Zabudnutý raj - IX.kapitola

Zabudnutý raj - IX.kapitola

Anotace: Rowena začína odhaľovať ľudí okolo seba ;) prajem príjemné čítanie :)

Sbírka: Zabudnutý raj

IX.Kapitola – Pravá tvár

Od incidentu v podpalubí sa už Rowena s pirátom nestretla. Niežeby ho tam nechali zatvoreného, to práve ona ho odmietala vidieť a tak zo svojho denného programu vylúčila akýkoľvek pobyt na čerstvom vzduchu, len aby už nikdy nemusela zazrieť jeho odpornú tvár. Na začiatku bolo pekné si myslieť, že takéto rozhodnutie jej vydrží dlho. Po čase však začala zisťovať, že zostávať celý deň zavretá v malej kajute a presúvať sa len do jedálne a naspäť, jej nepridalo ani na zdraví, ani na dobrej nálade.
Samozrejme, niektorí obyvatelia paluby zaregistrovali jej podivné správanie a vypytovali sa, čo sa s ňou deje. Nanešťastie sa nemohla ani nikomu vyrozprávať, lebo ako náhle by sa niekto dozvedel, že udržuje styky s tým zločincom, asi by sa sám postaral o to, aby už z kajuty až do konca plavby nevyšla, počnúc pánom Capwellom a dokonca aj kapitánom Morrisom.
Čo sa týka kapitána, Rowena si k nemu našla ešte lepšiu cestu a stali sa z nich dobrí priatelia, pravdaže v rámci medzí, pretože sir John bol všade prítomný, aby ich zarazil, ak sa ich konverzácia stala len o máličko srdečnejšia. Niekedy sa Rowene dokonca zazdalo, že kapitán je podráždený, keď medzi nich vstúpi sir John a niekoľko ráz sa to už nezaobišlo ani bez ostrých slov. Avšak kapitánov hnev ju neiritoval. Práve naopak. Vkladala doňho veľkú nádej, že ju raz zbaví dlhu, ktorý má voči pánovi Capwellovi a ktovie... Možno ju raz kapitán prekvapí a... Tu sa vždy zastavila a neodvažovala sa premýšľať ďalej. Nemohla si však pomôcť, aby kapitána neobdivovala každým dňom viac.
Niekoľko dní potom, ako sa tak veľmi pohádala s tým cudzincom, sedela vo svojej kajute a starostlivo sa upravovala pred zrkadlom, aby vyzerala čo najlepšie. Ak jej predtým nezáležalo na vzhľade, teraz sa snažila o pravý opak. Veď predsa keď bude zle vyzerať, ako dosiahne, aby prilákala kapitána? Už tak to má dosť ťažké, keďže musí nosiť tie hrozné šatky na hlave. Napriek tomu si obliekla pekné zelené šaty s pomerne veľkým výstrihom, aspoň na jej pomery a na krk si zavesila malú jemnú retiazku, jediný dar, aký kedy od matky dostala. Bol to jej jediný šperk.
Nakoniec sa ešte kriticky poobzerala v zrkadle, potom so spokojným úsmevom vyšla z kajuty a zamierila do jedálne. Dnes bol výnimočný deň. Kapitán ju pozval na olovrant a to bez prítomnosti akýchkoľvek svedkov. Cítila, že sa stane niečo významné, avšak nemohla sa zbaviť istého nepríjemného pocitu. Snáď sú jej obavy zbytočné.
Pred dverami sa obzrela, čo ju niekto nesleduje, pretože sa jej zdalo podozrivé, že ani matka ju neprenasleduje, a vzápätí po hlbokom nádychu vstúpila dovnútra.
Miestnosť vyzerala tak ako zvyčajne, iba stôl sa zmenil v tom, že namiesto pre piatich ľudí, bolo prestreté pre dvoch. Videla, že jedlo nie je bohaté na množstvo. Boli tam iba koláčiky a nejaké sucháre so syrom, nechýbala ani káva a čaj. Veď koniec koncov takto by mal vyzerať olovrant. Čo vlastne čakala? Sviečky a romantickú atmosféru ako v románoch, ktoré sa jej občas šťastnou náhodou dostali do ruky? Okamžite si v duchu vynadala za opätovnú naivitu a práve preto si nevšimla kapitána, ktorý vošiel hneď za ňou.
Preto temer nadskočila od ľaku, keď prehovoril: „Dobré popoludnie, slečna Ashfordová. Dúfam, že som vás nenechal čakať dlho.“
Pomaly sa obrátila a snažila sa vrátiť svoju zapýrenú tvár do pôvodného stavu. „N-nie. Prišla som len pred chvíľou.“
„Čo sa deje? Nie je vám dobre, slečna?“ spýtal sa ustarostene.
„Som v poriadku. Iba ste ma trochu vyľakali,“ priznala.
„Ospravedlňujem sa vám. Snáď vám to vynahradím príjemným rozhovorom,“ usmial sa na ňu a ona mu úsmev opätovala. Tento muž sa jej páčil aj svojimi spôsobmi, aj vzhľadom. Dokonalá kombinácia.
Galantne jej odsunul stoličku, aby sa mohla usadiť a potom sám začal nalievať čaj, pričom neprestával s konverzáciou.
„Musím sa priznať, že mi veľmi chýbali naše rozhovory, slečna Ashfordová. Nechcel by som zasahovať do vášho súkromia, ale čo vás viedlo k tomu, aby ste prestali chodiť na palubu?“ spýtal sa práve na to, čo nevedela vysvetliť.
„Nuž... v posledných dňoch som sa necítila práve najlepšie a navyše som si nebola istá, či je vhodné, aby sa žena tak často objavovala v mužskej spoločnosti,“ vymýšľala si, lebo najradšej by sa ihneď rozbehla hore a nadýchala sa sviežeho morského vzduchu, ktorý jej už toľko dní chýbal!
„To je nezmysel!“ pokrútil hlavou a ako vždy k nej bol vo svojich názoroch úprimný. „A dovolím si poznamenať, že ak by ste aj boli o tom presvedčená, ubezpečujem vás, že tu nie je nikto, kto by vám vašu priateľskosť vytkol. Neviem ako vy, ale ja som tu nevidel žiadnu skupinku starých klebetníc,“ dodal potmehúdsky.
Rozosmiala sa na jeho slovách. „Máte pravdu! Asi sa strachujem zbytočne,“ pritakala a pod vplyvom jeho úsmevu úplne zabudla, že si tie smiešne dôvody vymyslela.
„S tým súhlasím. Takže zajtra s vami môžem rátať, keď budeme vyťahovať novú plachtu? Všimol som si, že vás tieto veci vždy zaujímali.“
„Určite prídem,“ pokývala hlavou a v tom momente jej drzý pirát načisto vyletel z hlavy.
„Veľká škoda, že si v tejto chvíli nemôžeme niečím pripiť,“ poznamenal kapitán so žmurknutím a sklamane sa zadíval do svojej šálky s horúcim čajom.
„Snáď sa zaobídeme aj bez toho,“ usmiala sa a vzala si koláčik z misky, aby sa niečím zamestnala.
Ďalší čas strávili tak, že kapitán rozprával Rowene o svojich zážitkoch na mori a ona ho ohromene počúvala. Neodvažovala sa ho prerušovať, prehovorila, iba keď ju vyzval alebo sa jej spýtal na názor. Ten muž sa jej videl dokonalý.
V Roweninom prípade však nikdy nič príjemné netrvalo dlho a tak tomu bolo aj tento raz. Práve uprostred veselej príhody s jedným rybárom, kedy sa Rowena od srdca smiala, vstúpil do jedálne neželaný hosť a celú atmosféru pokazil.
„Slečna Ashfordová?!“
Nebol to nik iný ako pán Capwell, ktorému sa už nezdalo, že svoju obeť dlhý čas nevidel a tak sa ju rozhodol hľadať. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď vkročil do jedálne a zbadal ju tam s kapitánom v dôvernom rozhovore a očividne dobrej nálade. Vzkypela v ňom zlosť.
„Čo sa to tu deje?!“ sťažka dýchal, v očiach sa mu zračilo šialenstvo.
„A malo by sa niečo diať?“ odpovedal kapitán protiotázkou s rovnakým vyzývavým tónom v hlase.
„Neskúšajte moju trpezlivosť, kapitán Morris!“ varoval ho sir John a nahnevane pristúpil bližšie k nim, pričom jeho bystrému zraku neušlo zjedené jedlo na stole. Spočítal si, koľko je dva a dva a bolo mu jasné, že tí dvaja sú tu príliš dlho, aby to mohol uniesť.
„Nerozumiem, prečo vás tak nahneval náš spoločný olovrant so slečnou Ashfordovou, otče. Sám som ju pozval a keďže súhlasila, nevidel som nič zlé na tom...“
„Vy možno nie, ale ja by som našiel omnoho viac negatív!“ prerušil ho sir John ostro.
