Zabudnutý raj - II.kapitola

Zabudnutý raj - II.kapitola

Anotace: ďalšia kapitola, stále sa to ešte len rozbieha, tak hádam budete dosť trpezliví :))

Sbírka: Zabudnutý raj

II.Kapitola - Sirenia

Presne ako Rowena predpokladala, týždeň plný príprav prebehol až neskutočne rýchlo. A tak sa stalo, že nastal ten osudný deň a ona sa so stiahnutým hrdlom tisla v koči s matkou, sesternicou aj pánom Capwellom. Jej jedinou záchranou bolo, že si neprisadol k nej, lež sa usadil naproti nej vedľa Blanche. Tí dvaja sa celú cestu rozprávali o výlete, batožine, ba dokonca neopomenuli ani posádku lode.
Našťastie sa zdalo, že spomínaný pán sa aspoň na malú chvíľu tak pohrúžil do debaty, že si prestal svoju „obeť“ úplne všímať. Tá za to bola len vďačná. Upierala vystrašený pohľad von oknom, no zvláštne bolo, že navonok vyzerala úplne pokojne. Jej chladná odmeranosť bola akousi obranou a veľký strach prezrádzali iba oči a mierne sa chvejúce ruky.
Už od rána cestovali do prístavu, ktorý bol ešte aj teraz popoludní na niekoľko míľ vzdialený. Rowene sa však zdalo, že cesta trvá celú večnosť. Niet divu, pretože už od začiatku nevedela dostať z hlavy pochmúrne myšlienky, čo ju celkom pohltili. Myslela na to, ako asi bude vyzerať jej život v nasledujúcich dňoch a či sa niekedy dokáže zmieriť s myšlienkou, že sa bude musieť vydať za toho strašného muža. Aká asi bude jej budúcnosť po jeho boku?
„Sesternica, ty ma vôbec nepočúvaš!“ začula odrazu obviňujúci hlas, ktorý k nej prichádzal iba z veľkej diaľky.
„Č-čože?“ strhla sa a vrhla pohľad na zamračenú Becky.
„Niečo som sa ťa pýtala, ale ty si už zase ponorená v tých svojich úvahách. Ja som ti to vravela, sesternica, že ak budeš takto pokračovať, nečaká ťa nič dobré,“ poúčala ju povýšene. „Namiesto toho, aby si sa tešila, tváriš sa, ako by si šla na vlastný pohreb!“
„Možno preto, že mám na to dôvod,“ zamrmlala Rowena, cítiac sa nepríjemne, pretože Becky svojím krikom upútala pozornosť matky a pána Capwella.
„A akýže by mohol byť? Ty sa vôbec netešíš, že sa budeme plaviť preč odtiaľto? Predstav si len, koľko bude na lodi krásnych mužov! Och, už týždeň po nociach nespím, lebo na tým neustále premýšľam...“ mlela si Becky svoje ďalej.
Rowena mala chuť zapchať si uši a konečne sa oslobodiť od sesterniciných povrchných prianí. Avšak vedela, že taký detinský čin by iste nedal matke, aby sa do nej nepustila.
Bohužiaľ, už bolo aj tak neskoro, lebo keď sa chcela obrátiť späť k oknu, zastavil ju pohľad pána Capwella, ktorý ju priam prepaľoval očami. Zaťala zuby, aby nezbadal, ako sa celá chveje.
„Necítite sa dobre, slečna Ashfordová?“ pýtal sa okamžite, aby zamaskoval, že ju celý čas uprene sledoval. Rowena si bola istá, že myslel na veci, ktoré by sa jej iste nepáčili. Nie prvý raz totiž zazrela jeho chtivý pohľad, ktorý však neupieral na jej tvár, ale neskrývane si obzeral jej telo. Najradšej by si preložila ruky na prsiach a schúlila sa do klbka.
„N-nie, to je v poriadku. Iba ma trochu bolí hlava,“ zaklamala rýchlo.
„Ak je vám zle, môžeme zastaviť,“ s predstieranou ustarostenosťou sa naklonil k nej a vzal jej ruku do svojich dlaní.
Vydesene vytrhla ruku z jeho zovretia a prudko pokrútila hlavou. „Už som povedala, že sa nemusíte báť. Nevoľnosť ma o chvíľu prejde.“
„ Presne tak,“ skočila im do reči Blanche. „Nebudeme predsa zastavovať kvôli takej bezvýznamnej maličkosti. A ty, Rowena, prestaň robiť scény. Tých niekoľko hodín už vydržíš či už s bolesťou hlavy alebo bez nej.“
„Ty jednoducho vždy musíš na seba pútať pozornosť, však sesternica?!“ oborila sa na ňu aj Becky.
Rowena prižmúrila oči a nútila sa na narážky nereagovať. Bola si totiž istá, že by to vyvolalo nespočetne veľa ohlasov z matkinej aj Beckinej strany a nakoniec by ich musela počúvať až do prístavu.
„Prepáčte. Ak dovolíte, rada by som si trochu zdriemla,“ ospravedlnila sa, aby im nemusela čeliť a s tichým povzdychom sa oprela o kožené operadlo a zavrela oči. Napriek nepríjemnému pocitu, že ju pán Capwell pozoruje, sa jej nakoniec podarilo naozaj zaspať.

