Carlosov pohár. 12. kapitola

Anotace: Fernando a Maryta sa stretnú s neželaným známym a schiľuje sa medzi nimi k prvej búrke. (ďakujem Procelle za povzbudivé komentáre, ale oproti tebe som úplný amatér, čakajú ma posledné kapitoly Fortuny a úplne ma ten príbeh dostal)

Sbírka: Carlosov pohár

„Fabian! Preber sa!“ zvriesklo od zlosti útle žieňa. „Kam to stále čumíš? Už pol hodiny ťa tu ťahám za rukáv a ty nič!“
„Prepáč Graciela, ale musím si niečo vybaviť.“ Fabian neprítomne odbil svoju tanečnú partnerku a vybral sa smerom, ktorým pozeral. Predieral sa pomedzi ľudí a nespúšťal z očí svoj cieľ. „Ale, ale koho to tu nevidím! Sám „veľký“ skrachovaný Fernando Islas, bývalá hviezda parketu a jeho ďalšia obeť.“ začal sebavedome. Nemohol si nechať ujsť žiadnu príležitosť ponížiť svojho najväčšieho soka.
„Vypadni!“ zasipel Fernando.
„No, no, no. To ma ani len slušne nepozdravíš? Ale koniec koncov nie som tu kvôli tebe. Prilákala ma neodolateľná krása tvojej sladkej priateľky.“ vzal moju ruku a pobozkal ju. „Ešte stále sa s ním vláčite?“ pohŕdavo zazrel na Fernanda. „Netrápte sa.“ pozrel na mňa ľútostivo. „Každému sa občas v hlave zatemní. Ale nemusíte sa báť, čoskoro vás z toho zakliatia vyvediem.“
„Ty!“ Fernando by sa bol na neho v momente vrhol, keby som ho nebola predbehla: „Drahý seňor Fabian, či ako sa to vlastne voláte, myslím, že bude lepšie, keď okamžite zmiznete a necháte nás na pokoji, kým sa tu nestane nešťastie.“
„Hádam sa len nebojíte, že mi toto klbko nervov ublíži?“ zaškľabil sa na Fernanda.
„To nebude nič v porovnaní s tým, čo ti spravím ja!“ precedila som pomedzi zuby s takou zlosťou až ma to samu prekvapovalo.
„Už sa na to teším mačiatko.“ zašepkal zastretým hlasom. Zavrčal ako šelma a s rehotom odišiel.
„Ja ho zabijem!“ metal sa Fernando a Diego ho držal tak silno ako len vedel.
„Upokoj sa prosím ťa.“ pohladila som ho po líci. „Všetci sa sem pozerajú. Ak sa nebudeš ovládať, Fabian z teba pred všetkými naozaj urobí blázna.“
„Tak nech aspoň ma neodsúdia, keď ho zabijem!“
„Najradšej by som ti jednu strelila. A ty vieš, že som v tom dobrá.“ pohrozila som mu. „Ako náhle ho zbadáš, z inteligentného muža je zviera. A on to dobre vie. Teší ho, keď ťa môže vytáčať do nepríčetnosti.“ Fernando sa konečne upokojil a Diego ho pustil. „Máš pravdu, ale keď ja sa pri tom debilovi nedokážem ovládať.“ precedil pomedzi zuby. „Tak by som si do niečoho udrel!“
„Čo keby si mi už konečne povedal, čo to vy dvaja medzi sebou máte?“ naliehala som. Na chvíľu sa na seba z Diegom pozreli a v očiach si čítali rovnaké myšlienky. „Poviem ti to inokedy, keď budem pokojnejší.“ znovu ma odbil a znovu som vedela, že čosi tají, čosi o čom vedel aj Diego.

Paulína zúrivo pochodovala po svojej hotelovej izbe, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Zúrivo ich otvorila. „Á to si ty? Čo chceš? Nemám na teba náladu.“
„Čo je to dnes za deň? Ľudia ma ani len nepozdravia a už mi nadávajú.“ vzdychol si Fabian. Vošiel dnu a zvalil sa na veľkú posteľ. „Ako sa tak na teba pozerám, už vieš, že tvoj zbožňovaný Fernandito sa toho roku predsa len prihlásil na súťaž. Bohužiaľ nie s tebou.“ vystrúhal ľútostivú grimasu a vzápätí ho trafila Paulínina topánka.