To sa zase nepáčilo kapitánovi. „Počujte, otče, správam sa k vám slušne, tak ma ráčte rešpektovať. Dovolím si predpokladať, že slečna je úplne schopná rozhodovať sama o sebe. Môže sa rozhodovať úplne slobodne.“
„A práve v tomto sa veľmi mýlite, pane! Slečna Ashfordová je totiž moja snúbenica!“ vykríkol sir John, celý sa trasúc.
„Nuž, o tom som síce nevedel,“ kapitán vrhol zamračený pohľad na Rowenu, potom sa obrátil späť k pánu Capwellovi, „ale napriek tomu trvám na svojom. Keďže ste sa ešte nezosobášili, nemáte právo rozhodovať za ňu.“
Rowenou prebehol záblesk nevôle. Čo tým chce kapitán povedať? Že po svadbe sa stane absolútne nesvojprávnou a nebude môcť vysloviť ani slovo bez súhlasu manžela?! Avšak oveľa dôležitejší spor, ktorý prebiehal pred jej očami, zatlačil letmú myšlienku do úzadia.
„Nesúhlasím s vami a trvám na tom, aby slečna Ashfordová okamžite išla so mnou. Odprevadím ju do jej kajuty,“ vyhlásil pán Capwell a vrhol na druhého muža taký odhodlaný pohľad, až ten o malý krok ustúpil.
Rowena žasla nad obratom udalostí.
Kapitán sa jej prihovoril. „Azda bude naozaj lepšie, ak sa vrátite do kajuty, slečna. Aj tak je už neskoro a musíte byť unavená. Mali by ste si oddýchnuť.“
Pobozkal jej ruku, no ona zostala otrasená. Prvýkrát sa v ňom sklamala. To len dokazovalo, že si bola priveľmi istá jeho náklonnosťou a pripisovala jej priveľkú váhu. Inak by sa predsa nevzdal tak ľahko!
S výrazom ranenej lane, chytenej v pasci, sa nechala odvliecť nazúreným sirom Johnom z jedálne. Držal ju za ruku a celý čas kráčal dlhými chodbami popredu, pričom ju prakticky ťahal za sebou. Zjavne bolo jeho jediným cieľom dopraviť ju do „bezpečia“. Teda aspoň tak si naivne namýšľala až dovtedy, kým sa nezastavil pred jej kajutou a nečakane ju nepritisol k stene.
„Č-čo to robíte?“ vypadlo z nej zdesene.
„Chcem, aby ste si uvedomili, že som veľmi, veľmi nahnevaný, Rowena! Už dlho znáša vaše odmietanie a skrývanie sa. Deň čo deň vás upozorňujem, že sa s vami skutočne ožením, pretože vždy dosiahnem, čo chcem! Lenže vy mi stále robíte naprieky a ja sám už jednoducho nevydržím iba pozerať sa na vás! Dnes to bola posledná kvapka. Hneď vám ukážem, ako sa má správať poslušná snúbenica!“ vravel jej a nevšímal si obrovský strach v jej veľkých zelených očiach.
Potom sa nahol a surovo ju pobozkal. Vyľakane sa začala metať a snažila sa mu vykrútiť, lež márne. Jeho dotieravé ruky sa jej dotýkali tak intímne, až sa domnievala, že ak rýchlo niečo nevymyslí, bude sa zaňho musieť vydať hneď na druhý deň.
Autor Procella, 10.05.2009
Přečteno 309x
Tipy 22
Poslední tipující: smokie, Kaceeeenka, Alex Foster, Darwin, Sarai, Nienna, Tasha101, Aaadina, jammes, Optimistick
ikonkaKomentáře (4)
ikonkaKomentujících (3)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

To jsem zaregistrovala, ale přesto jsem si představovala ošlehaného vlka. Nicméně když z něho byla Rowena celkem nadšená, usoudila jsem, že zřejmě úplně k zahození nebude ;-)

11.05.2009 00:17:00 | Nienna

tak to si nášho fešného kapitána podcenila :D lebo on ani náhodou nevyzerá zle... myslím, že v druhej časti je popisovaný ako "hnedovlasý kapitán s nebesky modrými očami" ;))

11.05.2009 00:07:00 | Procella

Rowena a kapitán? Úprimne, predstavovala som si ho ako nejakého šedivého päťdesiatnika... =D

10.05.2009 21:52:00 | smokie

Další, další! :-)

10.05.2009 17:21:00 | Nienna

© 2004 - 2022 liter.cz v1.5.1 | Facebook, Twitter