Soul (8)

Anotace: z peknej mrchy celkom milé dievča....

Sbírka: Soul

Ráno som sa zobudila tak ako vždy, no on už doma nebol. Na stole som mala raňajky. Ani som sa ich nedotkla. Hneď som išla do kúpeľne. Keď už som vyzerala ako človek, vzala som si veci a vyšla som von. Zistila som, že po dlhom čase neprší. Bola to príjemná zmena. Stromy už nemali ani jediný list. Bola som si istá, že sa pomaly blíži zima. Vošla som do auta a naštartovala, no motor opäť nefungoval. Skúsila som to ešte aspoň päťkrát, ale auto ma neposlúchalo. Nič iné mi nezostávalo, ako ísť pešo. Po krajnici som kráčala celkom rýchlo, pretože už tak som dosť meškala. Keď som prišla do školy akurát zvonilo na hodinu. Utekala som do laboratória. Keby ma profesorka Strictová videla, že som prišla neskoro, asi by ma na mieste zabila. Preletela som dverami a sadla som si k Shanovi. Udychčaná som si vytiahla knihy a potom som sa oprela o operadlo a zhlboka dýchala. V boku ma hrozne pichalo a pľúca som mala ako v ohni. Neveriacky na mňa čumel, akoby ešte nikdy nevidel ako sa náhlim. O niekoľko sekúnd neskôr ako som vbehla do triedy, do nej vošla majestátnym krokom učiteľka. Kým som sa spamätala z toho behu, Shane už mal všetko pripravené. Zatiaľ čo miešal ingrediencie nad plameňom, ja som mu podávala jednotlivé prísady. K aktívnejšej činnosti ma nepustil, aby som nespôsobila ďalšie škody. Mali sme pripraviť liek proti horskej nádche. No vyzeralo to skôr ako horský sopeľ.
„Miešaj to kým ja spracem pomôcky.“
„Myslím, že sa to miešať ani nedá.“ Zaryla som do toho paličku a snažila som sa ňou pohnúť, ale nešlo to. Opatrne som ju pustila a ona v pokoji stála. Fakt, že keď tá horská nádcha toto zbadá, radšej sama utečie. Tvárila som sa akože tam niečo robím, potom to prebral Shane. Ja som len pozorovala ako obratne v tom tú paličku držal v pohybe. Nechápala som tomu. Nakoniec sme to odovzdali a vraj to vyzeralo tak akoby malo. Učiteľka nás aj pochválila, hoci Shanovi patrila aj tá moja časť. Pomaly sme vyšli na schodisko a vystupovali hore po strmých schodoch na hodinu mytológie. Dnes sme ju mali mať prvýkrát, pretože profesor sa snažil dokázať, že obri existujú a pritom ho jeden zranil. Teraz, keď už sú jeho zranenia skoro zanedbateľné, nastúpil aby nám o nich mohol rozprávať. Boli sme v malej miestnosti. Všade sa vznášala vôňa sladkého dreva a škorice, až z toho bolela hlava. Posadali sme si do lavíc a pozerali na premietačku. Potom do triedy vošiel malý zavalitý chlapík. V ruke si niesol malý stolček. Položil ho za katedru a postavil sa naň.
„Ja som profesor Bitsy. Budem vás oboznamovať z mýtickými povesťami a bytosťami. Niektoré vám možno prinesú nočné mory, ale existujú, a to je niečo horšie ako strašidelný sen. Každú chvíľu môžete byť v smrteľnom ohrození a ani o tom neviete.“
Pri tej vete sa Shane na mňa tajomne usmial.
„Takže dnes si pozrieme dokumentárny film o vlkolakoch. Povestne známych, ale ako ich spoznáme medzi obyčajnými ľuďmi? Ako by nás mohli zabiť okrem toho, že nás môžu roztrhať?“
Pri tej predstave mi naskočila husia koža. Ukázal nám odporné zábery premeny človeka na vlkolaka. Aj kruté následky stretnutia človeka s vlkolakom. Keď film skončil a svetlá sa opäť rozsvietili, bola som hrozne znechutená. Vôbec sa mi nechcelo ísť na obed, no aj tak som sa premohla a pridala sa k Sore.
„Môžem k nám prizvať aj Shana?“
„No jasné. Bude sranda.“ Tak som si vzala obed a prišla za ním.
„Dnes nebudeš jesť tu, ale pri mne a ja sedím pri tom stole,“ ukázala som na druhú stranu jedálne.