„Ak si sa mi prišiel posmievať tak láskavo vypadni!“
„Fakt nechápem, čo to dnes s ľuďmi je. Každý ma vyhadzuje.“ naďalej ležal na Paulíninej posteli a pohrával sa s topánkou, ktorú po ňom hodila.
„Práve naopak drahá moja. Neprišiel som sa ti posmievať, ale požiadať ťa o pomoc, či skôr ponúknuť ti dohodu výhodnú pre nás oboch.“
„To ma začína zaujímať. Vždy si mal dobré nápady.“ sadla si k nemu so záujmom.
„Pozri, všetci vedia, že už roky sa snažíš dostať do postele toho chumaja. Lenže on ťa nikdy nechcel.“
„Na čo mi to vravíš?“ vyštekla Paulina.
„Pokoj. Najprv ma vypočuj. Nechcel ťa, lebo najskôr miloval Elizu, a potom za ňou dlho žialil až kým..., až kým sa na scéne nezjavila tá maličká.“
„Nespomínaj mi tú chuderu!“ Paulína vyskočila na rovné nohy ako struna.
„Pokoj.“ stiahol ju naspäť Fabian. „Vravím ti, aby si ma najskôr nechala dohovoriť. Takže, tá maličká potvorka nám zobudila zo spánku nášho zakliateho princa, a ten si odrazu zmyslel, že sa na Carlosov pohár predsa len prihlási. A tu sa dostávame ku nám dvom. Ty chceš ten pohár vyhrať, lenže veľmi dobre vieš, že poraziť Fernanda bude ťažké, a preto by bolo výhodné dostať ho na svoju stranu. A ako bonbónik, ešte ho aj zviesť.“
„Pekne sa to počúva, no ak si si nevšimol snažím sa o to už celé roky!“
„Počkaj. Teraz prichádza moja časť. Ty dobre vieš ako toho manekýna nenávidím. On môže za to, že Eliza zomrela! On mi vzal šťastie a nič ma nepoteší viac ako oplatiť mu to rovnakou mincou. Eliza bola moja a on mi ju vzal. Teraz sa karta obrátila. Ja mu vezmem to malé neposlušné mačiatko a ty mi v tom pomôžeš.“
„Znie to celkom pekne, ale má to jeden háčik. Ako to chceš do pekla urobiť?“
„Pohni tou peknou hlavičkou zlatko. Rozoštveme ich. Zariadime, aby začali o sebe pochybovať, aby jeden druhého podozrievali až sa nakoniec budú nenávidieť. Samozrejme, že my dvaja z toho vyjdeme nevinne a čisto ako ľalie. Staneme sa pre nich prístavom nádeje a ostrovom pokoja.“ predniesol teatrálne. „Obaja dostaneme, čo chceme a najlepšie na tom je, že všetci budú spokojní. Vy dvaja konečne vyhráte ten svoj pohár a ja si budem užívať s mojou malou šelmičkou. Nevieš si predstaviť ako sa na to teším.“ bláznivo sa rozrehotal a Paulina sa k nemu pridala.


Fernando po celú dobu ani raz neprehovoril. Keď sme pred hotelom vystúpili z taxíka, tváril sa neprítomne. Nič som mu nevyčítala ani som sa nevypytovala. Naučila som sa, že keď nechce, nič mi nepovie. Čo také bolo medzi ním a tým odporným Fabianom, že ho vždy dokázal tak vyviezť z miery?
Diego pristúpil k recepčnému a obrátil sa k nám. „Aké máte číslo izby?“
„Snáď izieb?“ opýtala som sa prekvapene.
„Neviem.“ odpovedal mu Fernando. „Majú byť rezervované na moje meno.“
„A to je?“ vstúpil do rozhovoru recepčný.
„Islas. Fernando Islas.“
„Áno. Máte tu rezervovanú jednu dvojposteľovú izbu.“
„Ale ja som rezervoval dve jednoposteľové.“
„Ste si tým istý?“
„Samozrejme!“
„Je mi to ľúto pán Islas, ale pravdepodobne sa niekde stala chyba.“
„A nemôžete ju nejako napraviť?“
„Bohužiaľ, ale sme plne obsadený, výmena nie je možná.“
„Tak poďme do iného hotela?“ navrhla som z nádejou v hlase. Nemôžem predsa spať s Fernandom v jednej miestnosti!
„Je mi ľúto madam, ale pochybujem, že nablízku nájdete niečo voľné. Kvôli Carlosovmu poháru je väčšina hotelov v blízkosti športového centra plne vyťažená.“
„Tak sa vrátim domov.“
„Maryta neblázni!“ zahriakol ma Fernando. „To sa nedá stihnúť. Kým sa večer dostaneš k Rojetovcom a ráno sem, nielen že budeš unavená, ale je to bláznovstvo! Nedá sa to stihnúť.“
„Bláznovstvo? Všetko tu je bláznovstvo! Že som sa nechala na toto nahovoriť!“
Fernando sa otočil späť k recepčnému: „ Berieme to.“
„Čo?“ hlas mi znel priam hystericky. „Diego,“ obrátila som sa k nemu ako k mojej poslednej záchrane „mohla by som sa vymeniť s Diegom.“
„To ťažko. Ja spím s ďalšími troma chlapmi. Takže ti asi bude milší tuto náš drahý Fernandito.“ V tej chvíli by mi bol milší tucet chlapov. Určite by som ich zvládla ľahšie ako Fernanda.

„Nech sa páči.“ otvoril nám dvere hotelový poslíček. Takmer ma ranila mŕtvica. Rovno oproti dverám sa na nás škerila obrovská ružová manželská posteľ s nechutnými volánikovými vankúšmi v tvare srdca. Mala som pocit, že sa mi tá posteľ posmieva.
Sťažka som preglgla. „Čo... čo to má znamenať?“
„Nerozumiem madam.“
„Seňorita tým myslí, že tu mali byť dve samostatné postele.“ odpovedal mu rovnako nechápavo Fernando. „Na recepcii nám rezervovali dvojposteľovú izbu.“
„To ma mrzí seňor. Renovovali sme niektoré izby a keďže je hotel veľký, občas sa nám stávajú takéto omyly.“
„No zdá sa, že už s tým nič neurobíme. Ďakujem vám.“ Fernando dal poslíčkovi sprepitné a zatvoril za ním dvere.
„Tak ja vás tu nechám, aby ste sa zoznámili s prostredím.“ Diego pomaly cúval k dverám a dusil v sebe smiech. „Tak sa tu majte. A šetrite sa, aby ste to zajtra zvládli.“ vyprskol do rehotu. Schmatla som prvé, čo mi prišlo pod ruku a zúrivo som to po ňom šmarila. Ale zasiahla som iba zatvorené dvere, za ktorými sa stihol skryť.
Obidvaja sme mlčky stáli a zízali na nechutnú cukríkovú posteľ. Potom sme sa pomaly na seba pozreli a Fernando vyprskol do hlasného smiechu. Zvalil sa na tú obludu a neprestal sa rehotať. „Ale no tak, netvár sa tak a poď ku mne.“ pobúchal rukou po matraci.
„No určite. Presne tohto som sa bála. Radšej budem spať vo vani ako s tebou v jednej miestnosti!“ Fernando sa postavil a šiel do kúpeľne.
„Nebudeš.“ oprel sa o zárubňu a ruky si založil na hrudi. „Je tam sprchovací kút. Žiadna vaňa.“ chvíľu na mňa posmešne hľadel. „Ale no tak zlatko,“ objal ma „hádam to nie je až taká pohroma spať so mnou v jednej posteli. Nehryziem. Len ak by sa ti to páčilo.“ začal ma jemne hryzkať na krku.
„Vidíš? A práve preto spolu nemôžeme spať pod jednou strechou. Lebo ťa poznám. Prestaneš sa ovládať a ...“
„ ... a?“ nadvihol obočie.
