Človek sám seba znásilní, ak chce byť nasilu nenásilný

-*-
5.40 ... päť minút ... druhý budík ...

Útržky myslenia sa prebúdzali.
Lenivo sa prevaľovali so mnou v posteli.

Zaznelo to ako jemný cinkot.
Jasne. Čisto. Vyladené, bez falošného tónu.
Počula som to?

-*-
"Človek sám seba znásilní, ak chce byť nasilu nenásilný."
-*-

Bolo to zvnútra?
Bolo to zvonka?

Neuróny "TO" prijali medzi seba.
Neuróny prijmú do partie čokoľvek.
Ak veľmi chcú, je im jedno, či je to pravda, alebo lož.
Cudzie alebo vlastné.

Popravde, neviem, čo som raňajkovala.
Pred očami, tak sa to vraví, plávalo deväť slov.
Tvrdím, že som ich videla? Klamem!

Nevidela.
Len môj vnútorný zrak ich čítal.
Hoci nevidí.

Klamala by som aj, že som ich počula.
Nepočula.

-*-
"Vidíš, čo nevidíš, počuješ, čo nepočuješ," zahriakla som sa.
-*-

Vodič autobusu nemal slov na odpoveď.
Vodič ma chcel eliminovať dverami.
Tak ho rozčúlila moja druhýkrát opakovaná otázka.

"Nie som hluchý!", zreval.

To dvere boli nešikovné, nechcela som mu krivdiť.
Zachytili mi sukňu.

Látku mám z talianskeho obchodu.
Krajčírka mi dala najavo, že šiť za štyridsať eur sa jej neoplatí.
Prihodila som dezert a kávu.

Sukňa sa vyšmykla zo spárov železnej obludy.
Nemá mozog. Aj bez neho vie, čo má robiť.
Zachránila mi život.

Mohol počkať sekundu.
Aj dve mohol počkať, blyslo mi hlavou.
Medzitým, na prechode, tesne pred mojím nosom, preletela dodávka.

Dodávky nelietajú.
Nemajú krídla a nie sú RedBull.
Mala som zelenú.
Ona červenú.

Ostatné tri kilometre som prešla pešo.

Človek sám seba znásilní... pripomenul mi večer.

To ten mail.
Oznámil mi, že ak nič nebudem publikovať, zmažú mi tu účet.

Nemám inšpiráciu. Aj keď mám účet.

Tak to vyzerá, keď sa človek znásilní. Je ná/silný.

Medzitým ma odhlásil systém.
-*-