„Fajn ak im nebude vadiť, že budú jesť so zabijakom.“
„Oni si to nemyslia.“
Videla som, že Susie sedí opäť s nami. Asi ju už omrzeli tie jej ohavy bez mozgu. Podozrivo si nás premerala a keď videla nový cieľ, okamžite sa usmiala. Shane sa rozprával s Lucy, keď v tom k nám prišiel Kevin. Prebodla som ho pohľadom a znova sa otočila k Sore.
„Môžem sa s tebou porozprávať?“ povedal kajúcne.
„Chceš vedieť odkedy som dnes so Shanom sedela na hodinách?“
„Nie. Chcel som sa ti ospravedlniť. Bol som blbý keď som na to pristúpil. Nemal som podraziť svoju kamošku. Dúfam, že mi to odpustíš. A myslím, že by som to mohol zvrtnúť vo váš prospech.“
„Tak hovor. Potom nad tým ešte popremýšľam.“
„No vieš. Tvoj otec sa spolieha, že mu hovorím pravdu, lenže čo ak mu ju nebudem hovoriť. Ani nezistí či klamem. Na jeho hodine budete sedieť úplne inde. Na ostatných mu poviem, že už pri sebe nesedíte. Čo ja viem, že si sa spamätala a poprosila učiteľov. Pochybujem, že sa na to bude pýtať aj ich. Verí mi. Tak čo ty na to?“ povedal a vyčaril náznak úsmevu.
„Znie to celkom logicky,“ pridal sa Shane.
„Dobre máš odpustené. A ten nápad bol fakt dobrý. Dik, že to pre nás urobíš,“ povedala som a objala ho. „Sadni si ku nám.“
„No tak ďakujem.“
Ďalej sme sa rozprávali, keď v tom sa znova stalo niečo oveľa nečakanejšie.
„Ani o tom nepremýšľaj. Viem čo si myslíš, čítam myšlienky,“ vyslovil na Susie.
„Neviem o čom hovoríš?“ povedala sladkým hláskom.
„Ale vieš. Chceš ma opantať ako tých ostatných. Ale na mňa to nepoužiješ.“
„Tssss. Ja viem o tebe oveľa viac ako tvoja priateľka,“ hodila po mne nenávistný pohľad. „Tak prečo jej to nepovieš? Bojíš sa, že by zdrhla?“
„Prestaň,“ výstražne zavrčal.
Neveriacky som sa na nich pozerala. Ani jednému z nich som nerozumela. Pri stole bolo úplne ticho. Odrazu sa Susie z hnevom postavila a odišla. Ako prechádzala okolo dverí vybuchli.
„Počkaj, ona ťa chcela opantať?“ spýtala som sa zúrivo.
„Hej, ale....“ ani dokončiť nemusel okamžite som vstala aj ja a dala som sa za ňou. „Nie Nessa, počkaj, nechoď za ňou,“ kričal, no ja som ho už nevnímala. Zastavila som ju na chodbe.
„Nebudeš si omotávať Shana okolo prsta.“
„No a čo. On nie je môj typ. Je to obyčajný zabijak a ty si chudera keď si s ním.“
Toto hovoriť nemala. Väčšina by si myslela, že na ňu použijem svoju vybuchujúcu moc, no ja som na ňu skočila, a to doslova. Začala som jej šklbať vlasy ako v nejakom americkom filme. No ona ma odkopla a ani neviem ako, ale potom sme boli obe na zemi. Všade lietali kopance, facky a kusy oblečenia. No ja som hlavne hrýzla a poriadne.
„Hej poďte sa pozrieť, baby sa bijú,“ zakričal niekto.
Vtedy som ju zložila ‚na lopatky‘ a obkročmo som si na ňu sadla a držala jej ruky kolenami pri tele. Vlasy mala rozstrapatené akoby vyšla z umývačky na autá, no stavila by som sa, že ja som vyzerala rovnako. V rukách som ešte cítila zopár jej krehkých pramienkov. Šaty mala špinavé od zeme. Ramienko na tielku, ktoré mala oblečené na tričku mala roztrhnuté. V rohu chodby som videla jej topánku. V duchu som sa musela usmiať. Hoci som verila, že aj ja vyzerám hrozne, zložila som ju. A to bolo to najlepšie.
„Okamžite odvoláš všetko čo si povedala inak dostaneš medzi oči,“ povedala som a výstražne som zdvihla päsť.
„To neurobíš. Na to si až príliš....obyčajná.“
„V tom sa mýliš. Dokázala som poraziť Shana, dokážem aj teba.“
„Len jej daj Nessa!“ kričala Lucy.
Až vtedy som si všimla, že okolitý dav okolo nás utvoril kruh. Každý sa tlačil aby videl to, čo ostatní.
„Odvolaj to!“ povedala som a zahnala sa rukou. „Priznaj, že si len obyčajná žiarlivá fúria, ktorá závidí lásku, priateľstvo dokonca aj to, že som medzi zložitými a ty nie. Priznaj sa!“
Odrazu ma mocne chytili niečie ruky a odtiahli ma od nej preč. Kopala som nohami do vzduchu, ale nepomohlo mi to. Aj Susie držal Kevin na druhej strane chodby. Obe sme stáli oproti sebe a znova sme sa chceli na seba vrhnúť, no nemohli sme.
„Pusti ma, nech jej vyškriabem oči!“ kričala som.
„Upokoj sa,“ povedal pobavený hlas a ešte zväčšil stisk. „Odveď ju preč,“ naznačil Kevinovi. Videla som ako jeho postava mizne za rohom. Dav sa rozchádzal, pretože už nebolo čo vidieť. Zostala tam iba Sora a Lucy. Pomaly ma pustil a otočil si ma k sebe.
„Ty si jej teda dala,“ zasmial sa. „No tiež nevyzeráš pekne,“ povedal a opatrne mi vytiahol z vlasov nejakú špinu.
„Škoda, že si ma zastavil. Rozrazila by som jej ten nafúkaný ksichtík.“
„Ovládaj sa prosím ťa,“ povedal vážnejšie.
„No dobre, dobre.“
„A teraz choďte na Wc-ka a trochu ju tam upravte. Nemôže ísť takto na hodinu svojho otca.“
Lenže to nebol dobrý nápad. Na dolné záchody sa rozhodol odvliecť Kevin Susie. Ako náhle som ju tam uvidela, vrhla som sa na ňu, ani nestačila zaregistrovať, kto to vošiel.
„Prestaň už konečne. Baby odtrhnite ju od mňa, lebo ma fakt zabije,“ vycítila som strach v jej hlase.
No nedala sa a kým ju mal niekto zachrániť, bránila sa. Nechtami mi zaryla rovno do líca. Francúzska manikúra bolí. Na oplátku som ju riadne kopla do píšťaly. Zjajkla od bolesti, no nepovolila. Chytila mi prameň vlasov a ťahala celou silou, ako len vedela, tak som spravila to isté. Druhou rukou som jej chytila tielko a trhla až kým nebolo celé v mojej ruke. Ani neviem kedy, ale Shane vtrhol do miestnosti. Znova sa nás snažil odtrhnúť, no vďaka tomu aj on dostal jednu do zubov. Obe sme ho odstrčili a pokračovali v boji. Skrútila som jej ruku za chrbát a ťahala kým ju to nebolelo. V tom okamihu vošli do miestnosti aj učitelia. Asi pre ne boli Lucy a Sora.
„Všetci stojte! Vy dve bežte na svoje hodiny, ale okamžite a dnes ste po škole,“ zaziapali na nás výstražne.
„A vy pán Corving, nemáte na dievčenských záchodoch čo robiť, preto budete aj vy po škole. A teraz, na hodinu!“ zareval riaditeľ mohutným hlasom. So sklonenou hlavou som kráčala popri Sore a Shanovi.
„Nessa ty nie si normálna. Teraz som kvôli vám dvom po škole ešte aj ja. Ako sa bude tváriť tvoj otec, keď prídeme a uvidí ťa takúto? Čo mu povieš keď sa ťa spýta, že prečo si sa bila? Hmmm?“
„Neviem čo mu poviem na to budem myslieť, až keď sa to spýta.“
Vošli sme do triedy a jeho zrak padol na moje líce. Ospravedlňujúco som sa usmiala, no tak aby to ostatní nevideli. Sadla som si za Shana a uprela pohľad pred tabuľu.
„Pekné od vás, že ste sa ráčili zastaviť na mojej hodine.“
„Viete ono sa tam stalo niečo dosť vážne,“ začala hovoriť Sora, keď si sadla vedľa mňa.
„Nemusíte mi to vysvetľovať,“ povedal rázne a obe sme na seba začudovane pozreli. Dokonca ani ja, jeho dcéra, som sa v ňom v tej chvíli nevyznala. Rana na líci ma hrozne štípala, no nič som nepovedala. Tričko som mala úplne dotrhané a nohavice tiež. Vlasy som mala zamotané. Po hodine som najprv išla na záchod, aby som zistila škodu. Nebolo to až také hrozné. Žiadny vylomený zub, ani monokel pod okom. Učesala som si vlasy Sorinim hrebeňom a radšej ich zaplietla do vrkoča. Potom som sa s ňou rozlúčila a išla pred neutralizačnú miestnosť. Tam už čakali Shane a Susie. Vrhla na mňa vražedný pohľad. Možno aj preto, že ja som mala vlasy na rozdiel od nej učesané a nemala som roztrhnuté nové tielko od nejakého návrhára. Tak jej treba, pomyslela som si. Prišla za nami učiteľka Handlová aby nám otvorila a zamkla nás.
„Nenechávajte ma tu s nimi samého,“ prosil ešte predtým než zavrela dvere, no ja som sa na neho výstražne pozrela.
Hodinu s ňou bolo ako pokušenie pri jahodovom koláči. Všetci sme si sadli na stoličky. Shane, ja a Susie. Naschvál ma nechal sedieť vedľa nej. Dlho bolo ticho až kým som ho neprerušila:
„Prečo si to nechcela odvolať?“ spýtala som sa jej a snažila som sa aby to znelo krotko.
„Pretože je to pravda,“ povedala potichu.
„Čože?“ neverila som.
„No áno, žiarlim pre všetko čo si vtedy povedala,“ priznala sa.
„Ale prečo, veď môžeš mať hociktorého chalana na škole?“
„Lenže to je tým kúzlom a nie mnou.“
„A čo potom Max. Ten ťa má rád takú aká si.“
„Ja viem, ale doteraz som o ňom nechcela ani počuť. Myslíš, že by mi ešte odpustil tú bonboniéru?“ spýtala sa nádejne.
„Ale áno, on je fajn chalan. A to, že nie si medzi zložitými nech ťa netrápi. Aj tak sú tam len starosti. A na priateľstvo nemáš dôvod žiarliť.“
„Prepáč, že som ti toto všetko spôsobila,“ povedala a pozrela sa na moje škody na oblečení.
„To nie ty. Ja som za tebou utekala, ale všetko odpustené.“
„Aj u mňa. Kamošky?“
„Samozrejme,“ povedala som s úsmevom a objali sme sa.
„Takže na toto všetko bola tá bitka? Ja vás fakt nepochopím,“ povedal a nechápavo krútil hlavou.

Prišla sobota. Dnes sa mal konať Astronomický večer. Celá som bola napätá, pretože som ešte nikdy nevidela meteoritický dážď. Vraj je to záležitosť, ktorú možno vidieť raz za niekoľko rokov, a preto som bola rada, že nás tam učiteľka vezme. Tam v Londýne by som to nemohla sledovať cez všetky tie budovy. No deň sa akoby naschvál vliekol. Nakoniec som asi o pol ôsmej odišla z domu. Dnes nemalo pršať, a to bolo dobre. Nechcela by som, aby nám to skazil nejaký dážď. Keď už sme boli všetci na dohodnutom mieste pri škole, vybrali sme sa pešo okolo lesa. Po pár metroch sme zastali na miernej lúke. Rozložili sme si deky a karimatky, pohodlne si ľahli a sledovali oblohu. O pár minút nato sme videli prvé padajúce hviezdy. Ležala som vedľa Shana a opäť som cítila tú jeho nádhernú vôňu, no stále som ju nevedela charakterizovať. Nenápadne sa dotkol končekmi prstov mojej dlane. Nakoniec priletel celý roj meteorov. Padali ako žiarivé loptičky. Nikoho by v tej chvíli nenapadlo, že to čo považujeme za krásnu žiaru, je oheň spôsobený našou atmosférou. Obloha dnes bola neobyčajne čierna. Taká temná a tajomná, akoby niečo skrývala a nechcela, aby sa o tom niekto dozvedel. Presne ako Shane. Už mi došlo, že predo mnou niečo skrýva, ale zatiaľ neviem čo. Konečne mi dopálilo, že tie nepochopené reči, boli vlastne znamenia. Neuvážené a nechcene vyslovené. Bez toho, aby len pomyslel, že by ma mohlo napadnúť, čo tým chce povedať. Nakoniec roj pomaly ustupoval, až kým na oblohe nebol ani jeden meteor. Všetko sme zbalili a asi okolo desiatej sme sa rozišli domov.
„Počkaj Nessa,“ zastavil ma, „chcel som sa spýtať, či by sme nezašli do lesa?“
„Otec si myslí, že čumím na hviezdy, takže poviem, že ten roj nechcel prestať.“
„Tak fajn. Vyskoč princezná,“ zasmial sa.
Dnes sa mi zdala cesta oveľa kratšia ako prvýkrát. Ani sme nepristáli na strome ako predtým. Ľahko sme sa zniesli tesne k jazierku.
„Dnes je tu pekne,“ povedala som a pozrela na modrý pás, ktorý sa ťahal od vody až k oblohe.
„To máš pravdu.“ Podišiel ku mne a dal mu pusu. Neviem ako, ale neovládla som sa. Schytila som ho za bundu, pritiahla si ho k sebe a dala mu riadny bozk. Odhrnul mi vlasy na chrbát a perami mi prechádzal po krku. Cítila som ako mi išlo srdce vyskočiť z hrude. Podlomili sa mi kolená, no udržala som sa na nich. Bolo záhadné ako si ma dokázal omotať okolo prsta, bez toho aby mal Susienu schopnosť. Vzal si do ruky moju a pomaly mi ňou prechádzal po svojich perách. Nakoniec ma silno objal.
Sadli sme si na zem a ticho sme premýšľali.
„Daj mi ruku,“ ozvala som sa po chvíli.
„Prečo?“
„Nepýtaj sa, len mi ju daj.“
Vytiahla som si z kabelky pero a začala mu na ňu niečo písať.
„Čo to je?“ opýtal sa, keď videl niekoľko čísiel.
„Môj telefón,“ povedala som, keď som zatvárala zips na taške.
„Aha, takže to by som ti mohol dať ja to svoje,“ usmial sa a tiež mi ho napísal na dlaň ruky.
„Fíha,“ povedala som a pozrela sa na posledné trojčíslie.
„Čo?“
„Tri šestky. To je diablovo číslo.“
„No to sa hodí,“ povedal tajomne a odvrátil tvár.
Zase tie nejasné reči. Kto ma pochopiť čo tým myslí? Veď ani človek s najvyšším IQ by na to neprišiel, pomyslela som si nahnevane. Pomaly ma to začalo štvať. Ak nechce aby som to vedela, tak nech mi to nenaznačuje.
„Tvoje vlasy pekne voňajú,“ povedal a zaryl si do nich tvár. Cítila som ako sa zhlboka nadychuje.
„Už by sme mali pomaly ísť, začína sa ochladzovať a nechcem aby si opäť dostala zápal,“ povedal po chvíli.
Vrátili sme sa naspäť a odprevadil ma až po prvú zatáčku. Stále hrozilo, že nás otec uvidí.
Pondelok prešiel ako obyčajne až na obed. Potom čo sme sa so Susie zmierili, sa z nás stala parta. Kevin u nás tiež zostal. Pri stole prúdila živá debate, keď v tom sa dvere do jedálne otvorili a vošla do nich osoba, ktorú nikto nepoznal. Špinavé blond vlasy mal nedbalo upravené. Kakaovo čierne oči mal upreté len na jednu osobu pri našom stole, Susie. Ladným krokom preplával cez celú jedálňu a všetci sa za ním otáčali.
„Ahoj. Ako sa máš?“ oslovil ju, keď prišiel k nášmu stolu. Jej pohľad bol na neuverenie. Ohromene pozerala s ústami otvorenými a s vidličkou zastavenou na polceste k ústam. Podľa mňa sme otvorené ústa všetky pri stole.
„Hmmm, Max?“ spýtala sa opatrne.
„Ja viem, dosť som sa zmenil, ale som to ja.“
Nemohla som veriť, ako veľmi sa premenil. Už žiadne traky, okuliare, ani vysoké nohavice. Teraz bol oblečený moderne ako z časopisu. Čierna košeľa, nohavice tej istej farby. No proste bol úžasný.
„Hej, ja som tu ak ti to nevadí. Vieš toto obyčajne robia chlapi,“ ozval sa Shane.
Musela som sa zasmiať. Tak uprene sme všetky na neho čumeli, že to nebolo normálne.
„Mohol by som si prisadnúť?“
V tom okamihu sa stalo niečo, čo by ani jeden z nás neočakával. Susie vyskočila a silno ho objala. Aj on bol očividne prekvapený, no šťastne. Oblapil ju rukami okolo pásu a my ostatní, sme stratili reč. Od toho momentu sme tam sedeli siedmi.