Carlosov pohár. 7. kapitola

Carlosov pohár. 7. kapitola

Anotace: Chcela by som odkázať, že kapitoly uverejňujem tak rýchlo preto, lebo ich mám už dávni napísané. :)

Sbírka: Carlosov pohár

S Améliou sme sedeli na zemi pred teplučkým krbom. Kým ja som rozprávala, ona na mňa zasnene hľadela a kládla mi kopu otázok. „Maryta ja ťa viem pochopiť. Ostatné dievčatá by povedali, že ti šibe, ale ja dokážem pochopiť ten strach, čo cítiš, keď si s ním. Zdá sa ti to ako sen. Chceš byť s ním, ale zároveň sa toho bojíš, vravíš si ako je možné, že si vybral práve teba, a preto si k nemu odporná.“
„ Ale z čoho mám ten strach? Z toho, že keď sa budem správať ako zaľúbená žena, bude si o mne myslieť, že som hlúpa. Využije ma a odkopne. A máš pravdu. Ako je možné, že si všimol práve mňa?! Mňa! Taký skvelý chlap. Pripadá mi ako princ z rozprávky. Dobrý, pekný, svalnatý a múdry. Akosi nedokážem akceptovať, že to myslí vážne. Kdesi hlboko v podvedomí mi bliká veľká žiarovka: Never tomu je to len hra!“
„ A nepovedala si práve, že je dobrý a múdry.“
„ No áno, ale čosi ma núti pochybovať. Akoby som bola na vážkach, raz sa naklonia na jednu stranu, potom na druhú a úplne najhoršie je, keď sú vyrovnané.“
„ Tak a teraz ti niečo poviem.“ Amélia na mňa prísne upierala zrak, ako mama, ktorá mi chce dať radu do života. „Skús to. Nehovorím, aby si mu slepo verila, lebo riziko tu bude vždy a pri každom chlapovi. Neostaneš predsa starou dievkou len preto, že nemáš stopercentnú istotu. A keď ťa okašle odídeš z boja hrdo so vztýčenou hlavou a nebudeš si vyčítať, že si bola naivná. Robí to kopa žien a je to hlúpe. Preboha veď to by sme každá potrebovali vešteckú guľu, aby sme hneď spoznali, že práve ten náš je darebák. Podľa mňa je to hlúposť nadávať si do hlupaní. Treba sa vzchopiť a povedať: „ Nebol si pre mňa dosť dobrý.“
„ Ja viem, máš pravdu. Ale musím sa ti priznať,“ zanôtila som už veselšie „ hrozne ma to baví robiť mu napriek. Ak ma chlapec chce, nech sa trochu posnaží. Nehodím sa mu predsa okolo krku len preto, že sa sladko usmeje. Musí si ma zaslúžiť.“ Obidve sme sa rozosmiali.
„ Ty máš šťastie, že si natrafila na chlapa, ktorému ešte zostalo trochu chlapskej hrdosti. Lebo dnešní muži si už zvykli na to, že zbaliť ich má žena.“
„ Tak to by som nikdy neurobila. Som za staré spôsoby. Muž má ženu dobývať a nie naopak. “
„ Ani ja by som to neurobila. Kvety, prechádzky, pozornosť. To je ono. Ako dobre, že aj Rodolfo je taký.“ Amélia si uvedomila, že sa preriekla a začervenala sa.
„ Rodolfo?!“ usmiala som sa prekvapene. „ Ten Rodolfo? Majiteľ tohto domu? Tvoj šéf?“ Amélia sa usmiala a v očiach jej zasvietil teplý a láskavý pohľad. Rodolfo ju zamestnával vyše roka. Robila presne to isté, čo ja. Starala sa mu o deti. Bol rozvedený. Žena sa za neho vydala len pre peniaze. O nejaký čas mu zdrhla s osobným trénerom. Nechala mu dvoch chlapcov a vzala si polovicu majetku. Bližšie som seňora Rodolfa nepoznala, ale pôsobil na mňa veľmi príjemne. Vždy bol veľmi šarmantný neustále sa usmieval a rád žartoval. Amélia naňho nikdy nepovedala krivé slovo. Tiahlo mu na štyridsiatku a vyzeral viac než dobre. Nejedna dáma z vyššej spoločnosti mala na neho zálusk.
„ Preto som ťa vlastne dnes zavolala, chcela som sa s tebou o ňom porozprávať.“ začala nesmelo Amélia.
„ Tak ja tu celú dobu kvákam o sebe a ty sa tváriš akoby nič! Rozprávaj!“
„ Vlastne som na tom podobne ako ty. My dve sme sa naozaj našli.“ Amélia a ja sme boli skutočne rovnaké. Vo všetkom sme si rozumeli, mali sme podobné názory, vždy sme sa mali o čom baviť a aj keď sme mlčali bolo nám spolu dobre. Niekedy sme žartovali, že keby jedna z nás bola chlap asi sa vezmeme.
„ Tak začni.“ povzbudila som ju znova.
„ Vieš ja ani neviem kedy sa to stalo. Ono to prišlo nejako samo. Raz sme spolu žartovali, že som už ako pani domu. Na všetko dohliadam, o všetkom viem, deti ma majú radi a on, on tiež. Potom sa na mňa rozpačito pozrel a odišiel. Od tej chvíle som ho niekoľkokrát pristihla ako na mňa uprene hľadí.“
„ A ty?“
„ Poznáš to. Tie puberťácke predstavy aké by to bolo keby.... Začala som si namýšľať, že sa mu páčim, ale radšej som tú myšlienku hneď zahnala. Ale skutočne sa mi zdalo, že vždy keď to bolo možné snažil sa byť, čo najbližšie pri mne. Dokonca mi občas priniesol kvety. A ja som sa skutočne cítila takmer ako jeho žena. Viem o ňom takmer všetko, čo má rád, čo ho bolí , čo trápi, kde si nechal kľúče, kde ponožky. Príde za mnou, keď potrebuje poradiť, mne každý večer rozpráva, čo robil v práci. No povedz ako som sa mohla nezaľúbiť. A korunu tomu všetkému nasadili deti. Včera večer sme šli všetci spolu do kina a deti v aute povedali Rodolfovi, aby si ma vzal.“
„ Čože?“
„ Poznáš to deti sú úžasne vnímavé a všetko je pre jednoduchšie.“
„ Hovor mi o tom. Čosi o tom viem.“ prevrátila som oči a obe sme sa zachichotali. „ A Rodolfo ako reagoval?“
„ Veď práve. Čakala som, že ich zahriakne alebo sa začervená, lebo ja som sa priam horela, ale namiesto toho sa na mňa pokojne pozrel a povedal: „ To by sa mi páčilo.“
„ A“?
„ A dnes odviezol deti k starým rodičom, na prázdniny a mňa nechal tu. Vraj budem mať týždeň voľno, nech si oddýchnem.“ Amélia pomaly, ale isto panikárila.
„ Takže máte dom len pre seba.“ uškrnula som sa.
„ Ešte sa mi vysmievaj! Najradšej by som hneď teraz bežala kadeľahšie.
„ Také zlé to hádam nebude. Celý deň je predsa v práci.“
„ Ale bude. Vzal si dovolenku. Vraj objednal nejaké úpravy na dome a chce byť pri tom, keď prídu remeselníci.“
„ No vidíš. Celý týždeň bude dom plný ľudí. Nič ti nehrozí.“
„ Ja už neviem, čo si mám myslieť. Čo ak si to všetko len nahováram.“ Amélia si bezmocne vložila hlavu do dlaní. Objala som ju. „ Na to ti môžem povedať len jedno. To isté čo ty mne. Nechaj ho nech sa prejaví. Možno aj on v tom má zmätok a potrebuje si to v hlave utriediť. A ak ťa má skutočne rád, tak budete ten najkrajší pár aký si viem predstaviť. A neopováž sa zdrhnúť, lebo ak z toho vycúvaš ty, vycúvam aj ja.“
„ Tak teda dobre. Dohodnuté.“ silno sme sa objali a schuti zasmiali na našich „obrovských“ problémoch. Potom sme zasadli pred telku s veľkým pohárom zmrzliny v ruke a do rána pozerali video.

