IX.

jednou nohou nad útesom,
druhá už padá pomedzi štrbiny skál,
poskakujúc, tiesnená krúžiacimi supmi,
tešiacimi sa na svoju korisť,
slintajúcimi nad dalším životom,
ktorý končí,
alebo začína
(ako to kto chápe),

krúžia..
no rozpoltená osobnosť človeka nad útesom,
nedovoľuje sa rozhodnúť,
či vtáky budú mať svoju vytúženú večeru...

preto..
jedna noha nad útesom

druhá rozdrvená na mieste dopadu!