Zabudnutý raj - VIII.kapitola

Anotace: včera som nemohla pridať novú kapitolu, lebo mi nejako blbol net, tak ju tu máte až dnes ;) čoho svedkom sa stane Rowena, keď sa vytratí z večere?

Sbírka: Zabudnutý raj

VIII.Kapitola – Tajná miestnosť

Avšak napriek tomu, aká bola Rowena unavená a najmä znudená, rozhodla sa, že si nepôjde ľahnúť tak, ako sľúbila ostatným. Bola presvedčená, že jej čerstvý morský vzduch oveľa viac pomôže ako zahrabanie sa niekde v posteli. Iba čo by jej od veľkých vĺn navyše zostalo aj nevoľno od žalúdka.
Preto rozhodne podišla až ku schodíkom, vedúcim na palubu a opatrne ich všetky prekonala, až sa ocitla vonku. Okamžite ju striaslo, lebo sa v noci veľmi ochladilo. Keďže všade kraľovalo iba otvorené more, nejaký teplý vzduch z pevniny neprichádzal do úvahy.
Vlny, počas dňa pripomínajúce skôr lenivé prelievanie sa hladiny, teraz dosahovali výšku niekoľkých stôp a veľmi často dokonca zalievali palubu. Rowena teda po chvíli zacítila chlad nielen na pokožke, ale aj v premočených topánkach.
Veru, nebol to najlepší čas na nočnú prechádzku za svitu mesiaca, pomyslela si.
Zuby jej od zimy drkotali a bála sa, že hlasný zvuk priláka námorníkov, pretože napriek zlému počasiu, sa jej tu na palube ako vždy páčilo.
Hoci na oblohe plávalo množstvo mrakov, mesiac a hviezdy nestratili zo svojej intenzity a slabo blikotali. Svetlo sa odrážalo na hladine vody a Rowene sa zazdalo, že celá hladina je pokrytá stovkami diamantov.
Neodvážila sa však podísť bližšie, pretože sa priveľmi bála, že ju strhne nejaká vlna. Bola si totiž istá, že na druhý deň by sa po nej nikto nezháňal. Snáď iba pán Capwell, no ten pozornosť iba predstieral a ona si nemusela dlho domýšľať, čo od nej naozaj chcel.
Odrazu sa zamračila. Akýsi pohyb ju vyrušil z premýšľania a prinútil ju, aby sa silno pritisla k drevenej stene veliteľskej kabínky.
Ohromene sa dívala na výjav pred sebou. Popri nej totiž prešli dvaja statní námorníci a zamierili na zadnú časť lode, na ktorú mala dobrý výhľad. Až teraz si uvedomila, na čo predtým zabudla. Ten muž... pirát... bol stále vonku. Aj v tomto hroznom nečase stál priviazaný o hlavný sťažeň a len s obrovskou námahou čelil prívalom vody, ktoré ho každú chvíľu pohlcovali.
„Panebože,“ hlesla do ticha a vzápätí si zakryla ústa rukou. Bolo to však úplne zbytočné, lebo v hlasnom hukote mora sa akýkoľvek zvuk strácal.
Rowena s vytreštenými očami hľadela na chlapov, ktorí piráta odviazali a potom ho premoknutého a priam polomŕtveho vliekli kamsi do podpalubia.
Nerozmýšľala nad tým, čo robí. V tej chvíli ju ovládla zvedavosť, kam asi tak odvádzajú toho muža a zároveň cítila zvláštnu potrebu presvedčiť sa, či je v poriadku. Pretože hoci bola od začiatku proti nemu a skutkom, ktoré robil, zdalo sa jej neľudské takto zachádzať s človekom. Jednoducho nemohla uveriť, že by kapitán Morris bol schopný nechať ho na palube napospas osudu. Nie, určite musel iba zabudnúť, presviedčala sa v duchu.
Nepozorovane vkĺzla opäť dovnútra a zišla po tých istých schodíkoch dolu. Nebolo ťažké uhádnuť, kam piráta odniesli. Stačilo sledovať mokrú stopu, ťahajúcu sa ďaleko pred ňou.
Pomaličky postupovala ďalej, keď tu zrazu sa zastavila, pretože ďalej bola iba suchá podlaha. Zamračila sa a niekoľkokrát sa uistila, že ju zrak naozaj neklame. Všemožne sa pokúšala zistiť, kam traja muži zmizli, no tí akoby sa pod zem prepadli.
Po dlhých minútach márneho pátrania rezignovane pokrčila plecami a tvrdila samej sebe, že ani nemala v pláne ich sledovať. Lepšie bude, keď odíde a konečne si odpočinie.
Vykročila teda späť, aby sa dostala k svojej kajuty, ale zastavil ju nejaký podivný škripot. Zatajila dych a podvedome tušiac, že by ju teraz nemal nik vidieť, sa skryla za najbližší roh.
Vzápätí takmer prekvapene vykríkla, pretože na konci chodby sa z ničoho nič otvorila drevená zem a z malého otvoru v zemi vyliezli dvaja námorníci, ktorých toľko hľadala. Boli však sami, čo znamenalo, že zajatca museli nechať niekde... v podzemí? Ale ako tu mohlo byť podzemie, keď sa nachádzali na lodi?
