xxx

Studený vietor vanie z vresovísk,

z miest plných tajomstiev a minulosti.

Cítim vôňu mokrej zeme a dávnych čias,

ploty z kameňa, obce a zvonkohra.

Ešte nie sú ľudia na svete, no príde ten čas,

videla som to vo víziách, vo svojich snoch.

Som na svete už tak dlho, ako nebo a peklo samo,

ako myšlienky, ako energia, ako láska a nenávisť.

Stojím na kopci, v dlhých vlnených šatách,

zima príde skoro, pozriem k oblohe,

vidím zvláštne obrazce, čierne vtáky,

krúžia nado mnou, to je zlé znamenie.

Radšej sa vrátim domov, do chalúpky

kamennej, kde oheň horí a rozprávajú

sa príbehy, strašidelné aj plné lásky,

pradávne, srdcervúce aj začité krvavé bitky.

Ale komu ich rozprávať? Keď som sama?

Nie úplne, mám priateľa, malého, čierneho.

Malý dráčik je to, z pekla pochádza, večný pútnik

priniesol ho minulé leto, vraj postaraj sa.

Rozprávam sa s ním, kŕmim ho, učím.

Zvykla som si na jeho prítomnosť, je milý.

Rastie rýchlo, túto zimu je u mňa asi naposledy.

Už víta ma u dverí, rastie magicky, osud má daný.

Moje vízie budúcnosti hovoria pomerne jasne,

odletí, bude priateľom mojej pokrvnej línie.

V krajoch ďalekých, narodí sa bosorka,

s ohnivými vlasmi, bude chrániť ju a ona jeho.

Tak písané je vo hviezdach, keď pozerám

na nočnú oblohu, keď vietor duje vo vresoviskách,

keď vtáky krúžia nado mnou, to oznamujú môj koniec.

Už čoskoro sa narodí, bosorka mocná, pre čierneho draka.