Zabudnutý raj - XII.kapitola

Anotace: kto sa nečakane stal svedkom Roweninho sporu s pánom Capwellom? ;)

Sbírka: Zabudnutý raj

XII.Kapitola – Rany osudu

Avšak potom čo Rowena s takou zlosťou vykričala pánu Capwellovi všetko, čo si o ňom myslí, nepocítila zadosťučinenie. Pretože čím viac sa vzďaľovala od schodíkov vedúcich na palubu, tým viac sa hrozila toho, čo nastane, až sa o všetkom dozvie jej matka.
S malou dušičkou vstúpila do svojej kajuty a rýchlo za sebou zamkla, aby sa aspoň nateraz nemusela zodpovedať za to, čo urobila.
Aké však bolo jej obrovské zdesenie, keď sa obrátila a priamo pred sebou zbadala práve tú osobu, ktorú teraz túžila najmenej vidieť. Uprostred miestnosti stála jej matka, dokonale upravená, no s takým pohľadom, ktorý nenechával nikoho na pochybách, že napriek tomu ako veľmi sa chce podobať šľachticom, z nej nikdy dáma nebude. Prepaľovala totiž dcéru priam vražedným pohľadom. Rowena okamžite vytušila, že sa deje niečo zlé, ale stále sa naivne domnievala, že to nemá nič spoločné s pánom Capwellom.
Ako veľmi sa mýlila. Už zase.
„Povedz mi, dcéra, kde si bola?“ začala Blanche nebezpečne tichým hlasom, až Rowenu striaslo.
„Ach, d-dobrý deň, mama. Už je to dlho, čo sme...“
„Kde si bola?!“ naliehala Blanche ďalej.
„Ja... bola som sa prejsť na čerstvom vzduchu,“ dostala zo seba a zdalo sa jej, akoby jej nohy vrástli do zeme, dôsledkom matkinho prenikavého pohľadu.
„Takže prejsť? Naozaj? A nestretla si sa náhodou s pánom Capwellom?“
Rowena naprázdno preglgla a oči sa jej hrôzou rozšírili. Okamžite pochopila, že Blanche, hoci sa to zdalo neuveriteľné, už o všetkom vie. „Mama, ja ti to vysvetlím...“ začala rýchlo, no tá ju prudko prerušila: „A čo mi chceš vysvetliť, Rowena?! Máš snáď nečisté svedomie?“
„Prosím ťa, aspoň raz mi dovoľ, aby...“
Ale matka ju nepočúvala. „Predstav si, že aj ja som sa rozhodla prejsť na čerstvom vzduchu a dokonca som natrafila aj na pána Capwella. Pýtal sa na teba, tak som mu odporučila, aby ťa šiel pohľadať hore. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som na poslednom schode začula tvoj krik. A ver mi, že to bolo veľmi nemilé prekvapenie, o to viac, že si sa opovážila niečo vyčítať ctihodnému pánovi Capwellovi!!“
Ako Blanche hovorila, čoraz viac sa približovala k dcére, až nakoniec stála tesne pri nej.
„Mama, pre všetko, čo ti je sväté, ťa prosím...“
Vtedy sa Blanche napriahla a z celej sily ju udrela po tvári, až jej hlava odletela dozadu. Rowena vydesene vyvalila oči a neveriaco si priložila ruku na boľavé líce.
„Ty ma nebudeš o nič prosiť, nevďačnica!! Vieš si vôbec predstaviť, koľko ma to stálo úsilia prinútiť pána Capwella, aby sa o teba zaujímal?! Nie si totiž vôbec ničím príťažlivá, aby si ho aspoň zaujala! Nevydarila si sa naozaj v ničom!!“ kričala Blanche tak hlasno, až sa jej hlas ozýval v miestnosti.
„Prečo mi nedovolíš, aby som ti povedala, prečo som to urobila, mama?“ pokúšala sa ju Rowena obmäkčiť.
„Pretože nechcem už od teba nič počuť!! Celú plavbu robíš všetko preto, aby si sira Johna od seba odohnala! Nikdy som s tým nemala súhlasiť, dávno by si bola zaňho vydatá! Prečo si sa nemohla narodiť s prednosťami, aké má tvoja sesternica?! To je dokonalá žena!“
Rowene sa začali do očí tisnúť slzy. „Toto mi nehovor, mama...“
„Teraz ma dobre počúvaj. Hneď ako prídeme do Španielska, vydáš sa za pána Capwella. Nebudem riskovať, že urobíš ďalšiu hlúposť. Uvidím, či sa mi dnes podarí ho presvedčiť, že ľutuješ všetko, čo si mu povedala!“ mlela si Blanche bez ohľadu na dcéru, ktorá sa celé chvela od hrôzy pri tom pomyslení.
„Ale ja sa zaňho nechcem vydať!!“ vykríkla Rowena.
To však nemala robiť, lebo Blanche sa na ňu okamžite zlostne vrhla. Fackovala ju hlava-nehlava a keď sa jej uvoľnili vlasy zo šatky, ťahala ju aj za ne.
„A vydáš sa!! Vydáš sa, aj keby som si sa mala na hlavu postaviť!“
„Je to podliak, mama!! On... chcel ma včera znásilniť!“ zvolala nakoniec Rowena zúfalo v nádeji, že tým obmäkčí matkino tvrdé srdce.
To sa však nestalo. „Neverím ti! Neverím ti ani jediné slovo! Si nevyrovnaná a potrebuješ pomoc práve takého človeka, akým je pán Capwell!“
„Nie...“ hlesla Rowena ubolene a napoly v bezvedomí sa zosunula na zem, potom čo ju Blanche silno odsotila, kde sa zlomene schúlila.
„Teraz ma dobre počúvaj, Rowena!“ vztýčila sa nad ňou matka. „Svadba bude, či už si to želáš alebo nie! A už nikdy sa neopovažuj na pána Capwella kričať!“
Vzápätí prudko otvorila dvere, až nimi udrela Rowenu, ktorá sa pri nich chúlila, a keď vyšla, nešetrne ich za sebou zatresla. Vtedy sa Rowena od zúfalstva rozplakala. Slzy jej tekali po tvári prúdom a vyjadrovali všetko, čím až doteraz musela prejsť.

Nemala ani tušenia, aký dlhý čas strávila na drevenej podlahe s tvárou ukrytou v objemných sukniach. Najprv plakala a želala si, aby to všetko bol len zlý sen. Potom jej slzy z ničoho nič prestali tiecť po lícach, akoby tam už žiadne neboli.
Vtedy sa sťažka zdvihla, opierajúc sa o malý stolík a podišla k zrkadlu, kde sa na seba pozrela vyčítavým pohľadom. Oči mala opuchnuté a červené rovnako ako nos, vlasy jej trčali do všetkých strán a pery sa jej hrôzou ešte stále chveli.
Za to, že povedala pánu Capwellovi, čo mu patrilo, zaplatila priveľkú cenu. Nielenže dostala od matky príučku, ale navyše sa dátum svadby priblížil. Čo to vravel kapitán? Že už o niekoľko dní dorazia do Španielska? Panebože, to teda znamená, že jej už nezostáva veľa času v blaženej slobode.
Kapitán...
V okamihu, ako naňho pomyslela, nohy sa jej sami tackavo vybrali ku dverám. Potrebovala niekoho vidieť. Musela sa s niekým porozprávať a jediný, komu ešte dôverovala a rozumela si s ním, bol práve on.
Rýchlo si po ceste skryla vlasy pod šatku, aby ich nevidel a zúfalo hľadajúc oporu, zastala o niekoľko minút pred jeho kajutou. Bola si istá, že je tam, lebo na palube ho predtým nevidela.
Plná bolesti a túžby niekomu sa zveriť so svojím trápením, bez zaklopania otvorila dvere.
V tej chvíli, ako sa dvere otvorili, zostala stáť ako skamenená. V nemej hrôze sa celkom zabudla hýbať a celé telo jej zmeravelo.
Priamo pred ňou sa totiž odohrával výjav, ktorého hlavnými aktérmi boli kapitán a jej vlastná sesternica! Obaja boli nahí a ich hlasné vzdychy sa niesli celou miestnosťou.
„Božemôj...“ hlesla Rowena neveriac tomu, že by bol osud taký krutý.