Bella noverca - Epilóg

Anotace: a tu je úplné ukončenie mojho dosť dlhého diela, s ktorým som vás tu toľko otravovala :)) pevne dúfam, že sa vám Bella noverca páčila a všetkým sa chcem takto poďakovať za tipy a komentáre, ktré mi pomáhali písať ďalej, keď som už nemala nápady :)ďakujem

Sbírka: Bella noverca

Epilóg

Bol krásny slnečný deň a nikto nebol na pochybách, že chladnej jari už odzvonilo. Vo vzduchu bolo cítiť leto, späté s vôňou kvetov, štebotom vtákov a iskrivou vodnou hladinou, ktorá svojimi ladnými pohybmi lákala ľudí, aby sa osviežili a na okamih zabudli na svoje každodenné starosti.
Na oblohe nebolo ani mráčika a napriek tomu, že bolo skoré ráno, nikto sa nesťažoval na chlad či zimu.
Na stromoch sa v žiarivých odleskoch odrážalo slnko od zelených listov, pričom ani jeden z nich sa nepohol. Nefúkal najmenší vánok, ktorý by bol schopný rozhýbať všetko živé a priniesol so sebou ešte viac radostných zvukov tešiacej sa prírody.
A práve v toto čarokrásne ráno sa vzduchom rozoznel zvuk kostolných zvonov a vytrvalo sa niesol ďalej, aby všetkým široko-ďaleko oznámil, že sa deje radostná udalosť.
Nebol tu však nikto, kto by mohol zvonenie nasledovať. Všetci totiž ž dávno sedeli vo vnútri malého, skromne zariadeného kostolíka a nedočkavo sa obzerali na veľké vchodové dvere, akoby na niečo čakali.
Nemuseli však vyčkávať dlho, pretože v okamihu ako posledný krát cvengol mohutný zvon, dvere sa otvorili.
Organista okamžite začal hrať slávnostnú melódiu, ktorú iste poznali všetci prítomní, pretože sa na ňu nedalo zabudnúť. Symbolizovala lásku a prísľub vernosti až do smrti.
Ľudia sa ihneď postavili a očarene sa dívali na ženu, ktorá celá v bielom vkročila do kostola po boku s mládencom, ktorý iste nemohol byť starší ako ona.
Jeho si však temer nikto nevšimol, lebo všetci upierali zrak na nevestu, istým krokom kráčajúcu dopredu. Vyžarovala z nej radosť a zároveň naivná nevinnosť, no každý, kto na ňu pozrel, sa presvedčil, že nie je iba neskúseným dievčaťom, ktoré iba vstupuje do života dospelých. Nie, táto žena už dávno vyrástla z malého neskúseného dievčatka a prežila viac, ako niektorí za celý život. Ale napriek všetkému si zachovala vieru v ostatných a možno práve preto teraz kráčala úzkou uličkou k oltáru, pred ktorým stál pohľadný, dobre vyzerajúci muž s úsmevom na tvári.
Ženích sa na ňu nevedel vynadívať a takisto nemohol uveriť tomu, že tá krásna žena, ktorá sa blíži k nemu, sa onedlho stane jeho manželkou.
Cesta ku kňazovi, ktorá by sa náhodnému pozorovateľovi zdala iba krátkym okamihom, pre ostatných bola hodinami. Každý sa nakláňal, aby dobre videl. Nikto si nechcel nechať ujsť ani jedinú sekundu.
Nevesta prišla až k oltáru a aj so ženíchom sa postavili pred kňaza, ktorý ich mal oddať.
„Vážení, prítomní. Zišli sme sa tu dnes, v tento slávnostný deň, aby sme boli svedkami spojenia týchto dvoch mladých ľudí do zväzku manželského. Lord McCalden a lady Dawleyová-McCaldenová sa rozhodli postaviť pred nášho pána Boha a svojím gestom mu vyjadriť nielen úctu, ale aj absolútnu oddanosť voči skutkom, ktorými má viesť ich ďalší spoločný život.
V takýto deň si uvedomujeme, ako...“
Robynne očarene načúvala kňazovým slovám, no po chvíli si uvedomila, že ani jedno z nich vôbec nevníma. Myslela totiž na to, ako veľmi sa jej život zmenil v posledných mesiacoch, ba dokonca rokoch. Prešla toľkými skúškami, až jej vlastná svadba, kedy bola väčšina neviest úplne vyvedených z rovnováhy, pripadala ako prechádzka ružovým sadom.
Pootočila hlavu mierne doľava a naskytol sa jej pohľad, ktorého sa ani po takej dlhej dobe nevedela nasýtiť – dívala sa totiž na svoju malú dcérku, ktorá sladko spala v náručí svojej tety a vôbec netušila, že pre jej rodičov je tento deň taký významný.
Jej matke sa na tvári rozlial nežný úsmev a podobný prívetivý jej bol venovaný od Dalie, pretože práve ona opatrovala malú Vivianne. Sedela v prvej lavici po boku so svojím manželom Finleym a nič nenasvedčovalo tomu, že by láska a porozumenie medzi nimi vyprchalo. Práve naopak. Hrdý lord občas vrhol svoj povestný úškrn na svoju manželku a vôbec si nevšímal jej protesty, keď každú chvíľu jemne pohladil jej rastúce bruško.
Robynne sa pozrela na druhú stranu, z ktorej už nevyžarovala toľká radosť.
Sedel tam Damyan s núteným úsmevom na tvári a Robynne bola stále len veľmi ťažko schopná uveriť tomu, že to bol práve on, kto ju viedol k oltáru. Iste sa musel veľmi zaprieť, aby sa k tomu odhodlal. No aj tak vyzeral oveľa pokojnejšie, ako keď ho videla odchádzať z domova. Zjavne bol konečne spokojný so svojím životom.
Vedľa neho sa usadila jej teta Georgia, ktorá jej za posledné mesiace tak veľmi pomohla. Robynne by si už nevedela predstaviť život bez nej.
V kostole si ďalej všimla sklamaného Thomasa, ktorý sa síce cítil veľmi dotknutý, no nakoniec súhlasil, že zostanú priateľmi. Zbadala pána Barryho, neskutočne milý manželský pár, ktorý ju prijal pod svoju strechu, keď bola ešte tehotná a nechýbalo ani služobníctvo z panstva McCaldenovcov, najmä Darleen, s ktorou sa pred krátkym okamihom tak srdečne zvítala.
Jednoducho tu boli všetci, aby oslávili tento radostný deň s ňou a s Waynom. S láskou sa pozrela na svojho budúceho manžela práve vtedy, keď sa jej kňaz pýtal, či si ho vezme.
Jediným dychom mu prisahala vernosť v dobrom aj v zlom, pričom sa mu po celý ten čas pozerala priamo do očí. Už jej neprekážalo, že ju hypnotizujú a priam sa v nich topí. Pretože ona túžila len po tom, aby sa až do konca života mohla do nich pozerať bez obáv a s plným právom jeho manželky.
Keď aj Wayne vyriekol sľub, nasadili si mladomanželia prstene. Vzápätí po kňazovom vyzvaní jej sňal závoj z tváre a spečatil ich manželstvo nežným bozkom na kútik úst.
V duchu sa zasmiala. Vedela totiž, že iba predstiera decentnosť, pretože by sa nepatrilo, aby prejavil svoje city pred verejnosťou. Bola si však istá, že svoju neskrotnú vášeň a túžbu jej ukáže ešte v túto noc a ona sa neubránila ľahkému začervenaniu.
Ponúkol jej rameno a tak ju vytrhol zo snenia. Uvedomila si, že sú konečne manželia. Dostál svojmu sľubu a naozaj si ju vzal.
Keď obaja vychádzali von z kostola, oslepilo ich jasné slnečné svetlo a ohlušil ich hluk, ktorí vydávali tešiaci sa ľudia. Tak ako vystúpili z chladného tieňa kostola, tak práve v tej chvíli spoločne vstúpili do budúceho života, ktorí mali prežiť bok po boku a s vedomím, že každý deň prinesie niečo nové. Či už to mali byť radosti alebo strasti, hlavne že ich prežijú spolu...