Myseľ jej pracovala na plné obrátky a nedočkavo čakala iba na to, kým popri nej muži prejdú, aby sa ihneď vrhla na zem, kde trasúcimi sa prstami nahmatala malé otvory, do ktorých sa zmestili iba prsty. Niet divu, že si predtým nič nevšimla. Otvor bol dokonale zamaskovaný.
Z vynaložením veľkého úsilia sa jej nakoniec podarilo dvierka otvoriť a okamžite sa pustila schádzať dolu úzkymi vratkými schodíkmi.
Keď zostúpila dolu, ovanul ju chlad a najmä zvláštny zápach, rinúci sa z veľkých sudov oproti nej.
Dolu bola taká veľká tma, že temer nič nevidela. Hmatom šla po stene a našla zaprášenú olejovú lampu, uloženú v priehlbine. Pokrútila kovovým plieškom a vlhkú miestnosť razom oblial lúč, síce tenkého, ale predsa len nejakého svetla.
Nestihla sa však ešte ani poriadne poobzerať a už ju niečo vyrušilo.
„Čo tu, dopekla, vy robíte?!“
Mala pocit, že musela nadskočiť aj meter, čo sa tak strašne naľakala. Ťažko dýchala a rukou sa chytila za srdce.
Stále vyvedená z rovnováhy sa obrátila a vzápätí zdesene vytreštila oči. Ocitla sa totiž tvárou v tvár pirátovi, avšak našťastie bol zatvorený za mrežami. Zdalo sa, že si tu na lodi zariadili menšie väzenie.
Pirát ju pozoroval s akýmsi nepochopiteľným znechutením.
Trochu si odkašľala, aby získala stratený hlas. „Panebože, vy ste ma ale vystrašili!“
„Ja? Vy ste predsa tá, ktorá sem vtrhla bez pozvania,“ povedal a obrátil sa jej chrbtom.
„Prepáčte, že som vás vyrušila,“ ospravedlňovala sa ani si neuvedomujúc, ako hlúpo vyznievajú jej slová. „Iba som chcela...“
„Ja presne viem, čo ste chceli!“ prerušil ju tvrdo. „Prišli ste sa pozrieť, ako so mnou zaobchádzajú, však? Hnala vás sem obyčajná zvedavosť! Povedali ste si, že tu, na tejto nudnej lodi, aspoň zažijete nejakú zábavu, tak ja vám to teda predvediem!“
Bola taká vydesená z jeho slov, až sa nezmohla na protest.
„Tak sa teda pozrite. Tu na zemi mám naservírované najchutnejšie jedlo s príchuťou potkanov, ktorí sa sem dostali bohvieako. A aha! Mám tu aj najlepší nápoj na svete – vodu, ktorú ste vy už použili. No nie je to úžasná zábava? A teraz sa môžete prizerať s akou chuťou sa do toho pustím!“
Irónia z jeho slov priam sršala a pravdupovediac sa Rowene urobilo zle už pri zmienke o potkanoch.
„Naozaj musíte piť použitú vodu?“ odvážila sa spýtať.
„Len sa pokojne zasmejte!“ odfrkol si pohŕdavo.
„Ale to nie! Veľmi sa mýlite, ak si myslíte, že... že som prišla špehovať!“ začala sa konečne brániť.
„A čo tu teda chcete?!“ vyštekol a z tónu jeho hlasu jej bolo jasné, že jej neverí.
„Bola som zvedavá, to nepopieram, ale prisahám vám, že som naozaj netušila, ako s vami zaobchádzajú! Myslela som si, že...“
„Čo?! No čo ste si namýšľali?! Že spávam v hodvábe a mám dokonca lepšiu kajutu ako vy?!“
„Prestaňte už na mňa kričať!“ vzchopila sa konečne. „Nemáte právo...“
„Áno, viem. Už ste mi povedali, čo si myslíte o takých, ako som ja. Podľa vás si iste zaslúžim, aby ma kŕmili potkanmi alebo ešte lepšie nejakým väčším svinstvom!“ opäť ju nenechal dohovoriť.
„Vôbec ma nepoznáte, tak sa neopovážte ma súdiť!“ oborila sa naňho dotknuto.
„Božechráň! Poznať takú osobu ako ste vy je priam umenie! Najprv mi vykrikujete, že som spodina spoločnosti a všetko zlé zaobchádzanie si zaslúžim, ale potom ste odrazu plná súcitu! Choďte dočerta s vašou prestieranou starostlivosťou!“
Otvorila ústa, pretože ju prakticky vyhodil.
„Vy sa opovažujete si na mňa dovoľovať?! A ja hlúpa som sem prišla zistiť, či ste v poriadku!“
„No to určite! Počujte, radšej už odtiaľto odíďte, lebo sa chcem konečne najesť. Ibaže by ste túžili po stolovaní so mnou,“ dodal drzo.
„Ste grobian!“ obvinila ho.
Potom sa otočila na podpätku a čo najrýchlejšie vyšla von, pričom si už nevšímala jeho dotieravé poznámky, či nechce vyskúšať slávnostné pokrmy, ktoré mu pripravili.
Mala toho tak akurát dosť. Najhoršie však bolo, že napriek neslušnému správaniu ju niečo silne ťahalo k nemu a ona netušila, či to už neprerastá mieru zvedavosti.