Zabudnutý raj - X.kapitola

Anotace: podarí sa Rowene ubrániť pred pánom Capwellom? ;) a ešte raz pripomínam, že chudák kapitán je naozaj pekný, verte mi :D

Sbírka: Zabudnutý raj

X.Kapitola – Prízrak

Rowena sa zo všetkých síl pokúšala striasť hrozného človeka, ktorého úmysly jej podvedomie odhalilo už v deň zoznámenia. Až teraz však pochopila, prečo sa v jeho prítomnosti vždy cítila taká nesvoja. Akoby tušila, že ani Boží služobník nemusí byť svätý, tak ako sa domnievala jej matka. Ibaže tá prahla iba po peniazoch a Rowena si bola istá, že by ňou ani zamak nepohlo, keby sa dozvedela, že ju sir John znásilnil. Iba čo by sa okamžite pustila do príprav na svadbu!
Lenže ona sa nechcela vydať za tohto netvora, ktorý ju práve v tomto okamihu surovo stískal a nehanebne sa dotýkal celého jej tela.
Vydesene zaúpela, keď jej roztrhol šaty zhora až nadol a ona zostala iba v tenkej spodničke.
„Nie! Pusťte ma!!“ začala kričať, no on ju znova pobozkal tak žiadostivo, až sa striasla odporom.
„Nechajte ma!!“ skríkla hlasno, ale nemalo to naňho žiadny účinok. Iba čo jej zapchal ústa rukou a ďalej pokračoval vo svojich zverstvách.
„Och, bože dobrý, tak veľmi po vás túžim! Už dlhšie sa neviem ovládať... som príliš slabý, aby som teraz prestal...“ šepkal s temer šialeným výrazom v očiach.
„Prosím vás... pusťte ma...“ vzlykala a zhnusene sa striasla vždy, keď sa jej dotkol.
„Nedokážem to! Priveľmi vás chcem!!“ zvolal a pritisol sa k nej tak tesne, až cítila jeho vzrušenie.
Jej žalúdok urobil salto a naplo ju od hnusu. Nie! Takto predsa nemôže dopadnúť! Keby dokončil svoje dielo, bola by mu vydaná napospas a už by nič nezmohla. Musí niečo vymyslieť!
A vtedy sa to stalo. V jednej chvíli sa k nej sir John túžobne tisol a v druhej od nej odskočil, akoby sa popálil. Vydesene na ňu zízal a ona si v prekvapení ani neuvedomila, že má príležitosť na útek.
„Nie! Neznesiem ten pohľad na...“ krútil hlavou a vytrvalo odvracal zrak.
S otvorenými ústami sa naňho bezmocne dívala. Nepovedala nič, pretože o všetky slová ju pripravil svojím predchádzajúcim hrubým zaobchádzaním.
„Je to diablovo znamenie! Tým som si istý!!“ vykrikoval a ukazoval prstom kamsi dohora.
Roztrasenou rukou si siahla na hlavu a zistila, že sa jej rozpustili vlasy a šatka leží na zemi. Musela jej spadnúť pri zápase. Zdalo sa jej, že to musí byť Boží zásah, pretože inak si nevedela vysvetliť, že ju zachránilo to, čo odmalička nenávidela.
Keďže pán Capwell však neprestal kričať a nervózne, ba až šialene sa prechádzať hore-dole po chodbe, bolo pochopiteľné, že hluk musel prilákať aj ostatných.
Obaja začuli dupot nôh a mocný hlas, nepochybne patriaci kapitánovi. Zjavne vydával rozkazy, aby zistil, čo sa deje na jeho lodi.
Rowena sa pohľadom stretla so sirom Johnom a potom jediným skokom vbehla dovnútra svojej kajuty, kde sa okamžite zamkla. Nebola spokojná až dovtedy, kým neotočila kľúčom v zámke aspoň trikrát.
Už ju nezaujímalo, ako bude pán Capwell vysvetľovať ich výkriky. Najviac zo všetkého sa túžila zbaviť roztrhaných šiat, ktoré mala na sebe. Rýchlo ich zo seba strhla a hodila kamsi do kúta, aby sa na ne nemusela dívať. V tú noc si odmietla vlasy zviazať a ukryť pod šatku, lebo po prvý raz sa za ne nehanbila.

Rovnako ako predchádzajúce noci, aj tieto trávil Julian pripútaný ku sťažňu. Pravda, občas sa nad ním „zľutovali“ a nechali ho vyspať sa v podpalubí, no oveľa častejšie musel celú noc a aj ďalší deň stáť chrbtom k moru a pokúšať sa aspoň na malú chvíľu zaspať.
Tento raz však bol taký vyčerpaný, že mu bolo jedno, či mu nohy zdrevenejú alebo či dostane kŕč. Dôvodom náhlej únavy bol dnešný incident, ktorý sa odohral ráno. Akýmsi zázrakom sa mu totiž podarilo uvoľniť si jednu ruku a tak, keď k nemu podišiel jeden z námorníkov, poriadne mu tresol päsťou do tváre. Takto sa mu podarilo zložiť ešte jedného, kým sa neprirútil celý húf na čele s Morrisom a nezačali ho mlátiť hlava-nehlava. Našťastie, okrem malých rán neutrpel vážne zranenie, no výhodou bolo, že si pamätal spôsob, ako sa mu podarilo čiastočne oslobodiť.
Ak to skúsi nabudúce v príhodnejšej chvíli, možno by bol schopný dostať sa až k nejakej pištoli.
Najprv si však plánoval konečne odpočinúť, aby sa mohol poriadne pripraviť na nadchádzajúci deň.
Vrhol posledný pohľad na palubu, ktorá zívala prázdnotou a zatvoril oči. Avšak nestihol sa ani poriadne nadýchnuť a kdesi na druhej strane čosi zavŕzgalo. Okamžite bol v strehu, pripravený na nejaký podraz od Morrisa, od ktorého by čakal naozaj čokoľvek. Iste by sa neštítil ničoho a ak by sa aj ľudia na druhý deň pýtali, čo sa stalo pirátovi, nejako by sa vyhovoril svojím starým známym spôsobom.
Julian sa snažil preniknúť tmu, z časti mu snahu uľahčoval mesiac, ktorý takmer v splne osvetľoval všetko naokolo.
Zamračil sa a nebol si istý, čo sa deje. Ak by za ním Morris niekoho poslal, ten by už dávno začal a neváhal by. Možno...
Julian sa zastavil vo svojich úvahách, keď celkom oproti zbadal niečo biele. Vyzeralo to ako nejaká osoba. Malátnym krokom kráčala po schodíkoch z podpalubia až hore, kde zamierila rovno k zábradliu, hneď vedľa neho.
Čím viac sa však približovala, tým lepšie Julian mohol vidieť jej postavu a s prekvapením zistil, že je to žena. Vyvalil oči, keď podišla celkom blízko neho a trasľavými prstami zovrela zábradlie lode.
Dych sa mu zrýchlil a nemohol inak ako neskrývane si ju obzerať. Bola nádherná. Vyšla na palubu iba v tenkej nočnej košeli, ktorá sotva niečo zakrývala. Od jasne bielej farby sa odrážal svit mesiaca, takže celá priam žiarila. Skromná látka, napriek tomu, že siahala až ku krku, nemohla skryť vytvarované ženské boky a plné prsia.
Naprázdno preglgol a očarene hlesol: „Kto ste?“
Akoby iba teraz zaregistrovala, že je tam. Na čele sa jej zjavila malá vráska a pomaly sa k nemu otočila.
„Vy?!“ vydýchol ohromene. Toľko ráz predtým ju videl a teraz sa na ňu nevedel vynadívať. Nebyť toho, že sa zopárkrát priblížila a rozprávala sa s ním, asi by ju vôbec nespoznal.
Hľadel do jej veľkých zelených očí, ktoré sa leskli od sĺz a najmä na dlhé husté vlasy lemujúce jej tvár, ktoré zočil po prvý raz. Doteraz ich vždy nosievala ukryté pod šatkou. Nevedel však zistiť, akú majú farbu, lebo napriek mesačnému svetlu, mohol vidieť iba málo.
„Prečo sa na mňa tak pozeráte?“ spýtala sa roztraseným hlasom, ktorý tento raz vôbec neznel sarkasticky.
Pokrútil hlavou. „To by ste asi nepochopili... Čo sa vám stalo?“ vysúkal zo seba a zo všetkých síl sa pokúšal na ňu necivieť ako na zázrak. Dokonca si s ponížením uvedomil, že ho jej zjav dokonca vzrušil!
Nadýchla sa, že odpovie, potom však len bezmocne pokrútila hlavou rovnako ako on pred chvíľou. „Ani vy by ste asi nepochopili mňa. Nemá to zmysel. Nech sa bude diať čokoľvek, nikdy nebudem slobodná.“
„Slobodná? Pozrite sa na mňa a až potom niečo hovorte!“ odfrkol si, no okamžite si uvedomil, že zrejme neporozumel jej slovám.
Svedčil o tom aj jej pohľad. „Existujú aj iné formy väznenia ako pripútanie k sťažňu, pane. Prepáčte... ja... nemala som sem chodiť!“ vyhŕkla odrazu a náhlivo sa rozbehla preč.
S rozbúchaným srdcom hľadel za ňou až dovtedy, kým sa mu nestratila z očí. Na spánok už tej noci nemal ani pomyslenia.