Prebudila sa až veľmi neskoro a aj to nedobrovoľne. Koč sa odrazu začal natriasať oveľa viac ako predtým a vďaka nedokonalému pérovaniu všetci štyria priam nadskakovali na sedadlách koča.
V nevôli pokrčila čelo a pomaly otvorila oči. Zistila, že slnko sa za ten čas stihlo priblížiť až k obzoru a teraz pomaly ustupovalo tmavej nehostinnej noci. Súmrak sa vkradol do koča temer nebadane a obostrel všetkých svojím tajomnom.
Dôvodom nepríjemného natriasania bola čoraz hrboľatejšia cesta, pretože sa blížili k prístavnému mestu a hlboké koľaje v zemi iste spôsobili ďalšie koče alebo vozy, čo tadiaľto prešli.
Rowena pocítila miernu nervozitu, no napodiv nie nepríjemnú. S očakávaním sa vyklonila z okna, avšak vzápätí sa opäť sklamane stiahla. Výhľad jej totiž zakrývali vysoké hradby mesta, ktoré sa pred nimi hrozivo týčili.
Koč zastal a dvierka na Roweninej strane sa otvorili.
„Kto ste a prečo idete do mesta?“ ozval sa nevrlý hlas strážnika, ktorý mal túto noc službu pri západnej bráne.
„Moje meno je John Capwell a som duchovný, pane. Cestujeme, aby sme sa ešte dnes večer mohli nalodiť na palubu Sirenie,“ odvetil kňaz povznesene a so značne povýšeným tónom.
„V poriadku. Môžete ísť, otče,“ prikývol muž a kým zavrel, vrhol vyzývavý a skúmavý pohľad na Rowenu.
Koč sa pohol a vošiel dovnútra mesta, no samozrejme Rowena nebola jediná, kto si všimol strážnikovo drzé správanie.
„To snáď nie je možné! Ten muž si dovolil priveľa!“ rozčuľoval sa pán Capwell tak intenzívne, až sa mu na tvári objavili ružové škvrny.
„Čo sa stalo, pane?“ pýtala sa Blanche prekvapene.
„Ten otrhaný a špinavý chlap civel na vašu dcéru, madam! Keby som nebol kňaz a z celého srdca si nectil svoje povolanie a obdiv k Bohu, prisahám, že by som to nenechal bez povšimnutia!“ rozohňoval sa.
Rowena si v duchu odfrkla. Ten muž ho o hlavu prevyšoval a silou by sa mu iste vyrovnal dvakrát. Vedela si predstaviť, ako by asi ich súboj o jej „česť“ skončil. Pravdou však bolo, a to nemohla poprieť, že strážnikov nemravný pohľad jej bol príjemnejší ako Capwellov. Aspoň sa nehanbil a navonok prejavil svoju žiadostivosť bez úskokov a okolkov.

