Carlosov pohár. 6.kapitola

Anotace: Ďakujem za chválu Procelle a Darwin, ale myslím si, že s vašimi dielami sa tie moje naozaj nesajú ani porovnať.

Sbírka: Carlosov pohár

Okolo druhej poobede som sa vrátila domov. Na moje prekvapenie, deti už boli doma. Opýtala som sa kto ich priviezol. Celé natešené mi odpovedali, že ocko. A naozaj ani som si nevšimla, že kabát seňora Rojeta visí v šatníku. Keď som sa lepšie prizrela, bol tam aj klobúk seňory Eleny. Vošla som do kuchyne. Mama Lupe sedela za stolom a čítala noviny. Za sporákom sa zvŕtala seňora Elena.
„Á zlatko!“ zvolala, keď ma uvidela prekvapene stáť vo dverách. „Netvár sa tak prekvapene. Aby si vedela, odteraz sa všetko zmení. Posledné obchody som dnes dokončila a povedala som si....“ nachvíľu sa zastavila a strčila mi pod nos varechu: „Ochutnaj. Chýba tam trochu soli, však?“ nestačila som prikývnuť a spŕška slov pokračovala ďalej: „Nuž teda povedala som si, že naše reštaurácie prosperujú, mám dôveryhodných ľudí, ktorí sa o ne starajú a o všetkom ma informujú. Preto sa nejaký čas budem venovať len rodine. Deti takmer ani nevidím. No povedz, čo som to za matku?“
„Ste dobrá matka. Deti vás zbožňujú.“ snažila som sa ju utešiť, aj keď som vedela, že má pravdu.
„Ale ani len neviem, čo sa učia v škole! Neviem, čo ich trápi, čo teší. Jednoducho a skrátka, povedala som si dosť! Budem matka ako sa patrí a ty s Mamou Lupe budete mať menej povinností a viac voľného času. A nechcem počuť žiadne námietky!“ zastavila ma pohybom ruky, keď som sa nadychovala, aby som je povedala, že si len plníme svoje povinnosti, za ktoré nás platí.
„A seňor? Ako to, že je už doma?“ vyzvedala som, keď sa už dozvedám novinky, tak nech viem všetky.
Seňora neodtrhla pohľad od hrncov a energicky pokračovala ďalej: „Pre Alonsa platí to isté, čo pre mňa. Bude síce pracovať, ale každý večer bude doma s nami. A to isté platí aj o víkendoch. Dnes prišiel nečakane skôr domov, a tak som sa s ním vážne pozhovárala. Najskôr ma obvinil, že mám znova jeden z mojich záchvatov hystérie, či ako to nazval. Verila by si tomu?!“ seňora rozhorčene buchla varechou o okraj hrnca. Vzápätí sa však usmiala. „Lenže nebola by som žena, keby som ho nepresvedčila, že pravdu mám ja! Položila som mu pár jednoduchých otázok o našich deťoch. Napríklad, do ktorej triedy chodí Paulo alebo ako sa volá Rominina najlepšia priateľka? Predstav si, nevedel mi správne odpovedať ani na jednu! Ale hneď sa vynašiel vraj má naše deti rád v nedeľu sa im venuje a ostatné je len moja a tvoja starosť. Tak som sa rozčúlila! Povedala som mu: Dobre drahý, tak ti nebude vadiť, keď podám žiadosť o rozvod. Ako vidím k životu nás nepotrebuješ a vidieť deti v nedeľu ti bohato postačí. Takže, uvidíme sa na súde.“ seňora sa začala veľmi smiať, keď uvidela môj doslova vypleštený pohľad. „Presne takto sa tváril aj Alonzo. Najskôr myslel, že žartujem, no v okamihu ako som zdvihla telefón, že zavolám nášmu advokátovi, na všetko pristúpil. Najlepšie na tom je ale to, že pripustil, že mám pravdu. Len pred chvíľou sa odtiaľto „odplazil“. Bol ma odprosiť. Takto sa musí na chlapov! Hádaj kto ma to naučil?“ mrkla na Mamu Lupe seňora a obidve sa od srdca rozosmiali.
Mama Lupe pracovala u seňory Eleny odkedy sa so seňorom Alonzom vzali. Za tie roky ju už poučila o všeličom. Mama Lupe pochádzala z dediny a kedysi bola krásavicou, za ktorou sa obzrel nejeden muž. A predtým ako tragicky prišla o rodinu bola dlho vydatá. Často krát aj mne rozprávala o svojom manželovi. Boli to veselé príhody, či skôr rady do života, ako chlapa prinútiť, aby urobil to, čo chcete, ale tak, aby mal pocit, že ten múdry je on a vy ste len úbohá slabá žena v núdzi.
Keď som sa dozvedela o nových zmenách v dome napadlo ma, že poviem seňore Elene o Fernandovom pláne. Chcela som ju poprosiť, či by mi nemohla upraviť moje povinnosti na nasledujúce tri týždne. S istotou som vedela, že seňora bude nadšená minimálne tak ako Fernando, ak nie aj viac, a práve preto som sa rozhodla, že si tú novinu nechám na zajtra. Určite sa nevyhnem seňorinmu bláznivému nadšeniu a práve teraz som naň akosi nemala chuť. Vstala som zo stoličky a chcela som sa rýchlo vypariť za deťmi, kým si seňora nespomenie na Fernanda. Mala som ešte v čerstvej pamäti jej plán s Domingou a vedela som, že je len otázkou času kedy si naňho spomenie. Vlastne čudovala som sa, že ma nezvalcovala otázkami už medzi dverami. Jej rodičovská kríza mi prišla celkom vhod. Natešene som kráčala hore schodmi, keď ma dobehol jej hlas z kuchyne: „Maryta! Srdiečko! Vráť sa prosím ťa ešte na chvíľu! Zabudla som sa ťa čosi opýtať!“ volala za mnou veselo.
„Dočerta!“ zahrešila som potichu a pomaly som sa vracala do kuchyne. Pred dverami som sa zhlboka nadýchla a zašepkala: „Poďme na to.“ Do kuchyne som vošla akoby nič a usmievala som sa od ucha k uchu. Seňore stačil jediný pohľad na mňa: „Ten úsmev ti nepomôže.“ zanôtila. „Chcem vedieť ako to dopadlo včera s Fernandom?“
„Takže predsa ste v tom mali prsty!“ karhala som ju.
„No áno a čo? Už ma nenaťahuj a rozprávaj.“ nedočkavo si sadla za stôl a upierala na mňa veselý pohľad. Mama Lupe si len vzdychla a prevrátila oči. „Ale no tak! Nehovor, že nie si zvedavá.“ veselo sa na ňu obrátila seňora Elena.
„Ja dobre viem ako to dopadlo. Ochorela kvôli nemu. Nebožiatko.“
„Ničomu nerozumiem! No tak si už sadni a porozprávaj mi všetko pekne od začiatku.“ seňora ma stiahla na stoličku.
„Tak teda dobre.“ začala som porazenecky. „Aj tak som sa s vami potrebovala pozhovárať.“ Seňora nedočkavo prikyvovala hlavou. „Nuž teda, keď Domingin otec odviedol Paula a Rominku, o čo ste sa samozrejme postarali,“ zazrela som na seňoru vyčítavo „ma Fernando vzal do jedného podniku tancovať. Samozrejme, že som tam nechcela za žiadnych okolností ísť. Vymýšľala som si kadejaké výhovorky. A keď ho to prestalo baviť, prehodil si ma cez plece ako vrece zemiakov a jednoducho ma tam odvliekol!“ Seňora aj Mama Lupe sa začali strašne smiať. „Veď počkajte, vás ten smiech prejde, keď sa dozviete, čo bolo ďalej.“ zagánila som na ne nadurdene.
„Prepáč.“ ospravedlňovala sa mi seňora Elena. „Ale tá predstava!“ nemohla ďalej hovoriť, lebo dostala ďalší záchvat smiechu. Keď sa konečne trochu upokojili prinútila ma hovoriť ďalej.
„Len čo sme s Fernandom vošli dnu, obklopili nás jeho priatelia. Zdravili ho akoby sa nevideli už celú večnosť! Nie je to čudné?“
„Nechápem, čo ti na tom pripadá také čudné?“ vyčítavo sa na mňa pozrela seňora. „Asi nemal chuť tam chodievať, alebo navštevoval lepšie kluby. Teraz sa mu zacnelo a vrátil sa. Vieš koľko klubov a podnikov sme za mlady obišli s Alonzom?“ hrdelne sa zasmiala. „A koľko topánok sme zodrali. Ach to boli časy.“ zavzdychala zasnene.
„Tak prečo si to niekedy nezopakujete?“
„Ja , no neviem. Predsa už mám svoj vek a Alonza by som na takú vec asi nenahovorila.“ seňora si rozpačito upravila gaštanové vlasy zopnuté na šiji do drdolu.
„Ale to sú len reči.“ oponovala som jej. „Celý váš problém aj so seňorom je v tom, že ste príliš zaujatí svojou prácou, či lepšie povedané boli ste. Teraz, keď ste sa rozhodli, že ju obmedzíte, užite si život!“ prekvapene na mňa pozrela. „Pozrite to je úžasné, že sa chcete venovať najmä deťom, ale nemali by ste zabúdať ani na seba. Nehnevajte sa na mňa za to, čo vám teraz poviem, ale robíte zo seba starenu!“ vytreštila na mňa oči. Rýchlo som pokračovala ďalej: „Nechápte ma zle, ale máte štyridsať a seňor štyridsaťdva rokov. Ste v najlepšom veku. Tak to využite! Kedy ste napríklad naposledy zmenili účes?“
„No, ja ja neviem. Drdol nosím už mnoho rokov.“ znovu si rozpačito upravovala vlasy.
„Tak od zajtra ho už nosiť nebudete, pretože pôjdeme spolu ku kaderníčke. Máte nádherné vlasy, tak ich svetu ukážte! A pôjdeme aj na nákupy. Obliekate sa príliš konzervatívne. Chcelo by to niečo sviežejšie. Nech váš manžel trochu žiarli.“ sprisahanecky som na ňu mrkla. Seňora znovu ožila a buchla päsťou do stola: „Správne, nech len žiarli. Stále som predsa pekná žena a od zajtra aj moderná žena v najlepších rokoch.“ všetky sme sa rozosmiali. Mama Lupe pokrútila hlavou a vzdychla si: „Ako vidím Marita, žiak predčil svojho učiteľa. Všakže Elena.“ láskavým pohľadom pozrela na seňoru.
„Maryta sa síce rýchlo učí, ale na to aby sa vyrovnala majsterke manipulácie, čiže mne,“ seňora sa hrdo vypla a široko sa usmievala, „si musí ešte pár rôčkov odžiť. Samozrejme pri všetkej počestnosti. Nie je predsa zločin postrčiť ľudí, keď sa boja skočiť. Zvlášť ak je to pre ich dobro.“
„Elena, Elena ty sa nikdy nezmeníš.“ povzdychla si znovu Mama Lupe a usmiala sa.
„Ale si nás šikovne dobehla!“ karhala ma so smiechom seňora Elena. „Ihneď mi dorozprávaj, ako to včera dopadlo!“
„Nuž teda dobre.“ ťažko som vydýchla. „Asi po hodine, keď sa s Fernandom pozdravil hádam už celý klub sme si sadli k baru. Hneď na to za ním prišla jeho kamarátka a šli si zatancovať.“
„A teba tam nechal samu?“ nahnevala sa seňora.
„Najskôr si odo mňa pýtal dovolenie.“ upokojila som ju.
„No veď preto!“ zahromžila ešte hnevlivo. Vzápätí akoby v nej ktosi prepol gombík a vyčarila medový úsmev: „Ja som ti vravela, že je to chlapec zo zlata.“ taká náhla zmena pôsobila zarážajúco. Mama Lupe iba prevrátila oči, vstala od stola a šla nám pripraviť čaj.
„A čo bolo ďalej?“ súrila ma seňora nedočkavo.
„Sedela som pri tom bare, keď ku mne zozadu pristúpil muž s briadkou spolu s dvoma kumpánmi.“
„Bol pekný?“ seňora Elena bola zvedavá ako pubertiačka.
„Áno bol.“ pousmiala som sa nad jej detinským pohľadom. „Pekný, ale veľmi namyslený a dotieravý. Nasilu ma pobozkal a ...“
„A čo?“ seňora takmer ani nedýchala.
„ ... a tak som mu poriadne strelila.“
„To je moje dievča!“ zasmiala sa Mama Lupe.
„Nahneval sa a neviem ako by to bolo pokračovalo ďalej, keby tam neprišiel Fernando. Poznal toho chlapa. Volal ho Fabian a očividne sa nemali radi. Potom sa pobili.“
„Kvôli tebe?“ jasala seňora.
„Vlastne ani nie. Fabian povedal niečo čudné, čo Fernanda rozzúrilo.“
„A čo také?“
„Teda povedal to mne. Vraj si mám na Fernanda dávať pozor, aby ma neodpravil ako...“
„Ako koho?“
„Neviem nedopovedal, lebo mu Fernando vrazil. Ale vŕta mi to v hlave. Čo to malo znamenať?“
„Vravela si predsa, že sa nemajú radi. Určite to bolo nejaké klamstvo.“ mávla bezstarostne rukou seňora Elena.
„A to zasa nie!“ Mama Lupe šmarila utierku o kredenc. „Podľa mňa by si sa mala od neho držať, čo najďalej!“
„Ale Mama Lupe nepreháňaj!“ zasmiala sa seňora.
„Nie Mama Lupe nemyslím si, že by Fernando niekomu ublížil, či nebodaj niekoho zabil. To sa mi zdá absurdné, ale odkedy ho poznám, niekoľko krát som počula meno Eliza. Dokonca aj od neho. Ale keď som sa ho na to spýtala zahovoril to. A niekedy, niekedy sa na mňa tak čudne díva. Pohľadom temným plným bolesti a čohosi, čo neviem pomenovať.“
„Je to skrytý psychopat. Dieťa moje viac za ním nepôjdeš! A basta!“ Mama Lupe pred nás zlostne položila tácku s tromi šálkami čaju.
„Ale nie Mama Lupe. Nie je to žiadny vrah.“ hovorila som mäkko s pohľadom upretým do šálky s pariacim sa čajom, ktorú som vzala do dlaní.
„ Je to len človek, ktorý niečo skrýva. Tým som si istá.“
„Tak nech si to tajomstvo nechá pekne pre seba a teba nech nechá na pokoji!“ nedala sa Mama Lupe. Seňora na ňu škaredo zagánila.
„Na to je už neskoro. Mám ho príliš rada. Aj keď sa mi to ťažko priznáva.“
„Ja som to vedela!“ tešila sa seňora a pevne mi stisla ruku. „ Vedela som, že vy dvaja k sebe patríte.“
„Neviem. Možno je to tak.“
„Pravdaže je to tak moja milá. Ja to viem. Ja som vás predsa dala do kopy.“
„Len aby si to ešte neoľutovala.“ zašomrala Mama Lupe.
„Mama Lupe!“ nahnevala sa seňora. „ Prečo vždy všetko musíš vidieť tak čierne. Nekaz mi, ehm teda nekaz nám radosť.“
Zvažovala som, či im mám dopovedať, čo sa včera vlastne stalo. Nakoniec som sa rozhodla, že to urobím. Potrebovala som povolenie od seňory Eleny, a práve teraz bola vhodná chvíľa vypýtať si ho, a tak som teda pokračovala: „Keď ochranka vyhodila toho chlapa z baru, pili sme s Fernandom pomarančový džús. Zdal sa mi trpký, no Fernando ma uistil, že v ňom nič nie je. Dokonca si so mnou vymenil pohár.“
„Nerozumiem, čo tým chceš povedať?“
„Chcem tým povedať seňora, že ten váš zbožňovaný Fernando ma opil!“ upierala som na ňu vyčítavý pohľad.
„No prosím. A máme to tu.“ tľapla si po stehnách Mama Lupe. „Keby ja to bola vedela! Z kože by som ho stiahla! Do očí mi klamal! Ale veď ten zbadá. Len nech sa tu skúsi ukázať!“
„Upokoj sa Mama Lupe.“ chlácholila som ju. „Aj som ho spočiatku chcela prinajmenšom zaškrtiť, ale už som mu odpustila.“
„Ničomu nerozumiem! Vysvetlí mi tu niekto o čom sa to vy dve rozprávate?“ seňora Elena na nás nechápavo hľadela.
„Že o čom? Ja ti poviem hneď!“ rozohnila sa Mama Lupe. „Včera večer, či lepšie povedané o tretej ráno, ten krásavec zazvonil na naše dvere a v náručí držal Marytu. Do týchto očí,“ dvoma prstami si na ne ukázala, a pritom prísne hľadela na seňoru, „ do týchto očí mi klamal. Vraj jej prišlo nevoľno, vzala nejaký liek a nemám ju budiť. Vieš ako ma vystrašil? Do rána som pri nej bdela. Tak som sa bála. No len nech sa mi ten ničomník dostane do rúk!“
„Mama Lupe nemohol ti predsa povedať, že som opitá?“
„Ešte ho obraňuj! Prehnem cez koleno aj teba, aby si sa spamätala!“
„Dosť!“ zavelila seňora. „Maryta! Teraz mi pekne po poriadku povedz ako sa to vlastne stalo.“
„Stalo sa to tak, že Fernando mal tušenie, že niekde hlboko vo mne vraj drieme talent. Teda aspoň on to tvrdí. A tak ma opil, aby ho zo mňa dostal von. A podľa toho, čo som dnes uňho videla na zázname z bezpečnostnej kamery z toho klubu, aj sa mu to podarilo.“
„Tým chceš povedať, že ťa opil len preto, aby ťa prinútil tancovať?“
„Tak nejako.“
„A čo tým vlastne dosiahol?“
„Práve o tom sa chcem s vami pozhovárať seňora Elena.“ začala som opatrne, aby to nevyznelo smiešne, lebo mne sa to stále videlo prinajmenšom absurdné. „Fernando si vzal do hlavy, že mám obrovský talent. Ale pripomínam, že to tvrdí on. A rozhodol sa, že mi dvaja, teda ja a on pôjdeme na Carlosov pohár.“
„Pôjdete sa naň pozrieť?“ opýtala sa Mama Lupe.
„Nie. Pôjdeme súťažiť.“ povedala som nesmelo a s prižmúrenými očami očakávala reakciu. Obe na mňa nemo civeli a potom naraz, jedna cez druhú, začali kričať. Seňora Elena: „To je úžasné! Výborné! Lepšie to už ani nemohlo byť! Gratulujem!“ a Mama Lupe zasa: „Ten sa zbláznil! Úplne mu preskočilo! A tebe asi tiež!“ Krik a jasot z kuchyne začul aj seňor Alonzo s deťmi. Behom chvíle boli pri nás.
„Čo sa to tu deje?“ opýtal sa seňor mocným hlasom zatiaľ, čo jeho manželka poskakovala po kuchyni, Mama Lupe hromžila pri kredenci a ja som ticho čakala, kým ich to prejde.
„No tak! Čo sa stalo!“
„Úžasná vec zlatko!“ štebotala seňora a vtisla mu na pery bozk. „ Naša Marita pôjde s Fernandom na Carlosov pohár!“
„Čože?“ zvýskli deti. „ Je to pravda Marita?“
„Áno.“
„Hurá! Super!“ kričali a poskakovali už aj oni.
„Tak dosť!“ zavelil razantne seňor Alonzo. Razom všetci prestali. „ Elena povedz mi o čo tu vlastne ide! Kto je to ten Fernando?“
„Keby si bol častejšie doma, alebo ma aspoň občas počúval drahý, vedel by si. Už som ti o ňom rozprávala.“ Seňor sa tváril nechápavo. Zjavne sa na nič nepamätal. „Fernando Islas učí naše deti spoločenské tance.“ začala trpezlivo. „A moje pozorné oko si všimlo,“ zašvitorila veselo „ že je to milý, slušný a pekný chlapec ako stvorený pre Marytu!“
„Pche!“ odvrkla Mama Lupe spoza stola.
„A ty si samozrejme zariadila, aby sa stretli. Poznám ťa.“ zazrel prísne. Seňor svoju manželku poznal ako svoje topánky.
„Správne. A slovo dalo slovo a milý Fernando prišiel na to, že naša Marita má talent, a preto ju vezme na najprestížnejšiu tanečnú súťaž na svete. No nie je to úžasné?!“ seňora naňho upierala pohľad plný nadšenia.
„Bolo by to úžasné, keby Marita niekedy v živote chodila do tanečnej, no o ničom takom neviem.“
„Práve o tom som chcela s vami hovoriť.“ pozrela som sa na oboch. „Potrebovala by som asi tri týždne voľna.“ konečne som to zo seba dostala a čakala som razantné „Nie!“.
„Ale iste zlatko koľko len budeš chcieť.“ seňoru nadšenie očividne neopúšťalo. Seňor však stál nohami pevne na zemi: „Povedz mi Marita. Ako chceš ísť na súťaž s najväčšími profesionálmi, ľuďmi s dlhoročnými skúsenosťami, keď si nikdy netancovala?“
„Chcete počuť pravdu? Netuším. Stále neviem, prečo tu vlastne sedím a snažím sa vás presvedčiť o niečom, čomu sama neverím. Zdá sa mi to rovnako šialené ako vám, ale Fernandovi som to v slabej chvíľke sľúbila a nemám to srdce odmietnuť. Bol taký nadšený. Takmer ako seňora Elena. Verte mi, že za poslednú hodinu som to oľutovala už aspoň tisíckrát.“
„A napriek tomu tam chceš ísť.“
„Je to bláznivé, ale áno, chcem.“
„Nuž,“ seňor pristúpil ku mne bližšie a zadumane si šúchal bradu, neveštilo to nič dobré „jediné, čo ti na to môžem povedať je,“ chvíľu ostal ticho a seňora Elena takmer odpadla od napätia „že ti držím palce.“ usmial sa a seňora Elena mu skočila okolo krku.


Konečne som ležala vo svojej posteli. Bola som taká unavená ako keby som bežala maratón. Minulú noc som toho veľa nenaspala a predchádzajúce chvíle v kuchyni ma nesmierne vyčerpali. Zababušila som sa do mojej teplučkej periny a zaspala. Zobudila som sa až večer okolo siedmej. Chvíľu som len tak ležala v teplučkej posteli, keď som zdola začula smiech a vravu. Chvíľu som načúvala. Moja zvedavosť bola silnejšia než túžba ostať v útulnej posteli. Vykukla som von z izby. Smiech a hlasy zosilneli, no nevedela som ich rozoznať, že by La Rojetovci mali návštevu? Ostala som stáť na schodoch a načúvala som. Teraz som počula len známe hlasy a tak som bez obáv zišla dolu. Seňora mi hneď vyšla v ústrety: „Zlatko! Konečne si vstala! Pozri kto ťa prišiel pozrieť!“ V tej chvíli sa z kresla, ktoré mi bolo otočené chrbtom, vstal Fernando. On sa usmial, ja som očervenela. Bola som strapatá, neumytá a na líci som mala červený odtlačok od vankúša. Myslela som, že od hanby umriem. Chcela som ujsť, ale bola som v takých rozpakoch, že som sa ani nepohla a nemo som naňho hľadela. Hneď ku mne pribehol chytil ma za ruky a pobozkal na líce. „Si krásna!“ hľadel na mňa ako na modelku z časopisu a ja som naňho civela ako na nepríčetného. Zo zrkadla oproti na mňa totiž tupo zízalo čosi ako strašidlo. No on si vôbec nevšímal moje rozpaky.
„Prišiel som poprosiť seňorov o dovolenie vziať ťa na tú súťaž. Som taký šťastný, že súhlasili!“
„Pravdaže súhlasíme!“ neprestala sa rozplývať seňora a deti sa pri pohľade na nás dvoch chichúňali za otcovým chrbtom. Z trápnej situácie ma našťastie zachránil telefón. „Maryta! To je pre teba.“ oznámila mi namosúrene Mama Lupe. Zaškúlila na Fernanda a šomrajúc si čosi v indiánskom nárečí odišla.
„ Vezmem si to v kuchyni.“ využila som príležitosť a rýchlo vykĺzla z haly. „ Áno.“ zdvihla som slúchadlo.
„ Ahoj Marita. Tu je Amelia. Prosím ťa môžeš dnes k nám prísť. Porozprávame sa, pozrieme nejaký romantický film. Uvarím čokoládu. Rodolfo, totiž seňor Vasques odišiel s deťmi k jeho rodičom.“
„ K rodičom? V pondelok?“
„ Sú predsa prázdniny! Zabudla si?“
„ Naozaj. Úplne som na to zabudla. Mala som iné starosti a úplne mi to vyfúklo z hlavy.“
„ Som zvedavá na tie tvoje „starosti“. Nemysli si, že som zabudla na ten tvoj „únos“. Musíš mi všetko porozprávať!“
„ Ty si taká zákerná! Nalákaš ma na čokoládu a pritom ti ide o najnovšie klebety!“ zasmiala som sa.
„ Ale obe vieme, že ich nikomu neposuniem ďalej.“
„ Veď preto si moja najlepšia priateľka. Čakaj ma o pár minút som u teba.“ zložila som telefón.
„ Kto to bol?“
„ Amélia. Pozvala ma k nim na dámsku jazdu.“ povedala som veselo a obrátila som sa k Mame Lupe. Na stole som uvidela tri krásne kytice ruží. Dve menšie a jednu veľkú, čo veľkú obrovskú.
„ Čo je to?“ opýtala som sa zmätene.
„ To?“ Mama Lupe sa ľahostajne obzrela cez plece. „ To doniesol henten.“ mykla hlavou smerom k hale. „ Tie dve menšie sú pre teba a seňoru Elenu a tá veľká je vraj pre mňa.“
„ Pre teba?“ zasmiala som sa.
„ Hej. Vraj, aby som sa nehnevala za ten včerajšok.“
„ Ale ty sa hneváš. Však?“ podišla som k nej a objala som ju okolo krku.
„ Veru áno. hnevám a budem sa hnevať.“
„ Ale no tak, Mama Lupe. Uznaj, že ti tie kvety spravili radosť. Aspoň takúto malilinkú.“ naznačila som ukazovákom a palcom.
„No, ani ja nie som z kameňa dievča.“ jemne sa usmiala a pohľad jej zmäkol. „Ale nemysli si, že ma oblafne nejakými kvetmi. Ja mám oči na stopkách!“ výhražne zdvihla prst a ja som jej na líce vtlačila sladký bozk. Potom som rýchlo vybehla do svojej izby a dala som sa do poriadku. Obliekla som si staré rifle, tričko, bundu a zbehla som dolu do haly.
„ Seňora Elena. Volala mi Amélia a pozvala ma k nim. Môžem dnes u nej prespať?“
„ Ak to nebude prekážať Rodolfovi?“
„ Seňor Rodolfo to dovolil. Odišiel s deťmi na vidiek k rodičom.“
„ V tom prípade je všetko v poriadku, ale nechceš tu hádam nechať Fernanda samého?“
„ Nie je sám.!“ odvrkla som. „ Je tu s vami. A myslím, že v najbližších týždňoch budeme spolu viac než dosť.“
„ Seňora.“ ozval sa Fernando. „ Ak dovolíte zaveziem Marytu k jej priateľke.“
„ To nie je nutné.“ predbehla som rýchlo v odpovedi seňoru. „ Amélia býva v susednej ulici.“
„ Ale Marita.“ zahriakla ma seňora. „ Pozri sa von. Už je takmer tma. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Len nech ťa Fernando pekne odvezie.“ Už, už som chcela namietať. „ A nechcem nič počuť!“ opäť ma zahriakla a vzápätí sa sladko usmiala na Fernanda: „ Niekedy je taká tvrdohlavá.“
„Čosi o tom viem.“ pomyslel si Fernando.

Pomaly sme sa viezli tichou ulicou a ja som mu ukazovala, kde má odbočiť a kde zastaviť. Zosadla som z motorky. „ Ďakujem za odvoz. Uvidíme sa zajtra ráno.“ otočila som sa a odchádzala.
„ Prídem po teba.“ zaznelo mi za chrbtom.
„ Nemusíš.“ odvrkla som a pokračovala ďalej.
„ A to odídeš len tak? Bez rozlúčky?“ vykročil ku mne.
„ Rozlúčila som sa s tebou.“
„ To mala byť rozlúčka? Si chladná ako psí čumák. Niekedy sa v tebe vôbec nevyznám.“
„ Začni si zvykať.“ uškrnula som sa.
„ Tak to teda nie!“ zdrapil ma za pás a pobozkal s takou silou, aby mi dal najavo, že nenechá so sebou zametať. Potom sa len tak otočil a odfrčal preč. Strašne som sa na neho nahnevala. „Čo si to o sebe myslí? Najprv ma pobozká tak, že prestanem dýchať, a potom si len tak zmizne! A ja tak veľmi chcem, aby ostal so mnou. Chýba mi ako kus môjho tela.“ Otupene som tam stála a hľadela za ním. O chvíľu som sa spamätala. „ Ty hlúpa ťava!“ nadávala som si v duchu a trochu som sa prefackala, aby som precitla.
„ Nedovolíš predsa, aby ťa ten chlap ovládal! Dosť!“ zhlboka som sa nadýchla, trochu sa upokojila a vykročila k domu.
„ Ahoj.“ otvorila mi dvere Amélia. Ani som nestihla zazvoniť.
„ Videla som!“ smiala sa škodoradostne.
„ Všetko?“
„ Všetko, všetučko. Musíš mi o ňom povedať každý detail! Ak ti nepomôže najlepšia priateľka, čiže ja, tak už nikto, dokonca ani cvokár.“ zúfalo som na ňu pozrela a ona sa srdečne rozosmiala.
Sadli sme si k horúcej čokoláde a ja som jej vyrozprávala všetko, čo sa stalo za posledné dva dni.