Zabudnutý raj - XV.kapitola

Anotace: prepáčte trošku som sa zdržala, ale hádam vám to vynahradím novou časťou :) tak bude bozk alebo nie? ;)

Sbírka: Zabudnutý raj

XV.Kapitola – Bozk

Rowena s vytreštenými očami hľadela do tváre piráta, ktorá sa nečakane ocitla tak blízko tej jej. Ešte stále nemohla totiž uveriť tomu, čo sa stalo. Ona by aj chcela, ale myseľ ju napriek tomu neustále presviedčala, že predsa nie je možné, aby to celé bola skutočnosť.
Zvlášť keď sa to všetko začalo tak nevinne. V posledných dňoch upadla do akejsi zvláštnej apatie, ktorá jej nedovoľovala, aby prehodila s niekým cudzím čo len slovíčko. Neprestávala myslieť na blížiaci sa sobáš a práve táto strašná myšlienka z nej vyhnala všetok život. Už nepovažovala za potrebné prejavovať emócie a o niečo sa snažiť, keď aj tak nič nezmôže. Ako však bolo možné, že ako náhle sa priblížila k NEMU, letargia a beznádej sa vytratili a ona sa už zase nechala zatiahnuť do pochabej hádky, ktorá aj tak nikam neviedla?! Vlastne viedla... vohnala ju predsa priamo jemu do náručia!!
Rowena pevne zatvorila oči a vzápätí ich zase otvorila, akoby sa snažila presvedčiť, že sa jej iba nesníva.
„Zrak vás neklame. Som skutočný,“ šepol s prižmúrenými očami.
„Vy... vy ste sa... nechápem ako...“ jachtala.
Ešte nikdy sa takto blízko neocitla pri mužovi, pravda ak nerátala pána Capwella, ktorého však za skutočného muža nepovažovala. Cudzincova blízkosť ju nútila zabudnúť na všetko a všetkých a poddať sa. Ale čomu? Nevedela. Dokázala iba všetkými zmyslami vnímať jeho ruku položenú na jej drieku, teplý dych na svojej tvári a celé jeho telo pritisnuté k nej.
Jasne si spomínala na hrozný pocit, keď ju pán Capwell mal podobne vo svojich rukách, no teraz necítila odpor... Pociťovala niečo veľmi zvláštne – akési očakávanie a nedočkavosť.
„Ako som sa oslobodil?“ zasmial sa výsmešne. „Hádam ste si len nemysleli, že mienim celú plavbu stráviť pripútaný k sťažňu či áno?“
Naprázdno preglgla a urobila ďalšiu chybu. Pozrela mu do očí – neskutočne tmavých hlbín, ktoré ju vťahovali do seba.
Keď zaregistroval jej upretý pohľad, zovrel ju ešte pevnejšie.
„Tak čo, madam? Chceli by ste mi ešte niečo povedať? Alebo vám snáď došli slová?“ uškrnul sa, ale bolo na ňom vidieť, že mu tiež nie je všetko jedno.
„P-pusťte ma...“ pokúsila sa o chabý protest, ktorý nepresvedčil ani ju samu.
„Naozaj si to želáte?“ zatiahol so zrýchleným dychom a slová jej priam vdychoval do pootvorených úst, čo si boli tak veľmi blízko.
„A-áno...“ hlesla omámene a sledovala jeho pohľad, ktorým sa díval na jej pery a dokonca na okamih zablúdil aj na jej prsia, ukryté pod hrubou látkou šiat.
„Ak ste naozaj tá, čo sem v noci prišla a odvtedy mi bráni spať bez toho, aby sa neobjavila v mojich snoch... musím sa o tom presvedčiť!“ vydýchol a vzápätí ju prudko pobozkal.
Rowena v nemom úžase vyvalila oči, keď sa jej perami prisal na ústa, neschopná nijako reagovať. Jednak bola ešte stále opantaná z jeho blízkosti, takže všetky jej zmysly boli plne zamestnané vychutnávaním toho nového pocitu a na druhej strane jednoducho nebola pripravená na podobnú situáciu.
Dosiaľ nemala žiadne skúsenosti s mužmi, pravda ak nerátala incident so sirom Johnom, na ktorý však nechcela spomínať. Ako teda mohla spraviť rozhodnutie ohľadne toho, čo je správne a čo nesprávne, keď jediným jej radcom mohla byť vlastná intuícia a práve tá spolu s jej telom nehanebne vychutnávala dotyky úplne cudzieho muža?!
Rowena sa zavrtela, čo malo za následok, že pirát vzrušene zastonal. Oči sa jej ešte väčšmi rozšírili, pretože si to očividne vychutnával ešte viac než ona. Pomaly zažmurkala a keď na okamih zatvorila oči, zistila, že slastný pocit sa ešte znásobil.
Keď si pirát všimol, že Rowena je mu úplne po vôli, uvoľnil zovretie a jednou voľnou rukou ju jemne začal hladiť po chrbte.
Okamžite jej na koži naskočili zimomriavky.
Vtedy si už zjavne myslel, že je absolútne v jeho moci, pretože jej drzo vnikol jazykom do úst a bez hanby skúmal vnútornú mäkkosť a jej chuť. Rowena naprázdno preglgla a slabučko vydýchla, keď sa ich jazyky spojili. Bol to neopísateľný pocit.
Toto všetko sa odohralo v priebehu niekoľkých sekúnd, no jej to pripadalo ako večnosť a snáď si aj želala, aby to tak bolo. Avšak potom sa stalo niečo, čo ju okamžite vrátilo do reality. Ako náhle sa k nej totiž pirát pritisol a hodlal pokračovať, zacítila aj cez množstvo látok jeho silné vzrušenie a túžbu. Pocítila strach a v tom okamihu nebola schopná myslieť na nič iné, ako na tú noc, kedy ju pán Capwell takmer znásilnil. Aj on sa jej vtedy takto intímne dotýkal. Nechcela opäť zažiť tú bezmocnosť a v tomto prípade by sa iste nezaobišla ani bez poníženia. Vydesene vykríkla, no jeho ústa stlmili ten úpenlivý zvuk a tak sa začala prudko metať. On ju však držal pevne. Preto sa odhodlala k tomu poslednému. Sústredila sa na jeho jazyk vo svojich ústach a keď ho mala na dosah, silno ho uhryzla.
Jeho reakcia bola taká rýchla, až ju ledva stihla zaregistrovať. V jedinej sekunde sa od nej odtiahol, hlasno zavyl od bolesti a navyše ju ešte aj silno od seba odstrčil.
Zmätene sa zapotácala a temer sa ocitla na zemi. Našťastie sa jej podarilo udržať rovnováhu a zrak jej ihneď padol naňho.
„Au, dopekla!!“ zreval a prstami sa opatrne dotýkal úst.
Previnilo si zahryzla do pery, keď zbadala, že sa mu z nich rinie krv. Asi to trochu prehnala.
„Doparoma, zbláznili ste sa, ženská?!“ osopil sa na ňu zlostne. „Mohli ste mi ublížiť!“
„Čože?“ zamračila sa neveriacky. „Tak vás vôbec netrápi, že ste ma pred chvíľou urazili, ale zaujímate sa iba o vlastné pocity?!“
„Samozrejme, že áno!“ odsekol. „A ak ide len o to, vôbec som vás neurazil. Pretože aj vy ste to chceli!“
„Ako prosím?!“ zvolala pobúrene. „Tak to ani náhodou! Nikdy by som sa dobrovoľne nepoddala mužovi, akým ste vy!!“
Čoraz viac zvyšovala intenzitu hlasu a zrejme si to už všimol aj on.
„Dobre, dobre. Hlavne toľko nevyvádzajte...“ pokúšal sa ju upokojiť, no ona mu nenaletela.
„Aha, takže som nakoniec odhalila vašu slabinu, však? A budem si kričať, koľko len chcem, pretože mám na to právo!! Aspoň po tom, čo ste pred chvíľou urobili! Ako ste si vôbec mohli myslieť, že...“
„Slečna Ashfordová! Čo sa to tu deje?“ ozval sa kdesi za ňou zadychčaný silný hlas a ona sa pomaly otočila.
V ten deň sa už po druhý raz cítila ohromená. Priamo pred ňou totiž stál kapitán Morris a za ním takmer všetci námorníci, ktorí až doteraz pracovali na palube. Ejha! Zrejme kričala hlasnejšie, ako sa domnievala. Teda aspoň tak usudzovala z kapitánovho podozrievavého výrazu a zachmúrených tvári okolostojacich chlapov.