Koč pomaly hrkotal po vydláždenej ceste a kočiš si veru musel dávať veľký pozor, aby nezrazil ani jedného z množstva tulákov, obchodníkov či obyčajných ľudí, ktorí sa motali vonku, aby zastihli posledné lúče slnka.
Prístav sa však musel nachádzať veľmi blízko, pretože Rowene sa zdalo, že zastavili iba niekoľko minút po tom, ako vstúpili za hradby.
Kočiš zoskočil na zem a ihneď priskočil k dverám, aby ich mohol otvoriť a vzápätí pomôcť ženám vyjsť von.
Rowena si nadvihla široké sukne šiat a opatrne zostúpila zo schodíkov. Vtedy sa zhlboka nadýchla a na chvíľu zatvorila oči.
Ovalili ju všemožné vône rýb, pečeného mäsa, vína i iného alkoholu, množstvo dymu, no najviac ju ohromovalo more. Jeho vôňa bola taká intenzívna, ako ešte nikdy. Ich domov sa síce nachádzal pri mori, no na severe a tam ho hodnotila celkom inak.
Keď otvorila oči, naskytol sa jej úchvatný pohľad. Priamo pred ňou zapadalo slnko za obzor a vytváralo krásny oranžovožltý pás, ktorý sfarbil aj more. Na hladine sa jagali perličky, ktoré pripomínali malé diamanty, čaro dodávali aj mierne vlnky. Vo výhľade jej trochu bránila pomerne veľká drevená loď so snehobielymi plachtami, trepotajúcimi sa vo večernom vánku. Stáli pri prove, na ktorej bolo veľkými zlatými písmenami napísané: SIRENIA.
Krásne meno pre krásnu loď, pomyslela si očarene a mierne omámene.
„Rowena! Poď okamžite sem!“ začula krik svojej matky a prineskoro si uvedomila, že sa zasnívala.
Rýchlym krokom sa pobrala ku schodíkom, vedúcim na loď. Kňaz, matka aj Becky už stáli hore a dívali sa navôkol.
„Však je tu krásne?“ zvolal pán Capwell hrdý, že sa mu podarilo vybaviť takú krásnu loď.
Prvý raz s ním Rowena súhlasila. Pomaly prikývla a poobzerala sa okolo seba. Paluba sa skvela čistotou, vzadu zbadala niekoľkých námorníkov, zhŕknutých v skupinke, ako si niečo zanietene šepkajú.
Odrazu sa od nich oddelil vysoký, rešpekt vyvolávajúci, muž a prikročil až k nim.
„Dobrý večer vám prajem. Som kapitánom tejto lode – Aaron Morris, teší ma,“ predstavil sa slušne.
Rowena sa jemne usmiala, pretože hnedovlasý kapitán v nej svojimi nebesky modrými očami vzbudzoval dôveru.
„Rada vás spoznávam, kapitán,“ vystrela ruku a on sa s úsmevom sklonil a pobozkal jej ju.
„Ja som sir John Capwell!“ vmiešal sa medzi nich kňaz rýchlo. „A toto je pani Ashfordová s dcérou, slečnou Ashfordovou, a neterou slečnou Dillonovou.“
„Naozaj vás srdečne vítam na svojej lodi,“ usmieval sa kapitán.
„Ďakujeme. Ale povedzte, kapitán, všetko prebieha podľa plánu, tak ako sme sa dohodli?“ okamžite sa pýtal pán Capwell.
„Do istej miery áno...“ odvetil muž váhavo.
„Ako to myslíte?!“ oboril sa naňho pán Capwell, keď vytušil, že sa niečo nedeje podľa jeho predstáv.
„Som si istý, že sa vám to nebude páčiť. Ani ja som nebol nadšený, ale musím poslúchať nariadenia vyššie postavených.“
„Nerozumiem vám...“
Vtedy Rowena zacítila na zátylku mierne pichnutie, no aj to stačilo na to, aby vybadala, že ju niekto sleduje. Prudko sa obrátila a stretla sa pohľadom s párom pichľavých čiernych očí.
Autor Procella, 01.05.2009
Přečteno 298x
Tipy 28
Poslední tipující: Ihsia Elemmírë, Saionara, Darwin, Alex Foster, Fiera, Tasha101, Nienna, Optimistick, rry-cussete, Sarai
ikonkaKomentáře (5)
ikonkaKomentujících (4)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

už sa teším na to vzrúšo :)... ale ten "kňaz" je hrozný:).. vyškriabala by som mu oči, veľmi sa teším na ďalšiu časť :)

02.05.2009 12:12:00 | Fiera

Hmm... kapitán... nádhera... doufám, že se dočkáme i pirátů :-)

02.05.2009 10:25:00 | Nienna

jú, kto to len bude? rýchlo pokračko =D

01.05.2009 17:13:00 | smokie

jú, kto to len bude? rýchlo pokračko =D

01.05.2009 17:13:00 | smokie

Já to věděla, že to bude opět moc prima
román, jen pokračuj, moc se těším :)

01.05.2009 15:07:00 | jammes

© 2004 - 2022 liter.cz v1.5.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí