Soul (9)

Anotace: ďalší kúsok...

Sbírka: Soul

O niekoľko dní nato prišla zima. Vstala som z postele a prekvapil ma biely posyp na zemi. Všetko bolo ako v rozprávke. Stromy už neboli holé, pretože ich konáre pokryla biela šatka. Keď som vyšla von, aby som naštartovala svoje opravené auto, sneh mi vržďal pod čižmami. Zapla som kúrenie a vyrazila do školy. Milovala som toto ročné obdobie. Bolo neskutočne romantické. Síce, to boli pre mňa všetky štyri. Na zime som mala rada obláčiky dymu, ktoré vychádzali pri každom slove. Keď z oblohy husto a pomaly padal sneh. Pred školou už bol zástup študentov, ktorí sa tak ako ja radovali zo zimy. Spoznala som medzi nimi aj Lucy. Jej červené vlasy by sa nedali prehliadnuť. Práve guľovala Shana a Maxa. Bolo zvláštne ako rýchlo sa z tých dvoch stali zrazu populárni ľudia. Keď som si prvýkrát sadla k Shanovi, každý si o ňom myslel, že je zabijak, no jeden človek môže zmeniť mienku mnohých ľudí. Pridala som sa k nej a trafila jednu veľkú guľu Shanovi do tváre.
„Toto si nemala robiť,“ povedal výhražne s úsmevom na tvári, ktorý naznačoval, že to nebude práve príjemné. Spolu s Maxom sa na mňa vrhli a chytili ma, jeden za ruky a druhý za nohy.
„Na tri, jasné?“
„Hej.“ Začali odpočítavať.
„Jeden.“
„Chalani počkajte. Nebláznite, veď toto sa predsa nerobí.“
„Dva.“
„Prestaňte!“
„TRI!“
Naraz som vyletela mierne do vzduchu a dopadla som prudko do mäkkej prikrývky. Obaja sa začali smiať a ešte ma viac zahrabávali snehom. Mala som ho takmer všade. Moja pomsta však mala byť sladká. Stratila som sa, obišla ich a zozadu ich sotila tvárami rovno do snehu. Spolu s Lucy sme sa išli popukať od smiechu, keď zdvihli hlavy a z úst vypľuli sneh. To bolo na neuverenie. Kým som si dávala sneh z vlasov a šálu, prišla Sora, Kevin a Susie, no zazvonilo a my sme museli ísť na hodinu. Ako náhle sme vošli do triedy, sneh sa na nás začal topiť a my sme boli celí premočení. Úplne z nás kvapkala voda. Dnešné vyučovanie však nebolo ničím zvláštne. Okrem toho, že profesora Flinta vystriedala profesorka Handlová. Naše hodiny praktickej výučby sa skončili a opäť nastala nezaujímavá teória. Na obede sme sedeli ako obyčajne. Ja, Shane, Susie, Max, Sora, Kevin, Lucy a nejaký chalan, ktorý sa volal Anthony. Vyzeral celkom dobre. Krátke čierne vlasy, vysoká postava, pravdepodobne bol tretiak. Mal taký drsný pohľad, no po chvíľke som zistila, že je to veľmi zábavný chalan.
„Počúvajte decká pôjdete tento piatok na diskotéku?“ spýtala sa Susie napäto. Všetci súhlasili a ja som sa spýtavo pozrela na Shana.
„Samozrejme,“ povedal a nálada pri stole sa ešte zlepšila, kým nezazvonilo na hodinu. Po vyučovaní sa mala konať veľká bitka pohlaví. Teda baby proti chalanom. No nevýhoda bola v tom, že sa nesmeli používať čarovné schopnosti. Keďže Shane podvádzal a čítal nám myšlienky, všetky pravidlá zmizli. Sora sneh pekne zamrazila, aby riadne bolel. Keďže sme ich mali radi, nehádzali sme im ich do tváre. Nevýhoda bola, že oni boli silnejší. Chytili nás a šmarili rovno tvárami do snehu. Vtedy sme prestali byť milé aj my, a ja som ako obyčajne zmizla a hodila im peknú guľu rovno do ksichtu. Nakoniec, keď už sme boli na pokraji so silami, ľahli sme si do snehobielej periny. Vlasy som mala po končeky mokré. Tvár ma štípala ako nikdy, no milovala som to. Shane ležal vedľa mňa a tiež pravdepodobne nad niečím rozmýšľal. Zrazu som začala šúchať nohami aj rukami. Keď som bola malá anjela som robila vždy. No tiež som ho vždy pokazila, keď som sa snažila sa postaviť. Nakoniec sme sa všetci rozlúčili a odišli domov.
Skoro celý týždeň som nemohla spať. Trápili ma dve veci. Tá prvá bola, čo predo mnou skrýva Shane. A tá druhá bola piatková diskotéka. Možno to bola povrchná vec, no bola som hrozne nadšená. Snažila som si ju vytlačiť z hlavy. Ani som nevedela či ma otec pustí. Viac ma však trápilo, prečo mi Shane nedôveruje, keď mi nechce prezradiť svoje tajomstvo. Vedela som, že nejaké má, pretože to by nenapadlo len úplnému debilovi. Po toľkých naznačeniach, že je vrah, v tom niečo bude. Takto to išlo celý týždeň. Stále som rozmýšľala, čo by to mohlo byť. Vtedy mi napadlo, že Susie to vie a mohla by mi to povedať.
„Susie, čo si vtedy myslela, že vieš o Shanovi viac ako ja?“
„Pozri, ak ti to nepovedal, tak si myslím, že ešte nechce aby si to vedela. Ak bude pripravený tak ti to povie, neboj sa.“
S tou odpoveďou som však nebola spokojná, no dala som si záväzok, že počkám až na vianočné prázdniny. Vtedy budem môcť nerušene pátrať.
Ani som sa nenazdala a už tu bol piatok. No ja som sa otca ešte nespýtala či môžem ísť. Pravdupovediac, ani som nemala príležitosť. Keď som im to povedala pri obede, hnevali sa.
„Ness, vieš aký je tvoj otec,“ povedala Lucy obviňujúco.
„Hej, ale keby mu Kevin povedal, že som sa pohádala so Shanom a už ho nikdy viac nechcem vidieť, možno by to pomohlo.“
„Fajn, skúsime zahrať divadlo. Ešteže s ním máme dnes hodinu,“ prikývol Kevin.
Keď zazvonilo, zobrali sme si so Sorou veci a išli na Caringovu hodinu. Sadli sme si ako vždy. Pri vysvetľovaní mi Shane posielal lístočky, no ja som ich zahodila. Otec si to pravdepodobne všimol, pretože keď sme odchádzali, tak sa víťazoslávne usmieval. Kevin tak ešte zostal, aby mu všetko podrobne zreferoval. Keď vyšiel von, súhlasne pokýval hlavou.
„No jasné. Zhltol všetko, aj s navijakom.“
Tak teraz sme s babami išli k nám domov, aby si bol istý, že idem len s nimi. Tam sme sa obliekli, namaľovali sa a upravili si vlasy. No nemohli sme sa skrášliť priveľa, aby otec nehovoril, že sme ako ‚čúzy‘. Natočila som si vlasy Lucynou kulmou a mohli sme vyraziť.
„Oci my ideme na diskotéku,“ povedala som nevinne. Do dverí sa postavili aj Susie, Lucy a Sora aby videl, že naozaj idem s nimi.
„Fajn, ale nech si doma do piatej.“
„Dik, ahoj.“
Potom čo počul od Kevina mal pravdepodobne najlepšiu náladu v celom svojom živote. Veď, čo by mohlo viac potešiť rodiča ako to, že sa mu podarilo rozdeliť dcéru a jej chalana. Nasadli sme do môjho auta a naplno sme si pustili muziku.
Chalani nás už čakali pred klubom. Všetko bolo vysvietené a žiarivé. Každá sme sa rozbehli k tomu svojmu. Vošli sme dnu a obstarali sme si dobré miesto. Vo vzduchu sa znášal jemný opar, ktorý osvetľovali farebné svetlá. Hudba hrala a my sme sa vybrali na parket. Cítiť Shanovo telo tak blízko, bolo omamujúce. Pozrela som sa okolo seba. Sora tancovala s Kevinom, Lucy s Anthonym a Susie s Maxom. Dnes vyzeral úžasne, no nemal na Shana. Mal oblečenú tú čiernu košeľu a čierne nohavice, ktoré mal aj deň potom, ako sme boli prvýkrát na čistinke. Z jeho krku sálala nebezpečne krásna vôňa. Teraz som si uvedomila čo to je, cezmína. Udivovalo ma ako môže tak pekne voňať. Ani sme sa nenazdali, pesnička skončila a pokračovala iná. Započúvala som sa do smutného začiatku ‚End of the rainbow‘.
„To je moja obľúbená,“ zvolala som.
„Aj moja,“ odpovedal Shane.
Usmiala som sa na neho a ďalej sme tancovali. Až teraz som si uvedomila, že neviem aké pesničky počúva, čo je jeho najobľúbenejší film, čo robí, keď nie je v škole, no nepripadalo mi to ako dôležité. Nakoniec sme si po niekoľkých ďalších piesňach šli sadnúť.
„Anthony išiel priniesť niečo na pitie,“ povedala Lucy radostne. „Dnes je super večer, že?“
Mlčky som prikývla. Keď doniesol pitie, všetci sme zmorene klesli. Po chvíľke sa pri nás zastavil neznámy chalan. Mohol mať takých sedemnásť, no nebola som si istá, pretože som mu poriadne nevidela do tváre.
„Pôjdeš tancovať?“ pozrel na mňa.
„Hmmm, hej,“ pokrčila som plecami a prikývla. Videla som Shanov bodajúci pohľad a jemne som sa usmiala. Tancovali sme a všetko bolo v pohode, kým ma nechytil za zadok. Okamžite som ho od seba odstrčila. Chcela som sa vrátiť k stolu, ale on ma chytil za ruku.
„Nechoď.“
„Pusť ma ty idiot.“
Vtedy prišiel Shane a jednu mu vrazil. Lenže ten chalan sa nedal.
„Poď von!“ Doteraz neviem čo si tým chcel dokázať.
„Prestaň!“ povedala som Shanovi a ťahala ho preč. Lenže on ma len odsotil a dal mu ešte jednu.
„Povedala som ti prestaň!“
Hodila som prosebný pohľad na ostatných, aby mi prišli pomôcť. Šťastie, že pochopili, inak by mu bol roztrepal hlavu. Niežeby mu to neprospelo, no nechcela som, aby sa Shane dostal do ťažkostí. Anthony s Kevinom ho odviedli von na čerstvý vzduch a Max sa postaral o toho debila. Pri stole sa všetci tvárili nechápavo. Náš krásny večer sa skazil nejakým divným chalanom. Bola som smutná, no zároveň aj trochu potešená. Nemyslela som si, že by Shane mohol takto vyštartovať. Bolo to také romantické. Bolo dobré vidieť, že nie len ja sa neviem ovládať. Baby išli tancovať, a tak som vyšla von na vzduch. Mala som na sebe bundu aby som neprechladla, hoci mi v nej bolo hrozne teplo. Kývla som chalanom, že môžu ísť dnu. Sadla som si vedľa neho na lavičku. Hlavu mal zaborenú v dlaniach podopretých o kolená. Čudovala som sa mu, že mu nie je chladno, pretože bol len v krátkom rukáve.
„Nezdržal som sa, prepáč.“
„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Keby po tebe vyštartovala nejaká baba, tiež by som jej jednu vrazila.“ Ticho sa zasmial. „Vieš toto pre mňa ešte nikto neurobil. Ďakujem ti môj záchranca.“
„Nemáš za čo, princezná,“ zdvihol hlavu a usmial sa na mňa. „V tej chvíli do mňa vošla zlosť, pretože som vedel čo chce.“
„A čo chcel?“ spýtala som sa nechápavo.
Pozrel sa na mňa zmučeným pohľadom a nadvihol obočie.
„Chápem,“ povedala som a nešťastne sa usmiala.
„Nikdy by som to nedovolil,“ povedal úprimne.
„Ja viem, a preto ťa zbožňujem. Pretože ma neustále chrániš.“
Nahol sa ku mne a pripadalo mi to ako v spomalenom zábere. Jemne sa dotkol perami mojich.
„No, takto sme sa ho nepokúšali upokojiť,“ povedal so smiechom Anthony.
„Myslím, že od nás by to nemalo taký účinok,“ odpovedal mu Kevin. Išli sa popukať od smiechu, keď to na sebe akože skúšali.
Bolo zvláštne, že si ich ani nevšimol. Dokonca mu nevadilo, že ma bozkáva rovno pred nimi. Akoby už chcel povedať: Áno sme spolu. Patríme k sebe.
„Vrátime sa?“ spýtala som sa rýchlo.
„Môžeme, ale budeš sa držať len pri mne,“ povedal, keď som sa postavila z lavičky a chytil si ma okolo pása.
„Sľubujem pane. Budem len vaša.“
„Fajn,“ usmial sa a otvoril mi dvere. Prišli sme k stolu, aby sme im dali vedieť, že je všetko v poriadku. No len čo začala nová pesnička, pritiahol si ma k sebe a viedol ma tancovať. Na ten večer nikdy nezabudnem. Hoci sa choval, akoby som bola jeho majetok, znášalo sa to príjemne.
Domov som prišla okolo štvrtej. Bola som totálne vybitá. Potichu som vybehla do svojej izby a ešte oblečená som si ľahla do postele.


Zaspala som ihneď, no dlho som nespala, pretože o ôsmej ma zobudili tiché údery na okno. Neochotne som vstala a otvorila ho. Pod ním bol Shane na našej záhrade. S hrôzou v očiach som na neho pozerala.
„Zmizni, ešte ťa tu uvidí otec,“ zasyčala som na neho.
„Neuvidí,“ povedal ľahkovážne.
„Ako to vieš?“ spýtala som sa ho.
„Pred chvíľou som ho videl ísť do mesta. Vráti sa na obed. Takže máme asi tak štyri hodiny.“
„Štyri hodiny na čo?“ spýtala som sa hlúpo.
„Neviem, čo by si chcela robiť?“
„Spať,“ povedala som unavene.
„To sa nepovoľuje. Nemala si včera toľko tancovať.“
„To my hovoríš ty, ktorý si ma tam držal? No, myslím, že pôjdem von. Je tam zima a možno ma ten vzduch preberie.“
„Čakám.“
Zavrela som okno, a išla sa pozrieť do zrkadla. Vyzerala som hrozne. Vošla som do kúpeľne a umyla sa. Keď som vrátila, chytila som menší šok. Shane stál vo dverách mojej izby s úsmevom na perách.
„Nemal si sem chodiť,“ povedala som urazene a ihneď som spratávala veci zo stola.
„Prečo? Čo to je?“ spýtal sa a hodil pohľad na výkresy v mojich rukách.
„Nič, ja...len som si tak čarbala,“ povedala som a snažila sa ich pred nimi skryť, no neúspešne.
„To je úžasné,“ nadchýnal sa a postupne si ich jeden za druhým prezeral.
„Na tie posledné sa nepozeraj,“ povedala som nervóznejšie a snažila som sa mu ich vytrhnúť z ruky, no on prebehol na druhú stranu izby.
„Prečo si nechcela aby som to videl?“ spýtal sa a obrátil ku mne dokonalú kresbu jeho tváre.
„Neviem. Je to divné.“
„Vôbec to nie je divné. Je to....ja neviem. Nechápem ako si to dokázala?“ hovoril obdivne.
„Jednoducho. Vtedy na chémii sa mi do pamäti vryli všetky detaily tvojej tváre, potom to už bolo jednoduchšie.“
„Si fantastická,“ povedala a pokračoval v prezeraní. „To je kto?“ spýtal sa, keď prišiel na koniec.
„To je moja mama. Vtedy bola ešte s otcom. Vidíš aká je šťastná? No potom prišli problémy a láska sa vytratila. Odvtedy sa už tak neusmieva,“ hovorila som smutne.
„Nessa, prečo si to skrývala?“
„Neviem. Nemyslím si, že som až taká dobrá, aby som to niekomu vešala na nos.“
„Žartuješ, že?“
„Ideme teda von?“ spýtala som sa ho, aby som odpútala pozornosť od mojich kresieb.
„No jasné.“
Zobrala som si bundu, rukavice a šál a zamkla som dom. Po ceste mi klipkali oči.
„Vidím, že som ťa zobudil,“ poznamenal so smiechom.
„Myslíš?“ spýtala som sa ho a naširoko zívla.
„Tu končíme,“ povedal rázne.
Kvôli mojej únave som ani nevedela kam ideme. Vôbec som nevnímala cestu. Prišli sme k zamrznutému vodopádu. Rinul sa z veľkej výšky. Opatrne sme vykročili k jeho zamrznutej časti a prešli sme okolo nej do priestrannej jaskyne. Všetko žiarilo bielou farbou. Ani som si neuvedomila, že sme opäť v lese. Sadli sme si na studenú zem. Stuhnutá voda vytvárala mystický závoj, ktorý nás ukrýval pred reálnym svetom.
„Toto je moja skrýša. Sem chodím premýšľať,“ povedal mi tajomným tónom.
„Ja v poslednom čase tiež veľa premýšľam.“
„A o čom?“
„O tvojom tajomstve. O tom, čo mi každú chvíľu naznačuješ, ale nechceš mi to povedať. To, čo odhaľuje polovicu tvojej identity, pretože to, čo poznám určite nie je všetko. Prečo mi to nechceš prezradiť?“
„Susie možno mala pravdu. Asi by si ušla.“
„Ako to môžeš vedieť, keď si to nevyskúšal.“
„To nemôžeš vyskúšať. Keď ti to raz poviem, všetko sa tým len zhorší. Bola by si v ohrození. A keby sa ti niečo stalo..............keby som ťa stratil....umrel by som.“
„Moja reakcia by nebola rovnaká. Ale ak si myslíš, že to nechám len tak, si na omyle. Som po mojej mame, a preto, keď niečo silno chcem, tak to dosiahnem.“
„Fajn, ale vychutnaj si, keď zistíš, že nie som to, v čo si dúfala.“
„A čo by si mal byť? Upír, vlkolak, alebo čo ja viem, smrť?“
„Záhuba.“
Neveriacky som sa na neho pozrela a potom som premiestnila svoj pohľad na hodinky. Kolená som si pritiahla bližšie k sebe.
„Povedz mi viac o svojej mame. Aká je to žena?“
„No, je dosť húževnatá alebo tvrdohlavá, nazvi si to ako chceš. Má hnedé vlasy ako ja. No oči má skoro čierne a ja ich mám...“
„Neskutočne modré. Ako nikto iný na svete. Také žiarivo modré ako potok na jar,“ dokončil za mňa.
„No, lepšie by som to ani nevyjadrila,“ povedala som a pozrela sa do jeho očí. Normálne som stratila niť a musela som sa ovládať aby som neslintala. „O čom som to hovorila?“ spýtala som sa po chvíli.
„Nessa, ty si neskutočná. Sme spolu už dlhší čas, a ty si pri mne stále omráčená. Hovorila si o svojej matke,“ pripomenul mi.
„Aha áno. Ona je trošku znepokojená z toho, že som tu, a že mám dary. Žijeme sami. Odvtedy čo sa rozviedla s mojím otcom, nemala žiadneho chlapa. Asi to vzdala, pretože priťahuje len tých nesprávnych.“
„Presne ako ty.“
„Ty nie si nesprávny. Aspoň ja nemám takú mienku.“
„Mali by sme už ísť. Je tu zima.“
„Súhlasím.“
Keď sme kráčali smerom z lesa, sneh nám vržďal pod nohami. Bola som sklamaná, že mi nedôveroval a nepovedal mi svoje tajomstvo. Možno chcel byť zahalený rúškom tajomstva. Alebo to bolo naozaj také hrozné, že by som sa ho mohla zľaknúť. Nech to bolo akokoľvek, nechcela som to vzdať. Chcela som vedieť o ňom všetko, tak ako on vedel všetko o mne.
„Nad čím premýšľaš?“ povedal a drgol do mňa plecom.
„Ako vieš, že nad niečím uvažujem?“
„No, keď ťa niečo trápi máš taký zaujatý výraz a keď klameš, chvejú sa ti pery. Jemne, ale ja som si to všimol.“
Zarazene som sa na neho pozrela. Nikdy som nevedela, že sa mi pri klamstve chvejú pery.
„Tak nad čím. Stále ti to nedá a chceš zistiť čo som?“
„Hej.“
„Vieš ako sa hovorí. Vec je zaujímavá len vtedy, keď nevieš čo ukrýva. Fascinuje ťa na nej tá tajomnosť. No keď tajomstvo objavíš, stane sa všednou a už sa ti nebude zdať taká úžasná.“
„Ty nie si vec. A nikdy ma neomrzíš, pretože je na tebe plno vecí, ktoré postupne odhaľujem. Napríklad minule som si uvedomila, že máš niekoľko úsmevov. Jeden keď sa na mne smeješ. Druhý, keď sa smeješ tajomne a väčšinou všetky použiješ len pri mne.“
„Mám aj prečo. Ty si proste nepochopiteľné stvorenie. Ohromuje ma ako sa správaš. Inak ako ostatní. Ty jediná si si vtedy ku mne sadla. To, ako vieš veci niekedy totálne pokaziť. Ako sa kvôli mne staviaš proti otcovi. Ako veríš, že nie som zlý, aj keď to nie je pravda.“
„Takže ak si zlý, potom ako je možné, že si mi ešte neublížil?“
„Nemám silu ti skriviť ani len vlas na hlave, nieto ti ešte ublížiť.“
Pomaly sme dorazili k domu. Otcovo auto ešte nebolo zaparkované pred domom.
„Nechcel by ísť ďalej?“
„Myslím, že nie. O chvíľu sa vráti tvoj otec a nechcem dráždiť tigra,“ usmial sa na mňa.
Dal mi pusu na čelo a odišiel rýchlo ako duch.