nestojte tam, poďte sem.“ Čo iné mi ostávalo ako ho poslúchnuť. Robiť zo seba trucovitú hlupaňu nemalo význam. Pri troche šťastia sa hádam predsa len čosi naučím.
„Vyzujte sa a zhoďte zo seba aj tú bundu.“ rozkázal mi popri tom ako púšťal hudbu.
„Čo prosím?“
„Bude vám to prekážať pri pohybe. Verte mi.“
Poslúchla som a čakala, čo si ešte vymyslí. Z reproduktorov sa ozval Straussov valčík Na krásnom modrom Dunaji. Hudba na mňa pôsobila upokojujúco a razom ma prešiel všetok hnev.
„Začneme s niečím pomalším. Po dnešnej hodine mi už veľa energie nezostalo.“ pousmial sa.
„Ešte že tak.“ zašomrala som sama pre seba.
„Počul som. Za to vy máte irónie dosť. Kto by to bol do vás povedal. Treba vás už umlčať.“ postavil sa predo mňa. „Teraz vám ukážem základný postoj.“ vzal ma do náručia, no vzápätí odtisol.
„Medzi nami musí byť priestor. Vystrite sa. Vaša ruka musí byť položená jemne v mojej dlani asi v úrovni očí. A teraz to najdôležitejšie. Zapamätajte si. Vždy si s partnerom musíte pozerať do očí, stále. Skúsime to.“
„Lenže toto všetko naraz nezvládnem.“
„To od vás ani nechcem. Všetko má svoj čas. No poďte vyskúšame si to. Valčík je pomerne jednoduchý.“
Robila som všetko tak, ako mi prikázal. Ani základný krok nebol taký ťažký, lenže po chvíli sa objavil závažný problém. Nemohla som sa mu dívať do očí. Najskôr som sa zo všetkých síl premáhala, ale už som to nemohla vydržať a rozosmiala som sa. Zo začiatku sa smial so mnou, no keď som vybuchla asi piatykrát, bol už mierne nervózny. Odrazu ma schytil do náručia. „Smeješ sa tak nádherne, že mám chuť ťa....“ Okamih, keď sa zasekol vo vete som využila a vyšmykla som sa mu. Z obavy z toho, čo mohol urobiť ma prešiel všetok smiech. „Sľubujem, už sa nebudem smiať.“ usmiala som sa rozpačito a snažila sa tváriť akoby sa pred chvíľou nebolo nič stalo.
Čas nám ubehol ako voda a ja som sa celkom obstojne naučila tancovať valčík. Teda aspoň som si to myslela. No na Fernandovo náručie som si zvyknúť nevedela.
„No vidíš nie si až taký beznádejný prípad. Na dnes končíme, len sa prezlečiem a pôjdeme.“ pobral sa do šatne. Kým som ho čakala prezerala som si CD-čka. Odrazu sa vyplo svetlo a všade ostala tma.
„Fernando?“ ozvala som sa bojazlivo. „To si bol ty? Nie je to vtipné.“
„To som nebol ja asi vypadli poistky.“ ozval sa mi za chrbtom a takmer mi privodil infarkt.
„To sa vždy takto zakrádaš? Vieš, čo si môžem o tebe myslieť?“ udrela som ho do pleca.
„Zamkneš ma tu, teraz sa z ničoho nič vypne svetlo a je krátko pred dvanástou.“
„No to ti teda pekne ďakujem.“ urazil sa. „Idem sa na to pozrieť, ak sa trafím do dverí.“
„Počkaj!“ schmatla som ho za ruku. „Nenechávaj ma tu, bojím sa.“
„Aáá, tak zrazu ti neprekáža spoločnosť masového vraha?“
„Prepáč, ale vezmi ma so sebou.“ prosíkala som.
„Vezmem ak mi sľúbiš, že už ku mne nebudeš taká zlá.“
„Ale to ty si ma ...“
„Ééé, sľúb mi to!“ skočil mi do reči.
„Tak dobre.“ odvetila som trucovito.
Pokiaľ Fernando hľadal na dverách zámku svetlo sa rozsvietilo.
„Takže to neboli poistky.“ skonštatoval. Povypínal všetky svetlá a vyšli sme pred budovu. Okrem nás práve odchádzal aj advokát, ktorý mal kanceláriu na prízemí. Zdalo sa mi to čudné. Musí asi veľmi milovať hudbu, keď má nad hlavou tanečné štúdio.
„Dobrú noc seňorita. Dobrú noc Fernando.“
„Maj sa Felipe a pozdrav rodinu.“ lúčil sa Fernando. „Maryta počkaj ma tu, idem po odvoz.“ Len čo to dopovedal zmizol za rohom. Ostala som sama na tmavej ulici a zo strachom som sa obzerala na všetky strany, keď sa spoza rohu vynorila motorka. Jeho motorka. Podlomili sa mi kolená. Harley, kožená bunda, biela košeľa, džínsy a on, dokonalá kombinácia.
„To nemyslíš vážne?“
„Ale myslím. Nasadajte seňorita.“ Čo som mala robiť. Bolo neskoro, na taxík som nemala a cítila som sa ako popoluška.
„Čoho sa mám chytiť? Nemáš vzadu držadlo.“ spýtala som sa naivne.
„No čoho asi.“ vzal moje ruky a opásal si ich okolo tela. „A drž sa pevne lebo spadneš.“ neisto som ho objala. „Tomu ty vravíš pevne? Chyť sa ma tak ako pred chvíľou hore. Skoro si mi odtrhla ruku. Zodpovedám za teba, ak spadneš zavrú ma.“
„Až taká škoda by to nebola.“ odvrkla som uštipačne a objala som ho celou silou.
„Veď ma nemusíš zadusiť.“ vrátil mi uštipačnú poznámku. „Niečo si mi sľúbila a nebolo to ani tak dávno, myslím že sľuby....“
„Dobre, dobre. Viem na čo narážaš. Môžeme už ísť? Chcem sa ťa konečne zb...“ zahryzla som si radšej do jazyka. Inak by sme tu boli do rána a predsa len, sľub je sľub.
Konečne sme sa pohli. Pozorovala som nádheru nočného mesta, užívala si vietor vo vlasoch a premýšľala o mužovi, ktorého som práve objímala. Vyvolával vo mne také protichodné pocity, až mi to bolo smiešne a musela som sa pousmiať sama nad sebou. Rozpaky, radosť, teplo a zvláštny pocit v žalúdku vedel tento chlap razom premeniť na sopku pred výbuchom.
Z myšlienok ma vytrhla červená na križovatke. Fernando hladil moje ruky a hoci som mu nevidela do tváre, vedela som, že sa usmieva. Nepovedala som mu nič. Nemalo to význam.
Zastavili sme pred domom. Na moje prekvapenie sa v detskej izbe ešte svietilo. Fernando ma odprevadil ku dverám. Z očí a tváre sa mu vytratil sebaistý výraz. Boli tam, pre mňa nečakané, neha a rozpaky. Už som chcela vojsť dnu. Zaskočil ma však nesmelou otázkou: „Môžem ťa pozvať na večeru?“
Ostala som stáť ako obarená. Zložila som ruku z kľučky, obrátila sa a začala koktať: „Ale ja, ja...“ Vtom sa rozleteli dvere. „Jasné, že pôjde.“ vyhŕkli deti a upreli na mňa prosebný pohľad.
„Ale deti nepatrí sa takto vyrušovať.“ karhala ich seňora La Rojetová. „A čo sa vás týka Fernando, v mene seňority Kurtisovej prijímam vaše pozvanie a očakávam vás v piatok o 20.00. Dobrú noc.“
„Ďakujem seňora. Porúčam sa.“ usmial sa a odišiel. Len tak.
Nechápavo som sa prizerala, čo sa to tu práve stalo. Nezmohla som sa na jedno rozumné slovo a prekvapene som hľadela na seňoru Elenu. „Ale zlatko nepozeraj sa tak na mňa. Deti mi cestou domov všetko porozprávali.“
„Ale čo všetko?“
„Potom sa porozprávame. Ulož ich prosím ťa do postele. Už je veľmi neskoro.“ usmiala sa a pohladila ma po líci, zatiaľ, čo ja som bola v miernom šoku.
„Maty, poďme už spinkať.“ pritúlila sa ku mne Romina. Vzala som ju na ruky a po drevených schodoch som ju vyniesla do detskej izby. Paulo cupkal za nami.
„Akoto, že ešte nespíte blšky? Čo?“
„Mamka nám dovolila byť dlhšie hore, lebo nás nemal kto uložiť.“ odpovedala mi ospanlivo Romina a schúlila sa pod perinu.
„Akože nemal kto?“
„Mamka s Mamou Lupe nechceli zmeškať tvoj príchod domov a ocko je na služobnej ceste.“
„A mi sme tiež nechceli ísť do postele kým sa nevrátiš. Bolo by to super keby ste sa s Fernandom vzali. Mali by ste veľa detí, ostali by ste tu bývať a celé dni by sme nerobili nič iné, len by sme tancovali.“ rozplýval sa Paulo. Usmiala som sa naňho a pobozkala ho na čelo. „Nevymýšľaj a spi. A len tak mimochodom, rande si vybavujem sama. Nepotrebujem dohadzovačov.“
„A potrebuješ!“ ohradila sa Romina. „Bola by si ho odmietla a do smrti ostala starou dievkou!“
„A ako to ty môžeš vedieť? Škriatok.“
„Fernandovi sa páčiš a zaľúbil sa do teba a ty si mu dnes stále chcela ujsť. A povedali sme to aj mame.“
„Tak už viem odkiaľ vietor fúka. Ale ako viete, že sa páči aj on mne?“
„Vieme a hotovo. Dobrú noc.“ obaja sa mi otočili chrbtom a zababušili sa do perín.
„Dobrú noc a nezabudnite sa pomodliť.“ zavrela som dvere a oprela som si o ne hlavu. Premýšľala som nad detskou domýšľavosťou, alebo pozorovacím talentom?

Zišla som do kuchyne dať dobrú noc seňore a Mame Lupe. Dnes som už nemala chuť rozprávať sa o Fernandovi, no ako som tušila, tejto nepríjemnosti som sa nevyhla.
„Maryta sadni si. Povedz, čo si o ňom myslíš?“ seňora Elena bola celá nedočkavá.
„Neviem prečo sa ma pýtate, keď ste ma mu venovali ako nesvojprávnu. Nehnevajte sa, ale najskôr ste ma pripravili, potom usmažili a v piatok sa ma chystáte ozdobiť a podávať na striebornom podnose.“
„Nehnevaj sa na mňa, ale Fernando je dobrý chlapec a keby som nevidela ako na seba pozeráte, ver mi, že by som to nechala tak. Ale keby som nezasiahla, odohnala by si ho od seba.“
„A ako viete, že to nechcem urobiť? Preboha veď ho poznám sotva pár hodín!“
„Ver mi, že to stačí. A som si takmer istá, že ten muž sa narodil, aby ťa ľúbil. Už dávnejšie som uvažovala nad tým, že vás zoznámim.
„Tak preto tá náhla zmena s vozením detí. Vy ste ale prefíkaná.“
„Ďakujem.“ vôbec to nebrala ako výčitku. „Povedz mi, čo cítiš keď ho vidíš, keď sa ti pozerá do očí, drží ťa v náručí?“
„Ja neviem, neviem! Mám v hlave strašný zmätok. Mám pocit akoby ste ma už zajtra chceli za neho vydať!“
„Nó, keby to bolo len trochu možné...“ zašomrala seňora.
„Čo prosím? To snáď nemyslíte vážne?“
Seňora si uvedomila, že uvažuje nahlas a s úsmevom na perách a s nadšením pubertiačky vyzvedala ďalej. „Ale, nechaj hlavu na pokoji a povedz mi, čo cíti srdce. Stiahne sa ti hrdlo, keď sa na neho pozrieš, pichne ťa v žalúdku, očervenieš, zaleje ťa horúčava, dokáže ťa rozosmiať a vzápätí rozzúriť?“ Prikývla som.
„Dievčatko, ja som to vedela, niečo z toho bude.“ zatvárila sa víťazne.
„Ale veď ho ani nepoznám a strašne mi lezie na nervy! A okrem toho dnes za ním bola akási Paulína a správala sa k nemu až príliš dôverne.“
„Ach tá.“ seňora kývla rukou. „To mám zistené.“ neverila som vlastným ušiam. „Už dávno sa ho snaží uhnať, ale nemá žiadnu šancu. Keby ju Fernando len trochu chcel mal na to už dostatok času. Tej sa ja nebojím.“
„Vy ste teda dobre informovaná seňora.“ nevychádzala som z úžasu. Cítila som sa ako štvaná zver. Mala som pocit, že som sa práve stala súčasťou dlho pripravovanej akcie s názvom „Chyťte nevestu“. V tej chvíli som ľutovala dokonca aj Fernanda. Chudák, ešte nevedel, čo si spôsobil tým, že sa do mňa zahľadel. Len dúfam, že sa v tom nevezie spolu so seňorou, lebo ak v tom má prsty aj on, má sa na čo tešiť.
„Srdiečko. Netráp sa už tým.“ chytila ma za ruku Mama Lupe. „Pánbožko vie, čo robí.“
„Pánbožko alebo seňora Elena?“ zazrela som na ňu.
„Ty si choď teraz ľahnúť“ pokračovala Mama Lupe „a nepremýšľaj už nad tým. Uvarím ti dobrý čaj. Po ňom budeš spať ako bábätko.“
„Mama Lupe má pravdu . Poď odprevadím ťa do izby.“ seňora vstala a vzala ma pod pazuchu.
„Seňora Elena, ale stále nechápem prečo....?“
„Ver mi, ja viem, čo robím a vôbec ťa nechcem vydať, či predať.“ schuti sa zasmiala. „Len sa mi zdalo, že by to mohol byť vhodný chlapec pre teba. Daj mu šancu. To je všetko.“

Ľahla som si do postele. Nemohla som prestať myslieť na dnešný deň a drzého krásavca, ktorý mi chce prevrátiť život hore nohami. A čo sa to vlastne deje? Poznám ho len pár hodín a seňora Elena mi hneď nahovára, že sme si súdení. Správa sa akoby už za mojim chrbtom chystala svadbu. Len dúfam, že to tak nie je. Niekedy mám totiž dojem, že seňora Elena je schopná všetkého.
Na dvere zaklopala Mama Lupe. Priniesla mi čaj. Len čo som ho dopila nevedela som o svete, ale jeho, jeho som sa nezbavila, vkradol sa mi do snov.