„A, a to je všetko! Jednoducho nie a bodka!“
„Nie?“ uškŕňal sa.
„Nie!“ odula som pery ako malé dieťa.
„Naozaj nie?“ zvalil ma na posteľ, usmieval sa, hľadel mi do očí a pery sa nám takmer dotýkali.
„Naoz....“ jeho pery ma umlčali. Znova ma mal vo svojej moci. Bozkávali sme sa, hladil ma a ja som nad sebou úplne stratila kontrolu a nechala som sa unášať tou neskutočnou príťažlivosťou, čo medzi nami horela ako oheň. Amélia mala pravdu, nedalo sa odolať váhe jeho tela, jeho vôni, dotykom jeho mocných rúk a jeho horúcemu dychu. Bolo to také nádherné môcť objať jeho širokú hruď, zaboriť prsty do havraních vlasov. Bola som presne tam kde som byť nechcela a vôbec som si to neuvedomovala. Až do chvíle keď si rozopol košeľu a jeho ruka vkĺzla pod moju blúzku a pokračovala vyššie. Strhla som sa, vyskočila na rovné nohy a udychčane na neho hľadela.
„Čo je?“ civel na mňa nechápavo.
„Presne toto som nechcela. Vedela som, že ak budeme spolu v jednej izbe prestaneš sa ovládať.“
Upokojil sa sadol si na okraj postele, trpko sa pousmial a krútil hlavou. Potom vstal, naklonil sa ku mne a hľadel mi prenikavo do očí : „A nie je to náhodou tak, že v skutočnosti sa bojíš sama seba? Bojíš sa, že ty stratíš nad sebou kontrolu, že mi nedokážeš odolať. Nemám pravdu?“ Mlčala som a uhýbala som mu pohľadom. „Tak čo? Mám pravdu? Mám ju?“ nástojil. Naďalej som mlčala. „Samozrejme, že ju mám. Stačí, keď sa ťa dotknem a cítim ako veľmi sa musíš kontrolovať, aby si sa mi nehodila okolo krku.“ takmer kričal. „Ale prečo? Doparoma, prečo sa vždy musíš tak ovládať?! Je to to isté pri tanci, to isté, keď sme spolu sami. Stále si strnulá ako ľadová bábika! Čo je na tom také zlé nechať citom voľný priechod,“ prudko si ma k sebe pritiahol a oči mu blčali „ nechať telo nech si robí, čo chce? Čo by bolo na tom zlé“ stíchol a sťažka dýchal „milovať sa so mnou?“ Dostal ma do rozpakov, no nebolo kam ujsť, prepaľoval ma pohľadom a vo vzduchu viselo napätie.
„Neklaď mi takéto otázky, lebo neviem ako ti mám na ne odpovedať.“
„Ako? Celkom jednoducho. Priznaj si, že po mne túžiš tak ako ja túžim po tebe. Povedz to! Len to povedz!“
„No dobre!“ takmer som vykríkla. „Dobre. Milujem ťa, milujem ťa a idem sa z teba zblázniť, z každého tvojho dotyku, z každého pohľadu. Idem zošalieť z tvojich bozkov a áno túžim po tebe šialene po tebe túžim, no zároveň mám z teba strach! Mám strach, lebo by si bol prvý, z ktorým by som sa milovala a necítim sa na to ešte pripravená!“ Chvíľu sme na seba nemo hľadeli, odrazu ma pustil a bez slova sa pobral do kúpeľne. Ja som si sadla na posteľ a ani neviem prečo, rozplakala som sa. Plakala som dlho a môj plač sprevádzal zvuk vody dopadajúcej na biele kachličky v kúpeľni. Schúlila som sa do klbka a vzlykajúc zaspala. Nepočula som ako sa voda v kúpeľni zastavila a nevidela som ho stáť mokrého pri posteli ako hľadí na moju uplakanú tvár.
„ Ja somár.“ zašepkal. Ľahol si vedľa mňa, opatrne ma objal a zaboril si tvár do moich vlasov.