Pokiaľ sme si s Améliou navzájom liečili boľavé dušičky, Fernando sedel vo svojom novom byte. Starý predal pred pár mesiacmi. Nemohol už vydržať ťarchu všetkých tých spomienok na Elizu, no svojím rozhodnutím si nebol celkom istý pokiaľ nespoznal mňa. Teraz tam sedel a zúril. „ Dopekla ženská kto sa má v tebe vyznať! Meníš nálady horšie ako počasie. Keď si myslím, že je konečne po búrke priženie sa ďalšia, ešte silnejšia. Myslíš si, že ma odradíš tým svojím chladom? Tak to sa teda mýliš! Na to ťa príliš chcem. Veď počkaj zajtra! Vyhral som našu stávku a máš sa na čo tešiť. Nie som z tých, čo sa podvoľujú ženským náladám, ale ak sa chceš hrať, dobre, budeme sa hrať.“
Autor LindaB, 02.05.2009
Přečteno 190x
Tipy 6
Poslední tipující: Procella, Darwin, Tasha101
ikonkaKomentáře (1)
ikonkaKomentujících (1)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

rozhodne aj ja mám radšej staršie spôsoby, kedy chlap uháňal ženu a nie naopak ako dnes! ale čo už narobíme? :))

02.05.2009 13:13:00 | Procella

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter